Čo majú kresťanskí dogmatici spoločné s genderistkami.

Po pseudovede genderistiek sa dnes mrkneme na ďalšiu skupinu, ktorá rozumie biológii pod bod mrazu, asi tak na úrovni znamienok + a -: našich kresťanských dogmatikov (dôrazne upozorňujem, že v žiadnom prípade nepíšem o všetkých kresťanoch, len o istej časti. Navyše netýka sa to len kresťanov, akurát pri nich sa s tým stretneme najčastejšie).

U nich je zaujímavé, že na rozdiel od genderistiek netrpia až takou bio-fóbiou, pretože na biológiu kladú dôraz tam, kde sa im to odrazu hodí (rozdiely medzi pohlaviami), ale prudko ju budú ignorovať tam, kde sa dostáva do rozporu s tým, čo vnímajú ako ich biblickú pravdu (sem spadá aj oblasť rasy či rasových rozdielov). Najviac sa ich popieranie biológie odráža v ich najznámejšej obsesii: homosexualite.

Večná debata: príroda alebo výchova? Treba použiť aj sedliacky rozum

Vždy ma udivovali ľudia, ktorí si síce uvedomujú, že vede nerozumejú, nevedia posúdiť odbornú literatúru, nevedia prisúdiť faktom stupeň dôležitosti na základe metódy, ktorou boli extrahované, nemajú skúsenosti so štatistickou analýzou dát, nečítajú danú tému, mýlia si sexuálnu orientáciu so sexuálnym správaním, mýlia si chromozomálne úseky s génom, za autority považujú obskurných ľudí, ktorí 30 rokov nepublikovali jedinú prácu k téme, ak vôbec nejakú…. a NAPRIEK tomu, súčasne jednou vetou sebavedome pošlú súčasnú molekularnobiologickú a neurobiologickú literatúru k téme sexuálnej orientácie, na ktorej sa podieľajú stovky a stovky odborníkov, do odpadkového koša. Jednoducho klasické presvedčenie laika, že sa v niečom vyzná lepšie ako tí, ktorí sa téme venujú odborne desiatky rokov.

A môžem hneď začať s najväčším kalibrom – katolíckou cirkvou. A kecy o tom, že farárske postoje nemožno vedecky skúmať, pretože je to iba “hodnotiaci úsudok” si môže katoliban u mňa akurát tak vymodliť, pretože presný OPAK je FAKTOM. 🙂

KBS vydala v r. 1999 svoje stanovisko k homosexualite a v r. 2003 ho vydal aj Ratzinger. Poďme sa na to bližšie pozrieť:

Veta: “napriek celému radu vedeckých výskumov sa dodnes nepreukázalo, že by existovala biologická alebo genetická zapríčinenosť homosexuality”

Problém je v tom, že v r. 1999 to nebola pravda a nie je to pravda ani v súčasnosti. Čo nám hovorí odborná literatúra: Existuje napr.:

1. tzv. “birth order effect” (efekt poradia narodených bratov), kedy každý starší brat zvyšuje šancu mladšiemu, že sa narodí ako homo o 30% (Ray Blanchard, r. 1997. Ďalšie zistenia a doplnenie r. 2018).

2. adopčné štúdie na monozygotných/dizygotných dvojičkách spred r. 2000, ktoré našli signifikantne vyššiu šancu pre monozygotný pár byť homo, ak už jeden z nich bol než pre dizygotný pár (zhrnuté v Sanders and Daywood, 2004, Link).

3. FMRI štúdie na olfaktorických oblastiach mozgu u homo/hetero poukázali na rozdielnu aktiváciu feromónmi a boli neskôr potvrdené aj pri pote a konzistentne s genetickým mechanizmom a rozdielnou prenatálnou neurobiológiou vzniku homosexuality (Ivanka Savic, Hans Berglund, and Per Lindström, 2005, Link).

