Tak ako je to teda s tým “homo-génom” a najnovšou štúdiou, ktorá ho nenašla?

Posledné dni obehla mainstreamové i alternatívne weby veľká správa o najnovšej veľkej peer-reviewed štúdii publikovanej prestížnym magazínom Science, ktorá informovala verejnosť o tom, že ten slávny “homo-gén” sa nakoniec nenašiel.

Ľudia z prostredia tzv. náboženskej pravice samozrejme jasali, lebo podľa ich teologickej interpretácie tým padá slávne Gagyno “Born this way”. Bohužiaľ pre nich, štúdia netvrdí to čo si myslia, že má tvrdiť. Poďme sa na to bližšie pozrieť.

Pozrime sa na záver štúdie priamo z jej abstraktu:

Same-sex sexual behavior is influenced by not one or a few genes but many. Overlap with genetic influences on other traits provides insights into the underlying biology of same-sex sexual behavior, and analysis of different aspects of sexual preference underscore its complexity and call into question the validity of bipolar continuum measures such as the Kinsey scale. Nevertheless, many uncertainties remain to be explored, including how sociocultural influences on sexual preference might interact with genetic influences.

Čiže podľa tohto najnovšieho výskumu neexistuje nejaký jediný gén [1], ale viacero génov, ktoré ovplyvňujú to, či niekto bude alebo nebude skúšať sex s rovnakým pohlavím. A tu je dôležitá pointa, ktorej treba porozumieť: toto nie je štúdia homosexuálov vs. heterosexuálov. Doslovná citácia z papiera znie ” ever versus never had a same-sex partner“, čiže porovnávali sa ľudia, ktorí mali skúsenosť s partnerom rovnakého pohlavia s tými, ktorí nemali. Nemusím snáď vysvetľovať, že je rozdiel medzi správaním a orientáciou.

V skutočnosti, ak sa lepšie pozriete na grafiku štúdie môžete jasne vidieť, že skupina “ever” (t.j. tých, ktorí majú skúsenosť s rovnakým pohlavím) predstavuje kontinuum v rámci kontinnua. Už začíname chápať? Odkaz na slávneho (alebo neslávneho?) Kinseyho spočíva práve v spochybnení jednoduchosti a nedostatočnosti Kinseyho známej stupnice sex. orientácie vzhľadom na obrovskú komplexnosť sexuálnej orientácie a sexuálneho zážitku u ľudí.

Ak genetika zohráva úlohu v tom, že niekto bude mať sex s rovnakým pohlavím (a táto štúdia konštatuje, že genetika istú úlohu zohráva), potom môžeme bezpečne predpokladať, že táto korelácia bude ešte výraznejšia u tých jednotlivcov, ktorí sa aj identifikujú ako homosexuáli.

A genetika určite istú rolu vo formovaní sex. orientácie zohráva. Nemôžete však tvrdiť, že je to celý príbeh, lebo to by sme sa ocitli na nevedeckej strane. Genetika je len jeden z mnohých faktorov. Už dlhšie sa skúma napr. dopad hormónov počas vývinu plodu in utero. Tu môže byť smerodajná napr. štúdia Barona-Cohena (btw, jeho E-S teóriu mozgu sa dodnes nepodarilo experimentálne vyvrátiť). Pozoruhodným fenoménom, ktorý ukazuje na biologické príčiny a obrovský význam vývoja v maternici je aj tzv. fraternal birth order effect (efekt poradia narodených bratov), ktorý objavil Ray Blanchard a ktorý spočíva v tom, že každé nasledujúce dieťa mužského pohlavia, ktoré žena porodí, má zvýšenú pravdepodobnosť, že skončí ako homosexuál.

Dôležitá poznámka: keď čítate túto štúdiu, alebo aj iné, často sa stretnete s frázami ako “genetické a environmentálne” faktory. Vo vede slovo environmentálny znamená čokoľvek , čo nie je genetické. Mnohí ľudia si však automaticky predstavia, že to znamená “výchova a kultúra” – a to je omyl.

