Muž, ktorý chcel byť kráľovnou, 2. časť

Kým prvá časť knihy pod názvom “Muž, ktorý chcel byť kráľovnou”, ktorej sa v texte už bližšie nebudem venovať, bola prijatá bez väčších problémov ako solídna klinická sonda do mužskej homosexuality, jej druhá časť je o dosť kontroverznejšia, viac politicky nekorektná a vyvolala veľké pobúrenie zo strany ľavičiarskych médií. Bailey bol kvôli výsledkom svojho výskumu obvinený z transfóbie, necitlivosti a podporovania škodlivých stereotypov o trasgenderoch. Ktoré jeho tvrdenia v knihe vyvolali takúto hysterickú reakciu zo strany amerických progresívcov a transgenderových aktivistov? Poďme to bližšie zistiť.

1. Demografia transsexuálov

Hneď na začiatok treba napísať, že vzhľadom na neprimeranú pozornosť, ktorú médiá a ľavičiarski aktivisti dávajú propagácii transsexuálov, si človek môže myslieť, že ich musí nájsť skoro v každom susedstve. Pravda je však taká, že ich je štatisticky veľmi málo. Bailey píše, že iba 1 z 20 000 mužov “zmení” svoje pohlavie. To vychádza zhruba na 15 000 ľudí v Spojených štátoch, čo je mimoriadne nízke číslo. Každopádne, ide len o tých, ktorí prešli tranzíciou, nie všetkých pohlavných dysforikov či transgenderov. Tieto čísla v skutočnosti nie sú až také podstatné a navyše môžu byť dosť variabilné. Postupne si vysvetlíme prečo je tomu tak.

2. Základná typológia a základná otázka: Ide naozaj o “ženy uväznené v mužskom tele”?

Všeobecne zavedený mainstreamový pohľad na problematiku transgenderizmu, tak ako ho prezentuje napr. Svetová profesionálna asociácia pre zdravie transgenderov znie, že primárnym dôvodom prečo transsexuáli postupujú náročný a drahý proces tranzície je, aby zmiernili svoju genderovú (pohlavnú) dysfóriu.


Pohlavná dysfória
je charakterizovaná ako stav sociálnej, emocionálnej, sexuálnej, spirituálnej a anatomickej úzkosti vzťahujúcej sa ku skutočnosti, že transsexuálovi bolo spoločnosťou od jeho narodenia pripísané iné pohlavie než to, s ktorým sa psychologicky stotožňuje.

Bailey však vo svojej knihe ponúka radikálne odlišný pohľad na problematiku transgenderizmu, ktorým vyzýva vedeckú obec na prehodnotenie doterajšej teórie o transsexualite.

Ponúka nám namiesto nej teóriu špičkového amerického sexuológa Raya Blancharda. Blanchard bol známy predovšetkým pre svoje štúdie pedofílie, vývoja homosexuálnej orientácie u niektorých mužov (tzv. efekt poradia narodených bratov, ktorý som už spomínal v tomto texte) a niekoľkých špecifických parafílií, najmä tranvestitizmu a autoerotickej asfyxie (ku ktorej sa ešte dostaneme).

Podľa Blancharda transsexuáli netvoria jednotnú skupinu, ale môžeme medzi nimi rozlíšiť dva samostatné “poddruhy”, ktoré sa kompletne líšia vo svojom vývoji, fyziognómii, sexualite, osobnosti i motivácii pre tranzíciu.

Tie dva typy transsexuálov, ktorí svoj život začínajú ako muži, Blanchard označuje týmito pojmami:

  1. homosexuálny (niekedy označovaný aj výrazom “pravý”) transsexuál (slovo homosexuálny sa tu vzťahuje k ich biologickému pohlaviu) a
  2. autogynefilný transsexuál [1]

2.1. Homosexuálny transsexuál

Pri spomenutí výrazu transsexuál napadne väčšinu ľudí práve tento typ. Práve tento “druh” zodpovedá najlepšie gnostickej predstave “ženy uväznenej v tele muža” – ale ani v jeho prípade to nie je to celkom pravda. Podľa Blancharda sa homosexuálni transgenderi rodia ako príliš feminizovaní gejovia (majú napr. ľahšiu váhu, nižšiu výšku a jemnejšie črty), ktorí však nie sú schopní pokračovať vo svojom živote ako štandardní homosexuálni muži (majú problém nájsť si partnera v gay komunite, kde sa oceňuje fyzická maskulinita, ktorá je u nich ťažšie dosiahnuteľná). Títo transsexuáli zvyknú svoje pohlavie “zmeniť” ešte v mladom veku, len čo si to môžu dovoliť. A zvyknú vyzerať veľmi dobre – neodlíšiteľne od genetických žien. Najčastejšie sa venujú profesiám ako modeling či herectvo a predovšetkým často končia ako prostitútky a pornoherečky. Niektorým z nich sa podarí usadiť a vydať sa za heterosexuálneho muža (ktorému svoju minulosť zväčša neprezradia, pretože by ich opustil. Heterosexuálni chlapi majú v drvivej väčšine s týmto problém a po zistení, že ich partnerka sa narodila ako muž ju zvyknú opustiť).

