Americká otázka a jej komplexnosť

Tak máme konečne po tej veľkej návšteve Petra Pellegriniho u Donalda Trumpa v Bielom dome. Smerácky fešáčik s jamkami na líčkach si to očividne užíval (a Danko a Kiska ticho závideli). A Trump viac hovoril o rozhovore s Putinom a Venezuele, než o Slovensku. Koľko takýchto stretnutí absolvuje za mesiac? Alternatívny priestor samozrejme špekuluje nad tým, čo sa môže za touto návštevou skrývať. A mainstream zase píše o tom, že takýto druh poklonkovania spojený s nakupovaním amerických zbraní, je ideálny spôsob, ako si nakloniť americký establishment bez toho, aby ste museli byť zrovna nejaký príkladný spojenec. Každopádne, stretnutiu so slovenským premiérom predchádzalo stretnutie s Babišom a naplánovaná je ešte návšteva Orbána (ktorého s Trumpom spája výrazná proti-imigračná rétorika). Očividne sa po dlhšej pauze (áno, Obamova vláda bola zdržanlivejšia) Američania začínajú viac zaujímať o stredoeurópsky región a Trumpova administratíva v nás vidí lepšieho spojenca, než je západná Európa (je všeobecne známe, že Trump si nerozumie dobre s Merkelovou, a ani s Mayovou. S Macronom je to však o čosi komplexnejšie).

Geopolitická situácia s Amerikou nie je jednoduchá a napriek totálne spackanej zahraničnej politike USA (ktorú dnes oprávnene kritizuje naozaj kdekto: anti-amerikanizmus je celkom bežná pozícia sveta) ani čierno-biela. Pre jej lepšie pochopenie som sa rozhodol pre vás preložiť starší text z webu Social Matter, v ktorom autor hlbšie popisuje komplexnosť súčasnej geopolitickej situácie. V alternatívnom priestore je pomerne rozšírená predstava o tom, že ak USA upadnú, event. sa rozpadnú (veľmi neistá záležitosť, netreba podceňovať silu režimu v tom udržať aj rasovo diverzitnú spoločnosť. Koniec koncov Brazília a India existujú, a nedarí sa im momentálne až tak zle) a stiahnu sa zo svojej pozície globálneho hegemóna, svetu sa začne lepšie dýchať. Problém je však v tom, že takéto stiahnutia či rozpady veľkých ríš sú takmer vždy sprevádzané vlnami chaosu a úpadku. Stačí si napríklad spomenúť na pád Rímskej ríše, po ktorom nasledovalo dlhé obdobie “Temného veku”. Chcelo to istý čas, kým sa Európa opäť skonsolidovala a bola schopná nadviazať na to pozitívne, čo rímska civilizácia vytvorila. Zároveň však platí, že súčasná politika Ameriky je schizofrénna (áno, to je ten správny výraz, pretože ako si neskôr vysvetlíme existujú v rámci nej dve základné a protikladné frakcie) a škodlivá i pre ňu samotnú. Poďme sa teda bližšie pozrieť na podstatu problému.

Havarijný kurz v reakcionárskej geopolitike

V pravicových kruhoch sa občas vyskytuje myšlienka, že Spojené štáty by sa mali balkanizovať, pretože majú príliš veľa kultúrnej a rasovej diverzity na to, aby mohli byť demokraciou a taktiež preto, lebo je očividné, ako americká moc v súčasnosti ničí svet. Základná idea spočíva v tom, že ak by sa USA rozpadli a stiahli sa zo svojich zahraničných zapletení, všetko by bolo nakoniec lepšie, pretože výsledné národy by mohli byť kultúrne homogénnejšie a mohli by sa viac a slobodnejšie zameriavať na svoje vnútorné záležitosti.

