Tak ako je to teda s tým “homo-génom” a najnovšou štúdiou, ktorá ho nenašla?

Posledné dni obehla mainstreamové i alternatívne weby veľká správa o najnovšej veľkej peer-reviewed štúdii publikovanej prestížnym magazínom Science, ktorá informovala verejnosť o tom, že ten slávny “homo-gén” sa nakoniec nenašiel.

Ľudia z prostredia tzv. náboženskej pravice samozrejme jasali, lebo podľa ich teologickej interpretácie tým padá slávne Gagyno “Born this way”. Bohužiaľ pre nich, štúdia netvrdí to čo si myslia, že má tvrdiť. Poďme sa na to bližšie pozrieť.

Pozrime sa na záver štúdie priamo z jej abstraktu:

Same-sex sexual behavior is influenced by not one or a few genes but many. Overlap with genetic influences on other traits provides insights into the underlying biology of same-sex sexual behavior, and analysis of different aspects of sexual preference underscore its complexity and call into question the validity of bipolar continuum measures such as the Kinsey scale. Nevertheless, many uncertainties remain to be explored, including how sociocultural influences on sexual preference might interact with genetic influences.

Čiže podľa tohto najnovšieho výskumu neexistuje nejaký jediný gén [1], ale viacero génov, ktoré ovplyvňujú to, či niekto bude alebo nebude skúšať sex s rovnakým pohlavím. A tu je dôležitá pointa, ktorej treba porozumieť: toto nie je štúdia homosexuálov vs. heterosexuálov. Doslovná citácia z papiera znie ” ever versus never had a same-sex partner“, čiže porovnávali sa ľudia, ktorí mali skúsenosť s partnerom rovnakého pohlavia s tými, ktorí nemali. Nemusím snáď vysvetľovať, že je rozdiel medzi správaním a orientáciou.

V skutočnosti, ak sa lepšie pozriete na grafiku štúdie môžete jasne vidieť, že skupina “ever” (t.j. tých, ktorí majú skúsenosť s rovnakým pohlavím) predstavuje kontinuum v rámci kontinnua. Už začíname chápať? Odkaz na slávneho (alebo neslávneho?) Kinseyho spočíva práve v spochybnení jednoduchosti a nedostatočnosti Kinseyho známej stupnice sex. orientácie vzhľadom na obrovskú komplexnosť sexuálnej orientácie a sexuálneho zážitku u ľudí.

Ak genetika zohráva úlohu v tom, že niekto bude mať sex s rovnakým pohlavím (a táto štúdia konštatuje, že genetika istú úlohu zohráva), potom môžeme bezpečne predpokladať, že táto korelácia bude ešte výraznejšia u tých jednotlivcov, ktorí sa aj identifikujú ako homosexuáli.

A genetika určite istú rolu vo formovaní sex. orientácie zohráva. Nemôžete však tvrdiť, že je to celý príbeh, lebo to by sme sa ocitli na nevedeckej strane. Genetika je len jeden z mnohých faktorov. Už dlhšie sa skúma napr. dopad hormónov počas vývinu plodu in utero. Tu môže byť smerodajná napr. štúdia Barona-Cohena (btw, jeho E-S teóriu mozgu sa dodnes nepodarilo experimentálne vyvrátiť). Pozoruhodným fenoménom, ktorý ukazuje na biologické príčiny a obrovský význam vývoja v maternici je aj tzv. fraternal birth order effect (efekt poradia narodených bratov), ktorý objavil Ray Blanchard a ktorý spočíva v tom, že každé nasledujúce dieťa mužského pohlavia, ktoré žena porodí, má zvýšenú pravdepodobnosť, že skončí ako homosexuál.

Dôležitá poznámka: keď čítate túto štúdiu, alebo aj iné, často sa stretnete s frázami ako “genetické a environmentálne” faktory. Vo vede slovo environmentálny znamená čokoľvek , čo nie je genetické. Mnohí ľudia si však automaticky predstavia, že to znamená “výchova a kultúra” – a to je omyl.

Poznámka:

[1] Komplexné vlastnosti nie sú nikdy kódované len nejakým jedným génom. Rovnako žiadna takáto komplexná vlastnosť nemá 100% heredibilitu. Rovnako neexistuje ani gén inteligencie alebo gén ľavorukosti. Mimochodom, ľavorukosť má nízku heredibilitu (24% -čo je mimochodom ešte nižšia hodnota ako pri mužskej homosexualite, ktorá má heredibilitu 35-40% na základe štúdia dvojičiek). Áno, máme tiež jednovaječné dvojičky, kde jedno bude ľavoruké a druhé pravoruké. Ale asi nikto nebude tvrdiť, že ľavorukosť je nejaká voľba a nie je vrodená. 

