Biologický leninizmus

Natrafil som na zaujímavý článok a video o koncepte nazvanom „bio-leninizmus“. Článok, ktorý vyšiel na blogu s názvom „bloody shovel“ nám poskytuje bližší pohľad na stimuly systému, ktoré vytvárajú konvergenciu medzi dnešnou vládnucou triedou/elitou a nižšou spoločenskou triedou.  Väčšina mainstreamových konzervatívcov tomuto vzťahu dobre nerozumie, a preto im neostáva nič iné než krútiť hlavou nad rozmanitými zmätkami a extrémom tzv. ľavice (alebo “slniečkárov”, ak chcete). Prečo by vôbec niekto chcel tak veľmi démonizovať bieleho heterosexuálneho muža alebo nálepkovať každého, kto aktívne neoponuje belošstvu ako nacistu? Prečo potrebujú tzv. progresívci prichádzať s článkami, v ktorých sa píše, že už aj pedofili potrebujú byť súčasťou viktimizačnej hierarchie?

Článok na blogu „bloody shovel“, ktorého autorom je anonym Spandrell nám poskytuje odpoveď. Jeho text začína analýzou boľševickej revolúcie v Rusku, pričom sa sústredí na fakt, že hoci boľševizmus a leninizmus začali už pred viac ako 100 rokmi, tak ich dôsledky môžeme pociťovať dodnes. A nielen to: súčasný Západ je v skutočnosti leninizmom zamorený. 

Mohli by sme spomenúť napr. evolúciu myslenia Frankfurtskej školy a jej transformáciu leninizmu takým spôsobom, aby bol viac kompatibilný s liberálnym Západom. Prístup tejto školy môžeme dať do kontrastu s tradičným, t.j. ekonomickým marxizmom, ktorý uspel na Východe. Následne sa tento typ transformovaného leninizmu zahniezdil v USA po 2. sv. vojne. Ako spomína i Spandrell, tento druh ľavičiarstva je očividne odlišný od politiky v časoch Lenina.

Spandrell však v texte jasne hovorí, že sa ani tak nezaujíma o Lenina ako osobu (ktorého nechce chváliť, hoci uznáva, že to bol veľký muž s dodatkom, že veľkí muži sú často aj celkom zlí), ale leninizmus – čo je fenomén zaiste nedostatočne preskúmaný dnešnými konzervatívcami. Leninizmus je stále robustná sila napriek tomu, že v Sovietskom zväze skolaboval a Lenin je už dlho po smrti. Čína je prvým príkladom, ktorý Spandrel uvádza ako príklad národného leninistického štátu – štátu, ktorý je potencionálne predurčený sa časom stať najväčšou silou na svete. Pointa jeho textu spočíva v tom, že konzervatívci zlyhali v tom identifikovať skutočný problém. Namiesto toho robia vágne odhady o tom, prečo sú dnešní intelektuáli tak náchylní byť progresívnymi ľavičiarmi („slniečkármi“) z pohľadu, že sú oponentmi kapitalizmu, resp. voľného trhu. Konzervatívcom však uniká pointa – t.j. že takmer každý významnejší akademik, ktorý nie je marxista, je neo-liberál.

Spandrell tiež prináša dôležitú  poznámku, že na Západe sa na marxizmus nesprávne nahliada ako na niečo, čo už vyhynulo, čo má byť akýmsi reliktom. A zároveň ktokoľvek, kto tvrdí opak, bude očierňovaný nálepkou „konšpiračný teoretik“. Máme tu napr. SPLC, ktoré tvrdí, že téza o podvratnom kultúrnom marxizme je konšpiračná teória. Dáva to vôbec nejaký zmysel? Veď v prípade kultúrneho marxizmu sa poukazuje na to, že ide o istú školu myslenia s rozšírenou referenciou na jeho autorov a ich rodokmeň. Bez ohľadu na to budete označený za konšpiratívneho teoretika, ak si dovolíte tvrdiť, že duch Marxa stále žije v istých ľavičiarskych úspechoch. Napriek tomu, že Sovietsky zväz padol, sila a efektívnosť leninizmu je demonštrovaná nielen jeho schopnosťou udržať taký mega-projekt ako ZSSR po dobu 74 rokov. Taká Čína dodnes učí leninizmus na školách ako svoju oficiálnu ortodoxiu, zatiaľ čo kultúrny marxizmus prevláda v akademickej sfére Západu.