Je ľahké pochopiť, prečo niekto uvažuje týmto spôsobom: diverzita je naozaj nekompatibilná s demokraciou a americká zahraničná politika objektívne ruinovala a ruinuje svet i samotnú Ameriku. Stiahnutie a rozpad by tak mohli ponúknuť okamžitú úľavu od týchto problémov. V diskusiách o probléme Americkej budúcnosti preto uvidíme takéto myšlienky bežne.

Ale mému o balkanizácii podobne ako mnohým ďalším víziám pre americkú geopolitickú budúcnosť, ako je napríklad návrat USA k niečomu viac podobnému izolacionizmu, chýba uvedomenie si hlavnej skutočnosti o stave dnešnej geopolitickej hracej plochy. A preto je realizácia takýchto predstáv nielen nebezpečná, ale hlavne nerealistická.

Poďme si prejsť 5 dôležitých a základných faktov, ktoré nás musia dostatočne informovať tak, aby sme mohli prísť k inteligentnejšiemu prístupu, pokiaľ ide o myšlienky dlhodobej geopolitickej stratégie:

1. Amerika má globálnu ríšu

Dni, kedy izolovanosť Spojených štátov bola reálnou možnosťou už uplynuli. Relatívny mier a prosperita Západu je zabezpečovaná aj americkou jadrovou a vojenskou supremáciou, finančným a medzinárodným obchodným systémom, ktoré sú založené na primáte dolára, americkými spravodajskými agentúrami, americkým elitným monopolným vzdelávaním, Amerikou kontrolovaným “liberálno-demokratickým” systémom atď, atp. Áno, tento systém je dnes sám zlomený a deštruktívny, ale stále zapĺňa vákuum a zabezpečuje impérium.

Ak by toto impérium kapitulovalo, nastalo by obdobie geopolitického chaosu plného hráčov o nové pozície. Došlo by k úpadku materiálneho blahobytu na Západe, čo by viedlo k občianskym nepokojom. A boli by to Čína a Rusko, ktoré by využili tento chaos, aby vyplnili vákuum a stali sa našimi novými vládcami. Trvalo by to dlho a pravdepodobne by si to vyžiadalo i nejaké tie väčšie vojny, aby sme sa vrátili opäť k stabilite, pričom konečný výsledok by bol pravdepodobne horší ako to, čo máme teraz.

Pre analógiu, zamyslite sa nad tým, čo sa stalo po druhej svetovej vojne, keď sa zrútilo Britské impérium. Tretí svet nebol oslobodený. Naopak, zožrali ho medzinárodné impéria Moskvy a Washingtonu. Výsledkom bolo množstvo genocíd, dysgeniky, občianskych vojen a i masového vysťahovalectva.

To isté platí pre zrútenie ZSSR. Nešlo o žiaden šťastný vek nacionalizmu, ale väčšina východných štátov bola nakoniec skonzumovaná EU, popri niektorých skutočne ohavných proxy občianskych vojnách v Juhoslávii a v Čečensku. Mnohí si neuvedomujú, že tento kolabs tiež spustil obrovskú imigračnú vlnu, množstvo Srbov a Bosniakov dnes žije v Nemecku alebo vo Švédsku. Samotné Rusko bolo po páde ZSSR vydrancované, došlo k ohromnému pádu jeho životnej úrovne i pôrodnosti. Bol to nekontrolovaný a možno nie najlepší príklad, ale vo všeobecnosti platí, že imperiálny ústup sa takmer nikdy neuskutočnil hladko a bezproblémovo.

V prípade, ak by sa napr. Spojené štáty stiahli z Blízkeho východu, presunulo by sa tam Rusko a uskutočnilo spojenectvá s Tureckom a Iránom o zdroje a prístup k teplovodným prístavom a námorným základniam. Saudská Arábia by sa zrútila a stratila by moc, ktorú mala vďaka americkej ochrane. Rusi by nakoniec skončili s kontrolou ohromne veľkého množstva ropy. Takéto niečo by výrazne zmenilo rovnováhu síl a výsledkom by boli obrovské hospodárske a politické dôsledky pre Ameriku. Je nepravdepodobné, že by sa takýto prechod uskutočnil úspešne.

