Faktor etnickej menšiny – podstatná sila vo voľbách

V súvislosti s (nielen) poslednými voľbami mi nedá neupozorniť na jeden silný faktor, ktorý tiež ovplyvnil ich výsledok. Zuzana Čaputová rozhodne dobre vie, prečo sa po svojom víťazstve poďakovala voličom aj v jazyku menšín – po maďarsky, po rusínsky i po rómsky.

Obzvlášť v prípade našej (stále) najpočetnejšej menšiny, t.j. maďarskej, pekne vidieť istý vzorec volebného správania známy aj u iných väčších menšín z cudziny.

Slovenskí Maďari už dlhodobo zvyknú hromadnejšie podporiť liberálneho, resp. progresivistického kandidáta (aj keď u nás na Slovensku tomu často hovoríme aj “pravica”, ale to už je iná téma) než pro-národného, inak povedané, takéto kandidáta, ktorý bude viac zdôrazňovať multietnicitu Slovenska, silne podporovať práva menšín a vyhraňovať sa voči nacionalizmu. Vieme, že slovenskí Maďari v minulosti výrazne podporovali v prezidentských voľbách i Ivetu Radičovú, o ktorej “slniečkovosti” nie sú žiadne pochybnosti. V prezidentských voľbách v r. 2014 zase podporili Kisku. Veď napokon i samotný Bugárov Híd je hodnotovo skôr liberálna strana, pričom sám Bugár sa niekoľkokrát vyhranil i voči samotnému Orbánovi.

Udivuje to predovšetkým v kontexte toho, akú politiku podporujú Maďari vo svojej domovskej krajine. Netreba ani písať, že je to dnes práve maďarský národ, ktorý má reputáciu toho najviac hrdého a proti-systémového v rámci V4, ak nie aj v celej EU. Práve Maďari sú dnes povestným vzorom hodným nasledovania.

Okrem toho, pokiaľ je mi známe, tak aj naši Maďari predsa sledujú vo veľkom maďarské médiá a čo to sa už popísalo aj o Orbánovej snahe ovplyvňovať i Maďarov žijúcich v zahraničí. Ak mám hovoriť podľa svojej skúsenosti, väčšina našich Maďarov Orbánovi fandí. Tak potom, prečo tento dvojtvárny prístup: sympatie či podpora patriota Orbána, ak ide o Maďarsko na jednej strane a na druhej zase voľba “slniečkových” kandidátov alebo strán u seba doma?

Tu treba napísať, že takéto správanie nie je charakteristické len pre Maďarov. Napríklad v USA volia hispánci demokratov, čiže dalo by sa povedať liberálov či ľavicu, napriek tomu, že ide prevažne o katolíkov s konzervatívnejšími hodnotami. Rovnako i Turci v Nemecku volia zväčša sociálnych demokratov, t.j. ľavicové strany podporujúce také záležitosti ako feminizmus či Harabinov “džendžer”, ale i migráciu, napriek faktu, že v prípade Turecka ide o silných podporovateľov pro- moslimského diktátora Erdogana (ktorého volila väčšina nemeckých Turkov s dvojitým občianstvom).

A napokon dobrým príkladom je i židovská diaspóra. Jej značná časť silne podporuje Izrael a jeho šovinistickú politiku voči Palestíncom, zatiaľ čo volá po väčšej multi-kultúre v hostiteľských krajinách. (Viac o psychológii, ktorá stojí za výraznou podporou migrácie, vrátane moslimskej, zo strany nielen liberálnych, ale aj neokonzervatívnych Židov sa dočítate v tom texte od tradicionalistického autora židovského pôvodu L. Austera). 

Toto pokrytectvo etnických menšín sa teda zdá byť celkom univerzálnym javom. Je za ním skrytá solidarita s “kmeňom” v ich národnom štáte a zároveň čo možno najväčšie zabezpečenie ochrany, či priam privilégií, v krajine “hostiteľa”.

Pro-národní kandidáti možno budú musieť do budúcna viac premýšľať aj o tejto dynamike a o tom, ako by dokázali túto dvojtvárnosť zvrátiť, keďže hlasy menšín, a to v prvom rade Maďarov, naozaj nie sú zanedbateľné a zdá sa, že i dnes tieto hlasy zohrali úlohu povestnej piatej kolóny.