Dúfajme, že bude iba otázkou času kedy sa bude dať zistiť celý genóm, zlepší sa štatistika a bude možné presnejšie identifikovať súbor génov zodpovedných za ontogenézu sexuálnej orientácie. Dnes jednoducho vo vede existujú 3 základné teórie pôvodu sexuálnej orientácie (btw, ktoré sa navzájom vôbec nevylučujú), a všetky tri sú charakterom biologické. Ide teda o:

  1. vplyv hormónov počas tehotenstva matky. (Odporúčaný text tu)
  2. imunologická inaktivácia X.
  3. tzv. epi-marks.

Všetky tieto tri teórie narábajú s pravdepodobnostnými parametrami a stochasticitou v expresii génov počas prenatálneho formovania neurónových sietí. Ak sa spomína v prípade homosexuality vplyv prostredia, nemyslí sa tým kultúrny vplyv, ale in utero prostredie matky vplývajúce na expresiu génov. Nie je to teda o žiadnej dominantnej matke, chladnom otcovi či hre s vláčikmi či o iných “freudovských” nezmysloch, ktoré katoliban tak obľubuje.

Napriek tomu RKC písala o homo fenotype, ako že ide o “dôsledok istých nepriaznivých príčin alebo životných okolností, či už zavinených alebo nezavinených.” Biskupi potom čo genetiku a biológiu sexuálnej orientácie odsúdili ako “mýtus” ďalej pokračujú v perlách: “naopak sa ukazuje, že vo väčšine prípadov homosexuality zohrávajú nezanedbateľnú až kritickú rolu rôzne psychosociálne faktory (napr. výchova v rodine, spoločenská atmosféra, formovanie erotických vzťahov v kritických obdobiach vývoja indivídua a pod.)”

Nuž, ako všetky tu citované tvrdenia RKC aj toto je vedecky overiteľné, nejde teda o hodnotiaci úsudok o správaní, ale o vedecky sa prezentujúcu obhajobu biblického úsudku. A čo nám k tomu hovorí veda?

Nie je tu žiaden dôkaz, že sociálne prostredie po narodení má vplyv na vývoj genderu alebo sexuálnej orientácie…nie je tu tiež žiaden dôkaz pre myšlienku, že homosexualita je výsledkom nedostatočnej výchovy alebo “výberu životného štýlu” alebo dôsledkom sociálneho učenia.” (Zdroj: Savic I, Garcia-Falgueras A, Swaab D (2010) Sexual differentiation of the human brain in relation to gender identity and sexual orientation Prog Brain Res, 186:41-62)

Pokúsim sa to vysvetliť čo možno najjednoduchšie. V súčasnosti jednoducho máme na stole IBA biologické dôkazy formovania sexuálnej orientácie, chýba akýkoľvek psychologický,po anglicky “nurture”, dôkaz a v rokoch 1999-2003 tiež žiadny nebol. Jediné čo sa deje je to, že katolícki biskupi a iní konzervatívci si vyťahujú psychosociálne faktory, ktoré sa im hodia, bohvie odkiaľ.

Každopádne stanovisko KBS na konci vychádza naozaj povzbudivo: “homosexualitu je v mnohých prípadoch možno úspešne ovplyvniť, resp.liečiť”

K tomu viac tu: Zlyhanie ex-gay hnutí: link 1, link 2, link 3. ). O následkoch tzv. konverzných terapií napr. tu. Nebudem to rozoberať bližšie, ale napíšem to najjednoduchšie ako sa len dá: môžete sa prinútiť, že už nikdy nebudete jesť vaše preferované pomaranče a namiesto nich budete jesť len hrušky, ktoré vám tak nechutia. Ale to stále neznamená, že vám prestali chutiť pomaranče. Asi tak.

O tom, že vývoj homosexuality musí prebiehať (minimálne do nejakej miery) na genetickej úrovni žiaden vedec zaoberajúci sa sexuálnou orientáciou nepochybuje, pretože o tom existuje dosť (neuro)biologických dôkazov. Naopak, k socializačnému/kultúrnemu/psychologickému vplyvu po narodení nejestvuje ani jeden. To samozrejme neznamená, že tu nemôže byť aj takýto vplyv. Tomu rozumiem. Ide však o to, že to pôsobí z vedeckého hľadiska dosť čudne, keď majúc pred sebou misu plnú zeleného hrachu začnú veriaci ezoterizovať aj o tom, že možno majú byť v mise aj orechy. No, napriek 70 rokov psycho výskumom sa nenašli. Kapišto?

