Systém bánk a tvorba peňazí

Ak vás zaujímajú ekonomické otázky, tak potom je pre vás zaiste užitočné dobre rozumieť tomu, čo sú to vlastne peniaze, odkiaľ pochádzajú, kto presne ich vytvára a kto z tejto tvorby profituje.

Dobré porozumenie danej problematiky zničí určité mýty, ktoré podporujú niektoré pretláčané ekonomické predstavy o zdaňovaní, úrokoch či inflácii. Príde mi celkom desivé, že množstvo ľudí, ktorí sa inak považujú za dobre vzdelaných v ekonomike, odmieta skutočnosť, že banky vo svojom súkromnom vlastníctve vytvárajú 95% peňažnej zásoby ako “internetový mýtus” či “konšpiráciu”.

Nie, nejde o mýtus. Ba dokonca mainstreamové ekonomické učebnice (ako napr. tá od Bank of England) túto skutočnosť otvorene priznávajú, hoci len málokedy zvažujú jej dôsledky.

Každopádne, natrafil som na túto zaujímavú stránku pod názvom Positive Money, kde odporúčam prečítať si text o tom, ako banky vytvárajú peniaze.

Ekonomika nie je jednoduchá, ale aspoň nejaké základy je fajn uchopiť. A platí, že porozumieť ekonomike bez porozumenia povahy peňazí je podobné, ako pokúšať sa byť mechanikom bez toho, aby ste rozumeli tomu, čo robí benzín.

V budúcnosti by som tu chcel mať trochu viac textov práve z oblasti ekonomiky, lebo ide o oblasť, ktorú som v minulosti skôr prehliadal – napriek jej obrovskému významu. V minulosti som zatiaľ stihol spracovať len dva texty zaoberajúce sa kritikou kapitalizmu, ktoré vyšli na Nadhľade. Prajem príjemné čítanie:

  1. Kritika kapitalizmu (neoliberalizmu) – 1.časť
  2. Kritika kapitalizmu (neoliberalizmu) – 2.časť

4 thoughts on “Systém bánk a tvorba peňazí

  1. Jeden zo základných podvodov “ekonómie” je manipulácia s pojmami mena, peniaze a hodnota. Jestvuje veľké množstvo definícií, ich pomerne dobrý prehľad je možné nájsť na stránke http://sk.wikipedia.org/wiki/Peniaze . Oplatí sa ich preštudovať všetky, lebo pri pozornom štúdiu zistíte pozoruhodné rozdiely! Jeden extrém je abstraktná definícia Belke-Polleit: všeobecne akceptovaný prostriedok výmeny. Na opačnom konci spektra je Marx: tovar, ktorý funguje (z celospoločenského hľadiska často, primárne alebo výlučne) ako meradlo hodnoty, buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu, ako prostriedok obehu (Zirkulationsmittel). Marx tieto dve funkcie označuje aj ako “všeobecný ekvivalent”.
    Keď zoberieme do úvahy moderný elektronický platobný styk je jednoznačné, že posun významu slova peniaze sa deje k abstraktnej definícii ktorú ponúkajú Belke-Polleit. Medzistupeň je iný pojem, a to mena, pričom je dobre použiteľná definícia peňazí Köblera: platidlo (schválené štátom alebo ním zmocneným orgánom) určené na obeh na verejnosti.
    V Marxovej a Tobinovej definícii sa používa pojem meradlo hodnoty a v tomto pojme je ukrytý kľúč k odhaleniu celého podvodu. Nič nové na svete, ak načrieme hlboko do histórie, manipulácia s týmto meradlom sa diala pomerne explicitným spôsobom už pred viac ako dvomi tisícročiami!
    Ako meradlo hodnoty používali najprv rôzne predmety a tovary (primitívne peniaze). Sociálni antropológovia upozorňujú, že tieto predmety mali skôr sociálnu funkciu, ako ekonomickú užitočnosť. Zriedkavé mušle, korálkové náhrdelníky, rituálne gongy, tupé nože, … atď. mali skôr reprezentovať bohatstvo svojho nositeľa – jeho sociálny status. Na druhej strane sa používalo ako platidlo dobytok (lat. pecunia je odvodené od pecus – dobytok), bronzové ingoty, obilie, poľnohospodárske náradie. Často to boli obetné dary alebo iné súvisiace predmety (napr. trojnožky). (Bezprostredne po skončení II. svetovej vojny v období chaosu sa v Nemecku používali ako platidlo cigarety.) Z praktických dôvodov sa ale postupne presadili vzácne kovy ako zlato, striebro a ich zliatiny.
    Prvé historicky dokumentované peniaze v podobe mincí sa objavili v Lýdii. Prvé strieborné mince sa objavili už za kráľa Pheidona v Argose približne 700 p.n.l., zlaté v období 625-610 p.n.l za kráľov Sadyatta a Alyatta. Najstaršie zlaté mince, ktoré sú dochované v múzeách pochádzajú z obdobia vlády kráľa Kroisosa (lat. Croseus, 595 p.n.l. – † cca 547 p.n.l), ktorý vládol v Anatólii (Turecko). Tieto prvé dochované peniaze, ktoré je možné vidieť napr. v Britskom múzeu, boli razené z elektrónu (zmesi zlata a striebra), ktorý sa ťažil na brehoch rieky Paktolos, ktorá pretekala cez hlavné mesto Lýdie Sardis. Sú indície, že pomer striebra a zlata v minciach bol štandardizovaný a tak isto boli zavedené potrebné váhové jednotky. Rozvoj metalurgie v tejto oblasti predstavovalo tavenie elektrónu s v prírode sa vyskytujúcimi soľami, ktoré umožnili zvýšiť čírosť zlata na pomerne slušnú úroveň. To umožnilo vznik mincovníctva – bola možná štandardizácia jednotiek kovu ako média výmeny. Razenie mincí a ich označenie zabezpečovalo certifikáciu kvality a kvantity použitého kovu a tým zjednodušilo ich požitie v platobnom styku. Prvé mince mali pre bežný maloobchodný styk príliš vysokú hodnotu (najnižšia mala cenu 12 oviec, čo bola minimálne ročná mzda).
    Po porážke Kroisosa sa peniaze v podobe razených mincí rozšírili aj v Perzii za kráľa Achmeda Daria I. (521-486 p.n.l.) šírili aj v samotnej Perzii. Nezávisle sa objavujú peniaze aj v Indii a Číne, otázka priority objavu je z pohľadu ekonómie nepodstatná. Perzská kráľovská mincovňa za Derea I. sa stala najznámejšou mincovňou na svete, razila mince zo zlata a striebra rôznej hodnoty. Váhové jednotky, ktoré používala sa rozšírili spolu s mincovníctvom v priebehu 5. a 4. storočia p.n.l. na západ do oblastí okolo Stredozemného mora. Veľmi frekventovane používanou mincou bola strieborná drachma, ktorej prvé verzie sa objavili v používaní dokonca už v roku 612 p.n.l.
    Susedné regióny obývané Grékmi ako Aegina, začali raziť mince zo striebra, tieto mince boli označované tiež ako drachma a ich zlomky sa označovali ako obolos. V roku 483 p.n.l.v Attike objavili strieborné bane (Laurion) – Themoistikles presvedčil Athéňanov, aby sa z výnosov týchto baní financovala flotila. Okrem mincí z elektrónu, zlata a striebra sa v Stredomorí používali aj bronzové mince, ktoré sa používali lokálne na menšie transakcie.
    V tomto regióne sa používalo viacero mincových štandardov, ktoré definovali druh, rýdzosť a množstvo použitého kovu – Attický, Korintský, Aeginský, … atď… Čo sa týka kvality mincí, tieto štandardy mali tendenciu sa znižovať (zmenšovalo sa množstvo – rýdzosť striebra v minciach).