Každopádne štartovacím bodom článku od Spandrela je preskúmanie ako sa lojalita subjektu smerom k štátu prelomí, ak dôjde k prechodu z absolutizmu na liberalizmus.

Spandrel píše:

“Aby ste porozumeli marxizmu, musíte rozumieť svetu, v ktorom Marx žil v r. 1848. Svet liberálnej revolúcie. Európa si prešla od čias feudalizmu absolutistickými vojnami 17. storočia, vzostupom moderného štátu a potom sériou liberálnych revolúcií začínajúcich vo Francúzsku v r. 1789, ktoré trvali až do r. 1848. Spoločným vláknom pre všetky tieto historické udalosti bol vzostup byrokratického štátu. Feudalizmus je veľmi prirodzená forma vlády. V zásade transponuje hierarchiu dobyvačnej armády do mierových časov. Čína začala praktikovať feudalizmus už v r. 1046 pred. n.l. Germánske kmene, ktoré dobyli západný Rím, postupovali obdobným spôsobom. Kráľ vojny sa vo feudalizme stáva kráľom mieru. Generáli sa stávajú kniežatami. Plukovníci zase grófmi. Každý dostal svoj kus zeme a k nemu sadu pravidiel správania a povinnosť vernosti k pánom.

Takýto systém funguje veľmi dobre v udržaní lojality. Samozrejme, že nejde o dokonalý systém, keďže postupne, ako sa generácie striedajú, pôvodné zväzky lojality medzi armádnymi priateľmi nebudú rovnaké. Ale koniec koncov takýto systém fungoval relatívne dobre. Veď napokon v Číne ako aj v Európe trval okolo 1000 rokov. Problém s feudalizmom však spočíval v tom, že je v ňom ťažké dopracovať sa ku konečným cieľom. Je ťažké zvýšiť dane alebo dokončiť stavbu. Každý je veľmi zanietený, pokiaľ ide o jeho status a nebude tolerovať čo i len najmenšiu zmenu.

Štát, ako akákoľvek iná organizácia, však chce veci poriadne dokončiť. Chce rásť, rozširovať svoju moc a vplyv. A tak feudalizmus postupne viedol k absolutizmu. A absolutizmus viedol k liberalizmu. Liberálne štáty boli silné, mali armádu byrokratov a daňové príjmy, o ktorých feudálne štáty mohli len snívať. Ale napriek tomu, že boli efektívne, boli zároveň i chaotické. Feudalizmus bol dobrý v generovaní lojality. Naopak, liberalizmus je v tomto príšerný. A lojalita je veľmi dôležitá. Fundamentálnym problém politiky je rozlíšenie medzi priateľom a nepriateľom, ako hovorí Schmitt. A priateľ je niekto, kto je lojálny.”

Spandrell nám tu v podstate popisuje politickú nekompetentnosť 19.storočia. Európa nemohla vydržať ani 10 rokov bez nejakej revolúcie v tej ktorej krajine. Jediný progres, jediné prelomenie stagnácie bolo možné len skrz trh a súkromný sektor, ktoré napriek politickému chaosu, vydláždili cestu pre historicky bezprecedentný vzostup životného štandardu a k niektorým najúžasnejším vedeckým výdobytkom v ľudskej histórii. Bolo to obdobie, kedy vízie utópie konečne dozreli. Akademici boli vzrušení všetkými návrhmi a plánmi, ktoré mali pre spoločnosť. Ale od mnohého museli upustiť, pretože ako číri intelektuáli nemali moc v súkromnom sektore. Túžby po sociálnom inžinierstve neboli schopné sa  dostatočne naplniť, pretože politický proces bol príliš inkoherentný. Politici a byrokrati jednoducho neboli dostatočne lojálni. Neustály boj medzi politickými triedami a častý frakcionalizmus urobili z mnohých cieľov akademikov len ilúzie.

