Debata Lívia vs. antifašista

Pred pár dňami prebehla už dlhšie očakávaná debata medzi známou tvárou Kulturblogu a politickou aktivistkou Liviou Garčalovou a jej pomyselným ideologickým náprotivkom liberálom Marekom Machom z projektu Mladí proti fašizmu.

Na úvod by som rád ocenil oboch diskutérov i moderátora za to, že vôbec takáto diskusia mohla prebehnúť. Na Slovensku by takéto face to face diskusie na tzv. veľké témy medzi ideologickými oponentmi mali byť častejšie. Je správne takéto debaty uskutočňovať, ak už pre nič iné, tak čisto pre férovosť prístupu, kedy sa dá priestor rôznym stranám a ideologickým náhľadom. A potom nech si teda ľudia či spoločnosť sami vyberú.

Na druhej strane, nie som si istý koľko ľudí takéto debaty presvedčia, koľkí zmenia na vec názor (niektorí nerozhodnutí sa možno nakoniec k niečomu priklonia). Vo všeobecnosti platí, že ľudia sa nakoniec pridajú na stranu toho, kto prezentuje taký postoj, v ktorý už dávno veria. A ak už, častokrát zavážia skôr faktory ako výzor, dikcia, celkové nasadenie než konkrétne argumenty.

Debata trvala viac ako 2 hodiny a priznám sa, že som ju zatiaľ úplne celú nepozeral, len cca. prvú hodinu a zvyšok už len zrýchlene, na preskačku – takže niečo mi zaiste ušlo. Nechcem k tomu písať nejakú dlhočižnú analýzu, takže zatiaľ mi to aj takto stačí. Marek a Livia preberali dnes už dosť ošúchané témy ako potraty, LGBTI, feminizmus, v 2. polovici sa dotkli aj problematiky multikulturalizmu a islamského terorizmu. Tak len stručne k tomu, čo som zachytil:

1.Potraty

K téme som sa vyjadril už viackrát: je to jeden z najlepších príkladov tzv. zástupných tém. Popravde, antifašista Marek tu prezentoval racionálnejší prístup než Livia. Vskutku, s výnimkou niektorých zvrátených feministiek, nikto normálny potrat predsa neoslavuje a je za to, aby ich bolo čo možno najmenej. Predovšetkým, Liviin pro-life pohľad, pri ktorom sa odvoláva na osvietenský koncept ľudských práv, ani nemožno považovať za niečo radikálne (v zmysle radikálne politicky nekorektné).

Tu len zopakujem moje stanovisko, že vyriešenie spoločenskej otázky potratov je z môjho pohľadu jednoduchšie než sa zdá, t.j. záleží:
1. kto ten potrat podstupuje (či je to príslušníčka môjho národa/rasy alebo cudzinka. Či je to produktívna a/alebo inteligentná žena alebo nejaký spoločenský odpad). Napr. taká Brigitte Bardot absolvovala 2 potraty, lebo nechcela byť matkou – a áno, v takomto prípade, kedy potrat absolvuje takáto pekná a zdravá žena ide o spoločenskú škodu. Ale čo prípad nejakej pologramotnej osadníčky, ktorá má so svojim bratrancom už 8 cigánčat, ktorej polovica skončila v detskom domove, lebo ich nedokáže uživiť? Myslím, že mnohí tomuto rozumejú, ale je silne politicky nekorektné to takto otvorene napísať. 🙂
2. z akého dôvodu (potraty z dôvodu znásilnenia a genetického poškodenia plodu by mali byť povolené). Predstavte si, že náhle vypukne vojna. A čo nepriateľské armády zvykli a zvyknú robiť? Masívne znásilňovanie žien na dobytom území. Žena by mala mať za takejto situácie možnosť pristúpiť k čo možno najbezpečnejšiemu zákroku.

Môj základný problém s pro-life hnutím je teda ten, že chce ignorovať tieto dva faktory a presadzuje radikálny egalitarizmus pod heslom “každý život treba chrániť bez rozdielu a za každú cenu”. Proliferi motivovaní náboženstvom sú za absolútny zákaz potratov – to si treba vyjasniť.

