Spojené štáty behom posledných 10-12 rokov prešli ohromnými spoločenskými zmenami, ktoré nie je na škodu bližšie zanalyzovať – aj z hľadiska predpovedania ďalšieho vývoja vzťahov medzi touto veľmocou a zvyškom sveta. Fascinujúca je jednak rýchlosť tejto zmeny, ako i skutočnosť, že najlepšie sa dá táto zmena vyjadriť tak, že Amerika sa postupne stáva európskou krajinou. Áno, národné gró Ameriky vytvorili ľudia európskeho pôvodu, ale spoločnosť tejto krajiny bola dlho v mnohých svojich tendenciách okato odlišná.
Ako podklad pre text o tejto pozoruhodnej transformácii mi poslúžil podrobnejší rozbor od ruského blogera A. Karlina.
Úvod: Dve separátne civilizácie
Intelektuálne triedy na oboch brehoch Atlantiku odjakživa vnímali Európu a Ameriku ako dve separátne civilizácie (hoci, keď sa bavíme o Západe, tak sa ním myslí spojenie Európy a sev. Ameriky – atlantická civilizácia).
Amerika bola dlho vnímaná ako krajina teokratických kovbojov drancujúcich Blízky východ, zatiaľ čo intelektuáli Európy riešili problematiky ako “združená suverenita” či “jednota v rozmanitosti”. Neokonzervatívny historik Robert Kagan tento rozdiel pekne vyjadril vo svojej formulácii, že Američania sú z Marsu a Európania z Venuše.
Napriek tomu, že Francis Fukuyama bol Američan, tak v 90-tych rokoch mal za to, že svet vedie ku “konci histórie” Európska únia, nie Amerika. Naopak, Spojené štáty sa v mnohom stále držali zastaralých základov tradičného národného štátu ako boli napr. zbrane, rodina, náboženstvo, patriotizmus, fertilita, militarizmus a výrazný nedostatok homosexualistického historiónstva.
Asi najvýznamnejšiu prípadovú štúdiu pre tieto rozdiely priniesla kniha “Spojené štáty Európy” od T.R.Reida, v ktorej sa argumentuje, že EU sa postupne menila na superveľmoc, ktorá mala byť konkurenciou USA a ktorú spájala rozvíjajúca sa “generácia E” – yuppies od Paríža do Berlína, ktorí sa považovali v prvom rade za Európanov a rýchlo sa integrovali do trifecta Eurovízia, Erasmus a Eurail.
Toto bol rozdiel ešte len pred 12 rokmi. Geopoliticky dnes žijeme vo svete, kde sa EU nachádza uprostred toho, čo by sa dalo nazvať pomalou dizentegráciou, pričom jej sny z r. 2000 o tom, ako euro vytlačí americký dolár z pozície svetovej menovej rezervy boli nahradené neustálymi núdzovými situáciami: či už ide o periodické fiškálne krízy alebo snahy o exit referendá. Naopak, stiahnutie USA z Iraku a ropná revolúcia počas vlády Obamu výrazne posilnili geostrategickú pozíciu Spojených štátov.
1.Kultúrna zmena v americkom misionárstve a zmena postoja k slobode slova
Kultúrne boli v USA blázniví evanjelikáli postupne nahradení ďalšími misionármi – rovnako pamätenými SJWs (social justice warriors alebo po našom “slniečkári”), ktorí teraz predstavujú primárnu exportnú silu americkej ideológie do okolitého sveta. “Social justice” alebo progresivizmus je dnes dominantnou silou aj na amerických univerzitách.
Tento vývoj by však nemal byť taký prekvapivý pre vnímavých, pretože bol výsledkom posunu verejného sentimentu, ktorý vnímal na “pravej strane” nedostatok “sociálnej spravodlivosti”.
Pokiaľ ide o podporu slobodného prejavu – t.j. schopnosti uskutočňovať potencionálne urážlivé výroky o menšinách, pretože o tom de facto dnes je sloboda slova – tak v prípade starších Američanov je takmer univerzálna, zatiaľ čo mileniáli sa viac približujú k európskym normám: cca 40% z nich si myslí, že vláda by mala obmedzovať prejav potencionálne urážlivý pre menšiny.
Takéto postoje sú však vo väčšine západnej Európy normou. Ak tu bola nejaká skutočnosť, ktorou sa Spojené štáty výnimočne odlišovali od Európy, tak to bola ich entuziastická podpora slobody slova. Naopak, v Európe boli rozsiahle ochrany poskytované Prvým dodatkom ústavy USA vnímané ako nežiaduce, ba dokonca ako znak istej zaostalosti.