Spandrel však uvádza, že bol to práve leninizmus, ktorý ako prvý vyriešil problém inkoherentného politického procesu vytvoreného liberalizmom.  Napriek tomu, že štruktúra vlády jednej strany, t.j. komunistický režim, na ktorý dnes odkazujeme ako na leninizmus, sa v Sovietskom  zväze plne prejavil až nástupom Stalina, tak Sovietsky zväz dokázal vytvoriť veľkú lojálnu politickú triedu. V mnohých ohľadoch bol schopnejší ako liberálny Západ. Takmer každý politický návrh, s ktorým prišla komunistická strana, bol implementovaný (vrátane vskutku zlých návrhov, ktoré viedli k vyzabíjaniu miliónov ľudí). A podobná politická súdržnosť dnes existuje v Číne. V skutočnosti by sa niektorí divili, koľkí z mocných zo Západu pozerá na krajinu ako Čína so žiarlivosťou (kanadské “slniečko” Justin Trudeau potvrdí).

Spandrel poznamenáva, že Čína je schopná vybudovať vysokorýchlostný železničný systém za čas, ktorý v Amerike zodpovedá vybudovaniu tunela – a vie to uskutočniť nielen rýchlo, ale aj lacno. Je to z istej miery dané jej spoločenskou stabilitou a jednotou, ktoré stoja za vládnucou politickou štruktúrou leninizmu.

Spandrel ďalej veľmi trefne poznamenáva:

“Každá krajina má vládnucu triedu. To čo nazývam lojalitou by mohlo byť inak pomenované ako asabiya – súdržnosť vládnucej vrstvy ako takej. Je to schopnosť vládnucej triedy držať pri sebe a spolčovať sa, udržiavať štruktúru vlády stabilnou. Feudalizmus týmto prvkom disponoval, aristokracia bola vládnucou triedou a táto trieda formovala spoločnosť , ktorá bola výrazne separovaná od roľníkov, pričom si dali veľmi záležať na tom, aby ich vláda nebola nikdy spochybňovaná. Zničenie tohto sveta osvietenými liberálmi viedlo k vzniku takej vládnucej triedy, ktorá bola signifikantne menej súdržná a disciplinovaná. Áno, ak ste libertarián budete si myslieť, že je to dobá vec a v niečom môžete mať správny postreh.  Ale každá organizácia chce bojovať proti entropii a zaistiť si svoju stabilitu a reprodukciu. Liberalizmus historicky ukazuje, že nie je toho dobre schopný. A leninizmus bol prvým riešením tohto problému.”

Ale bol leninizmus nejakým znovuobnovením aristokratického režimu vlády ako tomu bolo vo feudalizme? Absolútne nie, pretože je inherentne socialistický, resp. rovnostársky. Prečo? Lebo na rozdiel od šľachty, ktorá sa presadzovala prirodzene a mala moc, keďže bola najviac schopná svojej obrany, komunizmus reedistribuje moc smerom k spodku, k nižšej vrstve, k ľuďom, ktorí neboli schopní sa presadzovať, pričom častokrát ide o tých najmenej inteligentných členov spoločnosti. A presne toto urobil Lenin:  zničil aristokraciu a redistribuoval ich funkciu smerom k tým, ktorí boli v spoločnosti najmenej aristokratickí, resp. k tým, ktorí pociťovali najhlbší odpor voči imperiálnemu cárskemu Rusku: k Židom, robotníkom, chudobe, atď.

Tí, ktorí sa chceli pripojiť ku komunistickej strane museli často postúpiť kontrolu ich rodokmeňu. Ľudia, ktorých rodiny vlastnili pozemky alebo mali nejakého šľachtica medzi predkami neboli v strane veľmi vítaní. V tomto systéme boli tí najnižší zo spoločnosti omnoho viac žiadaní a dôveryhodnejší. Prečo? Lebo lojalita tých, ktorí mali aristokratický background neprinášala takú silnú garanciu. Naopak, ľuďom, ktorí pochádzali z roľníckej vrstvy dal takýto systém vyšší status, pretože  jeho tvorcovia dobre vedeli, že takýto ľudia by si húževnato obraňovali každý kúsok moci, ktorú im systém dal, a to veľakrát i za cenu smrti. Títo ľudia vedeli, že bez komunistickej strany by nemali nič, ich status by bol horší.