Bailey vo svojej knihe mapuje bizarné, tragické i humorné príbehy a životné situácie takýchto “žien”:

“Teresa žila ako žena už 3 roky predtým, než si našetrila dostatok peňazí (okolo 10 000 dolárov) na jej operáciu. Časť peňazí bola pôžičkou od Cher, ktorá sa stala jednou z jej najlepších priateliek. V júli 1997, Teresa (v tom čase 25-ročná) letela do Belgicka a počas 4 dní absolvovala operáciu pohlavných orgánov, bola poučená ako sa má starať o svoju novú vagínu a po rekonvalescencii opustila nemocnicu. Behom troch mesiacov sa jej neo-vagína zahojila a Teresa čoskoro potom stratila svoje neo – panenstvo. V mnohých ohľadoch Teresa po chirurgickom zákroku doslova rozkvitla. Nielenže si ľudia nevšimnú, že je transsexuál, ale väčšina mužov ju považuje za sexy a atraktívnu. Keď som ju prvýkrát stretol bola v depresii a izolovaná, teraz je však koketná, energická a spoločensky čulá. Okrem iného robí modeling spodnej bielizne. Randila a mala sex s hneď niekoľkými heterosexuálnymi mužmi, z ktorých ani jeden nevedel o jej minulosti (stále však hľadá priateľa na vážny vzťah).” (Bailey, 2003, s. 150)

Prečo homosexuálni transsexuáli vyzerajú tak dobre? Pretože len tí z nich, ktorí vyzerajú dostatočne dobre, t.j. dostatočne žensky, nakoniec “zmenia” svoje pohlavie. Títo transsexuáli sú homosexuálni muži, ktorí mohli pokračovať vo svojich životoch ako viac zženštilí, ale v podstate “obyčajní”, gejovia. Ale namiesto toho sa rozhodli, napriek všetkým nákladom a zdravotným rizikám, radikálne zmeniť svoje fyzické telo. Tento krok mohli uskutočniť, pretože si to jednoducho mohli dovoliť. Bailey ďalej vysvetľuje:

“Homosexuálni transsexuáli vyzerajú lepšie, pretože homosexuálni muži, ktorí chcú byť ženami, túto svoju túžbu nezrealizujú, dokiaľ si nie sú plne istí, že im to prejde. Štandardný transsexuálny príbeh implikuje, že transsexuál je natoľko nešťastný so svojim nesprávnym mužským telom, že sa už nemôže dočkať tranzície, bez ohľadu na to, či bude ako žena vyzerať dobre. Ale toto je ďalší aspekt, v ktorom je štandardný naratív mylný. Začal som sa pýtať homosexuálnych transsexuálov, ktorých som stretol, či by postúpili tranzíciu na “úplnú” ženu, ak by ako ženy nevyzerali dobre. Väčšina z nich odpovedala “nie” a iba jeden z nich odpovedal nepresvedčivo, že “áno”. Ak by bol nejaký homosexuálny transsexuál príliš svalnatý a maskulínne vyzerajúci, tak by pravdepodobne tranzíciu nepodstúpil a namiesto toho by radšej zostal medzi gejmi, ktorí bude oceňovať jeho maskulínny vzhľad. Ešte ako muži, homosexuálni transsexuáli vyzerajú a správajú sa extrémne femínne a tento typ prezentácie nie je medzi normálnymi gejmi žiadaný. Oveľa viac budú akceptovaní a oceňovaní ako ženy.” (Bailey, 2003, s. 181)


Topmodelka srbského pôvodu Andrea Pejic sa narodila ako muž. Je dokonalým príkladom androfilného transsexuála.

