Otázka eugeniky – pojem a význam, 1.časť

Eugenika – slovo, ktoré okamžite vzbudí u mnohých kontroverzie, predovšetkým skrz svoju nešťastnú asociáciu s nacistickým Nemeckom. Ide o smer či vedný obor často opradený natoľko negatívnym významom, že tvorí doslova akýsi mystický príbeh – príbeh o tom ako sa údajne pseudovedecké hnutie maskované altruistickým cieľom pomôcť ľudským masám zmenilo na barbarskú genocídu miliónov ľudí.

Navyše sa zdá, že tu panuje zhoda v jej tabuizácii naprieč ideologickým spektrom. Vyhraňuje sa voči nej totiž nielen liberálny, resp. ľavicový mainstream, ale i väčšina alternatívnych a konzervatívnych webov či hnutí. Klasický naratív po 2. sv. vojne, kde je eugenika označovaná za pseudovedu a spojená s úsilím „vyčistiť árijskú rasu“ vyhladením iných rás a „menejcenných“ jedincov, spomínajú napr. i Hlavné správy a Zem a Vek, t.j. médiá, ktoré svoju kvalitnú prácu niekedy zbytočne devalvujú propagovaním očividnej pseudovedy či manipulovaním histórie. Otázka eugeniky očividne patrí k nemnohým, na ktorých sa dnes liberálna ľavica a kresťanská pravica dobre zhodnú alebo pri ktorej si pro-systémový mainstream a konšpirologická alternatíva môžu podať ruky.

Priznám sa, že tento povrchný prístup k problematike eugeniky mi už dlhšiu dobu celkom vŕta hlavou. V čom presne je chyba? Niektorí hovoria o problematike definovania samotného pojmu. Iní zase o tom, že je potrebné zaviesť nový pojem. O tomto píše i liberálny filozof Nicholas Agar (zástanca tzv. liberálnej eugeniky postavenej na dobrovoľnosti), ktorý uvádza: „Tí, ktorých vízia ľudského zlepšenia zdôrazňuje individuálnu voľbu, sa zvyknú vyhýbať slovu “eugenika”. Chcú slovník, ktorý ich jasne odlišuje od nacistov.“ (Agar, 2004, s.5). Dnes preto niektorí operujú s výrazom reprogenetika (Silver, 1997).

Eugenika či reprogenetika? Nie je to príliš podobné? Obávam sa totiž, že ani zmena názvu nemusí priniesť žiadaný efekt, keďže akýkoľvek zo spôsobov, ktorými sa ľudia pokúšajú ovplyvniť vlastnosti detí už pred narodením sa nevyhne obvineniu z eugeniky a tým aj prirovnaniu k nacistom zo strany angažovanej ideologickej (či už ľavičiarskej alebo “konšpirologickej”) úderky.

1. Pojem a ciele

Slovo eugenika pochádza z gréckych slov “eu” a “ghenos”. Spojenie týchto slov sa dá preložiť ako dobrý pôvod. Cieľom eugeniky je teda dosiahnutie kvalitnej genetickej konštitúcie obyvateľstva.

Petr Bakalář (2003, s. 247) zase o eugenike hovorí ako o náuke, ktorá sa zaoberá “štúdiom mechanizmov ľudskej dedičnosti a hľadá cesty, ako zlepšiť populačný genofond pomocou tzv. riadenej evolúcie.”

Podľa Richarda Lynna (cit. v knihe Tabu, Bakalář, s. 247) sa princípy a ciele eugeniky dajú heslovito vyjadriť v týchto bodoch:

1. Isté ľudské vlastnosti sú hodnotné. Najdôležitejšie sú zdravie, inteligencia, mravný charakter.

2. Tieto kvality sú hodnotné, pretože sú základom pre intelektuálne a kultúrne úspechy spoločnosti, kvalitu života, ekonomickú, vedeckú i vojenskú silu.

3. Zdravie, inteligencia a mravný charakter sú do veľkej miery geneticky determinované, preto je možné ich geneticky zlepšovať.