A kým sa začnete vyhraňovať tým, že dávať pokutu obyčajným Európanom za nejaký status proti tzv. “utečencom” na Facebooku je extrém, ktorý predsa väčšina slobodomyseľných Európanov musí odmietať (s čím samozrejme súhlasím), tak aj tu treba povedať, že aj táto problematika, ako takpovediac všetko, má svoju komplexnosť. Navyše tieto zákony vo svojej mäkkšej a širšej forme majú v skutočnosti podporu majority Európanov.
Karlin spomína i jeden prieskum, ktorý ukázal, že dokonca väčšina voličov Front National podporuje zákony proti “hate speech”. Aj na Slovensku sme nedávno mali pobúrenie istej časti verejnosti (vrátane rôznych alternatívcov inokedy sa dožadujúcich slobody slova) nad výrokmi Havrana o kresťanoch a Kuffovi za ktoré bolo na neho podané trestné oznámenie opierajúce sa práve o slovenské “hejtpíč” zákony, ktoré chránia rozmanité skupiny vrátane náboženských. V USA sa dnes nedeje nič iné než to, že tam viac a viac konvergujú k tomuto európskemu prístupu.
2. Diverzifikácia americkej politiky
Tradične ste mali v Amerike len dve strany: umiernených liberálov (demokrati) a oligarchických konzervatívcov (republikáni). Takéto rozdelenie však dnes nezodpovedá komplexnosti vnútornej americkej politiky.
Od r. 2016 bolo čoraz zreteľnejšia badať rozpad bipolárneho systému americkej politiky do 5 špecifických smerov. Dnes tu máte:
- sociálnu demokraciu či “old school” ľavicu európskeho typu reprezentovanú Bernie Sandersom.
- neoliberálne krídlo reprezentované osobami ako Hillary Clinton.
- umiernených konzervatívcov/neokonov (ľudia ako Bush či Rubio)
- horlivých biblistov (Cruz)
- nacionalistické krídlo reprezentované i Trumpom (a nachádzajúce paralely s národno-populistickými hnutiami v Európe)
Politická diverzifikácia do viacerých strán či ideologických blokov je typická a prirodzená práve pre Európu.
3. Sekularizácia Ameriky
USA mali po veľmi dlhú dobu reputáciu výnimočne pobožnej krajiny. A naozaj, až do r. 2000 tu bola viera v Boha takmer univerzálna – čo bol výrazný kontrast so širokými teritóriami Európy, ktoré sú buď agnostické, “spirituálne” (ale nie náboženské), alebo rovno neapologeticky ateistické (Estónsko, Česko, východné Nemecko). Toto sa však cca od r. 2010 začalo meniť – a to radikálne rýchlo. A táto zmena je poháňaná mileniálmi.
Na začiatku 90-tych rokov neverili v Boha len 4% z populácie a toto nízke číslo sa udržalo až do skoršej vlády Busha jr. Avšak medzi rokmi 2010-2014 sa podľa World Values Survey namerala hodnota neveriacich na úrovni 11%, čo približne zodpovedá úrovni ateizmu v Španielsku v r. 1990. Podľa iných zdrojov podiel ľudí, ktorí nepatria k žiadnej cirkvi či náboženskému spoločenstvu sa v USA medzi rokmi 2007 – 2014 zvýšil zo 16% na 23%. Zároveň došlo k zdvojnásobeniu celkového počtu ateizmu (aj keď pôvodne z dosť nízkeho základu).
A kresťania nech si radšej ani nepozerajú, ako je v tomto smere na tom tzv. generácia Z – tá je ešte ateistickejšia než mileniáli.
4. Spoločenská liberalizácia – zmena postoja k homosexualite a legalizácii drog
Ďalším elementom europeizácie Ameriky, ktorá je prepojená aj s jej postupným odklonom od kresťanstva, je aj jej rastúca podpora gay manželstva. Amerika je dnes v tejto otázke viac “progresivistická” než také Švajčiarsko, Taliansko a istú dobu bola z právneho hľadiska i pred Nemeckom (hoci Nemecko malo registrované partnerstvá už od r. 2001 a spoločensky patrí k najviac “gay friendly” krajinám EU, tak gay manželstvo legalizovalo pomerne neskoro, v r. 2017).
Treba si však uvedomiť, že do r. 2000 boli konzervatívne štáty USA (ako Alabama, Utah a pod.) obdobne “homofóbne”, ak nie ešte viac, ako dnešné Rusko. V USA bola veľmi populárna “liečba” homosexuality (aj metódami, ktoré kľudne môžeme označiť za znepokojivé) praktikovaná najmä evanjelikálnymi skupinami. Naopak, dnes polovica mormónskeho Utahu (a mormónizmus je inak konzervatívna denominácia) podporuje gay manželstvo. Dnes nám predstavitelia americkej vlády budú non stop opakovať mantru, že “ľudské práva sú gay práva a gay práva sú ľudské práva” a to ešte s väčšou horlivosťou než s akou evanjelikáli “liečia” homosexualitu.
