Homoadopcie – najväčší “problém” Slovenska

V Česku sa už dlhšiu dobu spoločnosť háda kvôli homomanželstvám (a s nimi prepojenými homoadopciami). Je to ohromná téma pre miestnu havlistickú kaviareň i oponujúcich konzervatívcov, ktorí sa idú navzájom roztrhať.

Len čo sa však človek pozrie na isté reálne čísla, tak mu neostane nič iné než gúľať očami nad tým, kam naša spoločnosť dospela, že toto vôbec musí riešiť ako nejaký primárny problém.

Prosím pekne, tu sú údaje o využití registrovaného partnerstva z jednej “dúhovej” stránky:

Od roku 2006 do dátumu 31. 12. 2018, čiže za 12 rokov platnosti zákona o registrovanom partnerstve využilo tento inštitút “až” 3117 gay a lesbických párov
(z toho 1954 mužských a 1163 ženských), čo je dokopy 6234 osôb.

Samozrejme nie je plne isté, koľko homosexuálov je v spoločnosti, ale ten predpokladaný odhad sa pohybuje niekde okolo 3-5%. Povedzme pri 4% zastúpení LGBT v populácii to vychádza na 1,56% registrovaných, pri údajne v Česku dnes už 5% podiele LGBT je to len smiešnych 1,25% z 5%.

Čiže inak povedané, viac ako 98% bukvíc vôbec nevyužilo inštitút registrovaného partnerstva. Z celkovej populácie sa teda tento inštitút netýka 99,94% ľudí.

A teraz si predstavte, ako by to asi bolo pri manželstvách, čo je predsa len “vážnejšia” inštancia.

Pokiaľ ide o adopcie, tak tie čísla sú tiež zábavné. V detských domovoch je cca 4500 detí a z toho 60% tvoria cigánčatá, o ktoré nie je bohvieaký záujem (prečo asi?). Navyše osvojiť sa dajú len tie deti, o ktoré ich biologickí rodičia neprejavia žiaden záujem. No a záujmom sa myslí napr. aj to, keď rodič dieťaťu raz za pol roka pošle pohľadnicu. Voľných je cca 1800 detí. Žiadateľov o adopcie bolo napr. v r. 2013 zapísaných len 293. A takýto ľudia musia samozrejme prejsť istou previerkou a dlho čakať (uprednostňujú sa samozrejme manželské páry, ktoré musia absolvovať tzv. prípravu na rodičovstvo. Tá môže kľudne trvať i viac než rok). (Link)

Takže ešte raz, zistili sme, že záujem o RP je u LGBT minimálny, a teraz to skúsme extrapolovať a položiť si otázku: koľko z homo by malo záujem otehotnieť alebo adoptovať si dieťa?

Ak ide o homosexuálnych mužov, tak keď napíšem, že takmer žiaden, tak budem maximálne pravdivý. Väčšina homosexuálnych mužov nemá záujem o manželstvá a deti, pričom ich vzťahy zvyknú mať polyamorický charakter (čo je pochopiteľné vzhľadom na povahu mužskej sexuality a absenciu ženského výberu v tomto prípade).

Pôjde teda najmä o lesbickú záležitosť. A problém s lesbami je ten, že už dnes mnohé z nich majú a aj vychovávajú deti. Pre lesbu je ľahšie dostať sa k decku, resp. si ho urobiť a u mnohých z nich to prebieha tak, že v istej etape svojho života majú vzťah a sex s mužom (ono značná časť, ak nie i väčšina, lesieb sú v skutočnosti bisexuálky, pravých lesieb je štatisticky málo), spravia si s ním decko, potom sa rozvedú/rozídu, decko samozrejme dostanú do starostlivosti (lebo ženy) a následne ho vychovávajú so svojou lesbickou partnerkou. Áno, u nás a inde to nie je zlegalizované, ale faktom je, že z čisto praktického hľadiska už takéto formy “rodiny” fungujú.

Samozrejme, že výchova len ženou alebo lesbickým párom je ošemetná záležitosť. 

U slobodných matiek bolo totiž zaznamenané zvýšenie rozmanitých problémov. Vieme, že slobodná matka je výrazný zdroj patologizácie spoločnosti.

Je to samozrejme dané najmä tým, že slobodnými matkami sa stávajú v priemere ženy s nižším IQ.

A pokiaľ ide o lesby, tak tam už ide o inú kategóriu (v zásade platí, že pre dieťa býva lepšie, ak ho vychovávajú dvaja rodičia než jeden – už len čisto z ekonomických dôvodov). Lesby (podobne ako gejovia) sú, na rozdiel od kategórie slobodná matka, na tom z hľadiska príjmu a spoločenského úspechu dobre (a vraj diskriminovaní, hehe). Lesby zarábajú v priemere viac ako heterosexuálne ženy (lebo sa častejšiu budú venovať mužským profesiám, kde sa zarába viac). (Link) (Link)

Problém výchovy homosexuálnym párom nespočíva v tom, že by boli horšími rodičmi z nejakého materiálneho hľadiska či hľadiska starostlivosti (a preto asi vychádzajú mnohé tie štúdie tak, že deti z takýchto rodín majú byť na tom rovnako dobre ako z heterosexuálnych), ale v tom, že takýto typ rodiny môže vkladať dieťaťu do hlavy predstavu, že mužské a ženské telá a mysle nie sú odlišné a tradičné mužské a ženské úlohy v spoločnosti nie sú nevyhnutné. Problém je teda v “dynamike” takéhoto páru vo vzťahu k dieťaťu. Myslím, že psychológ Jordan Peterson úskalia takejto formy “rodiny” dobre vysvetlil v tomto videu:

Každopádne, dúfam, že strana SMER-SD splní čo sľúbila a za témou homoadopcií dá (minimálne na istý čas) definitívnu bodku. Bolo do neba volajúce, že práve táto téma sa stala hlavnou otázkou slovenskej prezidentskej kampane. A je absurdné, že pri problémoch, ktoré trápia bežných pracujúcich občanov sa musí riešiť niečo také, čo sa aj tak v reáli bude týkať len nejakých 0,002 z populácie.

My sa v prvom rade a predovšetkým musíme venovať súčasným problémom heterosexuálnej rodiny ako sú rozvodovosť a nízka fertilita. A samozrejme musíme riešiť problematiku asociálov vychovávajúcich a najmä plodiacich deti – a to v príšernom prostredí a príšerným spôsobom. Ak niekomu vadí výchova detí homosexuálmi, tak by mu dvakrát toľko mala vadiť výchova regulérnymi asociálmi, pretože práve tí sú zdrojom hlavných a najhorších spoločenských patológií zaťažujúcich daňových poplatníkov. Toto by mala byť priorita č. 1 – a nie nejaké imaginárne homoadopcie.