O podvracaní západného okultizmu

V mojom texte pod názvom “O tom, ako globalisti zneužívajú okultizmus” sme si niečo povedali o fascinácii globalistických elít okultizmom, či aspoň tým, čo sa javí na povrchu ako okultizmus. Nech už je ich dôvodom pre túto fascináciu čokoľvek, tak platí, že je veľmi naivné podceňovať vplyv akýchkoľvek spirituálnych či filozofických prúdov označovaných ako „okultné“. Napriek tomu, že tieto koncepty nie sú až tak často zobrazované mainstreamom, ktorý sa im z dobrých dôvodov skôr vyhýba a väčšina verejnosti o nich veľa nevie, tak vždy mali moc zlákať a i radikálne zmeniť svetonázor tých jedincov, ktorí sa odvážili zobrať okultizmus vážne. Z tohto dôvodu ich tiež môžeme považovať za formálne neuznávaný zdroj politického správania jednotlivcov i spoločnosti.

Pokračovať v čítaní článku “O podvracaní západného okultizmu”

Zopár úvah o tradicionalizme, metafyzike a istej dileme

René Guénon

Najmä behom posledného roka som napísal niekoľko textov, komentárov, resp. iných príspevkov, v ktorých som sa, či už explicitne alebo zväčša len implicitne, dištancoval od tzv. Tradicionalizmu (filozofie ľudí ako Július Evola, René Guenón, atď.), ale i tradicionalizmu všeobecne a zdôraznil skôr príklon k sekularizmu či osvietenským hodnotám. Je pravdou, že v minulosti som celkom koketoval práve s tradicionalizmom/ Tradicionalizmom, aby sa moje pohľady nakoniec od neho do istej miery odklonili.

Pokračovať v čítaní článku “Zopár úvah o tradicionalizme, metafyzike a istej dileme”

O tom, ako katolícka cirkev pomáha islamizovať Európu

Pohľad na horiacu katedrálu určite pohol s mnohými. Nech už to so spálením Notre Dame bolo akokoľvek, tak kresťania môžu kľudne túto udalosť interpretovať ako Božie varovanie. Posolstvo je tu jasné: Boh je sklamaný svojou cirkvou a v istom zmysle ju teda opúšťa. A odkomunikuje to spálením jedného z jej najväčších a najznámejších chrámov.

Pokračovať v čítaní článku “O tom, ako katolícka cirkev pomáha islamizovať Európu”

Belošské IQ podľa denominácie

Ide o údaje z USA, ale dosť zaujímavé. Zdá sa, že v rámci kresťanstva najvyššie hodnoty dosahujú tie denominácie, ktoré sú protestantské a liberálne.

Štúdia dánskeho psychológa Helmutha Nyborga skúmala, či sa IQ systematicky vzťahuje k denominácii a príjmu v rámci štruktúry faktoru g, pričom vychádzala z reprezentatívnych údajov Národnej longitudinálnej štúdie mládeže (National Longitudinal Study of Youth (NLSY97). Ateisti skórujú o 1.95 bodov v IQ vyššie ako agnostici, o 3.82 bodov vyššie ako liberálne presvedčenia a 5.89 bodov vyššie ako dogmatické presvedčenia. Denominácie sa odlišujú signifikantne v IQ a v príjme. Religiozita klesá vo veku od 12 do 17 rokov. Štúdia naznačuje, že IQ spôsobuje, že jedinec bude pravdepodobne smerovať k tej denominácii a úrovni úspechu, ktoré najlepšie zodpovedajú jeho alebo jej kognitívnej zložitosti. Ontogeneticky povedané, znamená to, že súčasné denominácie sú postavené v rade zväčša podľa dedičných variácií v mozgovej zdatnosti (t.j. IQ). Z pohľadu evolúcie sú moderní ateisti tí, ktorí racionálne reagujú na kognitívne a emocionálne výzvy, zatiaľ čo liberálni veriaci, a najviac dogmatici, sa stále spoliehajú na starobylé, pred-racionálne, nadprirodzené a zbožné myslenie.

Zdroj: http://helmuthnyborg.dk/wp-content/uploads/2016/07/Publ_2009_The-Intellligence-Religiosity-Nexus.pdf

Liberálna a dogmatická terminológia

Ak je náboženstvo definované ako ideológia…aktívne sa týka vlády a obrany vzorov viery a hodnôt (Geertz, 1964, p. 64), potom vyvstáva otázka, či sa denominácie odlišujú v otvorenosti alebo uzavretosti, flexibilite alebo dogmatizme. Súčasný prieskum indikuje, že denominácie sa istotne odlišujú v stupni vzdelania, pričom jeho nedostatok koreluje s autoritárstvom (Christie & Jahoda, 1954).