    Používanie peňazí zaujalo pozornosť filozofov, ktorý fakticky vo svojich úvahách kládli základy ekonómie. Veľmi rýchlo pochopili, že pokiaľ peniaze majú byť meradlo hodnoty, vzniká množstvo etických (filozofických) a právnych problémov. Ak prvý sa týmto problémom zaoberali také osobnosti ako Aristoteles (384-322 p.n.l.) a Platón (427-347 p.n.l.). Právnou filozofiou a praxou v tejto oblasti vynikol Riman Julius Paulus Prudentissimus, lebo ako uvidíme, znehodnocovanie peňazí Rimanmi dosiahlo obludné rozmery. Už v tomto období vznikli prvé diskusie o morálnosti úrokov, pôžičiek a dokonca aj obchodnej marže.
    Triviálne falšovanie peňazí jednotlivcami sa trestalo smrťou už od počiatku používania mincí. O tom, že bolo veľmi rozšírené, svedčia okrem iného aj nálezy veľkého množstva falošných mincí pri vykopávkach v Athénskej Agore z rokov 1931 a 1990. Ale podstatne interesantnejšie sú podvody vlády, ktorá legalizovala znehodnocovanie razením mincí so zníženou rýdzosťou a váhou používaného vzácneho kovu. Je deprimujúce, ako sa tento tisícročiami opakovaný scenár nezmenil a ľudia sa nedokázali poučiť zo zákonitých následkov tohto podvodu. Vládnuca oligarchia s jej slávybažnosťou a pažravosťou obvykle rozpútala vojnu, ktorej následky nedokázala ekonomicky zvládnuť. Problém sa snažila „riešiť“ znehodnocovaním peňazí, kolujúcich medzi obyvateľmi. Grécko, Rím, …, I. a II. Svetová vojna, vojna vo Vietname, … atď…
    Je symptomatické, ako sa vzniknuté problémy prenášali za pomoci dvojakej morálky My-Oni výhradne na bežné obyvateľstvo. Napríklad v Athénach razená strieborná drachma mala pomerne vysokú hodnotu a nebola najvhodnejšia pre bežný maloobchod. Čuduje sa svete jej hodnota – kvalita a množstvo použitého striebra bolo stabilné s malými prestávkami až do konca vlády Alexandra Mekedónskeho. Horšie to bolo už s mincami, používanými chudobnejším obyvateľstvom!
    Ku koncu Peloponézskych vojen (431– 404 p.n.l.) sa približne po roku 405 používali vo veľkom drobné bronzové mince. Athény skončili ekonomicky zruinované.
    Ďalší oficiálny falšovateľ peňazí bol generál (Strategos ) Athén Timotheus, ktorý počas vojny proti Chiosu, Rhodesu, a Cosu (364-359 p.n.l.) začal vyplácať svoje vojská bronzovými mincami, pričom dal sľub, že po víťaznej vojne ich vymení za plnohodnotné strieborné mince (obol).
    Nasledovalo obdobie rozkvetu za vlády Filipa II. a Alexandra Mekedónskeho, kedy sa mena stabilizovala. Po smrti následnícke dynastie Ptolemaiovcov v Egypte a Seleukovcov v Antiochii pod tlakom Ríma rozpútali nové znehodnocovanie peňazí s cieľom zachrániť krachujúcu ekonomiku.
    Majstrami v znehodnocovaní peňazí boli ale Rimania a Kartháginci počas Púnskych vojen. Kartháginci dokázali znížiť obsah striebra vo svojich mincí z 98% zlata postupne na 15-23%. Strieborné mince dopadli podobne, po druhej Púnskej vojne padol obsah striebra až na 18%. Podobný proces prebehol v Galii a Británii v čase, keď čelili vojenskému tlaku Ríma.
    Znehodnocovanie peňazí je teda spoľahlivý príznak morálneho a ekonomického úpadku civilizácie. Nakoľko je najlepšie dokumentované a mimoriadne nechutné v období pomalého úpadku Ríma, stojí sa práve tomuto obdobiu venovať podrobnejšie. Ako sa dalo očakávať, systematické znehodnocovanie meny začalo za cisára Neróna v roku 64 n.l. po veľkom požari Ríma, pokračovalo v roku 70 n.l. za cisára Vespasiána čeliaceho finančnej kríze po občianskej vojne. V 4. storočí n.l. v časoch keď cisár Konštantín financoval budovanie vojenských síl proti Maxentiosovi a neskôr za Konštantína II. keď tento budoval armádu proti Magnentiusovi sa potrebné financie riešili tak isto vyrazením množstva znehodnotených = falšovaných peňazí.
    História mincovníctva je bohatá na príklady znehodnocovania mincí zmenou ich rýdzosti a váhy. Uvalenie nových daní bolo vždy nepopulárne a tiché štátnou mocou prikryté falšovanie mincí bolo príliš veľkým pokušením v čase morálnej krízy civilizácií. Henrich VIII (1509-1547) sa viac ako svojimi popravenými manželkami vo svojej dobe preslávil ako „”Old Copper-nose” svojimi medenými postriebrenými mincami.
    Pomerne dobre je zdokumentovaná stredoveká história francúzskej meny „Livre tournois“ ktorá platila v období 1203-1795. Obsah zlata v minci klesal z 0,862 g v období 1602-1630 na 0,619 g v rokoch 1630-1638, aby nakoniec po kríze systému škótskeho bankára Lawa, ktorú popíšem neskôr, skončil obsah zlata na 0,124 g. Je to dokonalý obraz krízy kráľovstva vo Francii, ktorá nakoniec skončila explóziou revolúcie v roku 1789.
    Stojí za pozornosť, že pomerne veľmi poctiví boli vládcovi, vyznávajúci novú vieru – Islam. Dinar/dirham si udržoval väčšinou stabilný obsah striebra 4,25g striebra. Niet sa čo čudovať, že expanzia tejto meny prenikla až za Baltické more do Škandinávie! Koniec tejto stability priniesla až invázia Mongolov…
    Používanie mincí zo vzácnych kovov malo svoje nesporné výhody. O ich reálnej hodnote sa bolo možné presvedčiť pomerne jednoduchými metódami a aj keď vládcovia podľahli pokušeniu falšovať kvalitu a váhu kovu, vďaka transparentnosti celého procesu krach podvodníckeho systému prišiel veľmi rýchlo. Základnou nevýhodou je ich nedostatok vyplývajúci zo zmenšujúcich sa zásob rúd (týka sa to najmä striebra) a ich rastúca spotreba v IT technológiách.