Spandrel dobre upozornil na genialitu leninizmu v budovaní vládnucej triedy takpovediac z ničoho. A teraz prichádza jeho hlavná pointa: ktoré skupiny sú dnes najviac pretláčané spoločnosťami ako FB, Google, Youtube, Hollywood a neustále sa pracuje na zlepšení ich spoločenského statusu? Na Západe sú to dnes najmä ženy, LGBTI, černosi, hispánci, moslimovia, ale napr. aj tuční či rôznymi spôsobmi postihnutí jedinci. A práve tento  novodobý proletariát Spandrell nazýva pojmom “biologický leninizmus”.

Vieme, že v Číne a v Rusku kvôli systému nevoľníctva a dichotómii šľachta vs. roľníctvo, bol proces leninizmu vedený triednym bojom. Lenže na Západe je triedny boj v podstate mŕtvy. Ľudia na Západe sa dnes zriedkavo identifikujú podľa ekonomickej triedy. Je tomu tak nielen preto, že bohatstvo založené na pôde a šľachtický rodokmeň sú pre ľudí záležitosťou dávnej minulosti, ale v podstate i preto, že ekonomika je dnes omnoho viac diverzifikovaná vďaka vyspelej technológii. Len preto, že dvaja ľudia majú rovnaký príjem, tak to neznamená, že budú pociťovať medzi sebou z tohto titulu jednotu. Zoberte si napr. univerzitného profesora a stavbára. Zarábajú približne rovnako, ale nezdá sa, že by boli nejako zjednotení a bojovali za nejaký spoločný záujem. Predovšetkým dnešný proletariát vykazuje vysokú úroveň materiálnej spotreby. Väčšina ľudí môže ísť dnes na dovolenky, kúpiť si dom alebo auto či televíziu, atď, atp. V žiadnom prípade to nepripomína roľnícku spoločnosť nevoľníckeho Ruska, kde rodiny nedokázali  dostatočne vyprodukovať komodity, ktoré by predali na trhu a tak dosiahli takú úroveň spotreby, pri ktorej by nehladovali. Požiadavka pre súdržnosť vládnucej vrstvy bola i v tomto systéme stále veľmi žiadaná.

Autor článku  nám vysvetľuje ako to presne funguje:

“Samozrejme, že liberálna politika udržuje chaos. Chýba jej súdržnosť vládnucej triedy, ktorá nemá dostatočné stimuly, aby držala pri sebe. Ale zároveň sa istý stimul ponúka. Súdržná vládnuca trieda môže monopolizovať moc a vysávať rentu z celej spoločnosti až do aleluja. Duch Lenina je stále prítomný. A preto sa kurz histórie pohybuje  smerom  k Leninovi. Západ začal budovať leninistickú mocenskú štruktúru. Nie otvorene, a nie ako vedomý plán. Jednoducho to fungovalo, pretože stimuly sú tu viditeľné pre každého a tak sme sa k tomu pomaly prepracovali. Máme teda dnes biologický leninizmus.

Existuje dôvod prečo je vo vláde tak veľa tučných a zlých žien. Kde inde by boli, ak by ich vláda nechcela? Tieto ženy nemajú čo také ponúknuť s výnimkou svojho členstva v demokratickej mašinérii. Strana im poskytla všetko čo majú podobným spôsobom, ako komunistická strana dala všetko priemernému roľníkovi, ktorý sa vďaka nej mohol stať byrokratom v Moskve. A nechcite od mňa, aby som začal spomínať moslimov a transsexuálov. Pred 60-tymi rokmi zvykli byť takýto ľudia vyhostení alebo zobraní do liečebne. A preto ich americký progresivizmus má tak rád. Takýto ľudia sú kompletne závislí od ľavičiarskeho patronátu. Ide o diabolskú dohodu: čím je niekto viac odpudivý pre všetkých ostatných, tým sa stáva hodnotnejším ako člen strany, pretože jeho lojalita bude silnejšia. Práve toto je podstata Prvého zákona Larryho Austera o menšinových vzťahoch: čím horšie sa daná menšina správa, tým viac ju bude mať ľavica rada.

