Sexuálna orientácia vs. parafília

S Pavlikom Morozovom sme tu nedávno rozoberali problematiku depatologizácie homosexuality. Nie je to veru jednoduchá téma, ale pokúsim sa načrtnúť súčasné uchopenie danej problematiky modernou sexuologickou vedou.

Homosexualita je dnes považovaná za normálnu variáciu ľudského sexuálneho správania, resp. jedna z troch variánt sexuálnej orientácie (hetero, homo, bi), ktoré sa rozlišujú od tzv. parafílií.

Prelom tu bol r. 1973 kedy došlo k vyškrtnutiu homosexuality z DSM (diagnostický manuál pre duševné poruchy) – čím sa odrazu 3 až 4% populácie “vyliečilo”. Bol to dôsledok kombinácie gay aktivizmu aj niektorých recenzovaných výskumov, z ktorých najznámejší je ten od Evelyn Hooker (tá použila Roscharov test, ktorý už dnes nie je medzi psychológmi tak uznávaný, ale aj Tematicko-apercepčný test a test spočívajúci v usporiadaní obrázkov) [1] Hooker zistila, že psychológovia nevedeli rozlíšiť odpovede homosexuálov a heterosexuálov. Test bol neskoršie aplikovaný aj na väčšiu vzorku gejov a potom aj na lesby s podobným výsledkom (čiže žiaden rozdiel medzi homo a hetero). 

Gay aktivisti nakoniec dostali priestor na konferencii APA, kde prezentovali tézu o stigme. Tú nakoniec prijala hlava APA Robert Spinzer, t.j. záver bol taký, že subjektívnu úzkosť a iné problémy – na rozdiel od iných, jasných duševných chorôb typu bipolárna porucha a pod. – nespôsobuje u homosexuálov homosexualita per se, ale spoločenská stigma. Konzervatívci (a medzi nimi najmä psychoanalytici, ktorí sa pokúšali o zmenu hsx na hetero a slušne na tomto i zarábali) však tento záver neprijali, a preto si vynútili hlasovanie (to je tá sranda, že dnes konzervy píšu, že o chorobách sa nehlasuje, pritom to boli oni, kto inicioval hlasovanie :-)). Ale pri hlasovaní majorita hlasov bola za Spinzerov prístup. [2]

Toľko stručne k histórii.

Základ však dnes spočíva v sexuologickom rozlišovaní medzi parafíliami (sexuálnymi deviáciami) a sexuálnou orientáciou. V čom presne má spočívať rozdiel a prečo nie je homosexualita tiež radená k parafíliám? Veď napokon aj v prípade homosexuality ide o očividné odchýlenie od normy (majority).

Nuž, samotnú sexuálnu orientáciu poníma sexuologická veda definične ako orientáciu na (ľudské) pohlavie, kde je prítomný (logicky) konsenzus (napr. pedofília nie je orientáciou na pohlavie, ale na absenciu sekundárnych pohlavných znakov). Základným rozlíšením je teda absencia konsenzu – dieťa, zviera, mŕtvola alebo vec nemôžu dať konsenzus, to netreba ani vysvetľovať. S parafíliou však má sexuálna orientácia spoločné len dve charakteristiky – skorý onset a celoživotnú trvácnosť.

Je však absencia konsenzu jediný rozdiel? Nie je to primálo? V čom sa ešte sexuálna orientácia odlišuje od parafílie? Jednak je to neuroanatómia a neurobiológia a i genetika (birth order effect, feromóny, mz/dz pri sex.orientácii), ďalej sex ratio (parafílie sú takmer výlučne mužské) a kognitívny profil (homosexuáli majú rovnaké IQ ako heterosexuáli, niektoré výskumy dokonca ukázali, že o niečo vyššie. Naopak, u parafilikov boli pozorované častejšie retardácie).

Dobrým textom na túto tému je analýza od sexuológa Jamesa Cantora Is Homosexuality a Paraphilia? The Evidence For and Against (Je homosexualita parafília? Dôkazy pre a proti).

