Pokles IQ možno vysvetľuje, prečo je dnešná politika viac tribalistická

Washington Examiner prišiel s pozoruhodným textom o tom, prečo sa dnešná politika v USA a v Európe odkláňa od centrizmu a ľudia sa stávajú viac a viac bigotnými vo svojich politických postojoch.

Autor článku Dan Hannah píše o tom, že dôvodom môže byť hlúpnutie populácie. Práve to spôsobuje rastúcu politickú polarizáciu – či už ide o volebný elektorát, alebo samotných legislatívcov. Ľudia tiež častejšie odmietajú priateľstvo s niekým, kto má opačný politický pohľad a nie sú ochotní nájsť kompromis.

Hannah uvádza:„Vo svojej novej knihe, Prius or Pickup, Marc Hetherington a Jonathan Weiler ukazujú, že v 80-tych rokoch okolo 15% demokratov a republikánov priznalo, že “nenávidia” svojich rivalov. Na konci storočiasa toto číslo zvýšilo na 20% a odvtedy prudko rástlo. V r. 2016 48% demokratov a 50% republikánov priznalo, že nenávidia opačnú stranu.“

Rôzni autori prichádzajú pre tento posun s rozmanitými vysvetleniami. Ben Sasse napr. vo svojej najnovšej knihe Them: Why We Hate Each Other – and How to Heal tvrdí, že sociálne štruktúry sú dnes viac fragmentované. Podľa neho Rotary kluby a menšie ligy postupne miznú a na ich miesto nastupuje politický tribalizmus. Iní autori zase tvrdia, že je to dané rozmachom sociálnych sietí, ktoré posunuli ľudí do uzavretých politických online komunít, v ktorých je umožnené obkľúčiť sa len ľuďmi, ktorí zdieľajú podobné názory.

Dan Hannah tomuto pohľadu kontruje. Podľa neho je tu vďaka sociálnym sieťam v skutočnosti väčší pluralizmus než pred 20 a viac rokmi, keď bol človek odkázaný čítať len obyčajné noviny a sledovať televíziu, v ktorej sa propagovala len jedna ideológia.

Podľa neho ale sociálne médiá prispeli k väčšej fragmentácii a nenávisti medzi stranami odlišným spôsobom. Obrazová závislosť totiž skracuje našu pozornosť a znižuje našu kognitívnu schopnosť, čím sme menej schopní uznať, že ľudia, ktorí sa nám nepáčia môžu napriek tomu povedať niečo správne. Hannah otvorene píše o tom, že pokles IQ na Západe je jedným z najpodceňovanejších fenoménov. Novinári i politici o tomto odmietajú hovoriť.

V texte sa následne spomínajú rôzne vysvetlenia prečo je tomu tak – od skutočnosti, že hlúpejší ľudia inklinujú k tomu mať viac detí, až po faktor imigrácie z krajín, v ktorých ľudia dosahujú nižšie priemerné skóre.

Obzvlášť znepokojujúce je poukázanie na istú štúdiu z Nórska, ktorá skúmala výšku IQ u 730 000 mužov (štandardizované IQ sú totiž v Nórsku súčasťou vojenskej služby). Táto štúdia ukázala, že IQ upadá dokonca v rámci tých istých rodín. Muži narodení v r. 1991 dosahujú, v priemere, nižšie skóre, ako muži narodení v r. 1975. Podľa Hannaha tu musí tu byť nejaké environmentálne vysvetlenie pre tento fenomén. A tým je podľa neho nárast obrazovky.

Deti vychované Facebookom a Instagramom sú viac politicky bigotné, nie preto, že by neprichádzali do kontaktu s alternatívnymi názormi, ale z dôvodu, že majú problém s koncentráciou, ktorá je nevyhnutná na vypočutie si oponenta – ide o náročnú a neprirodzenú zručnosť.

Autor článku svoj text zakončuje upozornením, že dnešné voľby a politická súťaž sú v porovnaní s takým 19. storočím stále ešte umiernené. 20. storočie bolo obdobím zvyšujúcej sa vzdelanosti a inteligencie na Západe, ktoré viedli k väčšej tolerancii a empatii voči oponentom. Od istej doby však dochádza k reverznému trendu a ľudia sa vracajú viac k tribalistickému prístupu.

