Typická kritika etnocentrizmu…a v čom je jej nedostatok

Poznáme to dobre všetci: výsmech ľuďom, ktorí prezentujú hrdosť na vlastný národ. Argument tých, ktorí sa vysmievajú znie, že takáto hrdosť, t.j. pozitívna kmeňová, resp. národná identita je len psychologickou kompenzáciou pre individuálny nedostatok úspechu.

Možno u niektorých to tak je. Ale problém je v tom, že platí aj presný opak. Pozitívna identifikácia s vlastným národom (kmeňom, rasou…) podporuje jednotlivca v tom, aby udržiaval jeho česť a dobré meno aj skrz individuálnu snahu, resp. individuálny úspech či dobrú prezentáciu. Na to nezabúdajme.

Kratšia úvaha o nacionalizme

Nacionalizmus býva často vnímaný, predovšetkým jeho oponentmi, ako ideológia. Ja ho však často preferujem vnímať ako druh politického prístupu, ktorý umožňuje danej etnickej skupine získať teritoriálnu suverenitu. Nacionalizmus tiež môže vytvoriť štáty, ktoré budú dostatočne silné na to, aby sa mohli brániť, ale nie natoľko veľké, aby sa stali oslabenými vnútornými konfliktami spôsobenými vysokou etnickou rozmanitosťou (ako je tomu často v prípade ríše). Chcem však upozorniť, že mnohí (vrátane mojej maličkosti v minulosti) robia chybu, keď stotožňujú mestské štáty a/alebo kmeňové politiky s nacionalizmom.

Zároveň som dospel k záveru, že je v skutočnosti fajn, že existujú i ne-etnické nacionalistické štáty (Brazília, USA a mnohé iné), ktoré môžu hostiť kozmopolitných jednotlivcov, ktorí sa neidentifikujú so žiadnou etnickou skupinou, ale stále majú záujem participovať v politike, čím by mohli nepriaznivo ovplyvniť etnické štáty, v ktorých by zostali. Vskutku, ideálne by bolo, ak by sme všetkých našich „slniečkárov či svetoobčanov, ktorí nemôžu vystáť všetkých tých slovenských “rasistov”, poslali niekam do Brazílie alebo Kalifornie, no nie?

Ne-etnické štáty tiež môžu vytvoriť dôležité bariéry medzi etnickými štátmi, v ktorých žijú vzájomne nepriateľské etnické skupiny medzi ktorými neexistujú prirodzené bariéry. V univerzálnom zmysle by teda bolo pre mňa vhodnejšie označovať sa za “regionalistu” nie za “nacionalistu”. V bežnom diskurze však preferujem nazývať sa “nacionalistom” z dôvodu, že osobne preferujem žiť v národnom (etnickom) štáte a tento výraz býva zrozumiteľnejší.

CNN novinár vs. pro-belošský advokát

Angličtinárom by som odporučil pozrieť si tento pozoruhodný rozhovor amerického novinára CNN indického pôvodu Fareeda Zakaria s Jaredom Taylorom, ktorý je editorom webu American Renaissance a sebadeklarovaným obhajcom záujmov belošskej (ešte stále) majority v USA. Rozhovory s Taylorom je vždy radosť pozerať, keďže sú to výborné ukážky argumentačnej zručnosti kombinovanej s veľkou trpezlivosťou. Zakaria sa naozaj veľmi snažil (obzvlášť veľmi využíval taktiku známu ako red herring), ale mal voči sebe príliš ťažký kaliber, ktorého argumenty sú zakorenené v realite i v histórii.

O Holanďanoch (nielen) ako voličoch

Holandský nacionálno-populistický politik Geert Wilders a jeho strana PVV celkom pohoreli v posledných parlamentných voľbách z r. 2017 a aj v terajších eurovoľbách (do EP sa PVV ani nedostala).

Áno, Wildersova strana si v holandskom parlamente v r. 2017 zvýšila podiel na hlasovaní o 3% v porovnaní s predošlými parlamentnými voľbami, ale výsledok bol aj tak skôr sklamaním vzhľadom na nádeje, ktoré sa do Wildersovej strany vkladali. Výsledky v Holandsku ťažko charakterizovať inak ako porážkou populizmu.

Holandsko, napriek svojej veľkosti, nie je nepodstatná krajina. Je to napríklad logistické a petrochemické centrum Európy. Približne polovica petrochemického tovaru, ktorý prichádza do Európy alebo ju opúšťa, prechádza cez Rotterdam.