Poznámka:

[1] Komplexné vlastnosti nie sú nikdy kódované len nejakým jedným génom. Rovnako žiadna takáto komplexná vlastnosť nemá 100% heredibilitu. Rovnako neexistuje ani gén inteligencie alebo gén ľavorukosti. Mimochodom, ľavorukosť má nízku heredibilitu (24% -čo je mimochodom ešte nižšia hodnota ako pri mužskej homosexualite, ktorá má heredibilitu 35-40% na základe štúdia dvojičiek). Áno, máme tiež jednovaječné dvojičky, kde jedno bude ľavoruké a druhé pravoruké. Ale asi nikto nebude tvrdiť, že ľavorukosť je nejaká voľba a nie je vrodená. 

Sexuálna orientácia vs. parafília

S Pavlikom Morozovom sme tu nedávno rozoberali problematiku depatologizácie homosexuality. Nie je to veru jednoduchá téma, ale pokúsim sa načrtnúť súčasné uchopenie danej problematiky modernou sexuologickou vedou.

Homosexualita je dnes považovaná za normálnu variáciu ľudského sexuálneho správania, resp. jedna z troch variánt sexuálnej orientácie (hetero, homo, bi), ktoré sa rozlišujú od tzv. parafílií.

Prelom tu bol r. 1973 kedy došlo k vyškrtnutiu homosexuality z DSM (diagnostický manuál pre duševné poruchy) – čím sa odrazu 3 až 4% populácie “vyliečilo”. Bol to dôsledok kombinácie gay aktivizmu aj niektorých recenzovaných výskumov, z ktorých najznámejší je ten od Evelyn Hooker (tá použila Roscharov test, ktorý už dnes nie je medzi psychológmi tak uznávaný, ale aj Tematicko-apercepčný test a test spočívajúci v usporiadaní obrázkov) [1] Hooker zistila, že psychológovia nevedeli rozlíšiť odpovede homosexuálov a heterosexuálov. Test bol neskoršie aplikovaný aj na väčšiu vzorku gejov a potom aj na lesby s podobným výsledkom (čiže žiaden rozdiel medzi homo a hetero). 

Gay aktivisti nakoniec dostali priestor na konferencii APA, kde prezentovali tézu o stigme. Tú nakoniec prijala hlava APA Robert Spinzer, t.j. záver bol taký, že subjektívnu úzkosť a iné problémy – na rozdiel od iných, jasných duševných chorôb typu bipolárna porucha a pod. – nespôsobuje u homosexuálov homosexualita per se, ale spoločenská stigma. Konzervatívci (a medzi nimi najmä psychoanalytici, ktorí sa pokúšali o zmenu hsx na hetero a slušne na tomto i zarábali) však tento záver neprijali, a preto si vynútili hlasovanie (to je tá sranda, že dnes konzervy píšu, že o chorobách sa nehlasuje, pritom to boli oni, kto inicioval hlasovanie :-)). Ale pri hlasovaní majorita hlasov bola za Spinzerov prístup. [2]

Toľko stručne k histórii.

Základ však dnes spočíva v sexuologickom rozlišovaní medzi parafíliami (sexuálnymi deviáciami) a sexuálnou orientáciou. V čom presne má spočívať rozdiel a prečo nie je homosexualita tiež radená k parafíliám? Veď napokon aj v prípade homosexuality ide o očividné odchýlenie od normy (majority).

Nuž, samotnú sexuálnu orientáciu poníma sexuologická veda definične ako orientáciu na (ľudské) pohlavie, kde je prítomný (logicky) konsenzus (napr. pedofília nie je orientáciou na pohlavie, ale na absenciu sekundárnych pohlavných znakov). Základným rozlíšením je teda absencia konsenzu – dieťa, zviera, mŕtvola alebo vec nemôžu dať konsenzus, to netreba ani vysvetľovať. S parafíliou však má sexuálna orientácia spoločné len dve charakteristiky – skorý onset a celoživotnú trvácnosť.

Je však absencia konsenzu jediný rozdiel? Nie je to primálo? V čom sa ešte sexuálna orientácia odlišuje od parafílie? Jednak je to neuroanatómia a neurobiológia a i genetika (birth order effect, feromóny, mz/dz pri sex.orientácii), ďalej sex ratio (parafílie sú takmer výlučne mužské) a kognitívny profil (homosexuáli majú rovnaké IQ ako heterosexuáli, niektoré výskumy dokonca ukázali, že o niečo vyššie. Naopak, u parafilikov boli pozorované častejšie retardácie).

