Ako obraňovať myšlienku etnoštátu

V prvom rade si treba vyjasniť aký etnoštát by ste vlastne chceli, resp. lepšie povedané, zadefinovať si ho. Štandardnou definíciou etnoštátu, tak ako ho definuje Wilmot Roberstson, ktorý tento termín vytvoril, je štát, ktorý zachováva etno-kultúrnu kontinuitu, t.j. pokračujúcu existenciu etnickej alebo rasovej skupiny (myslím, že na sémantike tu v tomto bode zase až tak nezáleží). Takáto definícia vám zároveň ponecháva množstvo slobody, pomerne veľký manévrovací priestor.

Keď budete s niekým argumentovať ohľadne tejto témy je dôležité zdôrazniť, že v etnoštáte nemusí daná etnická skupina predstavovať 100%, t.j. štát nepotrebuje byť bez akýchkoľvek etnických menšín. Veď to ani nie je celkom dobre možné a ani potrebné (popravde, bola by to trochu i nuda pri úplnej absencii akýchkoľvek menšín, ktoré môžu fungovať ako povestné korenie či soľ, s ktorými sa to však nesmie ani prehnať, aby nenastala nevoľnosť).

Pri diskusii o etnoštáte často padajú konkrétne čísla pod koľko percent by domáce etnikum nemalo klesnúť, aby sme vôbec mohli hovoriť o etnoštáte. Šermovanie s konkrétnymi číslami vám však privodí to, že budete musieť odôvodniť, prečo práve toto číslo a nie viac či menej.

Ide tu o slepú uličku. Pointa nespočíva v nejakom čísle, ale v konkrétnom cieli, ktorý si ten – ktorý štát stanoví. Aby sme si to ešte lepšie vysvetlili, predstavte si 100% belošský štát, ktorý by v relatívne krátkej dobe, v dôsledku svojej “progresivistickej” ideológie, prijal milión utečencov z Afriky a/alebo Blízkeho východu. Takýto štát, hoci by v ňom domáci stále tvorili drvivú väčšinu (povedzme nad 90%), by stále nespadal do kategórie etnoštátu. Naproti tomu štát, v ktorom by belosi tvorili cca len nejakých 70-75 %, avšak ktorý by jasne presadzoval politiku, že belosi v tejto krajine už nemôžu klesnúť pod toto číslo, by už do tejto kategórie spadal.

Ako dobrý príklad etnoštátu možno uviesť Izrael. Izrael je etnicky menej homogénny (židovské etnikum v ňom tvorí len cca. 70%) ako napr. dnešné Nemecko. Napriek tomu Nemecko nemôžeme v nijakom prípade v súčasnosti nazývať etnoštátom, pre očividné dôvody, zatiaľ čo Izrael áno, keďže štát vznikol vyslovene preto, aby zabezpečil kontinuitu židovského etnika do budúcnosti a jeho ochranu pred prípadnou genocídou v diaspóre (odložme nabok ešte iné dôvody, pre účel textu spomínam len oficiálny dôvod vzniku).

Ani Japonsko, často uvádzaný príklad vzorového etnoštátu, nie je úplne “čisté” a bez menšín, ale jeho politika striktnej imigrácie mu pomôže udržať si svoj väčšinový etno-kultúrny charakter.

Takže nemusíte, alebo lepšie povedané, ani by ste nemali, argumentovať v prospech imaginárnej 100% etnickej alebo rasovej “čistoty” (to nesledovalo ani Hitlerovo Nemecko) a vôbec vstupovať do debát s tým, či je možné dosiahnuť niečo také humánnym spôsobom za súčasnej politickej reality. Vo všeobecnosti platí, že prezentovať takéto radikálne hypotézy a viesť o nich diskusiu je skôr strata času – treba sa sústrediť na realitu a praktické veci.