3. Egalitárna homosexualita Západu vs. homosexuálny transsexualizmus Východu

Transsexualita má i svoj významný spoločenský a kultúrny aspekt. Niektorí sa možno stretli s myšlienkou, že “gay identita” je v skutočnosti sociálny konštrukt západnej civilizácie: predstava mužov, ktorí ľúbia mužov a majú svoj vlastný, a do istej miery i separovaný, lifestyle. Takáto predstava však nie je pre mimo-európske kultúry až taká známa. Mnohí konzervatívci zvyknú tvrdiť, že transsexuáli sú len výplodom súčasnej dekadentnej doby na Západe. Nie je to pravda. Naopak, viaceré nezápadné kultúry dobre poznajú transsexuálov a niektoré z nich majú dokonca i koncept “tretieho pohlavia”. Tento prístup zároveň dobre zapadá do Blanchardovej teórie “homosexuálnej transsexuality”. Poďme sa pozrieť na niekoľko prípadov:

1. India: Tu sa môžeme stretnúť so starobylou transgenderovou komunitou pod názvom hijra. Títo muži, obliekajúci sa a žijúci ako ženy, sú platení, aby sa zúčastňovali svadieb a osláv narodenia chlapcov. Tento typ služieb je však skôr vynucovaný samotnými hijras, než rodinami. Ak rodina transgenderovi nezaplatí, potom môže uvaliť na nich kliatbu. Hovorí sa, že hijras im môžu nechať pred dvermi svoje zmrzačené a vytrhnuté mužské orgány. Častou profesiou týchto indických transgenderov býva (neprekvapivo) prostitúcia.

2. Thajsko: Tu je transsexuálna komunita pomerne silná a prosperujúca. Jej predstaviteľmi sú tzv. ladyboys, známi aj ako kathoeys – muži, ktorí si zvolili mať ženský vzhľad. Niektorí nachádzajú potešenie v možnosti obliekať sa ako druhé pohlavie, kým iní podstupujú zmenu na ženy a identifikujú sa ako transgenderi. Mnohí z nich pracujú pre aerolínie, kozmetické predajne v obchodných domoch, ako hviezdy kabaretu alebo dokonca v prominentných rolách v televízii. Kathoeys či ladyboys show sú dokonca top turistickou atrakciou, v rámci ktorej majú návštevníci na výber z viacerých podujatí či služieb.

3. Omán: Tzv. khanith spievajú ženské chorále v inak pohlavne segregovanom Ománe a sú sociálne klasifikovaní ako ženy pre väčšinu spoločenských účelov. Ich oblečenie a fyzická prezentácia je mixom mužských a ženských prvkov, pretože v inak oficiálne moslimskom Ománe im zákon zakazuje obliekať sa kompletne ako ženy. Každopádne ich príťažlivosť je súdená štandardmi ženskej krásy (biela pleť, veľké oči, plné lícne kosti, napríklad). V Ománe často plnia funkciu prostitútov pre heterosexuálnych mužov.

4. Filipíny: V tejto krajine mnohí heterosexuálni adolescentní muži zvyknú mať svoj prvý sexuálny kontakt s tzv. bayot (alebo bakla) – príslušníkmi miestnej tradície homosexuálnej transsexuality. Sexuálne styky s bayot sú považované za “peccadilloes”, t.j. prehrešky nie horšie ako fajčenie alebo pitie. V skutočnosti je sex s takýmito transgedermi viac akceptovaný ako poškodenie panenstva “slušného dievčaťa”.

5. Irán: Irán je po Thajsku druhou krajinou s najvyšším počtom operácií na zmenu pohlavia. V krajine platí právo šaríja v zmysle ktorého je za homosexualitu trest smrti. Iránska vláda však dáva homosexuálom na výber: buď trest smrti, alebo operatívna “zmena” pohlavia. Odporúčam pozrieť si dokument o tomto zvláštnom fenoméne. Obzvlášť fascinujúci je prednes miestneho šiítskeho klerika, kde načúvajúcim transgenderom vysvetľuje, že Aláh nepovažuje zmenu pohlavia za hriech a že je v súlade s prirodzeným právom.

Dalo by sme ešte spomenúť i kopec ďalších, obdobne fungujúcich, transgenderových komunít, či už zo starobylého Japonska, z ostrova Tahiti alebo u severoamerických Indiánov (tzv. Two Spirit).

