Sexuálna orientácia vs. parafília

S Pavlikom Morozovom sme tu nedávno rozoberali problematiku depatologizácie homosexuality. Nie je to veru jednoduchá téma, ale pokúsim sa načrtnúť súčasné uchopenie danej problematiky modernou sexuologickou vedou.

Homosexualita je dnes považovaná za normálnu variáciu ľudského sexuálneho správania, resp. jedna z troch variánt sexuálnej orientácie (hetero, homo, bi), ktoré sa rozlišujú od tzv. parafílií.

Prelom tu bol r. 1973 kedy došlo k vyškrtnutiu homosexuality z DSM (diagnostický manuál pre duševné poruchy) – čím sa odrazu 3 až 4% populácie “vyliečilo”. Bol to dôsledok kombinácie gay aktivizmu aj niektorých recenzovaných výskumov, z ktorých najznámejší je ten od Evelyn Hooker (tá použila Roscharov test, ktorý už dnes nie je medzi psychológmi tak uznávaný, ale aj Tematicko-apercepčný test a test spočívajúci v usporiadaní obrázkov) [1] Hooker zistila, že psychológovia nevedeli rozlíšiť odpovede homosexuálov a heterosexuálov. Test bol neskoršie aplikovaný aj na väčšiu vzorku gejov a potom aj na lesby s podobným výsledkom (čiže žiaden rozdiel medzi homo a hetero). 

Gay aktivisti nakoniec dostali priestor na konferencii APA, kde prezentovali tézu o stigme. Tú nakoniec prijala hlava APA Robert Spinzer, t.j. záver bol taký, že subjektívnu úzkosť a iné problémy – na rozdiel od iných, jasných duševných chorôb typu bipolárna porucha a pod. – nespôsobuje u homosexuálov homosexualita per se, ale spoločenská stigma. Konzervatívci (a medzi nimi najmä psychoanalytici, ktorí sa pokúšali o zmenu hsx na hetero a slušne na tomto i zarábali) však tento záver neprijali, a preto si vynútili hlasovanie (to je tá sranda, že dnes konzervy píšu, že o chorobách sa nehlasuje, pritom to boli oni, kto inicioval hlasovanie :-)). Ale pri hlasovaní majorita hlasov bola za Spinzerov prístup. [2]

Toľko stručne k histórii.

Základ však dnes spočíva v sexuologickom rozlišovaní medzi parafíliami (sexuálnymi deviáciami) a sexuálnou orientáciou. V čom presne má spočívať rozdiel a prečo nie je homosexualita tiež radená k parafíliám? Veď napokon aj v prípade homosexuality ide o očividné odchýlenie od normy (majority).

Nuž, samotnú sexuálnu orientáciu poníma sexuologická veda definične ako orientáciu na (ľudské) pohlavie, kde je prítomný (logicky) konsenzus (napr. pedofília nie je orientáciou na pohlavie, ale na absenciu sekundárnych pohlavných znakov). Základným rozlíšením je teda absencia konsenzu – dieťa, zviera, mŕtvola alebo vec nemôžu dať konsenzus, to netreba ani vysvetľovať. S parafíliou však má sexuálna orientácia spoločné len dve charakteristiky – skorý onset a celoživotnú trvácnosť.

Je však absencia konsenzu jediný rozdiel? Nie je to primálo? V čom sa ešte sexuálna orientácia odlišuje od parafílie? Jednak je to neuroanatómia a neurobiológia a i genetika (birth order effect, feromóny, mz/dz pri sex.orientácii), ďalej sex ratio (parafílie sú takmer výlučne mužské) a kognitívny profil (homosexuáli majú rovnaké IQ ako heterosexuáli, niektoré výskumy dokonca ukázali, že o niečo vyššie. Naopak, u parafilikov boli pozorované častejšie retardácie).

Dobrým textom na túto tému je analýza od sexuológa Jamesa Cantora Is Homosexuality a Paraphilia? The Evidence For and Against (Je homosexualita parafília? Dôkazy pre a proti).

Text nám poskytuje zatiaľ dostačujúci počet odlišností na to, aby sme mohli homosexuálnu orientáciu odlišovať od parafílií. Na druhej strane i sexuologická veda si je stále vedomá, že o parafíliách veľa nevie a chápe, že ich stanovovanie je jednoducho arbitrárne – napríklad akceptovaná kultúra homosexuálnej transsexuality v Polynézii, ktorú tvoria tzv. faafafini má ako normu pohlavné zneužívanie detí (a takých ľudských kultúr veru je), ktoré by u nás spadalo pod trestný čin a pokrylo by hneď niekoľko deviantných kategorií.

Každopádne tie vedecké poznatky, ktoré zatiaľ máme za použitia tých kritérií na ktorých panuje dnes odborný konsenzus vidia súbor dát o sexuálnej orientácii a parafíliach ako dve ortogonálne množiny, takže “symptómy” a “klinický obraz” sú oproti nim len fenomenologické kategórie.

Samozrejme daný prístup sa môže v budúcnosti aj zmeniť. Takáto zmena by však musela mať za následok aj predefinovanie sexuálnej orientácie a konceptuálne iný prístup k ontogenéze ľudskej sexuality než aký máme dnes. A takúto radikálnu zmenu môže principiálne vyprovokovať len mechanistické, molekulárne pochopenie vzniku sexuálnych preferencií – či už tých, ktoré spadajú do kategórie sex. orientácií alebo tých parafilických.

Ťažko povedať aký prístup by sa nakoniec zvolil. Ale predpokladám, že by sa odborníci priklonili k postulátu Michaela Baileyho, jedného z popredných odborníkov na homosexualitu a transsexualitu: “hodnota vlastnosti by mala byť posudzovaná jej dôsledkami skôr než príčinami” (J.M. Bailey: Sexual Orientation: Genetics, Encyclopeadia of Life Sciences, 2005).

Poznámky:

[1] Problém bol v tom, že takmer všetky práce pred Hookerovou boli bez výnimiek postavené na pacientoch z psychiatrických liečební, väzňoch, kriminálnikoch či prostitútoch. Ľavou zadnou tak mohli byť takéto práce generalizované ako dôkaz patológie homosexuality. Hookerovej prelom bol práve v tom, že ukázala na nepacientoch to, čo žiaden vtedajší odborník (vrátane jedného, ktorý sám navrhol niektoré z testov na odlíšenie hetero a homo) nebol schopný urobiť lepšie ako náhodne. A nie sú ani dnes. V tom bola sila a dopad jej práce. Dnes jej niektorí vyčítajú selektívnosť, lenže Hooker neurobila nič iné, než to čo generácie psychiatrov a psychológov pred ňou.

[2] Okrem homosexuality bola vyradená ako psychická porucha i neurasténia. Zaujímavé, ešte som nevidel nikoho, kto by potreboval toto vyradenie tak strašne rozoberať a doslova by kvôli nemu strácal sny. Nebude to náhodou tým, že o nej sa zabudli pejoratívne vyjadriť v Biblii? Alebo že by to bolo viac o tom, že ľudia s neurasténiou neorganizujú hlučné prajdy na neurasténiu? Myslím, že odpovede sú jasné.