4. V západných demokraciách a vo väčšine ďalšieho sveta sa od 2. polovice 19.storočia objavuje tzv. dysgenický proces (genetická deteriorácia spomenutých kvalít), ktorý vytvára hrozbu pre kvalitu ľudstva i celej civilizácie.

5. Existujú dva základné programy na zlepšenie genetickej kvality ľudstva:a) pozitívna eugenika – ktorej cieľom je, aby ľudia so žiaducimi vlastnosťami (zdravie, inteligencia, morálny charakter) mali viac detí,b) negatívna eugenika – ktorej cieľom je, aby ľudia s nežiaducimi vlastnosťami (napr. mentálne retardovaní, psychopati, kriminálni delikventi) mali menej detí.Tzv. nová eugenika používa k dosiahnutiu tých istých cieľov biotechnológie – umelé oplodnenie, prenatálnu analýzu genetických chorôb a porúch, oplodnenie in vitro a predimplantačnú diagnostiku, klonovanie, genetické inžinierstvo a implantáciu nových génov.

6. Odmietavé diskusie o etike eugenických metód sa organizujú okolo pocitov emocionálnej averzie, ktorá nie je podporená racionálnymi argumentmi (viď tzv. Auschwitz – komplex). V minulosti boli takéto averzie zamerané napr. proti ateistom, event. ženám, ktoré nosili kratšie sukne, neskôr proti antikoncepcii, potratom, umelej inseminácii, geneticky modifikovaným potravinám. Prípady “morálnej paniky” sú však v drtivej väčšine nepodložené.

7. Eugenika slúži potrebám jednotlivcov i celej spoločnosti. Spoločnosti, ktoré ju budú využívať získajú veľkú výhodu nad tými, ktoré ju odmietajú.

2. Trochu k histórii eugeniky

Za akéhosi prvotného iniciátora myšlienok eugeniky sa zvykne považovať Platón. Ten vo svojej Ústave navrhuje štátom riadený program, ktorý by strážcom obce prideľoval tie najlepšie ženy za účelom dosiahnutia čo možno najkvalitnejšieho potomstva.

Počiatok modernej eugeniky nám však začína až v 19. storočí. Práve v tomto období sa prvýkrát stretávame s termínom “eugenika”, s ktorým prišiel bratranec Charlesa Darwina sir Francis Galton. Ten svoje závery postavil na skúsenosti ľudstva so šľachtením zvierat. Ušľachtilý cieľ eugeniky sa mal dosiahnuť prostredníctvom využitia teórie prirodzeného výberu a mendelovskej genetiky. V minulosti k tomu slúžili dva spôsoby: obmedzenie počtu detí u jedincov, ktorí boli považovaní za nevyhovujúcich, a naopak podpora rozširovania rodín tvorených jedincami s vyhovujúcimi vlastnosťami.

K širšiemu uplatneniu teórie eugeniky potom došlo na začiatku 20.storočia. V USA sa začali uplatňovať sterilizačné programy zamerané na nevyhovujúcich jedincov. Zároveň boli na štátnych výstavách odmeňované tie najlepšie rodiny. Zo Spojených štátov sa eugenické praktiky presunuli takmer do celej Európy. Výrazný rozmer nabralo eugenické hnutie v nacistickom Nemecku, kde sa sterilizácie uskutočňovali v masovom rozsahu. V období rokov 1933 – 1939 bolo sterilizovaných až 350 000 ľudí. Išlo o pacientov s mentálnou retardáciou, psychózou alebo inými vážnymi defektmi genetickej povahy (Bakalář, 2003).

Zo začiatku sa Hitler dokonca tešil zo strany Amerických eugenických spoločností veľkému obdivu. Okrem negatívnej eugeniky bola v Nemecku uskutočňovaná aj pozitívna eugenika. Výraznej podpore sa tešili árijské ženy “dobrej kvality” a ich deti, ktoré boli výsledkom vzťahu s členmi SS. Takéto vzťahy boli silne podporované, čím sa štát snažil zvýšiť počty jedincov považovaných za geneticky kvalitných.