    Páči sa mi

  2. Prvé papierové bankovky boli vytlačené v Číne v období dynastie Tang (618–907n.l) , ale skutočné rozšírenie bankoviek nastalo až za dynastie Song v roku 906 n.l. , keď veľkoobchodníci potrebovali nahradiť ťažké medené mince z ich pohľadu relatívne malej hodnoty za peniaze s menšou váhou. Nakoľko tieto peniaze vydávali iba dôveryhodné osoby, ktoré sa zväzovali vymeniť ich v prípade potreby za medené mince, peniaze sa volali podľa tohto prísľubu “jiaozi” . Bol to prakticky privátne garantovaný medený štandard. Začiatkom 12. storočia n.l. ich používanie nadobudlo tak významné rozmery, že tieto bankovky začala v roku 1120 n.l. vydávať vláda. Neskôr papier nahradil hodváb a peniaze bolo možné vymeniť za túto komoditu (hodvábny štandard :-D). História používania peňazí v Číne prešla rôznymi búrlivými obdobiami, jej podrobný popis by vyžadoval samostatnú kapitolu…
    V 13. storočí n.l. priniesol myšlienku papierových peňazí do Európy Marco Polo. Prvé banky v Taliansku a Holandsku začali vydávať v 14. storočí n.l. z praktických dôvodov podobné papierové dokumenty (záznamy) o nároku na výmenu za zlato a striebro (anglický výraz “bank note” alebo naša „bankovka“ pochádzajú z talianskeho výrazu “nota di banco”). V počiatočnom období používania boli používané iba na veľkoobchod, boli individuálne podpisované s určením deponujúceho majiteľa a deponujúcej banky. Nakoľko prísľub sa týkal na výmenu za zlato a striebro, bol to fakticky privátny bimetalický štandard. Treba si uvedomiť, že tieto dokumenty predstavovali privátne potvrdenie o uložení striebra a zlata, pokiaľ by došlo zo strany banky zneužitiu deponovaných drahých kovov, banka by stratila dôveru a krachla. Majitelia by boli štátom trestne stíhaní a ich ďalšie pôsobenie v bankovom sektore služieb by bolo nemožné!
    Prvý pokus o štátom vydávané bankovky bol v roku 1661, keď Stockholms Banco, predchodca Bank of Sweden, začala riešiť problémy obchodníkov s nepraktickou váhou používaných peňazí. Lacný dovoz medi zo zahraničia a nedostatok striebra motivoval vládu emitovať čo najviac medených mincí a to aj na úkor strieborných a zlatých. V roku 1607 kráľ Karol IX. začal vydávať tieto razené medené bankovky (na mince sa ani nepodobali), pričom vo veľkom ich vydával Gustav II, ktorý ich pomocou platil svoju armádu vo vojne proti nemeckému kráľovi Ferdinandovi II. Výsledkom boli nepraktické medené platne, ktoré dosahovali váhu až 15 kg, nevhodné pre bežný obchod. Náhrada tohto kuriózneho „medeného štandardu“ papierovými bankovkami mala pomerne krátke trvanie. Emisia bankoviek sa vymkla kontrole a banka o tri roky skrachovala. Jej následnícka banka Riksens Ständers Bank, zriadená v roku 1668, nevydávala bankovky až do začiatku 19. storočia 😀
    Ďalší pokus o vydávanie bankoviek urobil Sir William Phips, guvernér provincie Massachusetts Bay v roku 1690, ktorý takto chcel financovať vojnu proti Francii.
    Masová emisia papierových peňazí j nerozlučne spojená so vznikom centrálnych bánk..
    Postupná devalvácia skutočnej hodnoty honosne potlačených papierikov priniesla do sveta razených mincí niektoré paradoxné javy. Vznikli situácie, keď minca obsahovala kov vo väčšej hodnote, ako bola nominálna hodnota na nej vyrazená! A netýkalo sa to iba mincí zo zlata a striebra, ale aj napr. z medi a rôznych zliatin! Takéto mince museli byť pochopiteľne stiahnuté z obehu a ich zberateľská hodnota dnes predstavuje násobok nominálnej.

