Zamyslenie sa nad pojmom tradičná rodina a zopár problematizujúcich faktov

Dnes sa veľa hovorí o tradičnej rodine a o jej ochrane pred predovšetkým tým, čo sa označuje ako “dúhová” agenda. Avšak konzervatívci sa pri tomto boji často zapletú do spleti argumentácie, ktorá pôsobí nepresvedčivo vzhľadom na to, čo sa vie o vývoji rodiny a jej formách.

Predovšetkým, tradičná rodina nie je najlepší výraz. To čo majú ľudia dnes na mysli je presnejšie nukleárna rodina západného typu – a tá je naozaj istý novotvar. Tisícročia totiž fungovala polygénna patrilokálna a matrilokálna rodina. Táto forma rodiny je dokonca opísaná aj v Tóre i v Novom zákone. Toto bola “tradičná” rodina po väčšinu ľudských dejín. Vlastne aj je – keďže podla štatistickej zbierky údajov o takmer 200 rôznych ľudských kultúrach z roku 1969 sa monogamná rodina v nejakom tom katolíckom chápaní vyskytuje v menej než 20% manželstiev celosvetovo. Zvyšok tvoria polygamné a v zanedbateľnej miere polyandrické vzťahy. A i z tých “tradičných” monogamných je menej než polovica sexuálne monogamná.

Kým v starovekých civilizáciách v biblických časoch bola normou polygénna rodina s nástupom kresťanstva sa najskôr zaviedla sociálna monogamia, a tým sa prerušili klanové usporiadania rodín (tie stále pretrvávajú napr. v moslimskom svete, v Afrike a v iných oblastiach tzv. tretieho sveta).

Do stredoveku bola tradičná rodina trojgeneračná a výchova prebiehala výhradne po ženskej línii – ženy vychovávali aj chlapcov aj dievčatá s pomocou starých mám a iných žien (hovorí sa tu o tzv. grandmother efekte a fungovaní žien aj po ukončení ich fertility). Nuž, o žiadne ženské a mužské vzory pre dieťa sa nikto nestaral: v stredoveku fungovala napr. aj taká oblácia, t.j. adopcia malých detí mníchmi do pohlavne segregovanej spoločnosti. Nevesty mávali 12-16 rokov (dnes by sme hovorili o pedofílii či hebefílii – asi preto niektorí tak radi píšu, že Kotleba sa chce vrátiť do stredoveku :-)), ženích mohol mať aj 30+. Neskôr cirkev zaviedla zákaz konsangvinných manželstiev (t.j. medzi príbuznými) a tak sa pretrhali majetkové zväzky medzi rodinami, čím postupne došlo aj k úpadku feudalizmu (treba však uviesť, že tento zákaz mal pozitívne eugenické účinky na európske populácie).

Veľký zlom neskôr predstavovali industriálna revolúcia a prechod ku kapitalizmu – tie totiž zobrali ženám domácu prácu a museli začať pracovať mimo domu (a teda aj mimo detí).

A ako presne fungovalo manželstvo a rodina na Západe v takom 19.storočí až do nejakého toho začiatku 20.storočia, teda tá v povedomí klasická tradičná romantická predstava kresťanskej či tradičnej rodiny? Nuž, manželské zväzky bývali väčšinou zaranžované rodičmi (ešte aj mne moja babka hovorila, že moji praprarodičia mali takto zaranžované manželstvo, nikto sa ich na nič nepýtal, rozhodla rodina). Išlo tu teda často čisto o ekonomický kalkul (u chudobných často len o snahu, aby bolo nejaké potomstvo a aby neostali na ocot, ako sa hovorí) a nejaká láska išla pochopiteľne bokom.

Taktiež deti boli dávané na kojenie a rýchlo do škôlok napriek tomu, že detská mortalita bola aj 50%, pretože matka musela v rozvíjajúcom sa kapitalizme už makať mimo domov a detí bolo jednoducho veľa, decká často museli už tak skoro ako od veku 10 rokov ísť z domu do práce – aj citové vzťahy medzi rodičmi a deťmi často absentovali, nehovoriac o tom, že obrovské množstvo detí vyrastalo v prepchatých ústavoch (veď aj Olivera Twista sme čítali viacerí). Zvyčajne viacero rodín obývalo jednu izbu a všetky aktivity (vrátane sexu) sa diali pred očami detí a cudzích ľudí (keďže niekedy aj posteľ bola len jedna). Domáce násilie a zneužívanie samozrejme existovali aj vtedy a dosť možno vo väčšej miere – keďže sa mohli ďaleko ľahšie ututlať a verejnosť nebola tak citlivá. Dnes sa na práva detí, ich ochranu pred týraním a zneužitím kladie ďaleko väčšia pozornosť. [1]

S tým ako sa zvyšovala zamestnanosť žien dochádza aj k väčším tlakom na plat a majetok, a tým aj na majetkové práva žien (dedenie). Postupne sa formuje sociálny štát a dochádza k presunu výchovy z domu do verejných, spočiatku pohlavne segregovaných, škôl. S tzv. ženskou emancipáciou prišli aj volebné právo, civilný sobáš a civilný rozvod (na rozvedených ľudí spočiatku padali hromy blesky, ich ťažký hriech, v podobe druhého manželstva po rozvode, ich mal zanechať umučených v pekle. Dnes už by si nikto, vrátane cirkvi, nedovolil o rozvedených takto vyjadrovať).