V týchto tradičných spoločnostiach sa deje to, že chlapcov u ktorých si všimnú v ranom detstve femínne správanie vychovajú ako ženy, pretože ich spoločnosti nepoznajú alebo neuznávajú predstavu feminných mužov, ktorí majú sex medzi sebou. O takýchto chlapcoch uvažujú ako o ženách, ktoré nebudú mať deti. Zároveň takýto jedinci plnia veľmi dôležitú úlohu: vo viacerých tradičných a nezápadných spoločnostiach totiž ženy nie sú veľmi dostupné na príležitostný sex, sú často segregované a stráži sa ich “počestnosť”. Muži však potrebujú sex – a na tento účel im budú slúžiť homosexuálni transsexuáli. Veľkou výhodou je i to, že tu nehrozí “nehoda” v podobe nežiaduceho tehotenstva. Bailey vo svojej knihe uvádza ďalšiu dôležitú pointu: homosexuálni transsexuáli sú dokonalé prostitútky. Homosexuálni muži majú totiž rovnaké libido a rovnaký záujem o príležitostný sex ako heterosexuálni chlapi. Áno, pre Európanov je to nepochopiteľné, ale u blízkovýchodných národov a východných Aziatov to fungovalo a funguje aj takto.

4. Autogynefilný transsexuál

Teraz sa dostávame k najkontroverznejšej časti Baileyho knihy, ktorá spôsobila tzv. narcistický hnev (ako to pomenúvajú niektorí odborníci) istej časti transsexuálov. Ako sme už spomenuli, transsexuáli sa nám členia na 2 “poddruhy”, ktoré sú výrazne odlišné. Homosexuálni transgenderi, ich vývoj a motivácia, sú pomerne ľahké na pochopenie. A ako sme už zistili, sú relatívne bežní aj v mnohých nezápadných kultúrach. Ale čo presne sú autogynefilní transgenderi?

Predovšetkým, už na základe ich výzoru, sú ľahko identifikovateľní a odlíšiteľní od homosexuálneho subtypu. Ich vývoj a celkový vzorec je kompletne odlišný. [2] Baley uvádza tieto charakteristiky:

  1. Neboli v detstve femínni, naopak skôr išlo o maskulínnych chlapcov.
  2. Sú orientovaní na ženy. Po tranzícii zvyknú niekedy tvrdiť, že sa im začali páčiť i muži, event. že sa stali asexuálmi.
  3. Sú často ženatí, majú deti a tranzíciu postúpia v neskoršom veku, veľakrát až po 40tke. Samozrejme, že všetkým budú tvrdiť starý známy príbeh o tom ako vždy cítili, že v ich vnútri sídli žena: inými slovami, klamú a predstierajú, že sú homosexuálnymi transsexuálmi.
  4. Pôsobia maskulínne, a to dokonca i po tranzícii. Mnohí autogynefili pracovali v minulosti v typicky mužských povolaniach, viacerí napr. slúžili v armáde. Autogynefília býva tiež často spojená i s tzv. “počítačovým nerdizmom” a narcizmom. Autogynefili sú v skutočnosti ešte maskulínejší než je mužský priemer.

K najznámejším autogynefilom patrí americký námorný veliteľ Christopher T. Beck (dnes Kristin Beck) alebo bývalý atlét Bruce Jenner (dnes Caitlyn Jenner). Na Slovensku je ukážkovým autogynekofilom Matúš Lenický a.k.a B-Complex či Matia (je to môj odhad na základe informácií, ktoré sa ku mne o ňom dostali: ako dieťa bol počítačový “nerd” a je podľa vlastných slov stále na ženy. Okrem toho vyzerá dosť nežensky, nemá vôbec femínne rysy ako tomu býva u homosexuálnych transsexuáloch).

Bailey nám v knihe pekne vysvetľuje ako to u nich prebieha:

Prvá manifestácia (autogynefilov), ktorá vedie k ich transsexualite nastáva počas ich ranej puberty [3], kedy si tajne oblečú spodné prádlo alebo iný kus odevu ich matky alebo sestry, predstúpia pred zrkadlo a začnú masturbovať. Táto ich aktivita pokračuje až do dospelosti, pričom ich sexuálne fantázie sa postupom času stávajú viac a viac transsexuálnymi – ide obzvlášť o fantáziu mať vulvu a byť cez ňu penetrovaný penisom. [4] Autogynekofilní transsexuáli možno deklarujú príťažlivosť k ženám alebo mužom, prípadne k nikomu. Avšak ich primárna príťažlivosť smeruje k žene, ktorou by sa chceli stať.

Blanchard tiež zistil, že existujú rôzne formy autogynekofílie u rozličných pacientov, ktorých skúmal. Niektorí z jeho pacientov boli vzrušení napr. cross-dressingom, iní fantáziou, že sú tehotní, ďalší zase fantáziou, že majú prsia alebo vagínu. Jeden z jeho pacientov dokonca masturboval pri predstave, že háčkuje s inými ženami v kruhu alebo robí kaderníčku iným ženám!