2. LGBTI

Pomerne výrazná časť rozhovoru sa točila práve okolo tejto témy, pričom sa zabŕdalo aj do oblastí klinickej psychológie, kde niekto ako ja, kto má predsa niečo už načítané, mohol dobre vidieť, že obaja diskutéri nie vždy vedia o čom hovoria, resp. niektoré informácie im chýbajú. Tu by som ešte raz ocenil Liviu, ktorá správne oddeľuje ideológiu od jednotlivcov. Bezpečnejší, ale aj predsvedčivejší a “ľudskejší” (verejnosťou lepšie vnímaný) a v podstate naozaj aj korektnejší prístup v diskurze je neútočiť na konkrétne menšiny, ale na ideológie, ktoré dané menšiny ovládajú, resp. zneužívajú. Livia sa po celý čas tohto držala a ukázala tým dobrý príklad. (Ako príklad by som mohol uviesť aj tento môj text).

Za prvé, aký je teda rozdiel medzi pohlavím a rodom (po anglicky gender)? Áno, Marek správne povedal, že pohlavia sú len dve – muž a žena (intersex podmienky sú raritné a i pri nich platí, že niečo bude prevažovať). Treba si uvedomiť, že pohlavie je jednoducho inak povedané reprodukčný systém. Je to systém, kde jeden jednotlivec bude produkovať veľa malých a pohyblivých gamét, a druhý len veľké, v menšom počte a nepohyblivé. Je to teda čisto fyzická, materiálna záležitosť.

Áno, v tom čo nastáva u ľudí zmätok je práve ten tzv. gender (rod), čiže inak povedané maskulinita a femininita, ich expresia či spôsob, akým jedinec sprostredkováva svoju sexualitu iným. A gender, na rozdiel od feministických teórií, tiež nie je “sociálny konštrukt”, ale biologický. Podrobnejšie som o tom písal napr. tu. Významné rozdiely (aj psychologické) medzi pohlaviami sú vo veľkej miere biologické.

Čo však niektorí niekedy nechápu je, že gender nemusí byť celkom v súlade s pohlavím – a preto existuje pohlavná dysfória (ktorá môže mať rôzne stupne a rôzne prejavy). Niektoré mierne prejavy pohlavnej dysfórie opadnú aj samé alebo stačí na ich útlm nejaká terapia. Tie najsilnejšie formy však doslova zabíjajú – čo bol prípad aj v debate spomínanej/ného Barborky/Gabriela, ktorý/á sa narodil ako sexuálny invert najsilnejšieho stupňa (t.j. homosexuálny FtM transsexuál) a v dôsledku tohto nesúladu medzi pohlavím a rodom sa u neho rozvinula silná pohlavná dysfória. A súčasné vedecké poznatky ukazujú, že takýto nesúlad má tiež biologický koreň (množstvo dobrých odkazov na solídne, per-rewieved štúdie, preukazujúce to, o čom píšem, nájdete napr. na tejto stránke). Problematiku transsexuality nám však výrazne komplikujú také javy ako autogynefília a pohlavná dysfória rýchleho onsetu.

Autogynefília je zjednodušene forma tranvestitného fetišizmu, ktorá môže, ale nemusí, aktivovať pohlavnú dysfóriu neskorého onsetu. Autogynefilná transsexualita sa vyskytuje výlučne u heterosexuálnych mužov. Ide o veľmi komplikovaný fenomén, pri ktorom sa rozlišuje až 5 odlišných subtypov a 3 sexuálne módy. Skutočnosť, ktorá nebude pre naše “slniečka” zrovna príjemná je to, že vyše 75% transsexuálov na Západe spadá práve pod autogynefilnú formu, nie homosexuálnu, ktorá je menej problematická (homosexuálni transsexuáli sú tí, o ktorých Livia hovorila ako o tých, ktorí sú nerozlíšiteľní od iných žien a často robia modeling a pod. Tranzícia je pre nich relatívne ľahká, lebo oni už pred tranzíciou vyzerajú a správajú sa ako ženy. Naopak, autogynefili pripomínajú dosť nepodarenú travesty show – a áno, to aj po tranzícii).