Takže USA má impérium, a nech už je akokoľvek zlomené, tak Amerika má dobrý dôvod, prečo si ho chce udržať.

2. Globálnymi mocnosťami sú len Čína, Rusko a Amerika

Existujú dnes len tri seriózne svetové mocnosti: Čína, Rusko a “medzinárodné spoločenstvo”, t.j. Amerika. Všetky ostatné, navonok zvrchované, sily ako Izrael, Irán, India, Francúzsko, atď. sa v skutočnosti môžu hrať len na pieskovisku týchto troch veľmocí a sú nimi rôznym spôsobom ovládané. Iba veľké mocnosti majú všetky zložky suverenity.

Amerika má ekonomickú, diplomatickú, kultúrnu a vojenskú nadvládu a dostatok jadrových zbraní, aby mohla odstrániť z mapy zvyšok sveta. Väčšina sveta sa uberá smerom, ktorý udá Amerika a kráča ruka v ruke s americkou geopolitickou agendou, dokonca aj v prípade, že je to na ujmu danej krajiny. Ale Amerika dnes upadá vo všetkých z vyššie spomenutých oblastiach. A ak budú súčasné trendy pokračovať, Amerika stratí svoju pozíciu globálneho hegemóna, čo bude zahŕňať i chaotickú zmenu pozície síl.

Rusko je v mnohých smeroch tmavou škvrnou, ale je dostatočne sebestačné v oblastiach intelektuálnej kultúry, hospodárstva a armády. Má taktiež dosť jadrových zbraní, aby zničilo zvyšok sveta, podobne ako Amerika. Vzájomne zničenie týchto mocností nie je vylúčené, ale je dosť pravdepodobné, že totálna vojna s Ruskom je vnímaná ako niečo, čo je nedotknuteľné. Rusko sa postupom času stalo silnejším a znovu potvrdilo svoju sféru vplyvu, keď skupinka KGB mužov okolo Putina upevnila štát a prestavala ho po neúspechu komunizmu.

Čína je trochu divokou kartou. Stáva sa ekonomicky veľmi silnou, má dostatok jadrových hlavíc pre odstrašenie, hoci nie dosť, aby bola schopná vyhrať vojnu. Má tiež obrovskú výhodu, pokiaľ ide o číre počty a začína by čoraz viac diplomatickou ťažkou váhou. Čína však má množstvo hlbokých kultúrnych a politickým problémov, ktoré ju možno zadržia a vylúčia z toho, aby sa stala prijateľným svetovým vládcom. Ak sa Spojené štáty a Rusko v najbližších desaťročiach lepšie nezorganizujú, Čína napokon vyhrá, čo nebude až taký dobrý výsledok.

Každá z týchto ríš je dostatočne silná k tomu, aby bola plne suverénna a mohla hrať svetovú hru hegemóna. A žiadna z týchto troch síl nie je v plnej aliancii. Rozmanité sekundárne sily sú síce schopné dosiahnuť istú úroveň vnútornej a regionálnej suverenity, ale žiadna z nich nemôže konať na úrovni svetovej mocnosti. Prevažná väčšina krajín je dnes jednoducho nepriamym vazalom Ameriky.

3. Americké impérium je vnútorne rozdelené

Americké impérium je dnes politicky rozdelené na Červené impérium a Modré impérium, pričom Amerika je týmto rozdelením a neustálymi bojmi medzi nimi oslabená.

Červené impérium je ríšou vojenských základní. Spoloční náčelníci štábov, “vojensko-priemyselný komplex”, NSA, FBI, Amerikánci a Republikánska strana. Červené impérium je vo všeobecnosti ideologicky konzervatívne, čo znamená, že nemá žiadnu skutočnú ideológiu, ale stavia sa proti akémukoľvek šialenstvu s ktorým prídu progresívci.