Sexuálna orientácia vs. parafília

S Pavlikom Morozovom sme tu nedávno rozoberali problematiku depatologizácie homosexuality. Nie je to veru jednoduchá téma, ale pokúsim sa načrtnúť súčasné uchopenie danej problematiky modernou sexuologickou vedou.

Homosexualita je dnes považovaná za normálnu variáciu ľudského sexuálneho správania, resp. jedna z troch variánt sexuálnej orientácie (hetero, homo, bi), ktoré sa rozlišujú od tzv. parafílií.

Prelom tu bol r. 1973 kedy došlo k vyškrtnutiu homosexuality z DSM (diagnostický manuál pre duševné poruchy) – čím sa odrazu 3 až 4% populácie “vyliečilo”. Bol to dôsledok kombinácie gay aktivizmu aj niektorých recenzovaných výskumov, z ktorých najznámejší je ten od Evelyn Hooker (tá použila Roscharov test, ktorý už dnes nie je medzi psychológmi tak uznávaný, ale aj Tematicko-apercepčný test a test spočívajúci v usporiadaní obrázkov) [1] Hooker zistila, že psychológovia nevedeli rozlíšiť odpovede homosexuálov a heterosexuálov. Test bol neskoršie aplikovaný aj na väčšiu vzorku gejov a potom aj na lesby s podobným výsledkom (čiže žiaden rozdiel medzi homo a hetero). 

Gay aktivisti nakoniec dostali priestor na konferencii APA, kde prezentovali tézu o stigme. Tú nakoniec prijala hlava APA Robert Spinzer, t.j. záver bol taký, že subjektívnu úzkosť a iné problémy – na rozdiel od iných, jasných duševných chorôb typu bipolárna porucha a pod. – nespôsobuje u homosexuálov homosexualita per se, ale spoločenská stigma. Konzervatívci (a medzi nimi najmä psychoanalytici, ktorí sa pokúšali o zmenu hsx na hetero a slušne na tomto i zarábali) však tento záver neprijali, a preto si vynútili hlasovanie (to je tá sranda, že dnes konzervy píšu, že o chorobách sa nehlasuje, pritom to boli oni, kto inicioval hlasovanie :-)). Ale pri hlasovaní majorita hlasov bola za Spinzerov prístup. [2]

Toľko stručne k histórii.

Základ však dnes spočíva v sexuologickom rozlišovaní medzi parafíliami (sexuálnymi deviáciami) a sexuálnou orientáciou. V čom presne má spočívať rozdiel a prečo nie je homosexualita tiež radená k parafíliám? Veď napokon aj v prípade homosexuality ide o očividné odchýlenie od normy (majority).

Nuž, samotnú sexuálnu orientáciu poníma sexuologická veda definične ako orientáciu na (ľudské) pohlavie, kde je prítomný (logicky) konsenzus (napr. pedofília nie je orientáciou na pohlavie, ale na absenciu sekundárnych pohlavných znakov). Základným rozlíšením je teda absencia konsenzu – dieťa, zviera, mŕtvola alebo vec nemôžu dať konsenzus, to netreba ani vysvetľovať. S parafíliou však má sexuálna orientácia spoločné len dve charakteristiky – skorý onset a celoživotnú trvácnosť.

Je však absencia konsenzu jediný rozdiel? Nie je to primálo? V čom sa ešte sexuálna orientácia odlišuje od parafílie? Jednak je to neuroanatómia a neurobiológia a i genetika (birth order effect, feromóny, mz/dz pri sex.orientácii), ďalej sex ratio (parafílie sú takmer výlučne mužské) a kognitívny profil (homosexuáli majú rovnaké IQ ako heterosexuáli, niektoré výskumy dokonca ukázali, že o niečo vyššie. Naopak, u parafilikov boli pozorované častejšie retardácie).

Dobrým textom na túto tému je analýza od sexuológa Jamesa Cantora Is Homosexuality a Paraphilia? The Evidence For and Against (Je homosexualita parafília? Dôkazy pre a proti).