Pohlavná dysfória rýchleho onsetu sa zase objavuje väčšinou u adolescentných dievčat. Tento typ dysfórie je viac asociovaný vekom a rýchlosťou onsetu skôr než so sexuálnou orientáciou. Napriek tomu, že postihuje prevažne dievčatá, nedá sa limitovať len na jedno pohlavie, ako je tomu v prípade autogynefilnej dysfórie. Tento typ dysfórie postihuje najmä dcéry rodičov, ktorí čítajú 4thWaveNow alebo prispievajú na gendercriticalresources.com. Prípady rapídnej dysfórie boli ešte v 80-tych rokoch raritné, ale nadobudli až epidemický rozmer v posledných rokoch.

Marek argumentoval, že homosexuáli páchajú v porovnaní s transsexuálmi menej samovrážd a sú psychicky na tom o niečo lepšie, pretože spoločnosť sa k nim stavia menej negatívne ako k transsexuálom. A v tom Marek prestrelil. Homosexuáli páchajú menej samovrážd nie preto, že spoločnosť sa stavia k nim inak, ale preto, že rozdiel medzi nimi a transsexuálmi je práve v tom, že netrpia pohlavnou dysfóriou, t.j. aj keď môžu byť “posunutejší” vo svojej femininite alebo maskulinite, majú stále súlad medzi pohlavým a genderom. Depresie a samovraždy vyvoláva práve tento nesúlad (t.j. duševná porucha – a definícia duševnej poruchy je jednoduchá: psychický stav, ktorý spôsobuje jedincovi vnútorné utrpenie a bráni mu normálne fungovať v spoločnosti), pokiaľ je príliš silný, pričom prípad Barborky/Gabriela dobre ukazuje, že i v prípade, ak je rodina a okolie chápavé a podporné, tento silný pocit disharmónie vedúci až k samovražde, pretrváva.

3. Islam

Od 2. polovice došlo aj na tému multikulturalizmus a moslimovia v Európe. Z toho čo som mal možnosť vidieť som postrehol ako si antifašista Marek pomáha klasikou “nemožno hádzať všetkých do jedného vreca” či “väčšina moslimov predsa nie je”. Áno, samozrejme, že väčšina moslimov nevraždí, neznásilňuje a nepácha teroristické útoky – to si všetci dobre uvedomujeme, ale pointa je v tom, že:

Za prvé, uvedené negatíva sa u nich v súčasnosti vyskytujú častejšie než u príslušníkov iných náboženských skupín. Ja som ešte nepočul o budhistoch, hinduistoch či sikhoch, ktorí by sa na Západe odpaľovali, narážali kamiónmi do davu ľudí alebo formovali znásilňovacie gangy. Vy áno?

Za druhé, nejde len o to, koľko z moslimov vraždí, znásilňuje, odpaľuje sa, zvrháva neislamské vlády a pod., ale konkrétne aj o to, či im to prikazuje ich náboženstvo, resp. o to koľko z nich sympatizuje s radikálmi, resp. zastáva extrémistické postoje. No a štatistiky ohľadne postojov moslimov bývajú pomerne často znepokojivé.  A nemusíme hneď zachádzať len do najväčších extrémov ako je napr. podpora ISIS-u, bombových útokov, trestu smrti za odpadlíctvo a pod. I tzv. umiernení moslimovia, ktorí napr. odsudzujú bombové útoky a pod, väčšinou zastávajú v istých oblastiach také ultrakonzervatívne či primitívne postoje, že oproti nim vyznejú aj tie najkonzervatívnejšie kresťanské skupiny na Západe ako umiernení baránkovia. V tomto smere Livia dobre poukázala na dvojitý štandard či pokrytectvo niektorých liberálov schopných obhajovať islam i feminizmus zároveň.

Záver

Určite by sa dalo rozobrať do podrobna ešte mnohé, nájsť argumentačné fauly na oboch stranách a vysvetliť v čom sa kto mýli a čo malo odznieť. Myslím, že Livia je inteligentné a vnímavé dievča a jej náhľad môže byť v mnohom pravdivejší ako jej oponentov, ale z toho čo som mal možnosť vidieť si dovolím napísať, že ten mladý liberál mal v tejto konkrétnej debate predsa len navrch, bolo vidno, že je “nadupanejší”, hlavne dokázal prebrať opraty v diskusii grilovaním Livie otázkami ako na výsluchu.

