Zamyslenie sa nad pojmom tradičná rodina a zopár problematizujúcich faktov

Dnes sa veľa hovorí o tradičnej rodine a o jej ochrane pred predovšetkým tým, čo sa označuje ako “dúhová” agenda. Avšak konzervatívci sa pri tomto boji často zapletú do spleti argumentácie, ktorá pôsobí nepresvedčivo vzhľadom na to, čo sa vie o vývoji rodiny a jej formách.

Predovšetkým, tradičná rodina nie je najlepší výraz. To čo majú ľudia dnes na mysli je presnejšie nukleárna rodina západného typu – a tá je naozaj istý novotvar. Tisícročia totiž fungovala polygénna patrilokálna a matrilokálna rodina. Táto forma rodiny je dokonca opísaná aj v Tóre i v Novom zákone. Toto bola “tradičná” rodina po väčšinu ľudských dejín. Vlastne aj je – keďže podla štatistickej zbierky údajov o takmer 200 rôznych ľudských kultúrach z roku 1969 sa monogamná rodina v nejakom tom katolíckom chápaní vyskytuje v menej než 20% manželstiev celosvetovo. Zvyšok tvoria polygamné a v zanedbateľnej miere polyandrické vzťahy. A i z tých “tradičných” monogamných je menej než polovica sexuálne monogamná.

Kým v starovekých civilizáciách v biblických časoch bola normou polygénna rodina s nástupom kresťanstva sa najskôr zaviedla sociálna monogamia, a tým sa prerušili klanové usporiadania rodín (tie stále pretrvávajú napr. v moslimskom svete, v Afrike a v iných oblastiach tzv. tretieho sveta).

Do stredoveku bola tradičná rodina trojgeneračná a výchova prebiehala výhradne po ženskej línii – ženy vychovávali aj chlapcov aj dievčatá s pomocou starých mám a iných žien (hovorí sa tu o tzv. grandmother efekte a fungovaní žien aj po ukončení ich fertility). Nuž, o žiadne ženské a mužské vzory pre dieťa sa nikto nestaral: v stredoveku fungovala napr. aj taká oblácia, t.j. adopcia malých detí mníchmi do pohlavne segregovanej spoločnosti. Nevesty mávali 12-16 rokov (dnes by sme hovorili o pedofílii či hebefílii – asi preto niektorí tak radi píšu, že Kotleba sa chce vrátiť do stredoveku :-)), ženích mohol mať aj 30+. Neskôr cirkev zaviedla zákaz konsangvinných manželstiev (t.j. medzi príbuznými) a tak sa pretrhali majetkové zväzky medzi rodinami, čím postupne došlo aj k úpadku feudalizmu (treba však uviesť, že tento zákaz mal pozitívne eugenické účinky na európske populácie).

Veľký zlom neskôr predstavovali industriálna revolúcia a prechod ku kapitalizmu – tie totiž zobrali ženám domácu prácu a museli začať pracovať mimo domu (a teda aj mimo detí).

A ako presne fungovalo manželstvo a rodina na Západe v takom 19.storočí až do nejakého toho začiatku 20.storočia, teda tá v povedomí klasická tradičná romantická predstava kresťanskej či tradičnej rodiny? Nuž, manželské zväzky bývali väčšinou zaranžované rodičmi (ešte aj mne moja babka hovorila, že moji praprarodičia mali takto zaranžované manželstvo, nikto sa ich na nič nepýtal, rozhodla rodina). Išlo tu teda často čisto o ekonomický kalkul (u chudobných často len o snahu, aby bolo nejaké potomstvo a aby neostali na ocot, ako sa hovorí) a nejaká láska išla pochopiteľne bokom.