19 denominácii využitých v štúdii boli predbežne rozdelené do 4 skupín:

1) ateisti

2) agnostici

3) liberáli (veriaci)

4) dogmatici (veriaci)

Rozdelenie bolo založené na menšom výskume dôkazov pre rôzne úrovne dogmatizmu a autoritárstva. Liberálna denominácia bola definovaná ako pomerne otvorená, kritická, menej oddaná, metaforická a postavená na kultúrnom dedičstve. Dogmatická denominácia bola definovaná silnou oddanosťou, volaním po osobnom vzťahu s Ježišom, kladením dôrazu na hriešnosť, dodržiavaním pevných pravidiel správania a vyjadrením potreby zadosťučinenia.



Hrubé rozdelenie súčasných orientácií do 4: ateistické, agnostické, liberálne a dogmatické.


Ako to naozaj je s tými katolíckymi kňazmi?

„Denne sa objavujú nové prípady sexuálneho zneužívania detí veľkým počtom členov katolíckeho kléru. Bohužiaľ nedá sa hovoriť o jednotlivých prípadoch, ale o kolektívnej morálnej kríze, ktorú kultúrna história ľudstva nikdy predtým nepoznala v takej desivej a znepokojujúcej dimenzii. Mnohí kňazi a rehoľníci sa priznali. Niet pochýb o tom, že tisíce prípadov, ktoré boli oznámené spravodlivosti, predstavujú len malý zlomok skutočnosti, pretože mnohí páchatelia boli chránení a ich prípady ututlané hierarchou.“

Pokračovať v čítaní článku “Ako to naozaj je s tými katolíckymi kňazmi?”

Postoj o antisemitizme moslimov a ľavičiarov

Judeo-kresťanský web Postoj nedávno prišiel s celkom úsmevným článkom pod názvom Proti Židom na západe dnes stoja najmä moslimovia a ľavica, v ktorom autor textu, istý Lukáš Kekelák, popisuje nárast anti-semitizmu v západnej Európe. Takže tentoraz výnimočne vinníkmi nie sú tzv. pravicoví extrémisti či fašisti, ale skupiny spomenuté v nadpise – moslimovia a ľavičiari.

Tento text je vyslovene klasickou ukážkou povrchného prístupu neokonov či sionistov (v prípade autorov z webu Postoj ide o sionistických kresťanov) v prípade problematiky tzv. antisemitizmu, pri ktorom sa síce povie isté A, ale zamlčí sa veľmi podstatné B.

A tým B sú dve podstatné skutočnosti:

  1. Výrazné zapojenie židovskej elity do podpory migrácie, vrátane migrácie moslimov, do Európy.
  2. Disproporčne väčšie zastúpenie Židov v ľavicových stranách a v ľavicových politikách (vrátanie ich vlastného chválenia sa v propagácii a v presadení homomanželstiev, napríklad. Toto by snáď tých kresťanov z Postoja, posadnutých homosexuálmi, mohlo zaujímať, no nie?).

V oboch prípadoch o tomto disproporčnom zapojení píšu samotní Židia. Treba tiež napísať, že niektorí i kriticky.

Človeka priam láka položiť nepríjemnú otázku, či tí Židia a ich, v dnešnom globalizovanom svete postupne umierajúca, kolektívna identita vlastne ten antisemitizmus nepotrebujú? Taký režisér dokumentu Defamation, Yoav Shamir, by súhlasil.

Autor má samozrejme pravdu, že s prílevom moslimov prichádza do Európy i viac antisemitizmu (radšej by som používal výraz judeofóbia, obzvlášť v tomto prípade, keďže mi príde dosť zvláštne obviňovať skupinu zloženú prevažne zo semitov z antisemitizmu) a s ním spojených fyzických útokov na Židov (a nielen ich). Kekelák v článku spomína isté štatistiky ohľadne útokov na Židov v Británii, ako aj postoje miestnych Židov, ktorí sa v Británii dnes viac boja moslimov než tzv. pravicových extrémistov.