    Páči sa mi

  3. Bankovníctvo vo svojej pôvodnej verzii jestvovalo dokonca ešte pred razením prvých mincí. Vynucovali to potreby obchodnej výmeny a špecializácie výroby. Bankovníctvo a jeho základné služby boli poskytované už pred rokom 2000 p.n.l. v Babylone a Assýrii, neskôr v Číne, banky mali Aztékovia, Inkovia, Mayovia, Indovia, … atď. Nakoľko moderné bankovníctvo má korene (a z nich vyplývajúce neduhy :-D) v Európe, história bankovníctva za zaoberá predovšetkým jeho počiatkami v Taliansku, Holandsku, Nemecku, Anglicku a Švédsku.
    Osobitnú históriu predstavuje vznik záložní, ktoré poskytovali úvery a ako zálohu brali hnuteľný majetok. Ich história je veľmi stará, v Číne sa touto činnosťou napríklad zaoberali budhistické kláštory. Jestvovali aj v starovekom Grécku a Ríme, pôsobili väčšinou v priestoroch chrámov. Je to pochopiteľné, lebo tam sa sústreďovalo bohatstvo (z thêsaurus sa stalo angl. “treasure houses”, v slovenčine tu má pôvod slovo „trezor“). V Grécku boli najznámejšie chrámy Artemis v Ephesus, Hery na ostrove Samos a hlavne Delphi, chráme Apollona
    S ohľadom na zákaz úroku sa v stredoveku touto činnosťou zaoberali predovšetkým Židia. Prvé záložne sú dokumentované v roku 1198 n.l. vo Freisingu v Bavorsku, v roku 1350 v Salins vo Franche-Comté. Tieto prvé pokusy sa však pohybovali na hrane legality, lebo narazili na odpor Vatikánu. O tom, ako sa postupne v katolíckej cirkvi hľadali dôvody na zrušenie zákazu úrokov, bude pojednávať osobitná kapitola. Paradoxne v 15. storočí sa touto činnosťou začali zaoberať Františkáni a Dominikáni, v 18. storočí dokonca aj Jezuiti!. Z týchto inštitúcii sa v Taliansku vytvorilo Lombardské bankovníctvo (podľa regiónu v Taliansku, kde mimoriadne prosperovalo vďaka obchodu s obilím), ktoré neposkytovalo úvery tohto typu iba v malom, ale i vo veľkom a záloha mohla mať rôzne formy. Pojem lombardný úver siaha až do tohto obdobia.
    V stredoveku rokoch 1100–1300 sa bankovníctvom zaoberal aj križiaci, najznámejší boli Templári a Špitálnici.
    Druhým koreňom, z ktorého vyrástlo dnešné bankovníctvo, boli zmenárne. Boli tak staré ako mince a v Taliansku sa touto činnosťou preslávil rod Medici. Bol to Giovanni Medici, ktorý v roku 1397 n.l. založil slávnu Medici bank, ktorá sa okrem iných činností stala aj oficiálnou bankou pápežov. Slávne boli aj rodiny Acciaiuoli, Mozzi,i Bardi a Peruzzi, ktoré spolu s rodom Medici dominovali na trhu v 14. storočí n.l.. V Španielsku ako prvá banka vznikla Taula de Canvi v Barcelone v roku 1401 podľa modelu bánk v Benátkach.
    Vznik bánk si vynútil prekvitajúci medzinárodný obchod a preto bolo zákonité, že prvé banky vznikali predovšetkým v jeho centrách – vo Florencii, v Benátkach, v Janove, neskôr v Londýne, Hamburgu a Amsterdame. Ako prvá banka v dnešnom význame sa považuje banka v Benátkach v roku 1157 n.l., ktorá pôsobila aj v záujmoch pápeža Urbana II. a križiakov.
    Bankovníctvo pokiaľ bolo v súkromných rukách a bez intervencií štátnej moci nemalo veľký priestor na podvody veľkého rozsahu. Bol tu tlak konkurencie a zo svojej podstaty by prípadná strata dôvery mala fatálne dôsledky pre ďalšiu existenciu banky a jej majiteľov. Dvere pre podvodníkov obvykle vykopla (najčastejšie) občianska vojna a chaos ktorý po nej nasledoval. Beztrestnosť podvodu zabezpečila vládnuca moc, ktorej podvodníci umožnili profitovať na zisku z viac alebo menej sofistikovanej špekulácie s papierikmi pochybnej hodnoty.
    Podstata podvodov je vždy veľmi jednoduchá – peniaze prestanú fungovať ako meradlo hodnoty, ich skutočná hodnota je pochybná (napriek absencii reálne slobodného trhu podvodníci tvrdia že je „trhová“ 😀 ) a v prípade kolapsu systému sa môže drasticky znížiť až na nulu!
    Prvé veľké krachy bánk sa udiali v Taliansku a príčinou boli práve prepojenia na vládnucu šľachtu. Čulé obchodné vzťahy a hlavne zadlžovanie boli charakteristické pre vládu anglických kráľov Edwarda I., II. a III., ktorí sa katastrofálne zadlžili v bankách talianskych obchodných spoločností rodín Ricciardi z Lucca, Frescobaldi z Florencie, a Bardi a Peruzzi, tiež z Florencie. Ako dôsledok vojny Anglie s Francúzskom, ktorá vypukla v roku 1294, Edward I. financoval armádu z pôžičiek, ktoré nedokázal splácať. Vypukla prvá veľká panika, padla banka Gran Tavola Buonsignori zo Sieny, pôsobiaca v celej Európe. Je historicky doložené, že zo 163 bánk, pôsobiacich v neskorom stredoveku najmenej 93 bankrotovalo.
    V roku 1347, Edward III v Anglicku schopný splácať svoje dlžoby, čo postihlo najmä banku rodiny Ricciardi. Neskôr zbankrotovali z podobných dôvodov banky rodín Bardi (1343) a Peruzzi (1346). V stredoveku banky ešte nedokázali odolať svojvôli vládnej moci, ako prví doplatili na svoje bohatstvo Templári v roku 1312 n.l. keď kráľ Filip IV. Pekný si riešil ich právnou a fyzickou likvidáciou svoje finančné problémy.
