Evolúcia a ľudská rodina

Na obrázku vyššie vidíme klasický ideál – tzv. nukleárnu rodinu, väčšinou nazývanú aj ako “tradičná” rodina – čiže matka, otec, deti a ich vlastný rodinný dom niekde v sanitanizovanom predmestí. V Amerike 50-tych rokov bol tento obraz neustále propagovaný, napr. aj v tom čase veľmi populárnym sitcomom Leave It to Beaver.

Lenže v 60-tych a 70-tych rokoch sa niečo zmenilo. Množstvo mladých ľudí, ktorí vyrástli presne v takýchto rodinách z 50-tych rokoch, začalo proti tomuto “tradičnému” lifestylu rebelovať. Takýto životný štýl považovali za umelý, obmedzujúci a príliš konzervatívny.

Ale čo ak tento typ rodiny nebol vôbec konzervatívny? Aj vďaka knihám ako “Manželstvo, História: Ako láska porazila manželstvo” sa môžeme stretnúť s istým revizionistickým pochopením nukleárnej rodiny. Základným porozumením je fakt, že nukleárna rodina je v skutočnosti nedávnou kultúrnou inováciou 19.storočia – a to platí i pre Západ.

Dvaja jednotlivci, zosobášení a vychovávajúci rodinu oddelene od zvyšku príbuzenstva. Ich voľné večere sú “rodinným časom”, ktorý trávia napríklad s priateľmi alebo občianskymi spoločnosťami. Toto je nóvum, pri ktorom zvyšok sveta akoby zmizol, kedy sa rodina stala singulárnou a “insulárnou”.

Medzitým si antropológovia študujúci nezápadné spoločnosti všimli, že “tradičná” nukleárna rodina vo väčšine kultúr nie je vôbec bežná. Napr. v južnej Ázii “spoločná rodina” rozširuje nukleárnu rodinu naprieč generáciami. V mnohých kmeňových spoločnostiach na Blízkom východe dominujú patrilineárne spoločenské vzťahy. Iné kultúry zase idealizujú rozmanité druhy polygamných manželstiev.

Kľúčovou otázkou, ktorú si mnohí behaviorálni evolucionisti všimli je, že nukleárna rodina je výnimočná v tom ako znižuje význam alloparentálnej starostlivosti.

Nukleárna rodina, tak ako bola koncipovaná na Západe v posledných dvoch storočiach, zredukovala starostlivosť o deti len na jednotlivcov, ktorí sú ich rodičmi. Väčšina zodpovednosti sa kladie na matku. Blízky vzťah medzi matkou a dieťaťom je vo väčšine spoločností zosilnený počas obdobia dojčenia. Ale po odstavení sa dohľad nad starostlivosťou v týchto kultúrach stáva viac distribuovaným, pretože starší súrodenci, tety a strýkovia sa tiež zapájajú do rozsiahlej starostlivosti o malé deti.

Toto však neplatí pre svet sitcomov z 50-tych rokov ako “Leave it To Beaver”. Nukleárna rodina bola situovaná do sveta oddelenosti, jasného a chladne racionálneho rozdelenia medzi domovom, rodinou a spoločenským svetom.

V 20. storočí antropológovia a evoluční teoretici medzi sebou argumentovali o povahe ľudských vzťahov v kontexte nukleárnej rodiny. Sú ľudia monogamní? Alebo sú polygamní? Sú rozšírené rodiny prirodzenejšie?

To čo nám flexibilita a variabilita v rodinnom usporiadaní, hoci aj v prípade niektorých základných spoločných čŕt (napr. alloparentívna starostlivosť) hovoria je, že pýtať sa na pôvodný rodový typ rodiny možno nie je správna otázka. Ľudia sú predovšetkým kultúrne flexibilní a sociálne vzdelávanie je kritické pre našu adaptáciu k miestnym podmienkam. Za druhé, obzvlášť nukleárna rodina, videná dnešnými Západniarmi ako rodina pre rodinu, môže byť v mnohých smeroch aberáciou, predovšetkým pre jej atomizovaný a spoločensky rozložený charakter.

Zdroj: Evolution and human family