Čo majú kresťanskí dogmatici spoločné s genderistkami.

Po pseudovede genderistiek sa dnes mrkneme na ďalšiu skupinu, ktorá rozumie biológii pod bod mrazu, asi tak na úrovni znamienok + a -: našich kresťanských dogmatikov (dôrazne upozorňujem, že v žiadnom prípade nepíšem o všetkých kresťanoch, len o istej časti. Navyše netýka sa to len kresťanov, akurát pri nich sa s tým stretneme najčastejšie).

U nich je zaujímavé, že na rozdiel od genderistiek netrpia až takou bio-fóbiou, pretože na biológiu kladú dôraz tam, kde sa im to odrazu hodí (rozdiely medzi pohlaviami), ale prudko ju budú ignorovať tam, kde sa dostáva do rozporu s tým, čo vnímajú ako ich biblickú pravdu (sem spadá aj oblasť rasy či rasových rozdielov). Najviac sa ich popieranie biológie odráža v ich najznámejšej obsesii: homosexualite.

Večná debata: príroda alebo výchova? Treba použiť aj sedliacky rozum

Vždy ma udivovali ľudia, ktorí si síce uvedomujú, že vede nerozumejú, nevedia posúdiť odbornú literatúru, nevedia prisúdiť faktom stupeň dôležitosti na základe metódy, ktorou boli extrahované, nemajú skúsenosti so štatistickou analýzou dát, nečítajú danú tému, mýlia si sexuálnu orientáciu so sexuálnym správaním, mýlia si chromozomálne úseky s génom, za autority považujú obskurných ľudí, ktorí 30 rokov nepublikovali jedinú prácu k téme, ak vôbec nejakú…. a NAPRIEK tomu, súčasne jednou vetou sebavedome pošlú súčasnú molekularnobiologickú a neurobiologickú literatúru k téme sexuálnej orientácie, na ktorej sa podieľajú stovky a stovky odborníkov, do odpadkového koša. Jednoducho klasické presvedčenie laika, že sa v niečom vyzná lepšie ako tí, ktorí sa téme venujú odborne desiatky rokov.

A môžem hneď začať s najväčším kalibrom – katolíckou cirkvou. A kecy o tom, že farárske postoje nemožno vedecky skúmať, pretože je to iba “hodnotiaci úsudok” si môže katoliban u mňa akurát tak vymodliť, pretože presný OPAK je FAKTOM. 🙂

KBS vydala v r. 1999 svoje stanovisko k homosexualite a v r. 2003 ho vydal aj Ratzinger. Poďme sa na to bližšie pozrieť:

Veta: “napriek celému radu vedeckých výskumov sa dodnes nepreukázalo, že by existovala biologická alebo genetická zapríčinenosť homosexuality”

Problém je v tom, že v r. 1999 to nebola pravda a nie je to pravda ani v súčasnosti. Čo nám hovorí odborná literatúra: Existuje napr.:

1. tzv. “birth order effect” (efekt poradia narodených bratov), kedy každý starší brat zvyšuje šancu mladšiemu, že sa narodí ako homo o 30% (Ray Blanchard, r. 1997. Ďalšie zistenia a doplnenie r. 2018).

2. adopčné štúdie na monozygotných/dizygotných dvojičkách spred r. 2000, ktoré našli signifikantne vyššiu šancu pre monozygotný pár byť homo, ak už jeden z nich bol než pre dizygotný pár (zhrnuté v Sanders and Daywood, 2004, Link).

3. FMRI štúdie na olfaktorických oblastiach mozgu u homo/hetero poukázali na rozdielnu aktiváciu feromónmi a boli neskôr potvrdené aj pri pote a konzistentne s genetickým mechanizmom a rozdielnou prenatálnou neurobiológiou vzniku homosexuality (Ivanka Savic, Hans Berglund, and Per Lindström, 2005, Link).

Dúfajme, že bude iba otázkou času kedy sa bude dať zistiť celý genóm, zlepší sa štatistika a bude možné presnejšie identifikovať súbor génov zodpovedných za ontogenézu sexuálnej orientácie. Dnes jednoducho vo vede existujú 3 základné teórie pôvodu sexuálnej orientácie (btw, ktoré sa navzájom vôbec nevylučujú), a všetky tri sú charakterom biologické. Ide teda o:

1. vplyv hormónov počas tehotenstva matky. (Odporúčaný text tu)
2. imunologická inaktivácia X.
3. tzv. epi-marks.

Všetky tieto tri teórie narábajú s pravdepodobnostnými parametrami a stochasticitou v expresii génov počas prenatálneho formovania neurónových sietí. Ak sa spomína v prípade homosexuality vplyv prostredia, nemyslí sa tým kultúrny vplyv, ale in utero prostredie matky vplývajúce na expresiu génov. Nie je to teda o žiadnej dominantnej matke, chladnom otcovi či hre s vláčikmi či o iných “freudovských” nezmysloch, ktoré katoliban tak obľubuje.