Na druhej strane, ani Marek sa nevyhol argumentačným faulom, najmä rôznym “slamenným panákom”. Taktiež mu treba vytknúť, že naozaj bagatelizuje a ignoruje niektoré dobre pozorovateľné negatíva na Západe, napr. v prípade moderných feministiek – áno, Livia má pravdu, že 3. vlna feminizmu je už niekde inde ako tá prvá či druhá. Celkovo je problém týchto debát v tom, že nevyhrá častokrát ten, kto môže mať realistickejší náhľad na vec, ale ten, kto je jednoducho pripravenejší, ovláda lepšie argumentačné triky a v rýchlosti mu to viac páli – a to bol tentokrát skôr antifašista Marek. Napriek tomu si myslím, že Livia, aj vzhľadom na svoj vek, to obstála skôr dôstojne. Tie debaty sú naozaj náročná vec. Sám som nejaké také zažil, mám predstavu aké to je. A tiež som si myslel, že som bol dobre pripravený, ale nakoniec po debate som si uvedomil, že som argumentoval zle a mohol vyznieť zle, že ma v danej chvíli nenapadli lepšie odpovede. Ono spätne, kedy máme čas si premyslieť odpovede, sa nám ľahko hovorí, kto mal čo povedať, že áno. Ale v tej rýchlosti nájsť tie správne slová…to je práve to umenie. 🙂

Vedecký dôkaz o rozdielnom mozgu medzi rasami

Rád by som upozornil na jeden z relatívne nedávnych výskumov ohľadne mozgových odlišností medzi rasami. Naša technológia nám dnes umožňuje zistiť rasu či etnicitu na základe funkčnej magnetickej rezonancie (angl. functional magnetic resonance imaging). Scan mozgovej aktivity medzi rasami je teda ďalším klincom do rakvy pre tých, ktorí chcú pseudovedecky popierať našu biodiverzitu. Nielenže sú fyzické odlišnosti v mozgu očividné, rovnako ako sú očividné behaviorálne odlišnosti demonštrované mozgom, ale aj vnútorná činnosť mozgu bude odlišná.

Veru, máme tu väčšie odlišnosti ako len povestná farba kože.

Veľká vďaka vedcom, ktorí sa nebáli túto štúdiu publikovať. V dnešnom svete pretláčania politickej korektnosti, obzvlášť v prípade tej najcitilivejšej otázky. t.j. odlišností medzi ľuskými populáciami/genetickými klastrami/rasami, si to zaslúži uznanie.

Odkaz na celú štúdiu: Dôkaz pre bias genetického pôvodu vo funkčnej magnetickej rezonancii

Rasa ako sociálny konštrukt

Keď ľudia počujú, že rasa nie je biologický koncept, ale skôr sociálny, predpokladajú, že kategórie, ktoré sú platné a používané v biológii nie sú sociálnymi konštruktami. Inak povedané, ľudia predpokladajú, že platná biologická kategória a sociálny konštrukt sa vzájomne vylučujú. Lenže to nie je pravda.

Ak budeme kategorizovať objekty, potom to znamená, že sme sa rozhodli zoskupiť isté veci a odlíšiť ich od ostatných. V tomto zmysle sú teda všetky kategórie aj sociálnymi konštruktmi. Ak by sme chceli mohli by sme sa napr. zbaviť kategórie “stôl” a na namiesto nej vytvoriť dve nové kategórie: jednu pre všetky “stoly”, ktoré sú hnedej farby a ďalšie pre “stoly”, ktoré nie sú hnedé. Samozrejme, že v tomto prípade je užitočnejšie mať len jednu jedinú kategóriu, ktorá označuje všetky stoly. Pointa je však v tom, že sme sa už rozhodli používať jednu kategóriu namiesto inej alebo viacerých. Vidíme teda, že pri všetkých kategóriách máme prítomný i “umelý” alebo “sociálny” aspekt.

Sociálny konštruktivizmus sa teda netýka len rasy. Všetky kategórie, vrátane vedeckých, sú nástrojmi a ich platnosť musí byť určená podľa toho či sú alebo nie sú takéto kategórie užitočné. Jednoduché konštatovanie, že nejaká kategória je vytvorená človekom nám nepovie nič o tom, či vedcom môže pomôcť pri predpovedaní alebo vysvetľovaní prírodného sveta. To, že je rasa spoločensky konštruovaná je irelevantné, pokiaľ ide o jej platnosť.