Bailey spomína vo svojej knihe i amputačné fetiše, ktoré sa zdajú byť podobné autogynefilnej transsexualite. Medzi transsexuálov tohto typu Blanchard zaraďuje aj mužov, ktorí si nedajú odrezať penis, t.j. maskulínnych cross-dresserov – tí majú jednoducho iba divný fetiš. Títo muži nie sú vôbec femínni, nemajú femínne záľuby, sú vo všeobecnosti priťahovaní k ženám a väčšine pozorovateľov sa javia ako normálni heterosexuálni muži. Ide presne o ten typ, o ktorom poviete “nikdy by som to o ňom nepovedal”. Bailey píše:

“Autogynefili majú len výnimočne stereotypné ženské profesie. Práve naopak, mnohí z nich slúžili v armáde. Stretol sa dokonca jedného, ktorý bol u Zelených baretov (armádne veliteľstvo špeciálnych síl v USA, pozn. preklad.). Kariéra v technologickej a vo vedeckej sfére je medzi autogynefilmi nadmerne zastúpená. (Ray Blanchard tiež poznamenáva, že si všimol blízky vzťah medzi autogynefíliou a počítačovým nerdizmom).”

Autogynefília sa teda javí byť bizarnou kombináciou extrémneho narcizmu a príťažlivosti k ženám. Sexuálna príťažlivosť autogynekofila však nesmeruje k iným ženám, ale k sebe samému – ako k žene.

“Autogynefili nie sú “ženami uväznenými v mužských telách”. Anne Lawrence, lekárka a sexuálna odborníčka, ktorá je sama pooperačným transsexuálom, ich nazýva “mužmi uväznenými v mužských telách”. Homosexuálni transsexuáli sú prirodzene femínni už od narodenia a tvrdenie “o žene v mužskom tele” je pri nich presnejšie, hoci ani v ich prípade nejde o úplnú pravdu. Autogynefili sú muži, ktorí si vo svojej hlave vytvorili obraz atraktívnej ženy, ktorá sídli v ich tele a tento obraz koexistuje s ich pôvodným, mužským “ja”. Ženské “ja” je ich výtvor. Tento obraz ich vnútornej ženy navštevujú vtedy, keď chcú mať sex a tak sa stávajú priťahovanými k obrazu ženy, o ktorom chcú, aby sa stal ich pravým ja. Toto uvažovanie vysvetľuje názov tranvestitnej organizácie “Spoločnosť pre druhé ja”. Vysvetľuje sa ním i šialená tendencia niektorých autogynefilických pacientov poskytnúť na každú otázku dve rozličné odpovede – jednu ženskú a druhú mužskú. Homosexuálni transsexuáli toto nerobia. Majú len jedno ja, ktoré je mixom maskulínnych a feminnínych vlastností, nemajú v sebe 2 osoby, ktoré by sa striedali. Takže nie, autogynefili nie sú ženami uväznenými v mužských telách. Sú mužmi, ktorí sa zúfalo chcú stať ženami.” (Bailey, 2003. s. 168)

Autogynefília je teda typom parafílie. Parafílie predstavujú súbor nezvyčajných a raritných sexuálnych preferencií. Okrem autogynefílie k najznámejším parafíliám patria masochizmus, sadizmus, exhibicionizmus (t.j. vystavovanie svojich pohlavných orgánov cudzím osobám za účelom sexuálneho vzrušenia), frotérizmus (obtieranie sa o cudzích ľudí, často v preplnených priestoroch, za účelom sexuálneho zážitku), nekrofília, beštialita (zoofília) a pedofília.

Niektoré z týchto preferencií, a to obzvlášť pedofília, sú extrémne škodlivé a nebezpečné, iné sa však dajú tolerovať a netreba takýchto ľudí kriminalizovať či diskriminovať. V tomto smere je teda trochu nefér spájať autogynekofilov s pedofilmi, ktorí predstavujú omnoho väčšiu hrozbu pre spoločnosť a ktorých aktívne správanie musí byť kriminalizované.

Dôvod prečo autogynefíliu hádžeme do jedného vreca so záležitosťami ako pedofília alebo nekrofília je ten, že parafílie majú isté spoločné znaky:

Za prvé, takmer všetky parafílie sa objavujú výlučne u mužov (s výnimkou masochizmu, ktorý bol dobre pozorovaný aj u žien).