Treba však poznamenať, že reč je tu zväčša o mužskej homosexualite. Väčšinou sa skúmali iba muži, nie ženy a to z jednoduchého dôvodu: ženská sexuálna orientácia je plastickejšia, fluidnejšia a menej skúmaná ako mužská. Prečo je tomu tak? Lebo je to dôsledok toho akým spôsobom evolúcia formovala a fixovala párenie u cicavcov – samička je pri ňom pasívna a samček musí byť aktívny, inak nedôjde ku kopulácii. Čo z toho logicky vyplýva? Znamená to, že u mužov musí dôjsť k vizuálnemu vzrušeniu pred ejakuláciou – a to je predsa ovplyvnené sexuálnou preferenciou. A tá je determinovaná sexuálnou orientáciou a musí byť logicky “hard-core”, inak by nedošlo k vzrušeniu. A na toto porozumenie by kľudne mal stačiť obyčajný sedliacky rozum.

Odporúčaná literatúra:

Dobre spracované práce sú napr. tieto:

  1. The Biology of Homosexuality (Oxford Series in Behavioral Neuroendocrinology)
  2. Brain Development and Sexual Orientation (Colloquium Series on the Developing Brain)
  3. Bailey JM (2000) The genetics of human sexual orientation
  4. Alan R Sanders and Khytam Dawood (2004), Sexual orientation
  5. Bailey M. (2003) The Man Who Would Be Queen.

Prečo je epigenetika takmer celkom pseudovedecká

V prvom rade si treba uvedomiť, že k tomu, aby sme vysvetlili čokoľvek v rámci evolúcie, vývoja alebo správania nie je potrebná epigenetika. To čo má veda v súčasnosti na mysli pod pojmom epigenetika sa vzťahuje k 3 fenoménom:

  1. k individuálnej genetickej EXPRESII jedinca v rámci jeho tela.
  2. k prechodu individuálnej pasáže spermiou alebo vajíčkom, účinkom takejto genetickej expresie na spermii alebo vaječných bunkách.
  3. matkina in utero podmienka počas jej krehkých štádií raného vývoja plodu. Pokiaľ nie je inak známe, tak nie je tu žiadna iná genetická modifikácia mimo selekcie, variácie zo selekcie (permutácia) a mutácie (chyba).

Epigenetická dedičnosť bola preukázaná pri rastlinách a červoch. Lenže treba si uvedomiť, že cicavce sú odlišný druh. Cicavce si prechádzajú dvomi kolami epigenetického “preprogramovania” – raz po oplodnení a potom opäť počas tvorby gamét (pohlavných buniek) – u ktorých je väčšina chemických značiek vyčistená.

Výsledok epigenetického dedičstva je vlastne spôsobený niečím iným. Odborníci uvádzajú štyri možnosti:

  1. nezistené mutácie v sekvenciách DNA.
  2. behaviorálne zmeny (ktoré sami môžu spustiť epigenetické značky)
  3. zmeny v mikrobióme.
  4. alebo prenos metabolitov z jednej generácie na druhú. Autori však tvrdia, že väčšina epigenetického výskumu, najmä ak ide o ľudské zdravie, tieto možnosti nedokáže odstrániť.

Je pravdou, že environmentálne faktory môžu ovplyvňovať epigenetické značky u detí a ovplyvniť vyvíjajúce sa plody in utero. Čo je ďaleko menej jasné je to, či takéto modifikácie sú následne prenesené na budúce generácie. Dokonca ak aj predpokladáme, že epigenetické značky môžu byť prenesené na deti a dokonca ďalej na vnúčatá, tak je veľmi nepravdepodobné, že by mohli byť odovzdané ešte ďalej – na pravnúčatá a nasledujúce generácie.

Epigenetické “preprogramovacie” mechanizmy cicavcov sú jednoducho príliš robustné. Mali by sme byť preto skeptickí k štúdiám, ktoré tvrdia, že detekovali účinky na zdravie kvôli epigenetickej dedičnosti. Takýto humbuk sa snáď čoskoro stratí a koncept Lamarckovej evolúcie sa môže vrátiť tam kam patrí – do hrobu.