Taktiež deti boli dávané na kojenie a rýchlo do škôlok napriek tomu, že detská mortalita bola aj 50%, pretože matka musela v rozvíjajúcom sa kapitalizme už makať mimo domov a detí bolo jednoducho veľa, decká často museli už tak skoro ako od veku 10 rokov ísť z domu do práce – aj citové vzťahy medzi rodičmi a deťmi často absentovali, nehovoriac o tom, že obrovské množstvo detí vyrastalo v prepchatých ústavoch (veď aj Olivera Twista sme čítali viacerí). Zvyčajne viacero rodín obývalo jednu izbu a všetky aktivity (vrátane sexu) sa diali pred očami detí a cudzích ľudí (keďže niekedy aj posteľ bola len jedna). Domáce násilie a zneužívanie samozrejme existovali aj vtedy a dosť možno vo väčšej miere – keďže sa mohli ďaleko ľahšie ututlať a verejnosť nebola tak citlivá. Dnes sa na práva detí, ich ochranu pred týraním a zneužitím kladie ďaleko väčšia pozornosť. [1]

S tým ako sa zvyšovala zamestnanosť žien dochádza aj k väčším tlakom na plat a majetok, a tým aj na majetkové práva žien (dedenie). Postupne sa formuje sociálny štát a dochádza k presunu výchovy z domu do verejných, spočiatku pohlavne segregovaných, škôl. S tzv. ženskou emancipáciou prišli aj volebné právo, civilný sobáš a civilný rozvod (na rozvedených ľudí spočiatku padali hromy blesky, ich ťažký hriech, v podobe druhého manželstva po rozvode, ich mal zanechať umučených v pekle. Dnes už by si nikto, vrátane cirkvi, nedovolil o rozvedených takto vyjadrovať).

Konzervatívci v tých časoch boli samozrejme proti týmto novotám: žena mala byť doma, poslúchať manžela a vychovávať deti (späť v čase konzervatívci nemali žiadnu mantru o mužskom a ženskom vzore, naopak výchova dieťaťa mala byť výlučne na žene, ktorá mala ostať v domácnosti). O neplodných pároch konzervatívci hovorili ako o “vyschnutých konároch” obdarovaných utrpením, ktoré mali niesť svoj údel a nerozmýšľať nad rozvodom. S príchodom IVF a tzv. detí zo skúmaviek sú dnes takéto páry, ak tieto metódy použijú, podľa cirkvi hriešne a proti prírode a proti božím zákonom (čo tam potom, že fertilita v Európe je sakramentsky nízka a aj kvôli imigrácii inorasových etník potrebujú Európania zvyšovať fertilitu – a vzhľadom na upadajúcu plodnosť a neskorší vek vstupu do manželstva budú čoraz častejšie a potrebnejšie práve i metódy ivf).

A takto ten kolobeh funguje neustále. Vždy sa proti nejakej novote postaví argument zachovania toho, čo sa v danom čase vníma ako “tradícia” alebo “tradičná” rodina, hoci veci nie sú statické, ale sa neustále vyvíjajú, pričom aj rodina a jej chápanie podlieha tomuto vývoju a tlakom prostredia. A tak výsledkom je, že dnešné novodobé konzervy sú v porovnaní so svojimi prapraprapredkami vlastne ultra – liberálni ničitelia rodín… 🙂

Záver

Na druhej strane treba poznamenať, že nukleárna rodina západného typu sa javí v mnohom ako očividný prínos, výhodou, ktorá minimalizuje plytvanie zdrojmi na nejaké čisto márne (napr. hedonistické) ciele. Nukleárna rodina zavedená na Západe, kde sa otec a matky delia o staroslivosť o deti, pôsobí ako najlepší prostriedok efektívnej reprodukcie a výchovy detí, kedy jej sila nie je oslabená zbytočnými polyamortnými vzťahmi. Hoci uznávam, že z hľadiska propagandy je pojem tradičná rodina pre konzervatívcov skôr efektívnejší, tak pri niektorých hĺbkových debatách, obzvlášť s oponentmi, bude pre konzervatívcov pri argumentácii voči homomanželstvám možno lepšie používať výraz heteronormativita – pretože to je o čo v reáli bojujú. Vyhnú sa tak niektorým vyššie spomenutým proti-argumentom. A heteronormativitu je predsa len ľahšie obhájiť – keďže tá nie je zakotvená v spoločenských konvenciách (ako si aj konzervatívci často mylne myslia), ale v samotnej prírode.