Text nám poskytuje zatiaľ dostačujúci počet odlišností na to, aby sme mohli homosexuálnu orientáciu odlišovať od parafílií. Na druhej strane i sexuologická veda si je stále vedomá, že o parafíliách veľa nevie a chápe, že ich stanovovanie je jednoducho arbitrárne – napríklad akceptovaná kultúra homosexuálnej transsexuality v Polynézii, ktorú tvoria tzv. faafafini má ako normu pohlavné zneužívanie detí (a takých ľudských kultúr veru je), ktoré by u nás spadalo pod trestný čin a pokrylo by hneď niekoľko deviantných kategorií.

Každopádne tie vedecké poznatky, ktoré zatiaľ máme za použitia tých kritérií na ktorých panuje dnes odborný konsenzus vidia súbor dát o sexuálnej orientácii a parafíliach ako dve ortogonálne množiny, takže “symptómy” a “klinický obraz” sú oproti nim len fenomenologické kategórie.

Samozrejme daný prístup sa môže v budúcnosti aj zmeniť. Takáto zmena by však musela mať za následok aj predefinovanie sexuálnej orientácie a konceptuálne iný prístup k ontogenéze ľudskej sexuality než aký máme dnes. A takúto radikálnu zmenu môže principiálne vyprovokovať len mechanistické, molekulárne pochopenie vzniku sexuálnych preferencií – či už tých, ktoré spadajú do kategórie sex. orientácií alebo tých parafilických.

Ťažko povedať aký prístup by sa nakoniec zvolil. Ale predpokladám, že by sa odborníci priklonili k postulátu Michaela Baileyho, jedného z popredných odborníkov na homosexualitu a transsexualitu: “hodnota vlastnosti by mala byť posudzovaná jej dôsledkami skôr než príčinami” (J.M. Bailey: Sexual Orientation: Genetics, Encyclopeadia of Life Sciences, 2005).

Poznámky:

[1] Problém bol v tom, že takmer všetky práce pred Hookerovou boli bez výnimiek postavené na pacientoch z psychiatrických liečební, väzňoch, kriminálnikoch či prostitútoch. Ľavou zadnou tak mohli byť takéto práce generalizované ako dôkaz patológie homosexuality. Hookerovej prelom bol práve v tom, že ukázala na nepacientoch to, čo žiaden vtedajší odborník (vrátane jedného, ktorý sám navrhol niektoré z testov na odlíšenie hetero a homo) nebol schopný urobiť lepšie ako náhodne. A nie sú ani dnes. V tom bola sila a dopad jej práce. Dnes jej niektorí vyčítajú selektívnosť, lenže Hooker neurobila nič iné, než to čo generácie psychiatrov a psychológov pred ňou.

[2] Okrem homosexuality bola vyradená ako psychická porucha i neurasténia. Zaujímavé, ešte som nevidel nikoho, kto by potreboval toto vyradenie tak strašne rozoberať a doslova by kvôli nemu strácal sny. Nebude to náhodou tým, že o nej sa zabudli pejoratívne vyjadriť v Biblii? Alebo že by to bolo viac o tom, že ľudia s neurasténiou neorganizujú hlučné prajdy na neurasténiu? Myslím, že odpovede sú jasné.

Čo majú kresťanskí dogmatici spoločné s genderistkami.

Po pseudovede genderistiek sa dnes mrkneme na ďalšiu skupinu, ktorá rozumie biológii pod bod mrazu, asi tak na úrovni znamienok + a -: našich kresťanských dogmatikov (dôrazne upozorňujem, že v žiadnom prípade nepíšem o všetkých kresťanoch, len o istej časti. Navyše netýka sa to len kresťanov, akurát pri nich sa s tým stretneme najčastejšie).

U nich je zaujímavé, že na rozdiel od genderistiek netrpia až takou bio-fóbiou, pretože na biológiu kladú dôraz tam, kde sa im to odrazu hodí (rozdiely medzi pohlaviami), ale prudko ju budú ignorovať tam, kde sa dostáva do rozporu s tým, čo vnímajú ako ich biblickú pravdu (sem spadá aj oblasť rasy či rasových rozdielov). Najviac sa ich popieranie biológie odráža v ich najznámejšej obsesii: homosexualite.