Na začiatku 20-teho storočia bola eugenika schvaľovaná takmer všetkými biológmi a genetikmi. Pokiaľ ide o politikov, tak k jej zástancom patrili napr. Theodore Roosevelt, Herbert Hoover, Woodrow Wilson a Winston Churchill. Z rešpektovaných mysliteľov naprieč celým politickým spektrom môžeme spomenúť Berthranda Rusella, H. L. Menckena , Georga Bernarda Shawa alebo feministku Margaret Sanger.

Po 2. sv. vojne však došlo na Západe k radikálnemu obratu. Racionalizácia pre tento radikálny obrat vo vzťahu k eugenike, ktorú budete čítať alebo počuť v mainstreamových médiách sa zvykne krútiť okolo tvrdenia, že po porážke národného socializmu v Nemecku sa stalo očividným, že eugenika je ako veda i ako politika zdiskreditovaná.

Došlo vyslovene k akémusi automatickému prepojeniu eugeniky s nacizmom napriek tomu, že národní socialisti neboli pôvodcami myšlienok eugeniky a už vôbec nie jedinými, kto ju praktikoval. Bola to práve britská a americká sféra – od USA cez Kanadu, Veľkú Britániu až po Austráliu – ktorá prakticky stála za jej zrodom a masovejším presadením, čiže všetko de facto liberálno-demokratické režimy (hoci pred 2. svetovou vojnou samozrejme viac nacionalistické). Taktiež väčšina prác o eugenike pochádza z anglo – amerického sveta, rovnako ako i väčšina eugenického výskumu. Je preto nanajvýš čudné, že mainstreamová verzia histórie sa tak často pokúša asociovať eugeniku práve s nacistickým Nemeckom.

3. Dedičnosť inteligencie

Pri diskusii o eugenike sa u jej odporcov často môžete stretnúť s popieraním dedičnosti niektorých vlastností, resp. jej bagatelizovaním. Preto je potrebné sa pristaviť aj pri problematike dedičnosti. Určitá vlastnosť totiž bude relevantným predmetom eugenického záujmu len za predpokladu, ak je geneticky podmienená a zároveň, najmä v prípade klasickej eugeniky, v nej existuje genetická variabilita medzi ľuďmi.

V tomto texte však nie je priestor bližšie sa venovať dedičnosti viacerých ľudských vlastností, takže bližšie spomeniem len jednu z najdôležitejších, ktorá asi najlepšie demonštruje prípad pre eugeniku: inteligenciu.

Na rovinu: faktom je, že ľudská inteligencia je z väčšej časti dedičná. Vedci viackrát zistili, že identické dvojčatá oddelené pri narodení a vychovávané v odlišnom prostredí sú si veľmi podobné v IQ.

Je pozoruhodné, že dvojčatá vychovávané oddelene sú si podobné prakticky rovnako ako dvojčatá, ktoré žili spolu v čase, keď už sú dospelé. Podobajú sa nápadne vo svojich spôsoboch, v smiechu, v tom čo sa im páči alebo nepáči, zdieľajú svoje fóbie, temperament, sexuálnu preferenciu, školský úspech, príjem, svedomitosť, hudobnú schopnosť, zmysel pre humor, štýl obliekania a celý ďalší rozsah zaznamenateľných vlastností a preferencií vrátane takých zvláštností ako sú potraviny, ktoré odmietajú jesť (cit. v článku The Case for Eugenics in Nutshell, Van Court, Bouchard, 1993). Rozsah ich podobnosti ohromuje výskumníkov i samotné dvojičky.

Primát génov je takisto preukázaný adopčnými štúdiami. IQ adoptovaných detí pripomína IQ ich biologických rodičov oveľa viac než je tomu v prípade ich adoptívnych rodičov, ktorí poskytli dieťaťu prostredie krátko po narodení. Len čo adoptované deti vyrastú, neexistuje tu prakticky žiadna podobnosť s IQ ich adoptívnych rodičov (cit. v článku The Case for Eugenics in Nutshell, Van Court, Loehlin, Willerman, and Horn, 1987).