    História podvodníckeho zlatníckeho kartelu, ktorý začal najprv na privátnej a potom prerástol na úroveň štátnej politiky, je pozoruhodná z viacerých uhlov pohľadu. Prakticky po prvý krát sa v princípe podvodnej machinácie stretli štatistické úvahy a časový posun, teda niečo čo dnes sa obvykle nazýva swap. To, čo dnes predvádzajú centrálne a privátne banky s podporou štátu s podstatne lepšou úrovňou maskovania za pomoci Orwellovského newspeaku, predviedli zlatníci v Anglicku s priam panenskou otvorenosťou a vďaka vládnucemu chaosu dokonca aj bez podpory štátu. Spôsob, akým sa tento kartel podvodníkov napojil na vládnucu oligarchiu a transformoval sa na Bank of England je veľmi poučný a umožní odhaliť princípy fungovania celej škály podvodov, ktoré nasledovali. Naivné chyby v pozadí úvah o pravdepodobnosti výberu, spôsobené vtedajšou úrovňou matematickej štatistiky, pretrvali až do súčasnosti. Prečo asi?
    Najprv si ale musíme položiť otázku, v akom prostredí tento podvod vznikol. V Anglicku, v ktorom sa rozpadli všetky tradičné hodnoty, v čase násilia a vojen, v morálnom rozklade spôsobenom amorálnymi a neschopnými vládnucimi panovníkmi. Panovníkmi, ktorí neuznávali prirodzené právo, ale boli presvedčení o tom, že oni vytvárajú spravodlivosť, oni sú právo!
    V Anglicku po sérii krvavých bitiek občianskej vojny umrel 3.9.1658 lord protektor vojvodca Oliver Cromwell. V roku 1660 sa vrátil Karol II. z rodu Stuartovcov na trón . Vznikol nový parlament – “Convention parliament”. Karol II. posilňoval svoju moc a v roku 1662 vydal Act of Uniformity. Duchovný, ktorý odmietol prísahu kráľovi a nepoužíval Common Parayer Book, stratil svoj úrad. V krajine vládol ekonomický chaos, v Londýne vypukol mor, umrelo 68 000 ľudí! V roku 1666 vypukol v Londýne obrovský požiar, ktorý prakticky zničil mesto, 100 000 obyvateľov sa stali bezdomovcami. V rokoch 1664-67 pokračovala nepopulárna vojna z Holandskom, nepriateľské lode prenikli až do ústia Temže a potopili niekoľko anglických lodí. Nastala vlna zbrojenia, námorné veľmoci budovali svoje flotily . V obrovskom chaose sa podarilo zlatníkom vytvoriť kartel, ktorý mal vlastnú ozbrojenú ochranu (SBS!) a ostatní obchodníci začali využívať služby zlatníkov a ukladali si u nich zlato. Dostávali potvrdenia o uložení v depozite (Commodity-Value Ticket), ktoré sa začali používať v obchodnom styku ako bankovky. Nakoľko sa zdalo málo pravdepodobné, že všetci držitelia potvrdeniek o depozite naraz v jednom okamžiku si prídu vyzdvihnúť svoje zlato, časť zlatého depozitu začali rôznym spôsobom používať na svoje vlastné obohatenie. Počet zlatníkov v Londýne vzrástol z 32 v roku 1670 na 44 v roku 1677. Vytvorili kartel – sieť Goldsmiths’ Company, ktorá fungovala napriek všetkým hore uvedeným pohromám.
    Princíp podvodu bola už spomenutá swapová operácia, ktorá predpokladala malú pravdepodobnosť súčasného uplatnenia nároku na zlato od všetkých skutočných majiteľov zlata, potrebná bola kartelová dohoda na prekrytie náhodných veľkých požiadaviek na výber a časový posun jeho realizácie, ktorý by umožnil sústrediť zlato od iných členov kartelu na požadovanú lokalitu. A neposlednom rade naivná dôvera klientov v celý kartelový systém! C synergickom efekte toto všetko umožnilo vydať viac depozitných certifikátov o nárok na zlato, ako mali zlatníci v skutočnosti v trezoroch k dispozícii. Toto bol najznámejší dobre dokumentovaný prípad frakčného rezervného systému na svete – zlatníci mali v skutočnosti iba čiastkové rezervy zlata pre svoje papierové „peniaze“, ktoré emitovali. Aby bola absurdita celého bankového systému dokonalá, v terminálnom stave už nie ani dostatočná rezerva týchto papierikov pochybnej hodnoty, majitelia ktorých už o nároku na vydanie nejakého zlata ani nemôžu snívať! 😀 Koniec tejto šialenej histórie sa nazýva Bitcoin, kde už zmizli aj tie vznešene potlačené a mnohosľubné papieriky! 😀
    Tento zlatnícky podvod však nemal úplnú prioritu, ako sa niekedy mylne uvádza. Frakčný rezervný systém, ktorému bude venovaná osobitná kapitola, vznikol neoficiálne v Taliansku a v Španielsku mal dokonca podporu kráľa.
    Financovanie občianskych vojen a katastrof v Londýne priviedlo financie Karla II k bankrotu, ktorý vyriešil veľmi jednoducho. V roku 1667 suspendoval splácanie dlžôb. To samozrejme ukončilo bomba kšeft zlatníkov a ich vodca John Blackwell zbankrotoval.
    Nie všetci zlatníci boli zruinovaní. Napríklad Hoaresovci, Heriotsovci, Williamsovci, Childsovci a Pinckneysovi ostali prakticky nepostihnutí. Samotný systém sa teda zachoval, bol potrebný pre udržanie obchodu a tak sa hľadala cesta, ako zabrániť podobnej nešťastnej intervencii kráľov do systému. Riešením bola revolúcia z roku 1688 (“Glorious Revolution”), ktorej výsledkom bolo úplné oddelenie financií kráľa od štátu. Štátna pokladnica (Exchequer) sa dostala pod kontrolu parlamentu, v roku 1994 bola zriadená Bank of England a podvod s frakčným rezervným systémom mohol pokračovať na kvalitatívne inej, štátnej úrovni.