Večná debata: príroda alebo výchova? Treba použiť aj sedliacky rozum

Vždy ma udivovali ľudia, ktorí si síce uvedomujú, že vede nerozumejú, nevedia posúdiť odbornú literatúru, nevedia prisúdiť faktom stupeň dôležitosti na základe metódy, ktorou boli extrahované, nemajú skúsenosti so štatistickou analýzou dát, nečítajú danú tému, mýlia si sexuálnu orientáciu so sexuálnym správaním, mýlia si chromozomálne úseky s génom, za autority považujú obskurných ľudí, ktorí 30 rokov nepublikovali jedinú prácu k téme, ak vôbec nejakú…. a NAPRIEK tomu, súčasne jednou vetou sebavedome pošlú súčasnú molekularnobiologickú a neurobiologickú literatúru k téme sexuálnej orientácie, na ktorej sa podieľajú stovky a stovky odborníkov, do odpadkového koša. Jednoducho klasické presvedčenie laika, že sa v niečom vyzná lepšie ako tí, ktorí sa téme venujú odborne desiatky rokov.

A môžem hneď začať s najväčším kalibrom – katolíckou cirkvou. A kecy o tom, že farárske postoje nemožno vedecky skúmať, pretože je to iba “hodnotiaci úsudok” si môže katoliban u mňa akurát tak vymodliť, pretože presný OPAK je FAKTOM. 🙂

KBS vydala v r. 1999 svoje stanovisko k homosexualite a v r. 2003 ho vydal aj Ratzinger. Poďme sa na to bližšie pozrieť:

Veta: “napriek celému radu vedeckých výskumov sa dodnes nepreukázalo, že by existovala biologická alebo genetická zapríčinenosť homosexuality”

Problém je v tom, že v r. 1999 to nebola pravda a nie je to pravda ani v súčasnosti. Čo nám hovorí odborná literatúra: Existuje napr.:

1. tzv. “birth order effect” (efekt poradia narodených bratov), kedy každý starší brat zvyšuje šancu mladšiemu, že sa narodí ako homo o 30% (Ray Blanchard, r. 1997. Ďalšie zistenia a doplnenie r. 2018).

2. adopčné štúdie na monozygotných/dizygotných dvojičkách spred r. 2000, ktoré našli signifikantne vyššiu šancu pre monozygotný pár byť homo, ak už jeden z nich bol než pre dizygotný pár (zhrnuté v Sanders and Daywood, 2004, Link).

3. FMRI štúdie na olfaktorických oblastiach mozgu u homo/hetero poukázali na rozdielnu aktiváciu feromónmi a boli neskôr potvrdené aj pri pote a konzistentne s genetickým mechanizmom a rozdielnou prenatálnou neurobiológiou vzniku homosexuality (Ivanka Savic, Hans Berglund, and Per Lindström, 2005, Link).

Dúfajme, že bude iba otázkou času kedy sa bude dať zistiť celý genóm, zlepší sa štatistika a bude možné presnejšie identifikovať súbor génov zodpovedných za ontogenézu sexuálnej orientácie. Dnes jednoducho vo vede existujú 3 základné teórie pôvodu sexuálnej orientácie (btw, ktoré sa navzájom vôbec nevylučujú), a všetky tri sú charakterom biologické. Ide teda o:

  1. vplyv hormónov počas tehotenstva matky. (Odporúčaný text tu)
  2. imunologická inaktivácia X.
  3. tzv. epi-marks.

Všetky tieto tri teórie narábajú s pravdepodobnostnými parametrami a stochasticitou v expresii génov počas prenatálneho formovania neurónových sietí. Ak sa spomína v prípade homosexuality vplyv prostredia, nemyslí sa tým kultúrny vplyv, ale in utero prostredie matky vplývajúce na expresiu génov. Nie je to teda o žiadnej dominantnej matke, chladnom otcovi či hre s vláčikmi či o iných “freudovských” nezmysloch, ktoré katoliban tak obľubuje.

Napriek tomu RKC písala o homo fenotype, ako že ide o “dôsledok istých nepriaznivých príčin alebo životných okolností, či už zavinených alebo nezavinených.” Biskupi potom čo genetiku a biológiu sexuálnej orientácie odsúdili ako “mýtus” ďalej pokračujú v perlách: “naopak sa ukazuje, že vo väčšine prípadov homosexuality zohrávajú nezanedbateľnú až kritickú rolu rôzne psychosociálne faktory (napr. výchova v rodine, spoločenská atmosféra, formovanie erotických vzťahov v kritických obdobiach vývoja indivídua a pod.)”