Diskusia, ktorú treba pretlačiť je však o tom, či si európske národy zaslúžia alebo či potrebujú etnoštáty, keďže rasová diverzita a prípadný skupinový konflikt medzi etnicitami, resp. rasami budú zhoršovať stav etnickej majority v danom štátu.

Druhou otázkou, ktorú treba vyriešiť je či “farboslepota” či inak povedané, ignorácia rasy/etnicity, s akou sa dnes stretneme viac či menej vo všetkých štátoch Európy, je dobrou myšlienkou.

Odpoveďou na prvú otázku je jednoznačné áno a na druhú vehementné nie. V prípade, že váš oponent odpovie na položené otázky rovnako znamená to, že práve uznal nejakú formu etnoštátizmu.

Odporúčam pri takýchto debatách ako model použiť príklad Singapuru, kde etnickí Hanovia musia zostať supermajoritou, ale zároveň je umožnená migrácia šikovných pracovníkov, či inak povedané, imigrácia založená na merite. S takýmto druhom migrácie, pokiaľ bude dobre kontrolovaná, nemusí byť väčší problém. Navyše môže byť veľkým prínosom pre ekonomický vývoj štátu.

Napriek tomu je možné, že niektorí ľudia budú mať aj s týmto prístupom problém. Koniec koncov nedávno sa napr. premiér Pellegrini vyjadril, že Slovensko bude kvôli nedostatku pracovných síl v niektorých oblastiach (napr.zdravotníctvo) musieť pristúpiť k prijatiu kvalifikovaných migrantov. Napriek tomu, že sa tu bavíme o ľuďoch z Európy, prevažne Srboch, Bulharoch a Ukrajincoch, nie všetkým je dokonca takáto migrácia po chuti. (Btw, taký Orbán dnes síce hovorí veľké “nie” migrantom, ale tu si môžete prečítať o tom, ako v skutočnosti presadzoval programy medzi rokmi 2013 až 2017 vďaka ktorým prišlo do Maďarska 20 tisíc migrantov – najmä Číňanov, ale tiež Rusov a viacero migrantov z Afriky a Blízkeho východu).

Samozrejme istá kritika aj v takomto prípade môže byť relevantná. Ale mimo nej platí, že práve spomenutý singapurský model je vo všeobecnosti veľmi ľahké obrániť v mainstreamovej debate, a preto odporúčam sa ho držať, najmä pri diskusii s radikálnejšími “libtardskými” typmi. Ide o veľmi dobrý prístup, ktorý by sa mohol presadiť napr. pred zavedením ešte prísnejších opatrení.

Treba zdôrazniť, že argumentovanie singapurským modelom bude mať najväčší význam najmä v tých krajinách, ktoré sú už naozaj príliš etnicky rozriedené ako USA, Kanada či Británia. Pre tieto štáty by išlo o prvé veľké rozumné riešenie spoločne s presadením libertariánskej “slobody asociácie” a ukončením tzv. afirmatívnych akcií.

Oponenti: konzervatívci vs. liberáli

Druhý bod, ktorý chcem vypichnúť je, že pri debate o etnoštáte vždy treba dobre poznať svojho ideologického oponenta. Ak nebudeme počítať rôznych ľavičiarskych/ globalistických extrémistov, ale skôr umiernený politický stred, ktorý by sa možno dal presvedčiť, tak vo všeobecnosti pôjde o niekoho z týchto 2 skupín: štandardný konzervatívec (zväčša tzv. kresťanský demokrat) a klasický liberál.