Taktiež študent genetiky Peter Lenárt v článku pre Invivomagazín uvádza:

“Napríklad notoricky známa Minnessottská štúdia na dvojčatách vychovávaných oddelene tvrdí, že 70 % rozdielov vo výkonoch pri IQ testoch je daných geneticky. Väčšina iných štúdií ukazuje trochu nižšie čísla držiace sa niekde okolo hodnoty 50 %. Napriek tomu sú zistené čísla vysoké.”

Dominantná úloha dedičnosti v určení úrovne inteligencie nie je teória. Ide o dobre zavedený fakt – konsenzus stoviek štúdií realizovaných v rôznych časoch a na rôznych miestach rôznymi odborníkmi. Ale verejnosť si tohto faktu stále nie je dostatočne vedomá, pretože liberálne médiá im radi podsúvajú, že inteligencia je vo veľkej miere výsledkom prostredia a testovanie IQ nemá význam. V skutočnosti väčšina výskumníkov v oblasti testovania inteligencie verí, že dedičnosť je dôležitejším faktorom (cit. v článku The Case for Eugenics in Nutshell, Van Court, Snyderman a Rothman, 1988).

Dedičnosť inteligencie uznávajú dokonca i odporcovia genetiky. Dokonca i taký zarytý odporca eugeniky ako Gould musel konštatovať nasledovné: „Netvrdím, že inteligencia, akokoľvek definovaná, nemá žiadny genetický základ – považujem za triviálne pravdivé, nezaujímavé a nepodstatné, že ho má.“ (in Ever Since Darwin, “Racist Arguments and IQ”, s. 246–47). Prečo tento odhalený podvodník a vedecký šarlatán považoval túto skutočnosť za „nezaujímavú, triviálnu a nepodstatnú“ by už bola téma pre samostatný článok.

4. Prečo je eugenika nevyhnutná?

Pretože prestal fungovať prírodný výber. Práve ten v minulosti pomáhal udržiavať kvalitný genofond populácie. Ľudia, ktorí sa narodili s nejakou vážnejšou genetickou vadou obvykle skoro zomreli a nešírili svoje vadné gény ďalej. Od 19.storočia však môžeme pozorovať zníženie tlaku prirodzeného výberu z 2 dôvodov, ktorými sú:

  1. pokrok medicíny
  2. vznik sociálneho štátu

To znamená, že prežívajú a reprodukujú sa aj tí, ktorí sú nositeľmi nekvalitných génov – a to vo väčšej miere než tí, ktorí sú geneticky kvalitnejší. Z tohto dôvodu dochádza k dysgenickému procesu. (Bakalář, 2003)

Záver

Príbeh eugeniky by mal byť pre nás poučeným. Ako zdôrazňuje i Richard Lynn, nie je nič nezvyčajné na tom, že nejaká vedecká teória je najprv akceptovaná a neskôr odmietnutá. Čo robí eugeniku unikátnou je skutočnosť, že ide o odmietnutú teóriu, ktorá sa ukázala byť pravdivou. (Lynn, 2001) Dnes je totiž dedičnosť v determinovaní individuálnych a skupinových vlastností dobre zavedeným faktom. Napriek tomu sa eugenické požiadavky v súčasnosti stretávajú s častým nepochopením a odsúdením. Ľudia často ani nevedia ako presne by sa eugenika mohla realizovať a kvôli jej častej asociácii s nacistami sú schopní si ju zamieňať s eutanáziou alebo nejakým priamym vyhladzovaním. Ako presne by sa mohli realizovať jednotlivé programy eugeniky si teda bližšie ozrejmíme v ďalšom texte.

Použitá literatúra:

1. Bakalář, P. 2003. Tabu v sociálních vědách. Praha : Votobia, 2003.

2. Bouchard, T. (1993). Twins As a Tool of Behavioral Genetics. New York: J. Wiley.

3. Loehlin, J., L. Willerman, and J. Horn. (1990). Heredity, environment, and personality change: Evidence from the Texas Adoption Project, Journal of Personality 58(1), 221–246.

4. Lynn, R.(2001): Eugenics. A Reassessment. Praeger, Westport

5. Snyderman, Mark, and Stanley Rothman. (1988). The IQ Controversy, the Media, and Public Policy. New Brunswick: Transaction Books.


Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s