Text nám poskytuje zatiaľ dostačujúci počet odlišností na to, aby sme mohli homosexuálnu orientáciu odlišovať od parafílií. Na druhej strane i sexuologická veda si je stále vedomá, že o parafíliách veľa nevie a chápe, že ich stanovovanie je jednoducho arbitrárne – napríklad akceptovaná kultúra homosexuálnej transsexuality v Polynézii, ktorú tvoria tzv. faafafini má ako normu pohlavné zneužívanie detí (a takých ľudských kultúr veru je), ktoré by u nás spadalo pod trestný čin a pokrylo by hneď niekoľko deviantných kategorií.

Každopádne tie vedecké poznatky, ktoré zatiaľ máme za použitia tých kritérií na ktorých panuje dnes odborný konsenzus vidia súbor dát o sexuálnej orientácii a parafíliach ako dve ortogonálne množiny, takže “symptómy” a “klinický obraz” sú oproti nim len fenomenologické kategórie.

Samozrejme daný prístup sa môže v budúcnosti aj zmeniť. Takáto zmena by však musela mať za následok aj predefinovanie sexuálnej orientácie a konceptuálne iný prístup k ontogenéze ľudskej sexuality než aký máme dnes. A takúto radikálnu zmenu môže principiálne vyprovokovať len mechanistické, molekulárne pochopenie vzniku sexuálnych preferencií – či už tých, ktoré spadajú do kategórie sex. orientácií alebo tých parafilických.

Ťažko povedať aký prístup by sa nakoniec zvolil. Ale predpokladám, že by sa odborníci priklonili k postulátu Michaela Baileyho, jedného z popredných odborníkov na homosexualitu a transsexualitu: “hodnota vlastnosti by mala byť posudzovaná jej dôsledkami skôr než príčinami” (J.M. Bailey: Sexual Orientation: Genetics, Encyclopeadia of Life Sciences, 2005).

Poznámky:

[1] Problém bol v tom, že takmer všetky práce pred Hookerovou boli bez výnimiek postavené na pacientoch z psychiatrických liečební, väzňoch, kriminálnikoch či prostitútoch. Ľavou zadnou tak mohli byť takéto práce generalizované ako dôkaz patológie homosexuality. Hookerovej prelom bol práve v tom, že ukázala na nepacientoch to, čo žiaden vtedajší odborník (vrátane jedného, ktorý sám navrhol niektoré z testov na odlíšenie hetero a homo) nebol schopný urobiť lepšie ako náhodne. A nie sú ani dnes. V tom bola sila a dopad jej práce. Dnes jej niektorí vyčítajú selektívnosť, lenže Hooker neurobila nič iné, než to čo generácie psychiatrov a psychológov pred ňou.

[2] Okrem homosexuality bola vyradená ako psychická porucha i neurasténia. Zaujímavé, ešte som nevidel nikoho, kto by potreboval toto vyradenie tak strašne rozoberať a doslova by kvôli nemu strácal sny. Nebude to náhodou tým, že o nej sa zabudli pejoratívne vyjadriť v Biblii? Alebo že by to bolo viac o tom, že ľudia s neurasténiou neorganizujú hlučné prajdy na neurasténiu? Myslím, že odpovede sú jasné.

5 thoughts on “Sexuálna orientácia vs. parafília

  1. Podstata problému je skutočne vo výroku : “hodnota vlastnosti by mala byť posudzovaná jej dôsledkami skôr než príčinami” (J.M. Bailey: Sexual Orientation: Genetics, Encyclopeadia of Life Sciences, 2005).

    Týka sa to aj lekárov – psychiatrov, ktorí depatalogizovali homosexualitu. Porušili všetky princípy lekárskej etiky :