Dobrým textom na túto tému je analýza od sexuológa Jamesa Cantora Is Homosexuality a Paraphilia? The Evidence For and Against (Je homosexualita parafília? Dôkazy pre a proti).

Text nám poskytuje zatiaľ dostačujúci počet odlišností na to, aby sme mohli homosexuálnu orientáciu odlišovať od parafílií. Na druhej strane i sexuologická veda si je stále vedomá, že o parafíliách veľa nevie a chápe, že ich stanovovanie je jednoducho arbitrárne – napríklad akceptovaná kultúra homosexuálnej transsexuality v Polynézii, ktorú tvoria tzv. faafafini má ako normu pohlavné zneužívanie detí (a takých ľudských kultúr veru je), ktoré by u nás spadalo pod trestný čin a pokrylo by hneď niekoľko deviantných kategorií.

Každopádne tie vedecké poznatky, ktoré zatiaľ máme za použitia tých kritérií na ktorých panuje dnes odborný konsenzus vidia súbor dát o sexuálnej orientácii a parafíliach ako dve ortogonálne množiny, takže “symptómy” a “klinický obraz” sú oproti nim len fenomenologické kategórie.

Samozrejme daný prístup sa môže v budúcnosti aj zmeniť. Takáto zmena by však musela mať za následok aj predefinovanie sexuálnej orientácie a konceptuálne iný prístup k ontogenéze ľudskej sexuality než aký máme dnes. A takúto radikálnu zmenu môže principiálne vyprovokovať len mechanistické, molekulárne pochopenie vzniku sexuálnych preferencií – či už tých, ktoré spadajú do kategórie sex. orientácií alebo tých parafilických.

Ťažko povedať aký prístup by sa nakoniec zvolil. Ale predpokladám, že by sa odborníci priklonili k postulátu Michaela Baileyho, jedného z popredných odborníkov na homosexualitu a transsexualitu: “hodnota vlastnosti by mala byť posudzovaná jej dôsledkami skôr než príčinami” (J.M. Bailey: Sexual Orientation: Genetics, Encyclopeadia of Life Sciences, 2005).

Poznámky:

[1] Problém bol v tom, že takmer všetky práce pred Hookerovou boli bez výnimiek postavené na pacientoch z psychiatrických liečební, väzňoch, kriminálnikoch či prostitútoch. Ľavou zadnou tak mohli byť takéto práce generalizované ako dôkaz patológie homosexuality. Hookerovej prelom bol práve v tom, že ukázala na nepacientoch to, čo žiaden vtedajší odborník (vrátane jedného, ktorý sám navrhol niektoré z testov na odlíšenie hetero a homo) nebol schopný urobiť lepšie ako náhodne. A nie sú ani dnes. V tom bola sila a dopad jej práce. Dnes jej niektorí vyčítajú selektívnosť, lenže Hooker neurobila nič iné, než to čo generácie psychiatrov a psychológov pred ňou.

[2] Okrem homosexuality bola vyradená ako psychická porucha i neurasténia. Zaujímavé, ešte som nevidel nikoho, kto by potreboval toto vyradenie tak strašne rozoberať a doslova by kvôli nemu strácal sny. Nebude to náhodou tým, že o nej sa zabudli pejoratívne vyjadriť v Biblii? Alebo že by to bolo viac o tom, že ľudia s neurasténiou neorganizujú hlučné prajdy na neurasténiu? Myslím, že odpovede sú jasné.

Maskot Progresívneho Slovenska

Počas kampane pred eurovoľbami ste mohli zachytiť aj volebný spot Progresívneho Slovenska na podporu profesionálneho luterána (uf, Martin Luther sa musí inak obracať v tom hrobe pri pohľade na to, čo všetko sa vyvinulo z jeho reformácie :-)) Prostredníka, v ktorom na jeho voľbu vyzýval asi najznámejší slovenský transgender DJ Matúš Lenický alias B-Complex, v súčasnosti samozrejme požadujúci od spoločnosti oslovenie Matia.

Pokračovať v čítaní článku “Maskot Progresívneho Slovenska”

Macron a zvedenie národa: Prečo Francúzi reagujú na neho s takým hnevom?