Nuž, ako všetky tu citované tvrdenia RKC aj toto je vedecky overiteľné, nejde teda o hodnotiaci úsudok o správaní, ale o vedecky sa prezentujúcu obhajobu biblického úsudku. A čo nám k tomu hovorí veda?

Nie je tu žiaden dôkaz, že sociálne prostredie po narodení má vplyv na vývoj genderu alebo sexuálnej orientácie…nie je tu tiež žiaden dôkaz pre myšlienku, že homosexualita je výsledkom nedostatočnej výchovy alebo “výberu životného štýlu” alebo dôsledkom sociálneho učenia.” (Zdroj: Savic I, Garcia-Falgueras A, Swaab D (2010) Sexual differentiation of the human brain in relation to gender identity and sexual orientation Prog Brain Res, 186:41-62)

Pokúsim sa to vysvetliť čo možno najjednoduchšie. V súčasnosti jednoducho máme na stole IBA biologické dôkazy formovania sexuálnej orientácie, chýba akýkoľvek psychologický,po anglicky “nurture”, dôkaz a v rokoch 1999-2003 tiež žiadny nebol. Jediné čo sa deje je to, že katolícki biskupi a iní konzervatívci si vyťahujú psychosociálne faktory, ktoré sa im hodia, bohvie odkiaľ.

Každopádne stanovisko KBS na konci vychádza naozaj povzbudivo: “homosexualitu je v mnohých prípadoch možno úspešne ovplyvniť, resp.liečiť”

K tomu viac tu: Zlyhanie ex-gay hnutí: link 1, link 2, link 3. ). O následkoch tzv. konverzných terapií napr. tu. Nebudem to rozoberať bližšie, ale napíšem to najjednoduchšie ako sa len dá: môžete sa prinútiť, že už nikdy nebudete jesť vaše preferované pomaranče a namiesto nich budete jesť len hrušky, ktoré vám tak nechutia. Ale to stále neznamená, že vám prestali chutiť pomaranče. Asi tak.

O tom, že vývoj homosexuality musí prebiehať (minimálne do nejakej miery) na genetickej úrovni žiaden vedec zaoberajúci sa sexuálnou orientáciou nepochybuje, pretože o tom existuje dosť (neuro)biologických dôkazov. Naopak, k socializačnému/kultúrnemu/psychologickému vplyvu po narodení nejestvuje ani jeden. To samozrejme neznamená, že tu nemôže byť aj takýto vplyv. Tomu rozumiem. Ide však o to, že to pôsobí z vedeckého hľadiska dosť čudne, keď majúc pred sebou misu plnú zeleného hrachu začnú veriaci ezoterizovať aj o tom, že možno majú byť v mise aj orechy. No, napriek 70 rokov psycho výskumom sa nenašli. Kapišto?

Treba však poznamenať, že reč je tu zväčša o mužskej homosexualite. Väčšinou sa skúmali iba muži, nie ženy a to z jednoduchého dôvodu: ženská sexuálna orientácia je plastickejšia, fluidnejšia a menej skúmaná ako mužská. Prečo je tomu tak? Lebo je to dôsledok toho akým spôsobom evolúcia formovala a fixovala párenie u cicavcov – samička je pri ňom pasívna a samček musí byť aktívny, inak nedôjde ku kopulácii. Čo z toho logicky vyplýva? Znamená to, že u mužov musí dôjsť k vizuálnemu vzrušeniu pred ejakuláciou – a to je predsa ovplyvnené sexuálnou preferenciou. A tá je determinovaná sexuálnou orientáciou a musí byť logicky “hard-core”, inak by nedošlo k vzrušeniu. A na toto porozumenie by kľudne mal stačiť obyčajný sedliacky rozum.

Odporúčaná literatúra:

Dobre spracované práce sú napr. tieto:

  1. The Biology of Homosexuality (Oxford Series in Behavioral Neuroendocrinology)
  2. Brain Development and Sexual Orientation (Colloquium Series on the Developing Brain)
  3. Bailey JM (2000) The genetics of human sexual orientation
  4. Alan R Sanders and Khytam Dawood (2004), Sexual orientation
  5. Bailey M. (2003) The Man Who Would Be Queen.