Niektoré konzervatívne typy niekedy zvyknú argumentovať, že nebieli inklinujú k tomu byť viac tradicionalistickí a spoločensky konzervatívni v mnohých oblastiach (a to je väčšinou pravda – viď napr. postoje moslimov k feminizmu či LGBT). Lenže tento ich konzervativizmus platí len v rámci ich skupiny. Inak sa budú pridávať na stranu xenofilnej ľavice kvôli získaniu politickej moci. Pre konzervatívcov ide jednoznačne o stratovú situáciu, pretože nebieli ich nevnímajú ako súčasť ich uzavretej skupiny. V konečnom dôsledku nebudú pomáhať presadeniu konzervatívnych hodnôt v nijakom praktickom zmysle. A akékoľvek ekonomické benefity, ktoré môžu priniesť krajine budú krátkodobé – dokonca i v prípade schopných minorít ako sú východní Aziati, ktorí majú svoje vlastné etnoštáty riadené podľa ich gusta, zatiaľ čo tieto štáty stále v mnohom zaostávajú za Západom (napr. z hľadiska korupcie, miery slobody alebo životnej úrovne). Z dlhodobého hľadiska teda môžu pokaziť budúcnosť. Na druhej strane pro-belošský nacionalizmus sa ukázal byť podstatnou prísadou pre západnú hegemóniu, ktorú konzervatívci často obhajujú.

Druhú skupinu tvoria klasickí liberáli. Tí si zase potrebujú uvedomiť, že len belosi sú preukázateľne liberálni. Iba belosi majú radi slobodu slova, libertariánsku ekonomiku a otvorenú či tolerantnú spoločnosť. Môže sa to zdať kontradiktórne, ale niektoré formy anti-liberalizmu sú nevyhnutné k tomu, aby sme uchránili väčšinovo liberálny charakter spoločnosti. V skutočnosti to ani nie je kontradiktórne, pretože keď sa pozriete na všetkých veľkých liberálnych mysliteľov od takého Voltaira až po amerických otcov zakladateľov, tak ich postoj k rase bol buď rovnaký ako môj, alebo, vo väčšine prípadov, ešte o dosť extrémnejší. Osvietenskí liberáli mali v otázkach ako rasa či národ jednoznačne názorovo bližšie ku mne ako k dnešnému liberálovi.

Záver

Ďalší problém spočíva v tom, že nevieme ako testovať budúcich imigrantov pokiaľ ide o ich postoj k liberalizmu. A ide o niečo, čo bude jednoducho nevyhnutné, pokiaľ liberálom ide o udržanie ich ideológie. Prípadne bude potrebné konvertovať nebielych na liberalizmus v masovom rozsahu – lenže dokým k tomu nedôjde, tak budeme musieť v záujme zachovania slobodnej spoločnosti praktikovať rasový partikularizmus, skôr ako sa spoliehať na sľuby liberálov, že sú schopní všetko zmeniť k lepšiemu.

Na záver chcem dodať, že celé je to o tom vedieť oponentom ukázať, že ich spôsoby či metódy nie sú jednoducho priechodné, ich predstava situácie, v ktorej sa nachádzame, je mylná a/alebo že práve rasový/etnický partikularizmus dáva odpoveď na niektoré veľmi dôležité otázky a môže byť riešením niektorých súčasných problémov, zatiaľ čo ďalšie metódy nie sú dostatočne spoľahlivé a iba povedú k opätovným zlyhaniam.

Zdroje a ďalšie zaujímavé čítanie súvisiace s témou článku a podporujúce jeho obsah

  1. Koncepčné problémy s multirasializmom. Viem, že mnohých tieto genetické záležitosti až tak neinteresujú, ale je potrebné to zmeniť.

2. Rasové rozdiely pokiaľ ide o politické pohľady

3. Problém s trhovo dominantnými minoritami/koncepčné problémy s inteligentnými minoritami



2 thoughts on “Ako obraňovať myšlienku etnoštátu

  1. Po roku 1990 väčšina skutočných antikomunistov urobila jednu zásadnú a pre národ osudnú chybu. Začala bojovať s veternými mlynmi – viedla ideologický boj s oportunistami, ktorí komunizmus iba hlásili osprostenému národu s cieľom zakryť mafiánsky partokratický systém.