Pointa je teda v tom, že  ľavica na Západe nemá záujem vytvoriť súdržnú vládnucu triedu, ktorej súčasťou budú bieli muži. Tí totiž nepotrebujú byť lojálni. Momentálne budú fungovať stále dobre. O dosť jednoduchší spôsob ako spravovať poslušnú, veľmi lojálnu stranu je rekrutovať všetkých ostatných: ženy, černochov, homosexuálov, moslimov, hispáncov, transsexuálov, pedofilov, atď, atp. Na individuálne úrovni môžu byť ľudia z týchto skupín veľmi úspešní, ale pointa je v tom, že v prirodzenej (konzervatívnej) spoločnosti, t.j. v bielom patriarcháte, by (ako celok) nedosiahli taký vysoký status, ako v spoločnosti ovládanej progresivizmom. Čiže ak týmto skupinám sľúbite vysoký status výmenou za lojalitu, môžete sa staviť, že sa pridajú k vášmu tímu. Majú totiž veľa čo získať, a málo čo stratiť. Je to koalícia všetkých, ktorých status by sa znížil, ak by začala fungovať lepšia spoločnosť. Je to doslova kakistokracia.

Práve preto je dnešná ľavica rovnakou ľavicou, ktorá fungovala v časoch sovietskeho komunizmu. Samozrejme to, čo dnes progresívci schvaľujú by škandalizovalo v 20-tych rokoch 20.storočia každého ľavičiara. Dokonca aj ľavičiara z 50-tych rokov. Ale prístup je stále rovnaký, poskytujú sa stimuly, tak aby sa vybudovala súdržná vládnuca trieda, ktorá monopolizuje štátnu moc. V minulosti sa k tomu využíval triedny boj. Teraz je to súboj pohlaví a etnicity. Etnický boj v Amerike funguje, pretože migranti nemajú svoju teritoriálnu základňu, na rozdiel od Ruska a Číny. Takže stará hra, kedy sa nízkostatusovým menšinám poskytuje vyšší status funguje lepšie než kedykoľvek predtým. Funguje to ešte lepšie ako v Leninovom Rusku, keďže Amerika má teraz prístup ku každej menšine sveta. Preto je americká ľavica tak zaneprázdnená importovaním čo možno najviac Somálcov: menšiny, ktorá má jeden z najhorších výkonov na svete. Fakt dokonalé.

Ak si myslíte, že ľavičiari sa zastavia a nebude to u nich horšie ako v prípade pretláčania pedofilov, tak nerozumiete, ako to funguje. Prečítajte si tento článok z NYT. Máme tu černošku, ex-kriminálničku, ktorá zavraždila svojho 4-ročného syna. Odsedela si 20 rokov v base, kde študovala sociológiu. Potom čo opustila väzenie, požiadala o doktorantské štúdium na Harvarde, kde ju však odmietli. A progresívci vytvorili kvôli tomu doslova armádu. “Ako si to len mohli dovoliť!“

Kliknite na odkaz a dobre sa pozrite na túto ženu. Pozrite sa jej do tváre. Nie je tam ani náznak ľútosti nad tým, že zavraždila svoje dieťa. Je to totálny psychopat. Každý kto má všetkých päť pokope by s takouto ženou nič nechcel mať. Ale to je práve pointa. Vo väčšine ľudských spoločností pred rokom 1900 by takáto osoba bola popravená, legálne alebo extralegálne. Presne takýto druh osoby, t.j. niekto, kto spravodlivo sedel v base za ťažký zločin, by mal mať v spoločnosti najnižší status. A zároveň presne takýto druh osoby chce mať ľavica vo svojom tíme. Môže sa totiž spoľahnúť na jej extrémnu lojalitu k akejkoľvek progresívnej myšlienke, ktorú jej strana podsune. A áno, samozrejme, že sa jej nakoniec podarilo získať PhD titul na Newyorskej univerzite. A môžete sa staviť, že na rozdiel od 97% doktorantov na tejto univerzite, dostane onedlho i profesorské miesto.

Môžeme teda pekne vidieť ako stimuly liberálneho štátu, v ktorom dnes žijeme, sú na Západe aranžované tak, že vytvárajú paralelu s leninizmom. Veľký proces, ktorý dnes ľavica postupuje je masová importácia tretieho sveta či legalizácia tých najškodlivejších tendencií ako napr. pedofília či legalizácia drog. Ide teda o opakovanie rovnakého leninistického úsilia vytvoriť súdržnú vládnucu triedu z tých najnižších či najhorších spoločenských elementov.

Zdroje:

1. Biologický leninizmus, blog Bloody Shovel
2. Čo je to biologický leninizmus?

Zaujímavé čítanie:

1. text Utópia a revolúcia