Škodlivá realita za dnešnou trans ideológiou

Pre tých, ktorí sa zaujímajú o danú problematiku a zároveň ovládajú “english” by som odporučil nasledujúce video doktora Orena Amitaya, klinického psychológa špecializujúceho sa na pohlavnú dysfóriu. Na svojom youtube kanáli má hneď niekoľko dobrých videí a rozhovorov aj s inými odborníkmi (napr. klinický psychológ Michael Bailley, ktorý je jeden z najlepších odborníkov na mužskú homosexualitu), ktoré aj mne pomohli lepšie porozumieť tomuto fascinujúcemu, a dnes čoraz viac viditeľnejšiemu, javu. Ľudí ako je Dr. Amitay alebo Michael Bailley ťažko obviníte z toho, že sú to nejakí náboženskí bigoti alebo “alt righteri” (v zmysle, že by ich takáto konzervatívna ideológia ovplyvňovala pri ich výskume) a zdá sa mi, že sa snažia o čo možno najviac objektívny a výhradne vedecký prístup k veci.

Základná informácia, ktorá širšej verejnosti uniká je to, že neexistuje len jedna príčina alebo jeden typ pohlavnej dysfórie. A z toho tiež vyplýva, že existujú aj rôzne typy transgenderov.

V skutočnosti by také niečo malo byť jasné každému – ale pod vplyvom dnešnej trans ideológie nie je. Napríklad taký Bruce Jenner je už od pohľadu veľmi maskulínny muž, svalnatý a vysoký atlét, ktorý sa oženil s tromi ženami, vystriedal viacero mileniek a splodil a vychoval 6 detí. A napriek tomu na staré kolená skončil ako Caitlyn Jenner.

A teraz si Jennera porovnajte s Jazz Jennings – natálnym mužom/chlapcom, ktorý však bol natoľko femínny, že mu/jej už vo veku 4 rokoch diagnostikovali poruchu genderovej identity. Jennings je sexuálne priťahovaný/á k mužom, zatiaľ čo Jenner výlučne k ženám. Jennings a Jenner majú natoľko odlišnú históriu a prezentáciu, že je až prekvapujúce, ako by si niekto mohol myslieť, že majú rovnakú podmienku/poruchu.

Jenner a Jennings sú dva dobré príklady veľmi odlišnej genderovej dysfórie. Oba tieto typy pohlavnej dysfórie boli dlhodobo vedecky skúmané a charakterizujú ich fundamentálne odlišné motivácie, klinická prezentácia i príčiny.

3 typy pohlavnej dysfórie

  1. pohlavná dysfória, ktorá má detský onset: Objavuje sa u biologických mužov i žien. Má veľmi vysokú koreláciu s homosexualitou, t.j. sexuálnou preferenciou pre vlastné pohlavie, a to obzvlášť u natálnych mužov (avšak sexuálna orientácia nebýva očividná až dokým jedinec nedosiahne pubertu alebo až dospelosť). Ide o typ pohlavnej dysfórie, ktorú mala Jennings predtým než podstúpila tranzíciu. Treba však napísať, že 90% detí, ktorých genderová dysfória začala pred pubertou sa nakoniec stotožnili so svojim biologickým pohlavím a nepodstúpili žiadnu tranzíciu (väčšinou však skončia s homosexuálnou orientáciou). Toto sa však môže zmeniť vzhľadom na čoraz silnejšie snahy podporovať pohlavnú tranzíciu už v takomto veku.
  2. autogynefilná pohlavná dysfória: Objavuje sa len u mužov. Je asociovaná s tendenciou sexuálneho vzrušenia myšlienkou alebo obrazom seba samého ako ženy. Tento druh pohlavnej dysfórie štartuje až v adolescencii a niekedy až v dospelosti. Onset je tu graduálny (avšak pre členov rodiny a známych sa niekedy môže javiť ako náhly). Veľmi dobrým príkladom autogynefila na Slovensku je DJ Matúš Lenický, v súčasnosti požadujúci od spoločnosti oslovenie Matia.
  3. pohlavná dysfória rýchleho onsetu: objavuje sa väčšinou u adolescentných dievčat. Tento typ dysfórie je viac asociovaný vekom a rýchlosťou onsetu skôr než so sexuálnou orientáciou. Napriek tomu, že postihuje prevažne dievčatá, nedá sa limitovať len na jedno pohlavie, ako je tomu v prípade autogynefilnej dysfórie. Tento typ dysfórie postihuje najmä dcéry rodičov, ktorí čítajú 4thWaveNow alebo prispievajú na gendercriticalresources.com. Prípady rapídnej dysfórie boli ešte v 80-tych rokoch raritné, ale nadobudli až epidemický rozmer v posledných rokoch.