Zdôrazňujem, že v nijakom prípade nechcem, aby tento text vyznel nejako proti-maďarsky. Ja do istej miery rozumiem, prečo etnické, ale aj iné, menšiny preferujú “slniečkárske” politiky. Lenže faktom je, že dokonca i pre ne samotné to z dlhodobého hľadiska nebude dobré (viď napr. príchod parazitických skupín z tretieho sveta, ktoré budú musieť živiť zo svojich daní alebo ktoré budú útočiť aj na nich).

Tu bude dôležité, aby im pro-národní kandidáti či pro-národné strany vedeli dobre ozrejmiť povrchnosť ich voľby a možné negatívne konzekvencie i pre nich samotných. Tieto volebné paterny Maďarov (a iných menšín) sú už príliš dlho takto fixné – a je to dosť škoda vzhľadom na celkový maďarský potenciál.

Veľmi stručne k poslednému veľkému prieskumu národa

Tak už máme konečne po tom a to s výsledkom, o ktorom teraz koluje jeden nekorektný vtip v zmysle ktorého je dnes Slovensko najprogresívnejšou krajinou Európy (vzhľadom na troch najvyšších ústavných činiteľov – máme ženu prezidentku, homosexuála za premiéra a za predsedu parlamentu zase mentálne postihnutého :-))

K výsledku ťažko napísať niečo s čím už neprišli iní. Hlavne netreba pateticky nariekať, neukazovať slabosť, prosím. Ak sme zvládli “kisku”, mali by sme zvládnuť i “princezničku”. Tým samozrejme nechcem povedať, že tieto voľby neboli dôležité – boli. Prezident má totiž väčší význam a väčší vplyv než si mnohí vo všeobecnosti myslia. Ale rozhodujúci boj budú jednoznačne parlamentné voľby – ešte počkajme.

Každopádne, Čaputová to bude mať dnes ťažšie ako Kiska na začiatku. Nikto jej nič nedaruje. Bude proti nej stáť mobilizovaných 25% anti-systémových konzervatívcov i rozzúrený Fico, ktorý bude hnaný túžbou po pomste (dúfajme). Až sa mi žiada napísať, že mi jej musí byť ľúto (ale nie je :-)). A ak táto “panenka” zlyhá a nenaplní očakávania (obdobne ako labilná komediantka Radičová), verte tomu, že ju jej amerikánsko-liberalistická skvadra veľmi rýchlo opustí (ako opustili i Radičovú za jej nerozhodnosť a spomalenosť – viď prípady ako Euroval a iné).

Ďalej, najväčšie sklamanie, ktoré voľby ukázali ani nebolo to marketingové oblbnutie más (hoci aj to dosť znechutilo), ale bezpochyby roztrieštenosť tzv. pro-národnej scény a s tým spojené veľké zlyhanie oboch hlavných pro-národných kandidátov (Harabin a Kotleba).

Harabinova kampaň mala svoje slabiny (či už išlo o témy jeho kampane až po skutočnosti, že nemal ani žiadne bilboardy, ani žiadne videospoty a jeho priestor bol v drvivej väčšine obmedzený na alternatívu). Nápad s “harabiňákom” síce nebol zlý, ale chcelo to ešte niečo viac. Najhoršie však bolo jeho odporúčanie nikoho v 2. kole nevoliť, lebo vraj “Čaputová a Šefčovič sú to isté” (a to jednoducho nie je pravda).

A Kotleba? Ten nám pekne ukázal, že stále nedorástol a zdá sa, že sa chce hrať len na vlastnom pieskovisku. A pritom posledné udalosti (dôchodkový strop, Istanbul) nám ukazujú, že Smer by sa aj vedel dohodnúť.

Apropó Smer, ten sa bude musieť zmeniť, ak chce mať ďalej budúcnosť. Odmietnutie Istanbulu a avizovaný ústavný zákaz adopcií homosexuálnymi pármi opäť potvrdili istý trend v Smere, t.j. silnejší príklon ku konzervativizmu. A tento príklon sa každým ďalším atakom atlanticistov na Smer bude len zosilňovať. Čaputová svojim “slniečkárstvom” bude nepochybne tiež prilievať olej do ohňa. Ktovie, možno tu naozaj bude platiť Leninovo okrídlené “čím horšie, tým lepšie”. 🙂 Uvidíme…