    1. Princíp neškodenia (nonmaleficence). Ak mi niekto bude tvrdiť, že kreatúry https://magazin1.sk/wp-content/uploads/2019/07/nicholsonova-lgbti-1260×710.jpg sú normálne a že ich „normalizácia“ im neškodí, tak to by som si celkom rád nechal vysvetliť. Znásilňovať verejnosť aby sa im nesmiala, nie je riešenie. Abnormalita nedefinovateľnej bytosti je tak zjavná, že ak si s nimi urobí selfie „politička“, tak im normálny výsmech pomôže akurát pretransformovať na nenormálnu nenávisť. Nie je možné „normalizovaným“ homosexuálom legalizovať agresívne verbálne aj neverbálne prejavy tým, že ich obete označím za homofóbov.
    2. Princíp činenia dobra (beneficence). Aké dobro poskytla „normalizácia“ homosexuality postihnutým a spoločnosti? Nestačila dekriminalizácia a rešpektovanie elementárnej ľudskej dôstojnosti? Je dobré pre adoptované dieťa dovoliť ho vychovávať dvomi LGBTI?
    3. Princíp autonómie. Každá autonómia končí v okamžiku, keď obmedzuje práva okolia. Genderagresivita presiahla už dávno rozumné medze, hajzlami počnúc a povinnou homovýchovou na školách.
    4. Princíp spravodlivosti. Obete agresivity homosexuálov nemajú právo na pokojný život, osočovanie z homofóbie je spravodlivé. Z vlastnej skúsenosti viem, aké obťažujúce je „zvádzanie“ homosexuálov a ich agresivita po odmietnutí. Ľudia museli meniť zamestnanie, internát, krúžok na škole, … atď.! Manžel lesbičky alebo homosexuála, ktorého podviedla pred svadbou partner(ka) nemá žiadne právo? A týka sa to aj frigidity, čo je ešte častejší prípad!

    Homosexualita je na prakticky neliečiteľná. Ale treba liečiť hystériu, agresívne a obťažujúce chovanie. Političku a tie dve úchylné osoby neurčitej orientácie treba liečiť, najjednoduchšia liečba by bol dereš a 15 palíc na holú!

    Ak akceptujem morálny relativizmus výroku “hodnota vlastnosti by mala byť posudzovaná jej dôsledkami skôr než príčinami”, musím začať skúmať dôsledky a to vedecky nezaujato a na základe overených metód. Ale takýto výskum veľmi agresívni LGBT politici okamžite označia ako politicky nekorektný. Treba problém najprv riešiť v politickej rovine, čo môže pre tieto liberálne šľapky skončiť tragicky.

    Like

    1. Ty riešiš už konkrétne spoločenské dopady politických rozhodnutí pod vplyvom špecifických ideológií. To je mimo záber môjho textu.

      Kreatúry sú prítomné na Dúhových pochodoch, áno. Treba však rozumieť i tomu, že tieto pochody, resp. účastníci často už presahujú rámec “obyčajnej”, medicínsky jasne definovateľnej homosexuality, o ktorej je môj text a predstavujú ďaleko širší záber diagnóz. Áno, tieto pochody sú doslova magnetom pre rozmanité mentálne prípady, aj také, ktoré sú stále riadne zapísané v DSM.

      Samozrejme nevieme aká je presná diagnóza kreatúr, ktoré sa fotili s Nicholsonovou, ale všeobecne platí, že dochádza k čoraz väčšiemu uvoľňovaniu v minulosti potlačovaných exhibícií, resp. exhibičných túžob, aj v dôsledku webu, sociálnych sietí, ktoré mnohí jedinci jednoducho nezvládajú – a dúhové prajdy sú dnes jedným z popredných miest, kde sa takýto jedinci môžu dostatočne ventilovať. S liečbou to nebude jednoduché – aj vzhľadom na politický stav a tlak istých lobistických skupín.

      To čo ďalej popisuješ je tiež širší problém presahujúci LGBT. Je to otázka štátneho tlaku na občanov a aj všeobecnej agresivity rôznych skupín, aj rasových či náboženských (problém sú aj moslimovia, aj radikálne kresťanské skupiny: nie je to tak dávno, čo kuffovci chceli zatvárať ženy na 20 rokov za to, že majú deti umelým oplodnením a zakazovať vedecký výskum. Rozpor medzi sekulárnou spoločnosťou a náboženským fundamentalizmom je ďalší veľký problém), nielen ideológie LGBTI. Autonómia a sloboda slova – som za. Niektoré skupiny sa jednoducho musia separovať.

      K politicky nekorektnému výskumu: ten napriek tlakom rôznych lobby dokáže fungovať a niektoré z týchto výskumov som už aj na tejto stránke prezentoval. Konkrétne ide o zistenie, že cca 60% transsexuálov tvoria regulérni úchyli, tranvestitní fetišisti (DSM -5) – tzv. autogynefili (čo je napr. aj záver dvoch autorov (Cantora a Baileyho), na ktorých odkazujem v tomto texte o hsx. Títo autori nie sú politicky korektní. Ale nie sú to ani fundamentalistickí bigoti čachrujúci s údajmi tak, aby im vyšiel výsledok podporujúci ich náboženské dogmy a predsudky). Len menšiu časť transsexuálov tvoria ľudia s príliš feminizovaným alebo maskulinizovaným mozgom v dôsledku čoho trpia dysfóriou, ktorá sa za dnešných medicínskych podmienok nedá utlmiť lepšie než tranzíciou. Vôbec typov pohlavných dysfórií a transgenderov je hneď niekoľko.