Modré impérium je ríšou konzulátov. Patrí sem Štátne oddelenie, “medzinárodné spoločenstvo”, “mimovládne organizácie (NGO), CIA, stála byrokratická vláda, Ivy League, mainstreamové médiá, medzinárodná elita, Wall Street, mestskí liberáli a nebieli a demokratická strana. Modré impérium je ideologicky progresivistické (spoločensky ľavičiarske) a každý rok vymýšľa nové spôsoby, ako poraziť zdravú tradíciu tak, aby mohlo generovať viac moci pre svojich spojencov.

Tieto sub-impériá sú voľnými alianciami a z väčšej časti nie sú plne sebavedomé a uvedomelé. Formovali sa na základe operatívneho a ideologického usporiadania, hoci prvky každého z nich boli pravdepodobne celé desaťročia uvedomelé. Nejde o monolitické politické strany, hoci Modré impérium má k tomu bližšie. Ale postupom času k tomu smerujú, a dokonca nedávno si tento stav rozdelenia uvedomili i verejne.

Množstvo z konfliktov, ktoré stále pokračujú vo svete, môžeme vnímať ako proxy vojny medzi červenými a modrými impériami. Jedna ruka nevie čo robí druhá a ak vie, tak sa jej to nepáči. Napríklad, Modré impérium tajne podporuje ISIS, mimo jeho zvyčajných “umiernených rebelov”, pretože jeho cieľom je destabilizácia Blízkeho východu a zabránenie čomukoľvek, čo by mohlo viesť k zosúladeniu s Ruskom alebo k nezávislosti.

Medzitým, Červené impérium oponuje islamskému terorizmu a príležitostne pošle spravodajské správy spojencom, o ktorých vie, že ich odovzdajú Rusom, tak aby sa Rusi mohli účinnejšie postaviť proti teroristom. Pri okupácii Iraku sprevádzali vojenské operácie Červeného impéria na každom kroku právnici a mimovládky Modrého impéria.
Situácia je dnes taká, že Trump operuje na priateľskej platforme Červeného impéria a bol ním podporovaný, kde sa len dalo, zatiaľ čo Modré impérium a jeho inštitúcie využívajú všetky svoje zdroje proti nemu.

Modré impérium fanaticky oponuje Rusku. Červené impérium chce mier a dobré vzťahy, ale s viac zdržanlivým Ruskom. V období Studenej vojny, kedy Rusko reprezentovalo komunizmus a bolo medzinárodne agresívnejšie, boli tieto polarity odlišné.

Toto rozdelenie a vnútorný konflikt, ktoré idú dosť hlboko do minulosti a to naozaj veľmi hlboko, robia Ameriku a Západ oveľa slabšími než by normálne mali byť a sú veľmi úzko spojené s primárnymi príčinami niektorých našich sociálnych problémov.

4. Amerika je impérium budované na šialených princípoch

Ak líder nejakého imperiálneho teritória alebo vazal koná proti záujmom USA, alebo sa stane dostatočne silným, aby ich mohol ohroziť, potom aktíva USA začnú vytvárať “populárne hnutia”, “umiernených rebelov” a “utečenecké” krízy alebo budú podvracať vnútornú činnosť krajiny so svojimi NGO’s, diplomatmi a radovými “aktivistami”. A ak to nebude fungovať takto, potom si treba spomenúť na rok 2003, kedy americká armáda uskutočnila priamu inváziu v mene “ľudských práv” a “demokracie”, z ktorých ani jedno sa nemusí zhmotniť, aby to fungovalo. Tak či onak, vodca, ktorý začne byť takto nebezpečný, bude nakoniec zosadený.