V tejto miestnosti nepotrebujeme kúriť. 🙂

Na úvod: ťažko sa neubrániť úsmevu pri týchto PR fotečkách (aka reklama na tradičnú maskulinitu) nášho premiéra určených samozrejme najmä ženám – a to obzvlášť pri niektorých komentároch, ktoré zaznamenáte (či už na Istagrame alebo najmä na Facebooku). Napríklad, raz mu jedna “babka demokratka”, ktorej komentár rýchlo stihol zmazať, vypisovala ako sa nevie dočkať, kedy ho už konečne uvidí so ženou a minimálne tromi deťmi. Vraj taký švárny a múdry mládenec predsa nemôže ostať na ocot. 🙂

A toto mu tam vypisujú ženy non-stop. Človek by až povedal, že to musia byť nejakí platení provokatéri, teraz neviem či z radov opozície alebo od Fica, hehe. Ale nie, proste ženy sú v tomto vždy tak rozkošne naivné. 

Samozrejme, že manželstvo nie je vylúčené ani v takomto prípade, ak mu to napr. poradia jeho PR poradcovia, takže slovenské devy stále majú šancu :-).

Veď stačí sa pozrieť na takého Macrona. Ono nejaká tá ochotná “fag hag” sa vždy nájde (by sa niektorí aj divili koľkým ženám vyhovuje viac práve takýto typ muža) [1]. A práve o Macronovi bude tento príspevok.

Prečo Macron dnes vzbudzuje taký nevýslovný odpor a nenávisť stoviek tisícov Francúzov, ktorí sa rozhodli obliecť si žlté vesty a týždeň čo týždeň robiť v uliciach maximálny humbuk? Nuž, súvisí to práve s jeho….Ako to len povedať? Prihriatosťou? (V angličtine majú na to výraz gayness). Nepíšem tu teraz o konkrétnej sexuálnej preferencii, ale o istom type osobnosti a prejavu. A to isté platí aj pre Francúzov ako celok. O nich sa totiž často referuje, tvrdo napísané, ako o “prihriatom” národe – vo svojej expresii, preferencii, osobnosti.

Je to typ prejavu a osobnosti, ktoré stoja akoby v opozícii voči chladnej logike, drsnosti a neohrabanosti 100% maskulinity. Takýto muži budú úhľadní, distingvovaní, šarmantní, vyslovene zvodní – ale aj emocionálne manipulatívni. Je to niečo čo dnes veľmi funguje i v politike (hoci boli tu výnimky. Tou najznámejšou je Donald Trump). Obama, Trudeau, Macron – tí všetci sem dobre zapadajú.

Macron by bol skvelý výber pre bondovského zloducha. 🙂

Francúzsky národ, so svojou kolektívnou osobnosťou, na tento typ expresie zareagoval zvolením Macrona v posledných voľbách. Bol jednoducho ním zvedený. Macron s jeho zvodnými kvalitami, “gay expresiou”, svižnou rétorikou v štýle “yes, we can” od Obamu, sofistikovaným zmyslom pre módu a mediálnu zručnosť, bol jednoducho schopný ľahko oklamať voličov – voličov, z ktorých mnohí si dnes obliekajú žlté vesty. 

Áno, dáta z posledných francúzskych volieb nám ukazujú, že zatiaľ čo Le Penku volili najmä belosi zo severovýchodu a oblastí najviac “obohatených” tzv. diverzitou, tak dnešné jadro Žltých viest tvorí najmä robotnícka trieda a nižšia stredná trieda zo zväčša malých miest a vidieka.

V r. 2017 mohli byť práve takýto voliči celkom očarení tak, aby nehlasovali za kandidáta, ktorý je považovaný za “neakceptovateľného”. Všetko čo globalistom stačilo bolo predstaviť “alternatívneho” kandidáta, ktorý má potenciál ich k sebe pritiahnuť vzhľadom na ich špecifický vkus a predstavu o tom, ako by politik mal vyzerať a pôsobiť. A v osobe Emmanuela Macrona presne takéhoto človeka aj našli. 

Lenže problém so zvedením je ten, že ak po ňom nenasleduje uspokojenie, potom býva sklamanie obzvlášť trpké – človeka chytá pocit ťažkej zrady a istého sebaopovrhnutia vyplývajúceho z toho, že mohol byť tak ľahko zvedený, zmanipulovaný a oklamaný. 