Bohužiaľ, myšlienka, že by Holandsko (a obávam sa, že aj Nemecko) mohlo zohrať nejakú významnejšiu rolu v radikálnej zmene politickej paradigmy, pokiaľ ide napríklad o imigračnú politiku v Európe, je skôr nerealistická.

Štandard nacionalistickej strany v krajine ako Holandsko

Wildersova strana je v rámci štandardov tzv. európskej krajnej pravice až nezvyčajne spoločensky liberálna, ekonomicky neoliberálna a filosemitská. Strana podporuje napríklad legalizáciu drog, samozrejme i gay manželstvo (ale opak by aj tak bol pre krajinu ako Holandsko skôr zvláštny a kontraproduktívny) a predovšetkým kompletne odmieta anti-semitizmus a silne podporuje Izrael (Wildersova opozícia voči islamu, ktorá je mimochodom o dosť tvrdšia ako Le Penovej, sa rozvinula počas jeho návštev izraelských kibucov v čase jeho mladosti.). Mimochodom, všetky tieto pozície sú pozíciami, ktoré zvyknú priťahovať viac elektorát s vyšším IQ.

Napriek tomu Wildersova strana v rámci Holandska priťahuje tých najhlúpejších. Iba 14% Wildersových voličov dosiahlo vysokoškolské vzdelanie v porovnaní s 56% voličov trendovej ľavicovo-liberálnej a pro-bruselskej strany D66. Takéto výsledky sú celkom v súlade s demografickým profilom post-trumpovskej republikánskej strany, ako aj s Front National, či s LDPR v Rusku. Explicitne nacionalistické strany takmer všade naprieč Európou priťahujú skôr ľudí s nižším vzdelaním.

Holanďania a ich inteligencia

Myslím, že by to nemalo nikoho veľmi prekvapovať: áno, Holanďania patria k národom s najvyšším IQ v rámci Európy. Holanďania sú až príliš inteligentní a v centre Hajnalovej línie, pričom s týmito faktormi sú asociované viaceré moderné psychologické komplexy (napr. aj patologický altruizmus), niektoré na úkor ich vlastného dobra. Holandsko bolo krajinou gramotných obchodníkov dlho pred Britániou či inými časťami Európy. A dodnes aj ostali večnými kupcami.

Keďže tolerancia “kukučích vajec” je druhom intelektuálneho fetišu, je možné, že Holandsko nemá nádej na výraznejšie zmeny, prípadne aj také Nemecko – ďalšia krajina, kde sa natívne obyvateľstvo vyznačuje vysokým IQ.

Skôr Francúzsko

Po Taliansku sa možno zamerať na Francúzsko, ako na krajinu, ktorá by mohla priniesť zásadnejší obrat. Francúzsko má o čosi väčšiu nádej aj preto, že Francúzi sú v priemere (oproti Holanďanom, Nemcom a Škandinávcom) o čosi hlúpejší, a ich inštinkt sebazáchovy nebol natoľko potlačený liberálnou akademickou obcou a globalistickými elitami.

Trump raz celkom správne poznamenal “milujeme chudobne vzdelaných”. Áno, je to veľmi nepohodlná skutočnosť, t.j. skutočnosť, že ľudia, ktorí sa najviac angažujú v demografickej kontinuite, resp. ju podporujú, majú sklon byť “viac nepopísaní” (eufemisticky povedané). Ale táto skutočnosť potrebuje byť rozpoznaná – a aj preto, aby sa s ňou vedelo narábať.

Praktické implikácie: čo by mal Wilders urobiť?

Vzhľadom na vyššie uvedené, ak si chce Wilders zväčšiť o čosi elektorát, tak by mal upustiť od svojej neoliberálnej “austerity policy”, t.j. politiky znižovania výdavkov vlády, smerom k protekcionizmu, ako to urobili Le Penová a Trump. Množstvo Wildersovej kritiky islamu je zakorenené v jeho pozícii obrany slobody slova – lenže sloboda slova a prejavu je opäť jedna z tém, o ktorú sa ľudia s nižším IQ až tak nestarajú. A myslím, že holandskí nacionalisti sa veľmi nestarajú ani o blaho Izraela (tí budú často Wildersa označovať za “sionistickú bábku” a nepodporia ho). Takže úpravy v týchto oblastiach by možno Wildersovi priniesli, nie až tak trápnych, resp. slušných 25% z holandského voličstva – možno.