    Páči sa mi

  4. Ako vždy je veľmi dôležitý historický kontext. Citujem z knihy Ronda Camerona “Stručné ekonomické dejiny sveta” : “Pozemková šľachta sa rodinnými zväzkami a sobášmi premiešala s bohatými kupeckými rodinami. Veľkí obchodníci a s obchodom spojení právnici mali silné slovo pri tvorbe vládnej politiky. Ich predstavitelia získali po revolúcii 1688-89 najvyššiu moc v štáte. Ich zákony a vyhlášky boli odrazom rovnováhy záujmov boli na prospech agrárnych a poľnohospodárskych kruhov a pritom podporovali domácu výrobu a napomáhali lodiarom a obchodníkom”.
    Prv než prikročím k podrobnejšiemu popisu procesu vzniku a funkcie novej banky, uvediem niekoľko faktov, ktoré predchádzali. V roku 1691 Škót Sir William Paterson (1658 – 1719) ponúkol založiť spoločnosť, ktorá by bola schopná požičať milión vtedajších libier vláde s úrokom 6% + 5000 libier jednorazový poplatok. V roku 1692 parlament túto ponuku odmietol, preto im ponúkol dva milióny bez bližšej špecifikácie schémy dlhovej služby.
    Na trón sa po krátkom vládnutí katolíka Jakuba II. prebojoval William III & II (Holandsko: Willem III; 1650 – 1702), princ Oranžský. Vládol takým štýlom, že smrad čo po ňom ostal, nedokázali v Severnom Írsku vyvetrať doteraz! Možno by stálo podrobnejšie popísať vyčíňanie tohto kráľa, ale s ohľadom na preberanú problematiku nie je na to priestor. Stačí, keď konštatujem, že to bolo obdobie morálneho úpadku a relativizmu, pseudonáboženských vojen. Koniec feudálneho absolutizmu sa prejavoval zákonite rozpadom hodnôt v spoločnosti, vládnuci monarchovia a elita, ktorá ich obklopovala, strácali sebakontrolu a neboli si schopní uvedomiť ani vlastné záujmy, doslovne konali sami proti sebe.
    Aj v Anglicku majú svoj “pozývací dopis”! Skupina siedmych (“Immortal Seven” :-D) politických figúr poslala Wiliamovi formálne pozvanie na intervenciu. Ten im vyhovel a vylodil sa s 11 000 pešiakmi a 4 000 jazdcami v juhovýchodnom Anglicku 5. novembra 1688. Vydal “Act of Toleration” (1689), ale sám bol najmä proti katolíkom brutálne netolerantný. Jeho slávny “Bill of Rights”, ktorý mal od spravodlivosti veľmi ďaleko, bol iba jeden zo série pokryteckých dokumentov, ktorý sa propaganda finančnej oligarchie snaží vykresliť ako výdobytok ľudstva.
    Podstatu problému vzniku Bank of England veľmi pekne vystihol Marjoleint Hart z University of Amsterdam, ktorý napísal krásnu stať z názvom: “Mobilising resources for war. The Dutch and British financial revolutions compared”. Išlo predovšetkým skutočne o mobilizáciu zdrojov pre (najmä koloniálne) vojny! Keď sa podarilo Williamovi Pattersonovi presadiť u Williama III “Royal Charter”, bolo to preto, lebo ponúkol financovanie vojny proti Francúzsku. Myšlienka bola jednoduchá. Williama III bol iba figúrka. Po roku 1689 parlament ovládli tí istí finanční oligarchovia, od ktorých si “Anglicko” požičiavalo peniaze za úžernícky úrok na financovanie vojny, ktorú odsúhlasili tí istí oligarchovia pre zabezpečenie svojich záujmov. Perpetum mobile na peniaze. Rakovina demokracie už v jej kolíske – Anglicku.
    Ďalším centrálnymi bankami okrem už spomenutej Stockholms Banco boli Kurantbanken v Dánsku založená v roku 1736. Španielska Banco de San Carlos založená v roku 1782, a First Bank of the United States založená v roku 1791.
    V tomto bode je dobré si urobiť rekapituláciu toho, čo znamenalo založenie Governor and Company of the Bank of England, ako znel jej oficiálny názov. Finančná oligarchia, ktorý zbohatla na úžerníckych úrokoch pri financovaní vojen, ktoré často sama vyprovokovala, sa zmocnila vlády nad financiami štátu a dostala právo na emisiu bankoviek v Anglicku. Treba zdôrazniť, že to prakticky znamenalo, že mala možnosť určovať skutočnú hodnotu papierových peňazí, ktoré emitovala. Mohla teda jednoduchým znehodnocovaním bankoviek okrádať väčšinu Angličanov bez toho, aby si to okamžite uvedomili. Rozhodovala o poskytnutí úverov štátu a tým mohla prevziať moc manipulovať oficiálnou vládou krajiny.
    Veľmi nechutná je podobná história so vznikom centrálnej emisnej banky vo Francii. V 18. storočí boli napísané dve kľúčové práce na tému úlohy peňazí v ekonomike. Boli to práce spomenutá John Law : Money and Trade …(1705) a Anne Robert Jacques Turgot : Réflexions sur la formation et la distribution des richesses (1769). V oboch prácach dominuje jedna základná myšlienka – peniaze sú životne dôležité pre ekonomický RAST. Obaja presadzovali nízke úrokové sadzby na potrebné úvery. Každý z nich ale navrhoval iný spôsob riešenia problému.
    Turgot navrhol vylúčiť z riešenia banky a papierové peniaze. Riešenie videl vo financovaní investícií zo zadržaných ziskov a vytvorení medzinárodných úverových inštitúcií fungujúcich na princípe zlatého a strieborného štandardu. Problém vždy bol v nedostatku potrebných kovov v postačujúcom množstve,.
    John Law navrhol iné riešenie problému. Už vo svojej eseji Essay on a Land Bank (1704), ktorá riešila monetárne problémy upozorňoval, že neprimeraná ponuka peňazí proporcionálne k ich dopytu vedie zákonite k inflácii. Vo svojich prácach, ktoré predbehli svoju o dve storočia, identifikoval základné problémy ekonómie – ekonomickú stagnáciu, nezamestnanosť a nedostatočné využívanie zdrojov. Podľa jeho názoru tieto problémy vo Francii a Škótsku spôsoboval nedostatok peňazí v obehu. Law navrhoval nahradiť úlohu drahých kovov pozemkami. Problém je že ich hodnota sa mení v závislosti na lokalite (infraštruktúry), politickej situácii, … atď. Proste nie je hektár ako hektár … Pre centrálnu banku je takéto riešenie nepraktické a tak sa nahradzovalo rôznymi cennými papiermi, vzťahujúcimi sa k pôde. Teda papier (peniaze) založené na inom papieri … 😀
    V týchto myšlienkových postupoch je ale ukrytý jeden háčik. Čo sa stane, ak sa predpokladaný RAST neudeje? Háčik sa zmení na obrovský hák! Celá krízová stratégia dodnes sa dá zhrnúť do jednej zásadnej otázky – “Koho obesiť na ten hák, kto zaplatí za prehru v tejto rizikovej stávke?” V prípade oboch skúmaných bublín bola ona veľká investičná príležitosť obchodovanie s kolóniami. Riešením bola investícia do vojny (so Španielskom), ktorej cieľom bolo násilné získanie prístupu k novým trhom v Amerike (strednej a južnej). Vojna ale nesplnila svoj hlavný cieľ, Španielsko neotvorilo svoje koloniálne trhy do tej miery, aby sa vojnová investícia zaplatila. Pointa príbehu bola v hľadaní obetí, ktoré by zaplatili prehru v rizikovej stávke. Veľká Británia a Francia skončili v obrovských dlžobách.