Autor: Curt Doolittle (zdroj: Facebook)

Preferencia pre živú alebo neživú krásu

Myslím, že u niektorých ľudí, obzvlášť ak ide o horlivých humanistov, sa môžno stretneme s tendenciou prehliadať krásu, ktorá je živá, pretože nie je produktom niečoho unikátne “ľudského”.

Všimol som si istý rozdiel medzi obhajcami kulturalizmu a “rasistami”. Ľudia z prvej menovanej skupiny budú viac oceňovať krásu neživých vecí vytvorených človekom – ako napr. umenie, hudba, literatúra, architektúra a pod. Budú tiež bojovať o zachovanie kultúry napr. proti ikonoklazmu, t.j. náboženskému úpadku, či všeobecnej degenerácii.

Pokračovať v čítaní článku “Preferencia pre živú alebo neživú krásu”

Zaujímavé fenomény: ľavorukosť

Výborné video od britského antropológa Edwarda Duttona. Treba si pozrieť celé video – ja vám spravím len kratší výcuc. 🙂

Ste ľavoruký? Máte ľavorukého člena v rodine? Ide totiž o anomáliu. Takýto ľudia totiž nemajú symetrický mozog.

Ľavorukosť naznačuje, že niečo chybné sa udialo počas vývoja mozgu. Mozog takýchto jedincov je asymetrický,t.j. využívajú výraznejšie viac jeho pravú hemisféru.

Zopár zaujímavostí:

1. Ľavorukosť sa často vyskytuje u ľudí, ktorí sa narodili predčasne. Narodiť sa predčasne predstavuje suboptimálnu podmienku. Čím viac predčasne sa jedinec narodí, tam viac sa zvyšujú šance, že bude abnormálny.

2. S predčasným narodením koreluje autizmus. A autizmus je ďalšia podmienka, ktorá býva asociovaná s ľavorukosťou. Prečo? Lebo autizmus opäť indikuje to, že vývoj ľudského mozgu neprebiehal zvyčajným spôsobom – bol nestabilný. A výsledkom je mozgová asymetria, mozog sa nevyvinul optimálne.

3. Ľavorukosť ďalej koreluje s nižším vekom dožitia aj s nižším IQ (pri ňom sa ešte pristavíme, lebo s ním je to pri ľavorukých komplexnejšie).

4. Abnormálna sexualita je ďalšia oblasť, ktorá je spojená s ľavorukosťou. U homosexuálnych mužov je ľavorukých 13%, u heterosexuálnych 11%. Nie je to veľký rozdiel, ale predsa tu je, predsa to niečo indikuje. Ide o to, že tento rozdiel sa začína výrazne zvyšovať, ak ide o väčšie sexuálne extrémy. U pedofilov je ľavorukých 32%. A u transsexuálov je to až 50%. Jednoducho: čím je niekto extrémnejšie abnormálny po sexuálnej stránke, tým je i väčšia pravdepodobnosť, že bude ľavoruký.

5. Géniovia a ľavorukosť: a teraz opäť k tomu IQ. Áno, ľavorukí majú v priemere nižšie IQ, ale zároveň platí, že distribúcia je výraznejšie nerovnomerná – majú totiž aj väčší výskyt géniov. Mnohí veľkí vedci, ľudia ako Isaac Newton, Darwin a podobné typy, boli ľavorukí. A to platí i pre veľkých náboženských či politických lídrov. A opäť je tu spojenie i s predčasným narodením. Dáva to zmysel: esencia génia totiž býva kombináciou veľmi vysokého IQ s aspektami autizmu (obzvlášť nízkej empatie, čo je typická črta autizmu). A ako sme si už povedali, autistická osobnosť nám koreluje s ľavorukosťou.

Každopádne, ako som už písal, viac vám povie vo videu vedec Dutton (ktorý je tiež ľavoruký). A ak by vás to zaujímalo, autor tohto príspevku je pravoruký, ale má ľavorukého brata a dedka. 🙂