Takýto mix emócií má následne potenciál vytvoriť ohromný hnev, ktorý dnes vidíme v uliciach Paríža aj v iných francúzskych mestách. Revolta Žltých viest je teda revolta zvedeného a následne podvedeného človeka.

Poznámka:

[1] Americký profesor Eward M. Miller prišiel s istou teóriou (vedec Dutton ju charakterizuje ako “Johnny Depp theory” – od 7:50 min.), ktorá môže vysvetliť istý experiment matky prírody. Vo všeobecnosti platí, že ženy selektujú u mužov pre maskulínne charakteristiky – fyzické i duševné. Ale nechcú, aby to bolo príliš vyhrotené jedným smerom. To čo nájdu ako optimálne je maskulínny muž, ktorý však má v sebe i isté femínne vlastnosti (napr. je milý, expresívny, i verbálne, starostlivý, empatický, prívetivý, atď., atp.). Isté femínne vlastnosti totiž budú zárukou toho, že bude dobrým manželom a otcom.

Pre samotnú ženu je teda výhodou, ak je priťahovaná k takým mužom, ktorí majú v istých oblastiach viac femínne charakteristiky. Selekcia by teda bola pre maskulínnych mužov, ale s istými femínnymi vlastnosťami, ktoré by zostali v genofonde. Niekedy by však, čisto na základe genetickej šance, došlo k manifestácii všetkých takýchto femínnych charakteristík v jednom mužovi, ale stupeň feminizácie by pokročil natoľko, že by bol ovplyvnený i jeho sexuálny inštinkt. Možno príroda chcela nájsť istú formulu pre “optimálneho” či “lepšieho” muža, ale niečo sa pokazilo a výsledkom bude…to čo vidíte vyššie na obrázku. 🙂 Každopádne, viac tu.

Zmení sexuálne zneužitie dieťaťa jeho orientáciu?

Nedávno ma zaujal tweet Richarda Spencera, v ktorom sa vyjadril, že napriek tomu, že pôvod mužskej homosexuality je nejasný, tak sexuálne zneužitie musí v mnohých prípadoch zohrávať v ňom významnú rolu. Spencer sa už v minulosti vyjadril, v súvislosti s dosť nechutným vyjadrením známeho konzervatívneho provokatéra, “nebezpečného buzeranta”, Mila Yiannopoulosa, ktorý bol údajne v puberte obeťou sexuálneho zneužitia katolíckym kňazom a podľa ktorého to bola nielen konsenzuálna záležitosť, ale i „pozitívna životná skúsenosť“, že sexuálne zneužitie chlapca je jedným zo spôsobov, ako sa homosexuáli “rozmnožujú”.

Má však tento predpoklad nejakú podporu zo strany vedy? Nuž, najsilnejší proti-argument proti tejto hypotéze nájdeme v samotnej biológii, konkrétne v orgánovej morfológii. Etiológia homosexuality sa totiž zdá byť výsledkom systematického stavu či podmienky, ktorá ovplyvňuje biologickú morfológiu jedinca, zvyčajne smerom k obrátenému sexuálnemu dimorfizmu v niektorých znakoch. Táto hypotéza našla svoju podporu predovšetkým v odlišnostiach v rysoch tváre (Wang and Kosinksi, 2017), ktoré sú determinované vývojom muskoloskeletálneho systému a taktiež štruktúrou mozgu (Savic and Lindström, 2008).

Táto systematická podmienka by mohla následne byť spôsobená genetikou a/alebo hormónmi, ktoré ovplyvňujú génovú expresiu počas vývoja ľudského organizmu. Na druhej strane vieme, že bola pozorovaná korelácia medzi sexuálnym zneužitím v detstve a hlásením sa k homosexualite v dospelosti, obzvlášť u mužov (Friedman et al., 2011). A práve na túto koreláciu poukazuje Spencer a mnohí iní. To, čo však títo ľudia nespomenú, resp. nevedia je fakt, že bola zistená i silná korelácia medzi sexuálnym zneužitím chlapca a genderovou nonkonformitou bez ohľadu na sexuálnu orientáciu (Xu and Zheng, 2015). Áno, aj heterosexuálni muži môžu byť a aj sú zženštilí, podobne ako bežne existuje i mnoho maskulinnejších homosexuálov.