Príležitostná genocída, masové znásilňovanie, prenasledovanie kresťanov a iných v realite umiernených menšín, obrovské náklady, poškodenie civilizácie, strata historických pamiatok, poškodenie americkej reputácie, strata kultúrnej a materiálnej produkcie, ktoré by priniesli poriadok, destabilizácia regiónov a obyvateľstva, ktoré musia byť neskôr zachraňované na svoje vlastné materiálne a demografické náklady a nepriateľská masová migrácia do našich krajín sú všetko vedľajšie produkty takejto nepriamej formy vlády. Sú prehliadané ako nevyhnutné vedľajšie škody, nešťastné náhodné udalosti alebo, v prípade, že obeťami sú belosi, dokonca oslavované.

Prečo sa toto deje? Prečo sú, inak väčšinou dobrí ľudia, uväznení v takomto zlom impériu? Je ľahké obviňovať zradcov a židov alebo diabla, ale celý problém je ešte hlbší.

Koreňom problému sú už samotné princípy, ktorými je toto impérium spravované. Môžeme začať hneď s tým, že impérium nenazývame impériom, ale hovoríme mu “medzinárodné spoločenstvo”, ktoré je zložené z vazalov, provincií, štátov, teritórií, kolónií a protektorátov, ktoré sú však formálne “suverénnymi”, “demokratickými” národmi.

Inými slovami, chýba nám dnes jasný jazyk k tomu, aby sme mohli koherentne hovoriť o impériu, čo znamená, že je ťažké o ňom premýšľať ako o impériu. Amerika nemôže vydávať priame príkazy svojim “suverénnym” podriadeným a chýba jej široko chápaná imperiálna autorita. Nemôže ani extrahovať priame imperiálne dane, ale stále musí nejako spravovať impérium. Z tohto dôvodu americká zahraničná politika prichádza s druhým najlepším mechanizmom, ktorý má po ruke: povstalecké skupiny, mimovládne organizácie, subverzia, “ľudské práva” a súvisiace vplyvy a nezrovnalosti, petrodolárové “shenanigans”, export ľahko podvratnej demokracie, ozbrojená masová migrácia atď, atp.

Svetonázor pokúšajúci sa ovládať toto impérium a budovať koherentné sub-štáty zlyháva, pretože sa neodvažuje otvorene rozpoznať, čo vlastne robí a neodváži sa použiť “nepriateľské” metódy efektívneho štátneho modelu, ktoré by skutočne fungovali. Namiesto uvedenia jasných práv a povinností jeho imperiálnych provincií, štátov ovládaných jasnými reťazami velenia a autority a otvorených rokovaní o tribúte a ochrane, je Amerika nútená využívať deštruktívne, tajné metódy, aby mohla riadiť svoje impérium, ktoré v konečnom dôsledku generujú všetko známe zlo tohto impéria.

Očividne, ľudia, ktorí sú za toto zodpovední sú nositeľmi a dodávateľmi tejto deštruktívnej ideológie, ale nie sú nezmyselne zlí. Je tu prítomná istá pokrútená logika, ktorá je generovaná z hlbšej štruktúry moderného politického myslenia. Nahradenie elít by nestačilo na vyriešenie našich problémov bez novej imperiálnej a politickej ideológie. Akákoľvek náhrada elít, hoci by mali tie najlepšie možné zámery, by mala rovnaké stimuly a rozvíjala by podobné charakteristiky a ideológie, pokiaľ by formálna štruktúra veci zostala rovnaká.

Ak by sme mali odlišnú imperiálnu ideológiu, potom by bolo možné umožniť jednotlivých zložkám impéria väčší stupeň voľnosti a mieru k tomu, aby robili to čo je správne, zatiaľ čo simultánne by došlo k efektívnejšej kontrole tých aspektov, pri ktorých je záujem Ameriky na tom, aby boli kontrolované. A nemuseli by sme sa dlhšie potýkať s vedľajšími produktmi deštruktívneho a zle operujúceho imperiálneho systému.