    Etnoštát nemá zmysel obhajovať na ideologickom poli. Minimálne 80% „liberálov“, vítačov a slniečkárov sú duchovne prázdni opotunisti, ktorých jediným cieľom je komfortne zabezpečiť ich ničomný parazitický spôsob života.

    V Taliansku sú to „hoteliéri – podnikatelia“ ktorým ich ubytovne zívali prázdnotou a štátom garantované nájomné im príde vhod. Ďalej sú to darmožráči, čo žijú z usporiadanie „adaptačných – integračných“ kurzov. Týchto gaunerov treba dať pred zátvorku a riešiť ich veľmi jednoducho – odstrihnutím od dotácií štátu a na Slovensku od financovania zo zahraničia.

    Nezainteresovaným obyvateľom Slovenska, často potácajúcim na hranici chudoby treba vysvetliť, že zdroje štátneho rozpočtu nie sú neobmedzené, že sociálna a zdravotné poisťovne zápasia s nedostatkom financií a teda náklady na imigračnú politiku budú na ich úkor. Treba im vysvetliť, že dobré časy už boli a v prípade ďalšej finančnej krízy, ktorá je na spadnutie, prepadnú sa so svojou životnou úrovňou veľmi hlboko.

    Nie je náhoda, že sa nedokážete dopátrať konkrétnych čísiel dopadu imigračnej politiky napríklad v Nemecku. Nie je k dispozícii štatistika úspešnosti zamestnania „integrovaných“ imigrantov, z čoho ťažia kreatúry ako
    https://www.hlavnespravy.sk/ivan-miklos-nepovazujem-sa-za-slnieckara-mali-sme-vsak-prijimat-aj-ekonomickych-migrantov-pretoze-potrebujeme-aj-oni/1734748
    ktoré treba demaskovať požiadavkami na vecnú argumentáciu v podobe relevantných štatistík zo zahraničia. Jeho „argumentácia“ je jeden veľký dríst bez vecného odôvodnenia.

    Pokúsil som sa odhadnúť náklady na jedného migranta (sociálne a zdravotné zabezpečenie, ubytovanie, stravu, vreckové, školenia, zvýšené náklady na policajnú ochranu obyvateľstva, … atď.). Aj po korekcii na našu cenovú hladinu mi to vyšlo minimálne 50.000 € na jedného imigranta ročne. Ak zoberieme do úvahy cieľový (EÚ to verejne deklarovala) počet na úrovni 10% obyvateľstva, ročne by sme museli zobrať sociálne odkázaným Slovákom 5 miliárd € !

    Samostatným problémom je dysgenický efekt akceptovania neprispôsobivých imigrantov. Stačí sa pozrieť do Paríža, pravidelný návštevník vidí za posledných 20 rokov žalostný úpadok miestnej kultúry v tom najširšom slova zmysle. Žlté vesty a ich degenerácia vďaka anarchistickým násilníckym bandám sú len čerešnička na torte posledných dní.

    Like

    1. Žial celý tento režim nielen ten u nás ktorý len napodobňuje ten okolitý hlavne západný a jeho prehnité vnútro beží tým spôsobom, že keď niečo potrebuje občan, tak to nie, lebo štát má (privatizačným rozkrádaním) obmädzené zdroje. To príde napretras hneď. Ale budete ochotní sa baviť o obmädzených zdrojoch aj pri zlatých padákoch a platoch poslancov, o doživotnej rente vyslúžilým pánom prezidentom, o platoch a dôchodkov policajtov, vojakov, pri vojenských nákupoch flintičiek, vojenských vrtulníkov a lietadiel? Prijímanie migrantov a každý rok predčasné volby, lebo sme sa pohnevali navzájom. Nejak tu postrádam vetu: “…má vôbec štátna kasa nato prostriedky…?”. Čo tak postaviť človiečikov so škatulkami na babarničky pre choré detičky a prikázať im nech namiesto podpisov na predčasné volby si išli nato vyzbierať od ludí milodary a na podobné výstrelky.

      Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s