Každopádne, homosexuálni muži sú v priemere predsa len viac genderovo atypickí či už vo svojej vonkajšej, viditeľnej morfológii, zvykoch, záľubách a/alebo i nervovej činnosti (ktorá ovplyvňuje osobnosť) ako heterosexuálni muži (Wang and Kosinksi, 2017; Savic and Lindström, 2008). Vzhľadom k týmto zisteniam je potom logické, že im hrozí väčšie riziko sexuálneho zneužitia v detstve ako heterosexuálnym mužom (Xu and Zheng, 2015).

Čiže zjednodušene povedané, pedofilný predátor nezmení sexuálnu orientáciu chlapca, ale to k čomu dochádza je to, že si už vytipuje chlapca, u ktorého vidí či vycíti, že je teplý a túto skutočnosť zneužije.

Taktiež je veľmi ťažké dokázať tvrdenie, že nejaká psychická trauma, akou je sexuálne zneužitie dieťaťa, povedie k trvalo odlišnej muskoloskeletálnej morfológii, ktorá je očividná v odlišných tvárových kontúrách homosexuálov a heterosexuálov (Wang and Kosinksi, 2017).

Z toho, čo môžeme z týchto pozorovaní a informácií vyvodiť je skôr hypotéza, že vývoj sexuálnej orientácie pravdepodobne prebieha in-utero a predchádza akýmkoľvek psychickým traumám, nie naopak .

A pokiaľ ide o často opakované tvrdenia spájajúce homosexuálnych teleiofilov (t.j. homosexuálnych mužov, ktorých priťahujú fyzicky zrelí, dospelí muži) s pedofíliou, tak napriek tomu, že disproporčný počet pedofilov môže byť homosexuálnymi pedofilmi, nemáme evidenciu, že by títo homosexuálni pedofili boli akousi podskupinou homosexuálnych teleiofilov. Existujú však dôkazy založené na genitálnych reakciách na vizuálne a sluchové podnety u 2 359 mužských subjektov na základe ktorých sa došlo k záveru, že teleiofilickí homosexuáli nepociťujú nijakú väčšiu sexuálnu príťažlivosť k deťom ako teleiofilickí heterosexuáli. Zároveň sa zistilo, že homosexuálni pedofili a hebefili (muži sexuálne priťahovaní k dospievajúcim, pubertálnym chlapcom) pociťujú v skutočnosti menšiu sexuálnu príťažlivosť k dospelým mužom než je tomu v prípade heterosexuálnych pedofilov a hebefilov vo vzťahu k dospelým ženám (Blanchard et al., 2010). Veľmi podobné výsledky, obzvlášť pokiaľ ide o homosexuálnych a heterosexuálnych teleiofilov, boli získané i v tejto skoršej štúdii (Freund et al., 1973).

Vzhľadom k vyššie uvedenému, tu nie je dôvod považovať mužského homosexuálneho teleiofila za inherentne viac náchylného k sexuálnemu záujmu o nedospelých jedincov ako mužského heterosexuálneho teleiofila.

Jedným z dôvodov, prečo tomuto vzťahu medzi homosexuálmi a pedofíliou verí toľko ľudí je predovšetkým činnosť pro – LGBT radikálnych aktivistov (tu treba nezabudnúť, že značnú časť týchto aktivistov tvoria i heterosexuáli – najmä feministické ženy), u ktorých sa, zdá že sa v súčasnosti rozhodli pretláčať a normalizovať i pedofíliu s cieľom dekonštruktovať a destabilizovať západné spoločnosti (niektorí by možno povedali s cieľom pripraviť ich na budúcu moslimskú nadvládu). Homosexuálni a bisexuálni teleiofili by sa mali vehementne vyhradiť proti takýmto extrémnym aktivistom a ich agende, úplne sa od nich dištancovať, pokiaľ nechcú byť aj naďalej spájaní s týmto škaredým stereotypom.

Zdroje a ďalšie zaujímavé čítanie:

  1. New AI can guess whether you’re gay or straight from a photograph
  2. Gay and straight men may have different facial shapes, new study suggests
  3. Facts About Homosexuality and Child Molestation
  4. Environment and sexual orientation