Zopár úvah o tradicionalizme, metafyzike a istej dileme

René Guénon

Najmä behom posledného roka som napísal niekoľko textov, komentárov, resp. iných príspevkov, v ktorých som sa, či už explicitne alebo zväčša len implicitne, dištancoval od tzv. Tradicionalizmu (filozofie ľudí ako Július Evola, René Guenón, atď.), ale i tradicionalizmu všeobecne a zdôraznil skôr príklon k sekularizmu či osvietenským hodnotám. Je pravdou, že v minulosti som celkom koketoval práve s tradicionalizmom/ Tradicionalizmom, aby sa moje pohľady nakoniec od neho do istej miery odklonili.

Rozchod bol spôsobený predovšetkým všeobecným znechutením zo zlyhania a i extrémnych postojov rôznych ľudí a skupín označujúcich sa za tradicionalistické. Išlo najmä o rôznych fanatických kresťanov, ale aj kdejakých samozvaných „mystikov“, “ufoslovanov” a obdobné typy odmietajúce západný racionalizmus a presadzujúce miestami až extrémny kolektivizmus.

Problémom bývala najmä celková rigidnosť, snaha o ideologickú „čistotu“, prílišný absolutizmus a odmietanie pragmatických riešení v mene akýchsi „platónskych utópií“. Jednoducho povedané, títo ľudia majú nerealistické predstavy, ktoré majorita spoločnosti bude vždy odmietať. A práve tradicionalisti sa mi začali javiť, ak nie najviac, tak rozhodne výrazne postihnutí týmito tendenciami.

Ešte ďaleko horšie však na mňa pôsobili niektoré tendencie (istých) tradicionalistov k obhajobe islamu. Poviem to opäť natvrdo, ako to cítim: všetci takýto apologetickí disidenti, či už národno-ľavičiarski (či NS) a euro-ázijsko-duginovskí alebo guenónski tradicionalisti sa potrebujú spamätať a trochu lepšie preskúmať, čo by autentický islam v skutočnosti s nimi rád robil a aká je jeho reálna kultúra a reálne dopady.

Popravde, ak by som si mal vybrať medzi ľuďmi, ktorým nevadí existencia Izraela, ale sú stále patrioti ako napr. Orbán a týmito pomätencami, tak volím to prvé menované. Minimálne sa stále dá argumentovať, že Izrael predstavuje miesto, kam raz môžu odísť Židia v rámci presadenej politiky etnonacionalizmu v západnom svete.

Ale títo pro-moslimskí šašovia dookola sa odvolávajúci na (relatívne) obskurných autorov ako Guenón (ktorý aj tak konvertoval na súfizmus, čo je v podstate grécko – rímsky paganizmus v islamskom háve a v moslimskom svete často prenasledovaný ako heréza) a ich drísty, že “Európa buď masovo konvertuje na islam, alebo sa vráti späť do barbarstva” predstavujú pre mňa užitočných idiotov, ktorých nemienim akokoľvek podporovať.

Mojou reakciou na tieto prúdy bol teda o čosi väčší príklon aj k individualizmu niekedy okolo leta minulého roku, ale bol by som nerád, ak by niekto to čo som napísal zase interpretoval ako obhajobu opustenia národných záujmov či kompletného odmietnutia kolektivizmu.

Každopádne, spätne som však čítal a počúval nejaký obsah od autorov ako Greg Johnson alebo Thomas Rowsell, ktorých prístup k tradicionalizmu mi prišiel celkom zaujímavý a mohol by vyriešiť istú dilemu či rozpor, ktorý tu badať ohľadne jeho vzťahu k racionalizmu či obecne osvietenským princípom. Predovšetkým som sa utvrdil v tom, že všetok ten dogmatizmus, rigidita a “posadnutosť čistotou” nie sú nevyhnutným dôsledkom tradicionalizmu či Tradicionalizmu.

Nedávno som tiež začal trochu študoval aj propertarianizmus a skúšal ho porovnať s tradicionalizmom (propertarianizmus by som zjednodušene popísal ako zaujímavý mix libertarianizmu, konštitucionalizmu a národného socializmu (áno, naozaj) so silným dôrazom na vedu, scientistické zmýšľanie).

Odlišnosť je tu najmä metafyzická: propertarianizmus je deterministický a naturalistický, zatiaľ čo tradicionalizmus je nedeterministický a javí sa byť nadprirodzeným. To následne ovplyvňuje aj spôsob akým oba smery budú nazerať na otázku náboženstva.

U tradicionalistov je veľmi častá monistická koncepcia božstva a ak aj ide o polyteistov, tak bohovia našich predkov majú reflektovať myšlienku akéhosi vyššieho transcendentného božstva. U properatrariánov alebo aj neo-polyteistov sú však božstvá vnímané výrazne partikulárne, t.j. sú špecifické len pre danú etnickú skupinu alebo iba abstrakciou či poetickou reprezentáciou. V mnohých neo-polyteistických smeroch je dokonca zakázané považovať bohov za nejaké manifestácie monistického alebo panteistického celku, pričom táto myšlienka je odmietnutá v prospech “hard core” polyteizmu.

Takže vidíme, že tu existujú celkom zaujímavé metafyzické nezhody medzi spiritualistami v tzv. alternatívnej pravici. Nemyslím si, že tieto transcendentné problematiky môžu byť vyriešené bez obrovského množstva času a výskumu, ak teda budeme predpokladať, že je vôbec nejaké vyriešenie možné. Mystik sa totiž môže vždy odvolávať na skúsenosť s transcendentným svetom bytia, ale ja zase môžem k tomu povedať, že nejde o skutočnosť, ale len prípad nejakej abnormálnej neurochémie, ako príčiny takýchto zážitkov. Ak by som sa teda niekedy v budúcnosti aj chcel odvolávať na Tradicionalizmus, tak chcem, aby ste vedeli, že netvrdím o jeho predpokladoch, že sú pravdivé bez dostatočných dôkazov a racionality (v tomto prípade stále ostávam priaznivcom Stefana Molyneuxa). 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s