Musíme čeliť svojej temnej stránke (a taktiež sa nebáť ju prijať)

Myslím, že mnohým z vás nemusím veľmi vysvetľovať, že ľudia s podobnými postojmi ako mám ja, môžu čeliť politickej či ideologickej opozícii, ktorá ich nielenže chce vylúčiť z verejného priestoru, ale často i násilne perzekuovať. Pochopiteľne, ako niekto, kto sa snaží obhajovať etnické záujmy či bio-realizmus, sa môžem často dostať do rozporu s liberálnymi mysliteľmi ako je Dr. Peterson, pokiaľ ide o niektoré zásadné politické otázky.

Ale rozhodol som sa sem hodiť video, kde tento pán veľmi správne argumentuje, že všetci máme istú schopnosť či predpoklad pre krutosť, pričom tento predpoklad nazýva “tieňom” alebo “temnou stránkou”.

Dnešní disidenti sa často stretávajú s touto temnou stránkou u rôznych “slniečkárov”, ktorí ich v pohode budú šikanovať a správať sa voči nim ako tí najrezolútnejší autoritári.

To isté samozrejme platí aj pre rôznych zákerných online trollov, s ktorými sa stretávame vo webovom priestore non-stop. Pozorujúc takúto schopnosť alebo kapacitu pre krutosť, si čoraz lepšie uvedomujem, že je mimoriadne dôležité, aby som dokázal dostatočne integrovať svoju “temnú stránku/tieň”.

U mnohých ľudí, dokonca niekedy i mojej maličkosti, zapríčiňuje zlyhanie v tejto integrácii, nedostatok sebarešpektu a pocit zraniteľnosti. To môže následne viesť k rétorickej obrane, ktorá bude pôsobiť na niektorých ľudí naivne, ba priam až hlúpo.

Dnes, ako som počúval Dr. Petersona, som si opäť uvedomil význam integrácie “tieňa” presne v tom zmysle, ako to tento doktor psychológie vysvetľuje: človek musí byť schopný stať sa krutým, nie preto, že by si prial byť krutým, ale aby sa vyhol tomu byť obeťou tých, ktorí sú krutí. Ale ešte tu bol jeden mysliteľ, ktorý túto myšlienku vedel vyjadriť jednoduchšie a naozaj dokonale –Machiavelli:…“miluj mier, ale vedz ako viesť vojnu” (Umenie vojny: 1,12)




Vzťah politiky, IQ a autizmu

Známy japonský vedec (a tiež rasový realista) Satoshi Kanazawa prišiel v minulosti s výskumom, ktorý indikuje, že v USA je silná negatívna korelácia medzi všeobecnou inteligenciou a náboženským i politickým konzervativizmom. Pochopiteľne, niektorí takéto štúdie okamžite zavrhnú ako “liberálnu propagandu” (hoci Kanazawa je skôr konzervatívny vedec).

Tento Japonec tiež publikoval veľmi zaujímavú knihu Paradox inteligencie a napísal i zopár podnetných článkov pre Psychology Today. V mnohých svojich textoch dobre vysvetlil prečo všeobecná vyššia inteligencia liberálov môže často viesť k zlým rozhodnutiam.

Kanazawa tiež poriadne naštval “strážnych psov” politickej korektnosti svojou štúdiou atraktívnosti ženských tvári, ktorú označili za rasistickú kvôli výsledku, že černošky sú považované za najmenej príťažlivé (aké prekvapenie). Takže nech už si o výskumoch pána Kanazawu myslíte čokoľvek, tak ťažko tohto človeka označiť za vedca podplatného politickej korektnosti – práve naopak.

Kanazawa identifikoval inteligenciu ako faktor ovplyvňujúci politické postoje, ale spomína tiež, že existujú aj iné faktory, s menšou koreláciou, ako napr. pohlavie, kde vidíme, že muži inklinujú byť konzervatívnejší ako ženy. Vzhľadom k tomu, že konzervatívci majú tendenciu byť veľmi svedomití a málo otvorení, niektorí ľudia majú za to, že ľahký autizmus môže byť faktorom pri vytváraní konzervativizmu a autizmus ako taký je výsledkom väčšej ako normálnej maskulinizácie mozgu. Na druhej strane liberáli (označenie, ktoré má v súčasnosti takmer vždy ľavičiarsku konotáciu) sú menej svedomití a viac otvorení a často ich možno označiť za osoby s miernym psychotizmom.