Za druhé, sú mimoriadne raritné (bavíme sa tu často o hodnotách typu 0,01% a pod. Autogynefili tvoria cca 50% z počtu transsexuálov).

Za tretie, parafílie sa zvyknú zhlukovať. To znamená, že ak má muž nejakú parafíliu, tak sa zvyšujú jeho šance, že sa mu na ňu nabalia i ďalšie. Konkrétne, v prípade autogynefílie máme dobre zavedený link s masochizmom. Existuje istá veľmi nebezpečná masochistická praktika nazvaná “autoerotická asphyxia”, pri ktorej sa muž zámerne dusí či škrtí, zvyčajne obesením, za účelom sexuálneho vzrušenia, uskutočnenia masturbácie a orgazmu. Aj autoerotická asfyxia je v DSM klasifikovaná ako parafília.

Autoerotickí asfyxiaci sa samozrejme snažia nejako poistiť, napríklad dobre umiestnenou stoličkou, na ktorú sa môžu postaviť, skôr než bude príliš neskoro. Lenže čo si budeme nahovárať, nie vždy to stihnú včas. V Spojených štátoch zomrie takýmto spôsobom približne 100 mužov v roku. Asi jedna štvrtina takýchto mužov je oblečená v nejakom kuse ženského oblečenia, zväčša ide o nohavičky. Neexistuje žiaden zrejmý dôvod, prečo by si autoerotická asfyxia mala vyžadovať cross-dressing. Je očividné, že títo muži boli masochistickí a zároveň autogynefilní. Cross-dressing je tiež spojený so sexuálnym sadizmom. Napriek tomu, že väčšina autogynekofilov nie sú sadisti, je u nich väčšia pravdepodobnosť, že nimi budú v porovnaní s mužmi, ktorí nie sú autogynefilní.


Matúš Lenický alias Matia či B-Complex je protežovanou tvárou slovenských “slniečkárov”. Propagujú ho už aj v SME. Nejde však o žiadnu “ženu uväznenú v mužskom tele”, ale autogynefila.

3. Aký prístup zvoliť k takýmto jedincom?

Kniha “Muž, ktorý chcel byť kráľovnou” sa venuje naozaj takmer všetkému (s výnimkou žien, lesbizmu a ženskej bisexuality, čo je podľa Baileyho samostatná téma pre ďalšiu knihu). Mnohé zaujímavé témy som radšej vynechal, aby som zbytočne nenaťahoval text a dal priestor len tomu najpodstatnejšiemu. Vynechal som napr. vysvetlenie takých javov ako homosexuálne vzťahy vo väzniciach, komplikovanú problematiku existencie či neexistencie bisexuality, prípady mužov, ktorí vyslovene vyhľadávajú sex s takými trans-ženami, ktorým ostali mužské pohlavné orgány (tzv. shemale), či históriu homosexuality v starovekom Grécku, Ríme alebo v renesančnej Florencii 15. storočia – áno, všetko zaujímavé témy, ale kto chce vedieť viac, musí si prečítať celú knihu.

Každopádne Michael Bailey nie je len talentovaným rozprávačom príbehov, ale svojou profesiou je klinickým psychológom, a preto v knihe venuje aj veľa priestoru tomu, ako takýmto ľuďom pomôcť. Predovšetkým sa venuje otázke liečby, ktorú odporúčajú odborníci z jeho fachu.

Bailey upozorňuje na, v tom čase narastajúcu, debatu o tom, či by transsexualizmus mal alebo nemal byť považovaný za duševnú chorobu a na rozdiely v postojoch medzi extrémne liberálnymi psychológmi, ktorí by chceli odstrániť všetky formy genderovej dysfórie z DSM a tými odborníkmi, ktorí trvajú na tom, že minimálne aspoň transexualizmus by nemal byť v spoločnosti podporovaný (kniha bola napísaná v r. 2003. Dnes je situácia taká, že transsexualita bol vyradená z DSM, resp. sa rozlišuje medzi genderovým non-konformizmom a genderovou dysfóriou. Pohlavná dysfória je však stále považovaná za duševnú poruchu, pokiaľ spĺňa kritéria uvedené v DSM – 5. A ako sme už spomenuli vyššie, autogynefília je klasifikovaná v DSM ako parafília). Bailey sa venuje aj prístupu k deťom, ktoré sa vyznačujú genderovým nonkonformizmom. Majú im rodičia ponechať voľnú ruku a podporovať ich v nonkonformite alebo by mali radšej vhodnou formou vynucovať správanie prináležiace ich biologickému pohlaviu?