Napriek tomu RKC písala o homo fenotype, ako že ide o “dôsledok istých nepriaznivých príčin alebo životných okolností, či už zavinených alebo nezavinených.” Biskupi potom čo genetiku a biológiu sexuálnej orientácie odsúdili ako “mýtus” ďalej pokračujú v perlách: “naopak sa ukazuje, že vo väčšine prípadov homosexuality zohrávajú nezanedbateľnú až kritickú rolu rôzne psychosociálne faktory (napr. výchova v rodine, spoločenská atmosféra, formovanie erotických vzťahov v kritických obdobiach vývoja indivídua a pod.)”

Nuž, ako všetky tu citované tvrdenia RKC aj toto je vedecky overiteľné, nejde teda o hodnotiaci úsudok o správaní, ale o vedecky sa prezentujúcu obhajobu biblického úsudku. A čo nám k tomu hovorí veda?

Nie je tu žiaden dôkaz, že sociálne prostredie po narodení má vplyv na vývoj genderu alebo sexuálnej orientácie…nie je tu tiež žiaden dôkaz pre myšlienku, že homosexualita je výsledkom nedostatočnej výchovy alebo “výberu životného štýlu” alebo dôsledkom sociálneho učenia.” (Zdroj: Savic I, Garcia-Falgueras A, Swaab D (2010) Sexual differentiation of the human brain in relation to gender identity and sexual orientation Prog Brain Res, 186:41-62)

Pokúsim sa to vysvetliť čo možno najjednoduchšie. V súčasnosti jednoducho máme na stole IBA biologické dôkazy formovania sexuálnej orientácie, chýba akýkoľvek psychologický,po anglicky “nurture”, dôkaz a v rokoch 1999-2003 tiež žiadny nebol. Jediné čo sa deje je to, že katolícki biskupi a iní konzervatívci si vyťahujú psychosociálne faktory, ktoré sa im hodia, bohvie odkiaľ.

Každopádne stanovisko KBS na konci vychádza naozaj povzbudivo: “homosexualitu je v mnohých prípadoch možno úspešne ovplyvniť, resp.liečiť”

K tomu viac tu: Zlyhanie ex-gay hnutí: link 1, link 2, link 3. ). O následkoch tzv. konverzných terapií napr. tu. Nebudem to rozoberať bližšie, ale napíšem to najjednoduchšie ako sa len dá: môžete sa prinútiť, že už nikdy nebudete jesť vaše preferované pomaranče a namiesto nich budete jesť len hrušky, ktoré vám tak nechutia. Ale to stále neznamená, že vám prestali chutiť pomaranče. Asi tak.

O tom, že vývoj homosexuality musí prebiehať (minimálne do nejakej miery) na genetickej úrovni žiaden vedec zaoberajúci sa sexuálnou orientáciou nepochybuje, pretože o tom existuje dosť (neuro)biologických dôkazov. Naopak, k socializačnému/kultúrnemu/psychologickému vplyvu po narodení nejestvuje ani jeden. To samozrejme neznamená, že tu nemôže byť aj takýto vplyv. Tomu rozumiem. Ide však o to, že to pôsobí z vedeckého hľadiska dosť čudne, keď majúc pred sebou misu plnú zeleného hrachu začnú veriaci ezoterizovať aj o tom, že možno majú byť v mise aj orechy. No, napriek 70 rokov psycho výskumom sa nenašli. Kapišto?

Treba však poznamenať, že reč je tu zväčša o mužskej homosexualite. Väčšinou sa skúmali iba muži, nie ženy a to z jednoduchého dôvodu: ženská sexuálna orientácia je plastickejšia, fluidnejšia a menej skúmaná ako mužská. Prečo je tomu tak? Lebo je to dôsledok toho akým spôsobom evolúcia formovala a fixovala párenie u cicavcov – samička je pri ňom pasívna a samček musí byť aktívny, inak nedôjde ku kopulácii. Čo z toho logicky vyplýva? Znamená to, že u mužov musí dôjsť k vizuálnemu vzrušeniu pred ejakuláciou – a to je predsa ovplyvnené sexuálnou preferenciou. A tá je determinovaná sexuálnou orientáciou a musí byť logicky “hard-core”, inak by nedošlo k vzrušeniu. A na toto porozumenie by kľudne mal stačiť obyčajný sedliacky rozum.

Odporúčaná literatúra:

Dobre spracované práce sú napr. tieto:

1. The Biology of Homosexuality (Oxford Series in Behavioral Neuroendocrinology)
2. Brain Development and Sexual Orientation (Colloquium Series on the Developing Brain)
3. Bailey JM (2000) The genetics of human sexual orientation
4. Alan R Sanders and Khytam Dawood (2004), Sexual orientation
5. Bailey M. (2003) The Man Who Would Be Queen.