      Like

    2. Len ešte k homo adopciám. Výchova homo párom je primárne otázka odborná, zatiaľ čo otázka povolenia homo-adopcií je otázka spoločenská a politická.

      Z odborného hľadiska je tu vedecký konsenzus, že “niet rozdielu” , deti prospievajú rovnako dobre ako u hetero. Tu je 79 štúdií: https://whatweknow.inequality.cornell.edu/topics/lgbt-equality/what-does-the-scholarly-research-say-about-the-wellbeing-of-children-with-gay-or-lesbian-parents/ Štúdií, ktoré mali preukázať zlý vplyv bolo veľmi málo a boli kritizované z hľadiska metodiky, výberu vzorky a pod. (napr. tá známa Regnerusova štúdia, ktorá vzišla z iniciatívy náboženskej pravice a ktorá bola zvezená pod čiernu zem. Ten človek sa tak vedecky znemožnil, že dnes chodí takpovediac po kanáloch).

      Mne osobne nie je výchova homo párom po chuti. Tiež, keď vidím dvoch chlapov s deckom, tak prvé čo ma napadne je, že to je neprirodzené (hoci v prírode sú druhy vtákov, kde dvaja samčekovia odoženú samičku, potom čo im nakladie vajíčka a tie vysedia a starajú sa o mladé ako pár – ale človek nie je vták :-)). Proste to esteticky narúša podporu heteronormativity, ktorú by štát mal sledovať. A politicky to v našom geografickom priestore považujem za dosť nevhodné podporovať. Ale otázka je to naozaj komplexná a odborný výskum sa nedá len tak odignorovať.

      Like

  2. Problém odlíšenia rôznych parafilií (https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_paraphilias) je práve v odlíšení normality od abnormálneho chovania. Ak prezident prijme na oficiálnej úrovni kozu, ako označiť tento typ idiotizmu?

    Salámovou metódou je možné redukovať tento zoznam a to na základe „vedeckého“ argumentu typu „v niektorých kultúrach je to bežné“, tak potom je normálny aj kanibalizmus a podobné zvrátenosti. Nik si nepoloží logickú otázku, ako dopadli tieto „kultúry“!

    Všetky dôkazy normality homosexuality sú z pohľadu normálnej vedy a jej metód smiešne (veľkosť a spôsob výberu vzorky, požité metódy štatistiky), nehovoriac o probléme lekárskej etiky.

    Like

    1. Čo je to podľa teba “normálna veda”? Snáď taká, ktorú neovplyvňuje politická ideológia. Ja sa z takýchto autorov/vedcov snažím vychádzať. Homosexualita je dnes preštudovaná už celkom dobre, aj na solídne veľkých vzorkách – pretože je neraritná a relatívne dobre tolerovateľná v spoločnosti (takže pre vedcov nie je až taký problém odchytiť vzorky). Dlhodobý záver a konsenzus psychológov (s výnimkou tých platených cirkevnými inštitútmi) je, že ide o “normal, nonpathological sexual variant”. Peer review výskumov k hsx, ale aj k transsexualite je habadej. To, že sa niekomu nepáčia výsledky bude už jeho osobný či ideologický problém.

      Naopak, pri parafíliách je to naozaj ťažké, mnohé sú extrémne raritné a navyše jedinci, ktorých sa týka sa k nim väčšinou otvorene hlásiť nebudú.

      Otázku kultúry som tiež uviedol. Áno, problematika parafílii je komplikovaná aj týmto faktorom – našim morálnym úsudkom a kultúrnymi prístupmi. Kultúry však zanikajú v dôsledku iných faktorov než je nejaká tolerancia homosexulity, pedofílie či iných sexuálnych odchýlení alebo kanibalizmu. Kopec primitívnych kultúr praktizujúcich z nášho pohľadu kdejaké bizardnosti prežilo dodnes.

      Načo spomínať Kiskovu kozu? To bola len ukážka obyčajnej ľudskej blbosti, nič viac. 🙂

      Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s