Takéto psychologické javy môžu byť zodpovedné za niekoľko výnimiek, ktoré nie celkom dobre zapadajú do Kanazawovom pozorovanej korelácie medzi všeobecnou inteligenciou a politickou ideológiou a zároveň možno nie je náhoda, že určité časti toho, čo sa zvykne označovať ako “radikálna pravica” získali reputáciu autistov.

Nedávno som mal diskusiu s priateľom, pri ktorej mi navrhol, že by som mohol byť mierne autistický, resp. blížiť sa k aspergerom. Nemyslím, že ide o tento prípad. Mám totiž hneď niekoľko vlastností, ktoré sú jednoznačne nezvyčajné pre autistických ľudí.

Keď som bol počas môjho gymnaziálneho štúdia testovaný v IQ (v rámci istého prieskumu miestnych študentiek psychológie), tak mi vyšlo, že moja verbálna inteligencia je výrazne vyššia ako priestorová. Koniec koncov vždy som preferoval spoločenské vedy pred prírodnými. Mám tiež o trošku dlhší ukazovák ako prsteník. Toto sú “femínne” charakteristiky a tie veľmi negatívne korelujú s autizmom. Autistickí ľudia, majúci (pravdepodobne in utero) hyper-maskulínnu morfológiu, inklinujú k tomu mať nižšie ako 2D:4D ratio (čiže prsteník výraznejšie dlhší ako ukazovák) a vyššiu priestorovú, ale pomerne nižšiu verbálnu inteligenciu (link, link).

Pochopiteľne, rozumiem prečo by ma niektorí ľudia mohli považovať za autistického – kvôli mojej kombinácii introvertnosti, intelektuálnych kompetencií a občasnej nepríjemnosti (častokrát kvôli omieľaniu tých istých tém). Hoci ja to mám skôr naopak: stredne maskulinizovaná až pod-maskulinizovaná morfológia in utero v porovnaní s hypermaskulinizovanou u autistov a pomerne normálna „emocionálna inteligencia“. A toto je dôvod, prečo som odmietol súhlasiť s návrhom pre autistu/aspergera.

Zmení sexuálne zneužitie dieťaťa jeho orientáciu?

Nedávno ma zaujal tweet Richarda Spencera, v ktorom sa vyjadril, že napriek tomu, že pôvod mužskej homosexuality je nejasný, tak sexuálne zneužitie musí v mnohých prípadoch zohrávať v ňom významnú rolu. Spencer sa už v minulosti vyjadril, v súvislosti s dosť nechutným vyjadrením známeho konzervatívneho provokatéra, “nebezpečného buzeranta”, Mila Yiannopoulosa, ktorý bol údajne v puberte obeťou sexuálneho zneužitia katolíckym kňazom a podľa ktorého to bola nielen konsenzuálna záležitosť, ale i „pozitívna životná skúsenosť“, že sexuálne zneužitie chlapca je jedným zo spôsobov, ako sa homosexuáli “rozmnožujú”.

Má však tento predpoklad nejakú podporu zo strany vedy? Nuž, najsilnejší proti-argument proti tejto hypotéze nájdeme v samotnej biológii, konkrétne v orgánovej morfológii. Etiológia homosexuality sa totiž zdá byť výsledkom systematického stavu či podmienky, ktorá ovplyvňuje biologickú morfológiu jedinca, zvyčajne smerom k obrátenému sexuálnemu dimorfizmu v niektorých znakoch. Táto hypotéza našla svoju podporu predovšetkým v odlišnostiach v rysoch tváre (Wang and Kosinksi, 2017), ktoré sú determinované vývojom muskoloskeletálneho systému a taktiež štruktúrou mozgu (Savic and Lindström, 2008).

Táto systematická podmienka by mohla následne byť spôsobená genetikou a/alebo hormónmi, ktoré ovplyvňujú génovú expresiu počas vývoja ľudského organizmu. Na druhej strane vieme, že bola pozorovaná korelácia medzi sexuálnym zneužitím v detstve a hlásením sa k homosexualite v dospelosti, obzvlášť u mužov (Friedman et al., 2011). A práve na túto koreláciu poukazuje Spencer a mnohí iní. To, čo však títo ľudia nespomenú, resp. nevedia je fakt, že bola zistená i silná korelácia medzi sexuálnym zneužitím chlapca a genderovou nonkonformitou bez ohľadu na sexuálnu orientáciu (Xu and Zheng, 2015). Áno, aj heterosexuálni muži môžu byť a aj sú zženštilí, podobne ako bežne existuje i mnoho maskulinnejších homosexuálov.