Je dôležité si uvedomiť, že takéto “sociálne konštruované” kategórie sú tiež aj “biologicky reálne” v tom zmysle, že ide o spoločensky konštruované spôsoby, ako organizovať prirodzenú biologickú variáciu. Áno, mohli by sme si vybrať aj iné spôsoby zoskupovania. V skutočnosti existuje nespočet spôsobov, ako by ste mohli zoskupiť ľudí na základe ich biológie či biologickej variácie.

V reálnom živote si aj často vyberáme rôzne spôsoby. Napríklad, keď hovoríme o cukrovke, kategorizujeme “diabetikov” a “ne-diabetikov”. Aj v tomto prípade kategorizujeme ľudí, ktorých sme vynašli, na základe biologických odlišností medzi nim. Znamená to snáď, že “diabetici” nemajú miesto v lekárskej vede? Samozrejme, že nie.

Skutočnosť, že rasová kategorizácia je vytvorená ľuďmi skôr než prírodou, bola rozpoznaná už pred stovkami rokov. Napríklad, keď berieme do úvahy povahu odrody, hlavnej poddruhovej kategórie ranej biológie a taxanomickú úroveň, do ktorej Carl Linné zaradil rasy. Tento zakladateľ modernej biologickej taxanómie napísal, že “druhy a rody sa považujú vždy za diela prírody, ale odrody sa zvyčajne odvodzujú od kultúry”. (Link).

Erynst Mayr , pravdepodobne najdôležitejší taxonomista 20. storočia a objaviteľ najpopulárnejšieho moderného kritéria poddruhu, nazýval poddruhy “výlučne subjektívnou” kategóriou. Ďalej uviedol, že “poddruh je len striktne utilitárny klasifikačný nástroj na zachytávanie populačných vzoriek” (Keita 1993).

Keď biológ J. Tilden reagoval v 60-tych rokoch na sťažnosť ohľadne subjektivity taxanómie poddruhov napísal: “Cítim, že by sme mali mať mentálnu výhradu, že naše systémy existujú viac v našej mysli než v prírode. Náš systém môže byť užitočný ako nástroj, nemôžeme však predpokladať, že by nemohol byť navrhnutý aj iný systém, ktorý by vyjadroval rovnaké koncepty alebo dokonca lepšie. Z tohto hľadiska by tak koncept poddruhov nemal byť viac pod paľbou, než akákoľvek ďalšia úroveň klasifikácie, pretože všetky sú rovnako produktom ľudskej vynaliezavosti.” (Tilden 1961).

Je zrejmé, že tým, ktorí vidia rasu ako biologicky reálnu bolo dávno známe, že je i sociálne konštruovaná. Navyše v nespolitizovanom kontexte by sotva niečo také bolo považované za kontroverzné alebo irelevantné. Skutočnosť, že daná kategória je vytvorená človekom neznamená, že nám nemôže pomôcť predvídať a vysvetliť prírodu. Preto ani nemá veľký význam to, či má alebo nemá takáto kategória svoje miesto vo vede.

Zdroj: Race is a social construct, Alternative Hypothesis, krátené

Neexistuje ideálna vláda, iba ideálne pravidlo

autor: Curt Doolittle

Ideálne metódy vlády neexistujú. Treba ich vnímať iba ako technológie, ktoré treba aplikovať za rozličných okolností.

Ideálne pravidlo (však) existuje: je ním vláda prirodzeného práva a trhov vo všetkom, čo poskytuje dokonalú rozhodnosť v konfliktných záležitostiach. Ideálna “vláda” v zmysle produkcie obyčajov (zákonov) sa musí prispôsobiť akejkoľvek organizácii, ktorú vyžaduje trh (konflikt, mier, prosperita).

Nacizmus a fašizmus boli len konzervatívne a nacionalistické verzie socializmu. Nikto si nerobí ilúziu, že jednotlivci pod vládou nacizmu/fašizmu niečo vlastnia. Dokonca aj telá ľudí sa vtedy stávajú majetkom štátu. Ako povedal jeden môj priateľ, svetová vojna medzi rokmi 1939-45 sa bojovala, pretože triezvy poznal nebezpečenstvo.