Podobne sa zmenil aj postoj k drogám. Tu Američania začínajú viac a viac pripomínať Holanďanov. Marihuana je dnes dekriminalizovaná približne v polovici štátov USA, čo je podobný podiel ako v EU.
5. Amerika sa liberalizuje, zatiaľ čo Európa puritanizuje
Zatiaľ čo značná časť (najmä západnej) Európy bola silne spoločensky liberálna minimálne už od 80-tych rokov, v poslednom desaťročí badať v Európe v istých oblastiach kurz opačným smerom.
Veľmi dobrý príklad sú “móresy na pláži”. Pre také Francúzky bolo dlho typické, že sa po plážach promenádovali “hore bez”, bez toho, aby to niekto extra riešil. Ale takéto promenády sú v Európe čoraz zriedkavejšie, obzvlášť ak ide o mladšiu generáciu. Boli navrhnuté rôzne dôvody, prečo sa európska mládež nechce už tak odhaľovať: od politicky korektných (viac smartfónov a kamier a strach, že sa ocitnete napr. na youtube) až po tie menej politicky korektné (moslimskí bubuši, že áno). Ale možno je to aj o tom, že “oslobodené” ženy “kvetinkovej éry” vychovali menej dcér než cnostné katolíčky. Tak či onak, v tomto smere dochádza ku konvergencii medzi mileniálnymi Američanmi a Európanmi – ale z opačných smerov vo vzťahu k stupňu ich spoločenského liberalizmu.
6. Konvergencia v oblasti korupcie
Okolo r. 2000 existoval dojem, že EU (a i národné európske vlády) mali čistejšie a lepšie fungujúce inštitúcie než USA, minimálne z hľadiska úrovne intelektuálnej triedy. A zrejme na tom aj niečo bolo. Bohužiaľ, dnes sú seniorskí predstavitelia EU rovnako otvorene kúpení Goldman Sachs ako ich americkí kolegovia. Bez ohľadu na to, že niektoré spektrum EU mohlo v tomto ohľade mať rešpekt, tak tieto dni sú dávno spočítané.
Záver: La Raza Cosmica vs. Eurábia
Všetky tieto trendy sa dokonca odrážajú aj v určitej demografickej konvergencii medzi Amerikou a Európou. Americká pôrodnosť dosiahla svoj vrchol v r. 2007, odvtedy klesala zo slušnej úrovne 2.1 detí na ženu na dnešných 1.8 (nehispánske biele ženy majú o 0,1 nižšiu úroveň). A napr. také Francúzsko má dnes vyššiu fertilitu než USA.
Európa bola (a stále je) na tom z rasového hľadiska lepšie napriek posledným, výnimočne šialeným, rokom, kedy došlo k zdvojnásobeniu jej hnedoidnej “underclass” kvôli Merkelbabe a jej nepochopiteľnému rozhodnutiu otvoriť dvere Európy “sýrskym utečencom” (OMFG).
Naopak, transformácia Spojených štátov na krajinu “La Raza Cosmica” je dlhodobý fenomén a pravdepodobne i nezvrátiteľný – v podstate tento vývoj reflektovali už posledné americké voľby, pri ktorých sa Clintonka rovnako ako i Trump v konečnom dôsledku prejavovali ako typickí latinoamerickí politici.
Európa bohužiaľ tiež nastúpila na cestu dlhodobej transformácie – tentokrát do Eurábie, resp. prešla z oblasti výlučne nativistického alarmizmu (v národnom štáte sa rodí málo detí!) do oblasti, kedy sa možnosť Eurábie už začína javiť ako reálna možnosť (aspoň pokiaľ ide o západnú Európu).
Kde bude lepší život: v La Raze Cosmica alebo v Eurábii? Karlin volí La Razu a myslím, že celkom logicky. Hispánci nie sú takí problematickí ako moslimovia. Naopak, blízkovýchodné etniká by bez islamu pripomínali práve dnešných Hispáncov – ležerných a kšeftujúcich južanov (hoci ich IQ by mohlo byť vyššie. Tieto etniká výrazne brzdí islamom podporovaný inbríding). Na druhej strane bez islamu by sa i viac miešali s Európanmi, podobne ako sa dnes Hispánci pomerne dosť miešajú s bielymi, ale aj čiernymi Američanmi, čím vznikajú ďalšie nové “rasy” v beztak už rasovo “gulášovitých” USA.
Tak čo myslíte? Kto nakoniec dopadne lepšie?
Realista 