5. Biznis ako zvyčajne znamená, že máme problém

Americký imperiálny model a vnútorné rozdiely sú neudržateľné:

  1. Americký imperiálny model rovnako ako jej vnútorné konflikty Ameriku postupne vyprázdňujú – ekonomicky, demograficky a spoločensky. Pozrite si príklady: spolitizovaná masová migrácia, deindustrializácia, rozdeľujúca anti-belošská, proti-kresťanská, anti-mužská a anti-tradičná domáca propaganda a subverzia Modrého impéria – to všetko je vytvárané štruktúrou tohto systému. Tieto problémy neskončia, pokým sa niečo radikálne nezmení.
  2. Amerika nedokáže vážnejšie oponovať agresívnej Číne alebo Rusku s výnimkou subverzie, eskalácie nepriateľstva a vyhrážania sa jadrovým konfliktom. Ak by veci boli odlišné, a Amerika bola ekonomicky, demograficky a morálne silnejším impériom, mala by i omnoho silnejšiu vyjednávaciu pozíciu a oveľa viac možností, ako sa vysporiadať s jej susedmi.
  3. Vnútorné problémy USA viedli Putina k jeho slávnej poznámke, že “Amerika už dlhšie nie je schopná dohody”. Aby sme si to vyjasnili, tak “nie je schopná” znamená prenesený technický termín pre “neschopnosť racionálnej deeskalácie potrebnej pre jadrový mier”, pretože jedna časť americkej vlády s tým súhlasí, zatiaľ čo bude ignorovaná druhou časťou, aby nakoniec bola dohoda aj tak roztrhnutá, potom čo sa o štyri roky dostane k moci ďalšia strana.
  4. Amerike chýba centrálna sila a súdržnosť potrebná na reindustrializáciu zvyšku ríše ako páky ekonomického vyjednávania. V súčasnosti USA nemôžu ohroziť Čínu tým, že by prerušili obchod, pretože by to Amerike spôsobilo domácu katastrofu. Bohatstvo USA je čoraz viac založené aj na dovoze z Číny. Vyprázdnenie amerického priemyselného jadra je dôsledkom kombinácie vnútorného konfliktu a slabej vlády, ktorá nedokáže fungovať ako ucelená jednotka.

Takéto slabé impérium pochopiteľne nemôže ukladať a presadzovať dohody, ktoré by sa zaoberali globálnymi problémami typu globálne znečisťovanie, nekontrolovaný rast afrického obyvateľstva, potencionálne nebezpečné transformačné technológie ako genetické inžinierstvo a umelá inteligencia, šírenie jadrových zbraní alebo akékoľvek iné veľké problémy.

Ak bude súčasný stav pokračovať, môžeme sa ocitnúť vo veľmi zlom svete. Obchod ako zvyčajne je neprijateľný, ale to už dávno vieme. A čo je dôležitejšie, každá stratégia, ktorá nás chce dostať z obchodu musí brať do úvahy základné body našej geopolitickej situácie. Ale ako vyzerá realistická nová vízia pre Ameriku?

Víziou by malo byť reštaurovanie doma v Amerike a to tak, aby bola obnovená jej jednota a sila v súlade s tradičnými reakcionárskymi líniami. A následne treba formalizovať americké impérium ako skutočné impérium tak, aby mohlo byť ovládané efektívne a zodpovedne. Takto by Amerika mala omnoho silnejšiu vyjednávaciu pozíciu a mohla by nájsť filozofickú jednotnosť s kresťanským a reakcionárskym Ruskom k tomu, aby mohli dohodnúť pevnú alianciu. Spoločne s našimi ruskými bratmi by sme mohli vyjednať čestnú, ale podriadenú pozíciu pre Čínu a všetky ostatné sub-civilizácie a národy spojené v impériu Človeka, predtým než pôjdeme dobíjať hviezdy. Ale toto je už mimo rozsah tohto príspevku.

Zdroj: text A Crash Course In Reactionary Geopolitics, autor: Hugh Lambert

One thought on “Americká otázka a jej komplexnosť

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s