    Nešťastím Johna Lawa (ale aj celej Francie) sa stal Philippe d’Orléans (Philippe Charles; 2 august 1674 – 2 december 1723), ktorý pôsobil vo funkcii kráľovského regenta pre Louisa XV. od roku 1715 do roku 1723. Za jeho vládnutia sa financie Francie dostali do takého stavu, že sa vážne uvažovalo o bankrote kráľovstva. Vládla korupcia a klientelizmus prerastené do úplne absurdných rozmerov. Situácia bola katastrofálna, dlžoba kráľovstva bola 300 milliónov livres (libier), ale príjmy štátu iba 145 milliónov livres a ročnými výdavkami štátneho rozpočtu 142 milliónov livres. Na obsluhu dlhu ostalo teda iba 3 millióny livres čo prakticky znamenalo bankrot. Prvým zúfalým krokom bola nová ražba (recionage) – znehodnotenie mincí tým, že v nich bolo po novej ražbe menej drahého kovu. Priniesla do štátneho rozpočtu 75 miliónov, ale výsledkom bol chaos na trhoch. Ďalší krok bol pokus o urobenie elementárneho poriadku vo výbere daní , ktorého výsledkom bolo uväznenie skorumpovaných výbercov daní a 180 miliónov. Ale na splácanie dlžôb sa použilo iba 80 miliónov! Mimochodom, podarilo sa takto okrem iného preplniť legendárnu Bastillu! 😀 5. mája 1716, po tom ako sa mu podarilo presvedčiť neschopného regenta, bol publikovaný kráľovský edikt, ktorým vznikla banka s názvom „Law and Company“. Dostala právo vydávať
    Bol to spoločný podnik Lawa a kráľa, ktorý mal z neho dostávať 75% ziskov. Kráľovský profit bol určený na splácanie ostávajúcej dlžoby. Východiskový kapitál banky bol 6 miliónov livres (12 000 akcií po 500 livres). Akcie sa dali kúpiť za 25% v hotovosti a 75% v „billets d ’état“, čo boli cenné papiere vydávané ako zábezpeka na dlžoby ešte Ľudovítom XIV s diskontom 75,5%. Bolo to veľmi výhodné, lebo v skutočnosti mali veľmi pochybnú hodnotu. Banka veľmi rýchlo otvorila svoje pobočky v mestách Lyon, Rochelle, Tours, Amiens, a Orleans. Banka mala obrovský úspech. Aj vďaka „recionage“ mali v jej bankovky väčšiu dôveru, ako v zlaté mince vydané kráľom. Ale Law ako správny gambler sa nedokázal zastaviť. Rozbehol nový riskantný podnik. Regent mu zveril funkciu ministra financií (contrôleur général des Finances de France) a banka sa stala v roku 1718 „Banque royale“ – fakticky oficiálna štátna centrálna emisná banka Francie! V roku 1717 získal „Mississippi Company“, premenoval ju na „Compagnie d’Occident!, neskôr „Compagnie du Mississippi“. V roku 1719 akvizíciou sa pridala „Compagnie des Indes orientales“, neskôr „Compagnie de Chine“ a ďalšie spoločnosti. Vznikla pomerne silná finančná skupina, pre ktorú sa snažil za pomoci politických konexií získať rôzne výhradne práva na obchodovanie a práva vyberať rôzne typy nepriamych daní.
    Tou úžasnou investičnou možnosťou, ktorá spustila tento projekt, bol monopol na obchod s osadníkmi na rieke Mississippi a s provinciou Louisiana na jej západnom brehu. Predpokladalo sa, že sa tam budú nachádzať bohaté náleziská drahých kovov. Law získal aj monopol na obchod s tabakom. Takéto možnosti samozrejme vyvolali explóziu vrodenej ľudskej pažravosti a závisti, čo sa stalo Lawovi osudným.
    V januári 1719 začal vydávať akcie v hodnote 500 livres, záujem bol taký veľký, že ich hodnota stúpla v decembri 1719 na neuveriteľných 10 000 livres. Nikoho nenapadlo, že taký obrovský rast nemá reálny základ… Zisky sa začali vyplácať v zlatých minciach a v tom bol problém! 😀 Law musel ich vyplácanie limitovať na 100 livres! AJ samotný Law pochopil, že je zle. V máji sa devalvoval ich hodnotu o 50%. Problémy zasiahli aj Banque Generale, jej bankovky sa pokúsil devalvovať taki isto o 50%, ale búrka protestov ho donútila to odvolať, pričom ale pozastavil vyplácanie v zlatých minciach. Bublina začala praskať!
    Historici tvrdia, že krízu splodila nenažratosť samotného regenta, ktorý vydával bankovky bez ohľadu na ich reálne krytie – “fiat money” ako z učebnice! Je typické, že hlavný páchateľ, Régent Philippe II d’Orléans, pod tlakom verejnej mienky odvolal Lawa z funkcie generálneho riaditeľa Banque Generale. Law pochopil nebezpečenstvo a okamžite utiekol z Francie. Potuloval sa po Európe ako vyhnanec, v roku 1723 dosiahol svoje amnestovanie vo Veľkej Británii, kde umrel v chudobe v roku 1729.
    V tomto príbehu sa veľmi transparentne ukázala katastrofálna synergia ovládnutia emisnej banky súkromnými osobami, prerastanie vládnej moci s finančnou oligarchiou, obchodovanie s papierikmi pochybnej hodnoty, klientelizmus a z toho vyplývajúca likvidácia prirodzeného konkurenčného prostredia – slobodného trhu. Dôsledok je tak isto typický – devastácia hodnoty meny a hospodárska kríza. Bezohľadná pažravosť hŕstky sociopatov mala následok také zhoršenie životných podmienok vo Francii, že revolúcia v roku 1789 bola nevyhnutným dôsledkom tejto finančnej politiky.
    V Anglicku a Francii sa patologické zmeny urobili ešte relatívne transparentne. Skutočné farizejstvo dosiahlo svoj vrchol pri založení FEDu – Federal Reserve System v USA. O tom, či táto inštitúcia vznikla zákonnou cestou, diskutujú jej oponenti dodnes! Podstatnú úlohu pri jeho založení zohrala hŕstka neslýchane bohatých rodín, ktorá zbohatla amorálnymi metódami a preto pred detailným vysvetlením tejto kľúčovej udalosti dejín moderného finančníctva je potrebné ozrejmiť si spôsob, ako zbohatli, aké boli podmienky v ktorých takto zbohatli a prečo práve tieto rodiny ovládli financie celého sveta. Tieto udalosti sa stali uzlovými bodmi väčšiny sprisahaneckých teórií, lebo vysvetliť túto zmes amorálnosti, agresivity, asociálneho chovania a pažravosti sa nedá nejakým jednoduchým spôsobom. Sprisahanecké teórie sa preto snažia nájsť jednoduchých vinníkov a zamerajú sa iba jeden alebo iba málo rozmerov tohto zložitého problému.

    Páči sa mi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s