Presne tak. Išlo tu o obdobie boja proti komunizmu. Rozdiel tu spočíval v tom, že zatiaľ čo Napoleon vynašiel totálnu vojnu nacionalizmu, marxisti a boľševici zase vytvorili totálnu vojnu podtried (underclass) prostredníctvom povstania a nahradenia mysticizmu pseudovedeckým náboženstvom, ktoré sľubovalo nebo už v tomto živote namiesto po smrti.

Fašizmus na to zase reagoval nacionalizmom rozšíreným aj o ekonomický a kultúrny boj tam, kde Napoleon reagoval len militárnym “fašizmom” rímskeho modelu.

Hitlerova genialita spočívala v skombinovaní Mussoliniho nacionalizmu s náboženskou estetikou, aby tak porazil alebo prevýšil komunistické podtriedy tým, ako spojil všetky spoločenské triedy proti komunistickému kultu.

Ani jeden z týchto modelov (fašizmus, komunizmus) však nie je ekonomicky prijateľný. Oba sú jednoducho metódami spôsobu boja pomocou propagandy, ktorú umožnili masovokomunikačné prostriedky danej doby ako telegraf, rádio a kino. Pulpil (sofizmus) by ste mohli nájsť vtedy všade.

Ale treba sa opäť učiť ako zvyčajne z Ríma: fašizmus (“generálstvo”) v časoch vojny a trhy (právny štát) v časoch mieru. Vláda sa teda musí prispôsobiť okolnostiam, či už ide o vojnu (fašizmus), mier (klasický liberalizmus) alebo prebytok (sociálna demokracia). A takáto adaptácia nie je ničím iným než vedeckou nevyhnutnosťou, skôr než úvahou o bláznovstve filozofických ideálov. Inými slovami: preferujeme technológiu (realita) pred filozofiou (ideál).

Predpokladám, že si, ako morálna bytosť, zamieňate ideál, t.j. “dobro” (klasický liberalizmus v časoch mieru) s nevyhnutnosťou (fašizmus v časoch vojny) a so sociálnou demokraciou (redistribúcia prebytku). Vlády musia byť nevyhnutne flexibilné medzi týmito troma modelmi podľa potreby a za daných okolností. A ešte lepšie, takáto flexibilita umožňuje zničenie nahromadenej renty pod každým z týchto modelov.

Kalavská naložila iracionálnym kotlebám

Nedá mi sem nedať veľmi podarené vystúpenie ministerky zdravotníctva Kálavskej (SMER -SD) ohľadne očkovania. Problematike očkovania som sa podrobnejšie dotkol v tomto mojom texte. Bohužiaľ, prírodovedné vedomosti kotlieb, podobne ako v prípade ontogenézy (a aj fylogenézy) zygoty alebo ontogenézy sexuálnej orientácie, sú poslabšie, takže výsledkom je opäť ďalšie strápnenie sa.

A čo má vlastne nejaké očkovanie, číro medicínska problematika, spoločné s bojom proti sionizmu či globalizmu? To naozaj sa musí opäť rozoštvávať spoločnosť aj pri tomto?

Ako som už povedal, treba sa primárne zamerať na oblasti ako populačná politika a kontrola, t.j. zvýšenie pôrodnosti, zníženie dysgeniky, samozrejme aj cigánska otázka a problematika migrácie z globálneho juhu dlhodobo ohrozujúca Európu. Do toho určite aj témy otroctva v okovách korporátno-finančných mafií ničiacich sociálne slobody i matku prírodu a otázka globálneho mieru ohrozovaného vojnovými štváčmi spoza oceána. A určite by sa dalo ešte pokračovať. Táto Antivax agenda je však ďalšia slepá ulička, niečo na čom pro-národné sily len a len pohoria. A navyše naozaj ide aj o zahrávanie sa s ohňom, vyslovene škodlivú agendu. Myslím, že nám všetkým už naozaj stačilo.

Prečo práve Gretka?

Tak toto sa naozaj nepodarilo. Reč je o najnovšom vystúpení švédskej aspergerky Thunbergovej na klimatickom summite OSN v New Yorku, ktoré skončilo jej emocionálnym fiaskom.