Zdroj: Gender dysphoria is not one thing.

Prečo dnešní mladí nemajú radi nahotu?

Niektorí autori poukazujú na zaujímavú skutočnosť, že mileniáli sú dnes o dosť plachejší, pokiaľ ide o nahotu ako ich rodičia a starí rodičia. Pozoruhodnou skutočnosťou je i to, že dnešní tínedžeri sú v priemere menej sexuálne skúsení než boli tínedžeri z 80-tych či 70-tych rokov.

Je tu množstvo kultúrnych vysvetlení, prečo tomu tak je: od menšieho vystavenia životu v armáde, priestrannejších ubytovacích zariadení, celkovej mileniálnej precitlivelosti až po niektoré menej politicky korektné vysvetlenia (rastúci počet moslimov v Európe).

Bloger Anatoly Karlin však ponúka ešte jedno pozoruhodné vysvetlenie. Predovšetkým, platí, že:

  1. religiozita je dedičná.
  2. viac ako jedno storočie platí, že nábožní ľudia majú viac prežívajúcich detí.
  3. religiozita tiež koreluje so skromnosťou a odporom k nahote.

Treba sa pozrieť na mapu svetových nudistických rezortov – dva základné faktory, ktoré tu zohrávajú svoju rolu sú ateizmus a germánsky pôvod.

Liga sexuálnej slobody protestujúca v r. 1965 v Berkeley. Dlhodobejšia relevancia – aká bola úroveň ich fertility? Berkeley má jednu z najnižších plodností zo všetkých častí Kalifornie – nižšiu ako preplnené a super-drahé San Francisco.

V kultúrnych vojnách posledných desaťročí bolo prinesených mnoho dobrých – alebo aj nepresvedčivých – argumentov na podporu LGBT práv, osobnej sexuálnej autonómie či ateizmu. Tieto argumenty objektívne fungovali, minimálne v tom zmysle, že dané pozície získali množstvo konvertitov.

Na druhej strane, nestretli sme sa so žiadnymi obzvlášť inteligentnými a vplyvnými hlasmi, ktoré by argumentovali v prospech sociálnej spravodlivosti nahoty. Bez protichodnému kultúrneho nátlaku sa prístupy k nahote dostávajú tam, kde by i logicky mali byť – aj vzhľadom na to, že podiel germánskeho pôvodu v USA klesá a tí ľudia, ktorí zostávajú sú viac religiózni (treba si uvedomiť, že len genotypovo, pretože ľudia ako Dawkins alebo Hitchens a ich kultúra potlačili ich expresiu) s každou nasledujúcou generáciou.

Dobrý príklad typu, ktorý v Amerike vymiera môže byť taký Robert A. Heinlein. Autor vedeckej fantastiky bol zároveň jeden z najväčších promotérov nudizmu. Bol to príklad spoločensky liberálneho starého dobrého Američana s germánskym priezviskom, ktorý mal rád nahotu. A nemal žiadne deti.

A nejde tu len o Američanov. Francúzky bývali svojho času známe pre svoje promenády po pláži “hore bez”. Ale takéto prejavy sú čoraz raritnejšie.

Božská Brigitte Bardot a uvoľnené 60-te roky na pláži. Brigitte mala len 1 dieťa. Francúzsky priemer sú 2 deti.

Všeobecnej povedané, jedným z častých pozorovaní je, že ľudia, ktorí sú dnes v popredí spoločenského progresivizmu, t.j. slniečkári, sú v skutočnosti puritáni (ba dokonca i taká záležitosť ako je ich pretláčanie gay manželstva môže byť paradoxne prejavom tejto ich stránky. V skutočnosti boli homoaktivisti v 70-tych rokoch omnoho radikálnejší a odmietali akýkoľvek prienik “buržoáznych” inštitúcií do gay subkultúry. Dnes však chcú homosexuáli vymieňať plienky a piecť koláče :-)). V úplnom kontraste s dnešnými slniečkármi, hipisáci zo 60-tych rokov boli libertínmi. Je možné, že sa náboženské gény nakoniec prejavili, hoci vzhľadom na kultúru, v takejto skreslenej forme? Toť zaujímavá otázka.