Zdroje:

  1. https://en.wikipedia.org/wiki/Party_for_Freedom
  2. https://en.wikipedia.org/wiki/Geert_Wilders

Čo nám ukazuje výsledok eurovolieb?

Ako vidíte na obrázku, tak vývoj v Európe v roku 2019 nám ukazuje dve tendencie:

  1. pokračujúci úpadok tzv. centrizmu – či už stredoľavého (sociálni demokrati) alebo stredopravého (kresťanskí demokrati), t.j. dvoch tradičných pilierov povojnovej európskej politiky. Avšak stagnuje aj tradičnejšia ľavica (to čo by tu chcel Blaha?) – či už ide o Corbynových Labouristov, grécku Syrizu, španielsky Podemos alebo La France Insoumise Francúza Melénchona.
  2. pokračujúci vzostup nacionalistov a Zelených, hoci celková ľavo-pravá rovnováha (a dominancia centrizmu) zostáva zachovaná.

Nacionalistom sa podarilo získať podporu zo stredopravého spektra (pretože kresťanskí demokrati sa ukázali byť len jednou z variácií spoločenského liberalizmu) a tiež ťažia z rozčarovania “modrých golierov”, t.j. robotníckych tried, ktorých záujmy centristická ľavica opustila pre otvorené hranice a náboženstvo progresivizmu.

Zelení zase najviac priťahujú ľudí s vysokým vzdelaním, kozmopolitov/mestských liberálov a mladých (netreba asi ani spomínať, že ich súčasnou kňažkou sa stal tento pretláčaný in utero defekt kopírujúci Wednesday Addams).

Ruský blogger Anatolyn Karlin takýto vývoj predvídal už v r. 2011. Konkrétne písal:

Predpovedanie takých špecifík ako bolo stalinistické centrálne plánovanie alebo mystický miléniarizmus nacizmu by pozorovateľovi z r. 1911 prišlo nemožné. Avšak možnosť vzniku takýchto režimov bola úplne možná a predvídateľná, pretože oba typy politík sa opierali o, v tej dobe populárne, intelektuálne myslenie o politike a spoločnosti – či už išlo o marxizmus, utopický socializmus, sociálny darwinizmus a futurizmus.

Aké trendy dnešnej doby nám odhaľujú vznik budúcich politík? Argumentoval by som, že ide o ekvivalentné témy, v súčasnosti skôr marginalizované, ale s potenciálom pre výbušný rast v prípade správnych podmienok socio-politického stresu. Patrí sem: Zelené hnutie (ktoré zahŕňa miestnych aktivistov za udržateľnosť až po autoritatívnych ekosocialistov), technoutopistov (sem patrí napr. open-source hnutie, piráti, technologickí singulátori, aktivisti Wikilekas) a revival fašistického či krajne pravicového myslenia pod záštitou etnického šovinizmu a rozmanitých ideológií tzv. tretej cesty či tretej pozície.

Zatiaľ čo technologickí utopisti zostávajú stále marginálnym prúdom (hoci ktovie či sa to nezmení?), tak Zelení a tzv. radikálna pravica sú v súčasnosti najviac dynamické a rastúce politické hnutia v Európe, za ktorými stojí ohromná inštitucionálna a memetická energia.

Podobne ako komunizmus a fašizmus boli v medzivojnovom období “vlnami budúcnosti”, tak sú dnes krajne pravicový populizmus a zelené hnutie vlnou našej budúcnosti.

Tieto hnutia navyše odrážajú i istý geografický vzorec.

Zelení sú najviac silní v “jadre Európe” – ide dnes o stranu nemeckej mládeže. Populistická pravica je zase najsilnejšia vo východnej Európe (a najsilnejšiu pozíciu má momentálne v Maďarsku, kde má Fisesz a Jobbik spolu 60%).

Blogger Karlyn však uvádza, že po týchto voľbách netreba očakávať žiadnu veľkú zmenu pre dôvody, ktoré bližšie konkretizuje tento text. Centristická pravica, sociálni demokrati, liberáli a zelení sa totiž jednoznačne tešia majorite hlasov, konkrétne 67%, takže pokračujúca globalistická “veľká koalícia” je stále veľmi životaschopná). Napriek tomu nám tieto eurovoľby aspoň pekne odhalili budúce trendy.

Zdroj: The Green-Black Wave