A celý web si má z čoho robiť prču:

Na úvod istý základ: predovšetkým, treba si uvedomiť, že táto osoba je kompletne závislá od mediálneho systému dnešnej doby. Ani pes by po tomto in utero defekte neštekol nebyť jeho neustáleho a dobre premysleného pretláčania za každú cenu. A to až do bodu, kedy je výsledný efekt celkom opačný, než si korporatokracia želala.

Prečo si globalisti vybrali niekoho takého za svojho maskota? Nuž, vieme, že patern buržoázneho zombíkovského neomarxizmu je neustále formovať akési revolučné “podtriedy”, ktoré majú za úlohu vykonávať hlavnú špinavú prácu a pomáhať tak “vyvoleným” udržať si ich systémovú moc. A na tomto stojí a padá i celý tento fenomén autistickej Gretky a globálnej (detskej) revolúcie kvôli zmene klímy.

Všimnite si na koho je táto dnešná ekologická hystéria (a s ňou spojené globálne revolučné pohyby) zameraná. Sú to najmä deti a tínedžeri, event. infantilní dvadsiatnici až tridsiatnici (a vlastne infantili akéhokoľvek veku). Podobne ako s predošlými marxistickými revolučnými triedami (pôvodne robotníci, potom ženy, potom farební a kolonizovaní, neskôr sexuálni inverti) aj tu sa vychádza z predpokladu, že táto zmanipulovaná “bábková trieda” (mládež, infantili) sa bude prejavovať svojim preemotivovaným, hysterickým správaním tak, že umožní “progresivistickým” elitám v médiách, politike a v akademickej obci dlhšie a lepšie “usmerňovať” a udržiavať si svoju moc a privilégia a lepšie manipulovať s masami.

A toto je dôvod, prečo niekto ako Gretka, napriek svojim očividným mentálnym obmedzeniam, bola podstrčená až na samotný vrchol mediálnych príbehov namiesto nejakého skutočne inteligentného a normálneho decka (u ktorého by však bola väčšia šanca, že by si uvedomilo svoju zmanipulovanosť a neskôr, v dospelosti, by sa mohlo postaviť voči svojim “pánom”).

Ďalší dôvod, prečo si globalistická mafia vybrala zrovna Gretku ako favoritku je jej zjavná neschopnosť dospieť, ktorá sa vzťahuje k jej rozmanitým duševným aj fyzickým ochoreniam vyplývajúcim z jej vrodeného defektu. Aby sa mohla dobre udržiavať značka “novej detskej revolúcie”, potrebovali globalistickí paraziti nájsť niekoho, kto bude vyzerať na 12 rokov aj vo veku 15, 16, 17 a viac rokov, resp. tak dlho, ako sa len dá. A Gretkino ochorenie a celkový imidž tento obraz pomáhajú udržiavať. Lenže aj na celkových reakciách vidno, že tentoraz sa globalisti prepočítali a Gretka vyvoláva presne opak toho, čo sa zamýšľalo. Vážny problém klimatických zmien bol tak katastrofálne zdehonestovaný.

Stručne k dnešnému RKC pochodu

K téme interrupcií som sa vyjadroval už toľkokrát, že mám celkom averziu vyjadriť sa opäť. Ale keďže je táto téma znovu a znova predhadzovaná, tak sa ani nedá inak.

Každý z nás má nejaký svoj postoj k tejto otázke, ale tu by som chcel povedať, že ten môj počíta aj s národnou suverenitou. Každá krajina má svoje predpisy o interrupciách, ktoré by mali odrážať alebo zohľadňovať vývoj, mentalitu, stupeň religiozity a potreby danej krajiny a národa. V tomto teda súhlasím s vyjadreniami politikov ako boli Čaputová, Pellegrini či Fico, že súčasná právna úprava zákona o umelom prerušení tehotenstva je spoločenským kompromisom, ktorý dobre zohľadnuje pomery v krajine. Tento zákon bol už sprísňovaný a ani ja nevidím dnes potrebu jeho ďalšieho sprísňovania aj vzhľadom k tomu, že majorita Slovákov si to neželá.