Každopádne, homosexuálni muži sú v priemere predsa len viac genderovo atypickí či už vo svojej vonkajšej, viditeľnej morfológii, zvykoch, záľubách a/alebo i nervovej činnosti (ktorá ovplyvňuje osobnosť) ako heterosexuálni muži (Wang and Kosinksi, 2017; Savic and Lindström, 2008). Vzhľadom k týmto zisteniam je potom logické, že im hrozí väčšie riziko sexuálneho zneužitia v detstve ako heterosexuálnym mužom (Xu and Zheng, 2015).

Čiže zjednodušene povedané, pedofilný predátor nezmení sexuálnu orientáciu chlapca, ale to k čomu dochádza je to, že si už vytipuje chlapca, u ktorého vidí či vycíti, že je teplý a túto skutočnosť zneužije.

Taktiež je veľmi ťažké dokázať tvrdenie, že nejaká psychická trauma, akou je sexuálne zneužitie dieťaťa, povedie k trvalo odlišnej muskoloskeletálnej morfológii, ktorá je očividná v odlišných tvárových kontúrách homosexuálov a heterosexuálov (Wang and Kosinksi, 2017).

Z toho, čo môžeme z týchto pozorovaní a informácií vyvodiť je skôr hypotéza, že vývoj sexuálnej orientácie pravdepodobne prebieha in-utero a predchádza akýmkoľvek psychickým traumám, nie naopak .

A pokiaľ ide o často opakované tvrdenia spájajúce homosexuálnych teleiofilov (t.j. homosexuálnych mužov, ktorých priťahujú fyzicky zrelí, dospelí muži) s pedofíliou, tak napriek tomu, že disproporčný počet pedofilov môže byť homosexuálnymi pedofilmi, nemáme evidenciu, že by títo homosexuálni pedofili boli akousi podskupinou homosexuálnych teleiofilov. Existujú však dôkazy založené na genitálnych reakciách na vizuálne a sluchové podnety u 2 359 mužských subjektov na základe ktorých sa došlo k záveru, že teleiofilickí homosexuáli nepociťujú nijakú väčšiu sexuálnu príťažlivosť k deťom ako teleiofilickí heterosexuáli. Zároveň sa zistilo, že homosexuálni pedofili a hebefili (muži sexuálne priťahovaní k dospievajúcim, pubertálnym chlapcom) pociťujú v skutočnosti menšiu sexuálnu príťažlivosť k dospelým mužom než je tomu v prípade heterosexuálnych pedofilov a hebefilov vo vzťahu k dospelým ženám (Blanchard et al., 2010). Veľmi podobné výsledky, obzvlášť pokiaľ ide o homosexuálnych a heterosexuálnych teleiofilov, boli získané i v tejto skoršej štúdii (Freund et al., 1973).

Vzhľadom k vyššie uvedenému, tu nie je dôvod považovať mužského homosexuálneho teleiofila za inherentne viac náchylného k sexuálnemu záujmu o nedospelých jedincov ako mužského heterosexuálneho teleiofila.

Jedným z dôvodov, prečo tomuto vzťahu medzi homosexuálmi a pedofíliou verí toľko ľudí je predovšetkým činnosť pro – LGBT radikálnych aktivistov (tu treba nezabudnúť, že značnú časť týchto aktivistov tvoria i heterosexuáli – najmä feministické ženy), u ktorých sa, zdá že sa v súčasnosti rozhodli pretláčať a normalizovať i pedofíliu s cieľom dekonštruktovať a destabilizovať západné spoločnosti (niektorí by možno povedali s cieľom pripraviť ich na budúcu moslimskú nadvládu). Homosexuálni a bisexuálni teleiofili by sa mali vehementne vyhradiť proti takýmto extrémnym aktivistom a ich agende, úplne sa od nich dištancovať, pokiaľ nechcú byť aj naďalej spájaní s týmto škaredým stereotypom.

Zdroje a ďalšie zaujímavé čítanie:

  1. New AI can guess whether you’re gay or straight from a photograph
  2. Gay and straight men may have different facial shapes, new study suggests
  3. Facts About Homosexuality and Child Molestation
  4. Environment and sexual orientation