Štandard, ktorý dnes väčšina psychológov využíva je odpoveď na otázku “čo im prinesie šťastie”? Bude rodený zženštilec šťastnejší a akceptovanejší ako transsexuálna žena alebo ako zženštilý gej? Bude cross-dresser šťastnejší s penisom alebo bez neho? Bailey píše, že je v tomto smere utilitaristom a vo všeobecnosti je za to, aby sme im dovolili robiť si s ich telami to čo chcú.

Popravde, neviem či s takýmto postojom možno súhlasiť. Tranzícia je totiž istá forma telesného zmrzačenia. Ani človeku, ktorý trpí amputačnou poruchou a chce si useknúť niektorú zo svojich končatín, predsa nedovolíme, aby to urobil. Rovnako ako sa so súcitom treba postarať o tých, ktorí trpia depresiou, schizofréniou alebo anorexiou, tak to isté platí i pre transgenderov. V prvom rade a predovšetkým im treba poskytnúť kvalitné psychologické poradenstvo. A hlavne treba začať rozlišovať medzi homosexuálnou transsexualitou a autogynefíliou. A prestať sa tváriť, že druhé menované nie je vážna duševná porucha.

Na druhej strane nemienim popierať isté fakty. Meta-analýza 56 študií jasne ukazuje, že tranzícia takýmto jedincom reálne pomôže zlepšiť ich psychologický stav. Pokiaľ viem, tak v súčasnosti neexistuje taký vedecký výskum, ktorý by minimálne naznačoval, že akékoľvek iné alternatívne spôsoby liečby by boli väčším benefitom pre ľudí trpiacich pohlavnou dysfóriou než je štandardná medicínska tranzícia. Treba tiež zdôrazniť potrebu riadnej diagnostiky, aby nedochádzalo k omylom. Problém je dnes v tom, že sa poriadne nerozlišuje medzi pohlavnou dysfóriou, ako regulérnou diagnózou, ktorá si vyžaduje špecifický medicínsky prístup, a obyčajným narcistickým bláznovstvom rôznych ľavičiarskych ideológov.

V Baileyho utilitaristickom postoji (“nech si so sebou robia čo len chcú”) je však cítiť aj istý sarkazmus. Obrázok o transgenderoch, ktorý dostanete z knihy je totiž taký, že ide o extrémne dysfunkčných a nešťastných jedincov. A autogynefili pôsobia vyslovene bláznivo, doslova do bodky napĺňajú ľudovú predstavu sexuálneho devianta. Napriek tomu sa zdá , že im “šťastie” stojace cca 30 000 dolárov, plejádu posedení na nemocničných lôžkach a prinášajúce riziko rôznych zdravotných komplikácii, za to stojí – napriek faktu, že nikdy nebudú reálnymi ženami a budú vždy prenasledovaní možnosťou, že muži, s ktorými budú mať vzťah, ich opustia, potom čo sa dozvedia o ich minulosti. A autogynefilom zase takmer vždy skrachuje manželstvo a ich deti sa nebudú môcť na nich ani len pozrieť. Často tiež stratia svoj dobre platený job a priateľov. A čo je úplne najhoršie: i po tranzícii budú vyzerať ako atrapa ženy, ako cross-dresser, skôr než reálna žena. Áno, aj o týchto nešťastných konzenkvenciách takýchto porúch sa dočítate v knihe.

Na záver by som rád dodal, že si prajem, aby sa na otázku transsexuality pozeralo primárne ako na medicínsku problematiku, nie politickú. Je to medicínsky problém a problém pre toho, kto trpí pohlavnou dysfóriou a jeho rodinu. Súčasný stav, kedy sa z toho robí akási politika a traumatizuje sa a rozoštváva touto témou spoločnosť, považujem za mimoriadne nešťastný. Transsexuáli sú štatisticky stále pomerne raritnou anomáliou (hoci v niektorých krajinách, najmä vo východnej Ázii, je ich počet vyšší. Je možné, že jednotlivé rasy a etniká sa budú odlišovať vo frekvencii tohto fenoménu. Vo východnej Ázii však výrazná väčšina transsexuálov patrí do homosexuálneho subtypu, kým na Západe začal dnes dominovať autogynefilný typ). Je to v prvom rade o radikálnej ľavici a ich aktivistoch, ktorí ich tak radi medializujú a propagujú. Skoncuje sa s neomarxistickou ideológiou a bude aj koniec problému s transgendermi. Dokonca si myslím, že ich život by mohol byť o niečo lepší, kľudnejší a pre ich psychiku zdravší, ak by boli viac v ústraní a nie neustále vystavovaní neomarxistami ako dobytok na trhu, neustále nimi zneužívaní ako prostriedok na vytĺkanie politického kapitálu a nútení do konfrontácií s konzervatívnym spektrom spoločnosti. Bez akejkoľvek srandy, sú to aj neomarxisti, ktorí nesú svoj výrazný podiel viny na ich zvýšenej sebevražednosti. Majú, ako sa niekedy hovorí, ich krv na svojich rukách.