Ok, mnohí obyčajní Židia to asi takto pociťujú, ale čo ich elity? Tam vidíme skôr iný konsenzus. t.j. že Židia by sa mali spájať s inými, údajne utláčanými, menšinami proti európskej majorite.

Tu je jeden príklad: The Jewish Chronicle patria k najčítanejším a najvplyvnejším židovským novinám v Británii. V r. 2018 noviny prišli s príbehom pod názvom “Židovské a moslimské ženy sľubujú, že budú spolupracovať, aby porazili nenávisť”. Čitatelia sa tiež dozvedeli, že článok bol o “najväčšom zhromaždení Židov a moslimov v Európe, v ktorom sa ženy z oboch táborov zaviazali, že budú spolupracovať v boji proti nenávisti”. Čo sa myslí tou “nenávisťou”? Prečo ma ako prvé napadlo, že sa myslí nenávisť bielej a prevažne kresťanskej majority? Hmm?

A takýchto zhromaždení, spájaní či proklamácií medzi Židmi a moslimami by sme našli nespočet. Jednoducho židovsko – moslimské vzťahy sú komplexnejšie, než sa nám snažia často podsúvať neokonzervatívne weby ako je Postoj.

Najhoršie je, ako sa článok opäť pokúša trápne zmiešať kritiku politiky Izraela s antisemitizmom. Jeremy Corbyn a jemu podobní nie sú žiadni anti-semiti. Ich solidarita s utláčanými Palestíncami je čisto otázkou aspoň základného humanizmu a etiky, princípu zlatého pravidla, ktorým sa riadi naša civilizácia, hoci v ich poňatí to často býva aj o “anti-rasizme” a vymedzení sa voči etnoštátu, ktorý Izrael reprezentuje. Čo tak si radšej prečítať, ako to ponímajú samotní ľavičiari?

Dobre, dnes teda k tejto problematike len takto stručne. Skôr mi išlo o to upozorniť na web Postoj ako na falošnú “alternatívu” voči systému, keďže som to doposiaľ takto verejne (formou článku) nespravil.

Ľudia za týmto webom Slovensku nič pozitívne neponúkajú, akurát len viac podpory pre Izrael, viac boja proti “fašizmu” a “komunizmu” (rozumej sociálnej solidarite) a samozrejme dysgeniku (keďže chcú zakázať aspoň eugenické minimum v podobe napr. terapeutických potratov, výberu embryií, umelého oplodnenia, boja proti dedičným ochoreniam, atď., atp., ktoré Západ, pod rúškom liberalizmu, resp. slobody voľby, praktikuje). Treba to napísať priamo: ak sa má kresťanstvo niekedy v budúcnosti pozitívne reformovať a stať sa opäť hybnou silou európskej spoločnosti, tak sa musí v prvom rade očistiť od presne takejto dogmatickej hniloby, akú reprezentujú filosemiti z Postoja. Viac k tomu nie je čo dodať.

O Kresťanskej Identite – ešte raz a objektívnejšie

Pred viac ako týždňom (tento text pochádza z januára) som uverejnil na svojom FB profile článok pod názvom “O jednej americkej sekte”. Daný text sa venoval náboženskému spoločenstvu pod názvom Kresťanská Identita. Text nemal za cieľ poskytnúť nejakú hlbšiu analýzu tohto náboženstva. Išlo skôr o môj pokus dištancovať sa od tohto smeru vzhľadom na moje hodnotové presvedčenie a celkový prístup.

Pokračovať v čítaní článku “O Kresťanskej Identite – ešte raz a objektívnejšie”

Evola o náboženstve a iniciácii

Mali by sme rozlišovať svet náboženstva od iniciácie. Nie je tu však možné zabrániť istému schématizmu. V zásade existujú náboženstvá, v ktorých je prítomná iniciácia a z tohto pohľadu dejín náboženstva sa v skutočnosti niektoré náboženstvá vyvinuli z oblasti, ktorá mala pôvodne iniciačný charakter. Došlo k tomu tak prostredníctvom procesu popularizácie, sploštenia a externalizácie pôvodných učení a praktík. Obzvlášť je to charakteristické pre budhizmus: existuje tu skutočná priepasť medzi tým, čo môže byť nazvané čistou “doktrínou prebudenia” a súvisiacimi praktikami pôvodného budhizmu a náboženstvom, ktoré sa následne šírilo.

Pokračovať v čítaní článku “Evola o náboženstve a iniciácii”