Blogerka Malinová z Pravdy, s ktorou nie vždy súhlasím, to dnes vo svojom príspevku, v ktorom sa venovala aj najnovšej drzosti Macrona opäť nám nanucovať nadprodukciu tretieho sveta, vyjadrila tentoraz na jedničku:

Dovolím si povedať, že všetci, čo sa ozvali (proti návrhu Macrona, pozn. autora) a to aj za SaS, čo je v tomto naša jediná odvážna liberálna strana (a preto ju chcú zlikvidovať a rozložiť), urobili pre celé Slovensko a životy ľudí v ňom viac, než keby len pochodovali v dnešnom „Pochode za život“. To, čo len pekne znie, nebýva v živote najťažšie. Práve pre bezpečnosť žien a detí urobili viac tí, ktorí chránia celú krajinu pred nelegálnou migráciou aj ľudí, ktorí neuznávajú základné ľudské práva alebo podporujú terorizmus, než tí, ktorí vedia len odsudzovať mnohodetné matky v ťažkých situáciách, že nevládzu a nechcú vynosiť štvrté, piate a šieste dieťa.

Skutoční muži ženy a deti chránia a vytvárajú im podmienky na prežitie, nie ich k niečomu len nútia, bez toho, aby vyriešili domáce násilie, keď sa tie matky s deťmi nemôžu oslobodiť od násilníkov. K tomu nepomôžu banány v tehotenstve od katolíkov a dobrý spánok, aké mám svedomie za prechádzku mestom, čo nič nevyriešila, k tomu najviac do budúcnosti pomôže, keď táto krajina bude v prvom rade bezpečná a budeme v nej riešiť len domáce násilie, aby takých žien nepribúdalo, ale ubúdalo! Síce sa to tak pekne nevolá, že ste týmto pochodovali za život, ale ochráni to oveľa viac životov.

Ja len dodám, že neviem o tom, že by RKC takto mobilizovala ľudí na Slovensku napríklad vtedy, keď tu tá sviňa Kaník proti-ústavne okrádala invalidných dôchodcov o ich almužny, teda tých najslabších z najslabších. A v tom čase bolo s Kaníkom vo vláde aj KDH, ktoré sa podieľalo na takýchto dzurindovských anti-sociálnych akciách. Kde bola vtedy tá slávna sociálna náuka cirkvi? Ono tie ženy chodia na potraty aj preto, lebo ďalšie dieťa by bol už problém uživiť. Prioritou by teda malo byť zlepšenie sociálneho stavu rodín a matiek. A takto by sa dalo pokračovať donekonečna s tým, ako RKC viac zaujíma moralizovanie okolo zygotiek, než plne vyvinutí ľudia.

Taktiež neviem o tom, že by na Slovensku niekto nútil katolíčky k podstúpeniu interrupcie a ani im sekulárna polícia nechodí do spální brať ich vaginálne teplomery a nezamieňa im ich za hormonálnu antikoncepciu a kondómy. Katolíci majú na Slovensku plnú slobodu morálnej voľby v súlade s ich náboženským presvedčením. To čo sa dnes deje je však to, že títo ľudia, ktorí majú plnú slobodu morálnej voľby, pochodujú za to, aby tú slobodu zakázali ne-katolíkom a aby sa im s katechizmom a zákazmi pchali do spální – to je ten základný problém.

Môj postoj k témam ako sú interrupcie a LGBT, ktoré sa stali postupom času akýmsi evergreenom konzervatívnej alternatívy na Slovensku, je dlhodobo konzistentný, t.j. zachovanie status quo. Ponechal by som teda súčasnú úpravu interrupčného zákona a rovnako by som ani nezavádzal záležitosti ako gay manželstvá, gay adopcie či registrované partnerstvá (ktoré stále nemajú dostatočnú podporu slovenskej verejnosti). Poďme sa už konečne venovať tým najzávažnejším problematikám, ako je pôrodnosť, dysgenika či tzv. rómsky problém, od ktorých kanalizačná téma potratov odvádza pozornosť.

Samozrejme, ak sa na Slovensku pomery zmenia a ľudia budú mať povedzme obdobný postoj, aký majú v Poľsku alebo na Malte, potom ok – nech sa teda postoj národa nejako premietne aj do legislatívy: hlas ľudu, hlas boží, ako sa hovorí. Lenže Slovensko je dnes niekde inde než Poľsko a Malta – a treba to rešpektovať.