Poznámky:

[1] Celková Blanchardova typológia sexuálnej orientácie a genderovej identity u mužov vytvára 2 kontinuá: Androfilná skupina: (1) maskulínni gejovia – femínni gejovia – drag queens (tí tvoria povestný medzistupeň) – homosexuálni transsexuáli. Poslední menovaní sú najviac zženštilí (aj fyzicky) a patria k tým, ktorí zvyčajne podstúpia tranzíciu. Heterosexuálna (alebo gynefilná) skupina: (2) autogynefili – pohlavne dysforickí autogynefili – autogynefilickí transexuáli, ktorí chcú podstúpiť alebo podstúpia tranzíciu.

Podobné kontinuum je aj u homosexuálnych žien: “lipstick” lesba (femínna, často i veľmi atraktívna lesbička. Dobré príklady sú napr. Gia Carangi , Jodie Foster alebo Alice Wiedel z populistickej AfD) – “butch” lesba (maskulínna lesba – viď. Hana Fábry) – homosexuálny transsexuál podstupujúci tranzíciu zo ženy na muža. Tieto kategórie majú nejasné hranice (a zrejme aj nejaké medzistupne). Klinickí psychológovia však dobre vedie, že existuje kontinuita medzi butch lesbami a FTM (female to male) transgendermi.

[2] Neurologická evidencia zo skríningov a autopsie mozgov homosexuálnych transsexuálov a autogynefilov naznačuje, že existujú dôkazy o mozgovej intersexualite len u homosexuálnych transsexuálov (a tiež štandardných homosexuálov, u ktorých bude mozgová intersexualita pravdepodobne menšia. Tu by bolo fajn spraviť štúdiu o rozdieloch v mozgu medzi cisrodovými homosexuálmi a homosexuálnymi transsexuálmi ), ale nie u autogynefilov. Autogynefili majú štandardný mužský mozog, nie pohlavne dimorfný ako homosexuálni transsexuáli. Transsexulita autogynefilov je výsledkom duševnej poruchy, resp. parafílie, nie sexuálnej inverzie. https://link.springer.com/article/10.1007/s10508-016-0768-5. Aj z tohto dôvodu je u autogynefilov vyššia sebevražednosť ako u homosexuálnych transsexuálov.


[3] Napriek tomu, že prejavy autogynefílie začínajú v ranej asolescencii, tak to ešte neznamená, že by táto podmienka nemohla mať biologický pôvod. Aj také fyzické zmeny ako rast ochlpenia na istých miestach alebo pŕs začínajú až v puberte. V skutočnosti nie sú známe žiadne psychogenetické príčiny parafílií vrátane autogynefílie. Psychosociálne hypotézy (podobne ako pri vysvetľovaní homosexuality) vychádzajú zo pseudovedeckých myšlienok Freuda a jeho ideologických potomkov. Biologickí realisti sú právom voči nim skeptickí. Myšlienky typu, že nejaká “detská trauma” alebo nezavinené vystavenie dieťaťa cross-dresingu by mohli byť príčinou autogynefílie sú skôr pochybné. https://sillyolme.wordpress.com/faq-on-the-science/

[4] Takýto autogynefili majú úplne odlišné sexuálne fantázie oproti gejom a homosexuálnym transsexuálom. Nesústredia sa na fyzické a duševné charakteristiky mužského partnera, ale na interakciu ich vysnívaného ženského “ja” s mužom. (Bailey, 2003, s. 165)


Zdroje a odporúčané čítanie i videá k danej problematike:

  1. http://faculty.wcas.northwestern.edu/JMichael-Bailey/TMWWBQ.pdf
  2. https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14084/177966#3401
  3. https://www.youtube.com/watch?v=ue1-T1BpctU
  4. https://en.wikipedia.org/wiki/Gender_dysphoria
  5. https://en.wikipedia.org/wiki/Transsexual
  6. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3310132/
  7. https://www.youtube.com/watch?v=os7bOBlre5E
  8. Podstatné odlišnosti medzi ženským a mužským mozgom


Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s