Poznámky:

[1] Mýtom je i naivná predstava, že sexuálne zneužívanie detí kňazmi sa rozbehlo až po nejakej sexuálnej revolúcii v 60-tych rokoch (v skutočnosti drvivá väčšina týchto prípadov, o ktorých sa dnes hovorí, pochádza zo 60-tych a 70-tych rokov. Posledných 25 -30 rokov je sexuálne zneužívanie v cirkvi raritnejšie. Tento pokles však nezapadá veľmi do konzervatívneho naratívu o po-konciliárnej “liberálnej” cirkvi, v ktorej je viac zlých homosexuálov, a preto sa situácia zhoršuje – opak je pravdou ). Mimochodom, úchylných kňazov hromadne riešilo už NS Nemecko. Ba čo viac, taký Sv. Peter Damiani sa už pred tisíc rokmi sťažoval na obrovskú sexuálnu zdegenerovanosť kňazov. Pred-reformačná cirkev bola všeobecne známa pre svoju sexuálnu nemorálnosť, nedodržiavanie celibátu a pod. Spomenúť možno aj veľký pedofilný škandál piaristického rádu v 17.storočí. V skutočnosti je to dnes viac o tom, že cirkev už nemá také páky na utajovanie týchto záležitostí, je kritizovateľná a pod väčším dohľadom. Kňaz už nie je poloboh a obete sa už neboja “otvoriť ústa”. (Link) Pohľad a prístup verejnosti k obetiam sexuálneho zneužívania bol výrazne ovplyvnený i nedávno napr. v súvislosti so šokujúcim dokumentom o Michaelovi Jacksonovi.

2 thoughts on “Zamyslenie sa nad pojmom tradičná rodina a zopár problematizujúcich faktov

  1. Ja vyjadrím svoj názor len k tým záležitostiam neplodných párov. Ľudí je ako sračiek, takže umelé oplodnenia nepotrebujeme. Chrániť sa proti migrácii musíme tým že si sem nepustíme náplavu a nie tým, že sa budeme kotiť ako tá náplava, zdroje na zemi sú obmedzené a neustály rast obyvateľstva je neudržateľný. Keby zrazu v Európe zmizla polovica ľudí, tak sa nič nedeje… A že sa s tým súčasný ekonomický systém nevie vysporiadať (so starnutím obyvateľstva a poklesom jeho množstva), to znamená len to, že je potrebné ho zmeniť…, lebo je neudržateľný.

    Like

    1. Ľudí je ako sračiek, to áno, ale ak sa bavíme o bielych ľuďoch, tak tí tvoria menšinu na zemi a postupne disproporčne ubúdajú. Áno, ochrana hraníc pred invazistami je základ. Ale ak si už národ pozve k sebe príliš veľa inorasových cudzincov, ktorých má problém vyhostiť, potom by to mal aspoň vyvážiť vyššou fertilitou. A potom je tu samozrejme aj otázka udržateľnosti sociálneho systému pri starnúcej populácii, ako správne píšeš aj ty. Japonci si síce strážia hranice, ale kvôli mimoriadne nízkej fertilite majú ten istý problém čo Európa.
      Ja samozrejme netvrdím, že každý musí mať deti (a samozrejme tvrdím, že treba zohľadňovať aj to, kto má tie deti. Pri niektorých skupinách obyvateľstva naopak treba fertilitu kontrolovať a znižovať), alebo aby bieli začali súťažiť s hnedými v rodení. Ale štát by, vzhľadom na dnešné podmienky, mal určite podporovať zvyšovanie fertility v rámci národa, od sociálnej politiky až po možnosť ivf.

      Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s