Konzervatívci v tých časoch boli samozrejme proti týmto novotám: žena mala byť doma, poslúchať manžela a vychovávať deti (späť v čase konzervatívci nemali žiadnu mantru o mužskom a ženskom vzore, naopak výchova dieťaťa mala byť výlučne na žene, ktorá mala ostať v domácnosti). O neplodných pároch konzervatívci hovorili ako o “vyschnutých konároch” obdarovaných utrpením, ktoré mali niesť svoj údel a nerozmýšľať nad rozvodom. S príchodom IVF a tzv. detí zo skúmaviek sú dnes takéto páry, ak tieto metódy použijú, podľa cirkvi hriešne a proti prírode a proti božím zákonom (čo tam potom, že fertilita v Európe je sakramentsky nízka a aj kvôli imigrácii inorasových etník potrebujú Európania zvyšovať fertilitu – a vzhľadom na upadajúcu plodnosť a neskorší vek vstupu do manželstva budú čoraz častejšie a potrebnejšie práve i metódy ivf).

A takto ten kolobeh funguje neustále. Vždy sa proti nejakej novote postaví argument zachovania toho, čo sa v danom čase vníma ako “tradícia” alebo “tradičná” rodina, hoci veci nie sú statické, ale sa neustále vyvíjajú, pričom aj rodina a jej chápanie podlieha tomuto vývoju a tlakom prostredia. A tak výsledkom je, že dnešné novodobé konzervy sú v porovnaní so svojimi prapraprapredkami vlastne ultra – liberálni ničitelia rodín… 🙂

Záver

Na druhej strane treba poznamenať, že nukleárna rodina západného typu sa javí v mnohom ako očividný prínos, výhodou, ktorá minimalizuje plytvanie zdrojmi na nejaké čisto márne (napr. hedonistické) ciele. Nukleárna rodina zavedená na Západe, kde sa otec a matky delia o staroslivosť o deti, pôsobí ako najlepší prostriedok efektívnej reprodukcie a výchovy detí, kedy jej sila nie je oslabená zbytočnými polyamortnými vzťahmi. Hoci uznávam, že z hľadiska propagandy je pojem tradičná rodina pre konzervatívcov skôr efektívnejší, tak pri niektorých hĺbkových debatách, obzvlášť s oponentmi, bude pre konzervatívcov pri argumentácii voči homomanželstvám možno lepšie používať výraz heteronormativita – pretože to je o čo v reáli bojujú. Vyhnú sa tak niektorým vyššie spomenutým proti-argumentom. A heteronormativitu je predsa len ľahšie obhájiť – keďže tá nie je zakotvená v spoločenských konvenciách (ako si aj konzervatívci často mylne myslia), ale v samotnej prírode.

Poznámky:

[1] Mýtom je i naivná predstava, že sexuálne zneužívanie detí kňazmi sa rozbehlo až po nejakej sexuálnej revolúcii v 60-tych rokoch (v skutočnosti drvivá väčšina týchto prípadov, o ktorých sa dnes hovorí, pochádza zo 60-tych a 70-tych rokov. Posledných 25 -30 rokov je sexuálne zneužívanie v cirkvi raritnejšie. Tento pokles však nezapadá veľmi do konzervatívneho naratívu o po-konciliárnej “liberálnej” cirkvi, v ktorej je viac zlých homosexuálov, a preto sa situácia zhoršuje – opak je pravdou ). Mimochodom, úchylných kňazov hromadne riešilo už NS Nemecko. Ba čo viac, taký Sv. Peter Damiani sa už pred tisíc rokmi sťažoval na obrovskú sexuálnu zdegenerovanosť kňazov. Pred-reformačná cirkev bola všeobecne známa pre svoju sexuálnu nemorálnosť, nedodržiavanie celibátu a pod. Spomenúť možno aj veľký pedofilný škandál piaristického rádu v 17.storočí. V skutočnosti je to dnes viac o tom, že cirkev už nemá také páky na utajovanie týchto záležitostí, je kritizovateľná a pod väčším dohľadom. Kňaz už nie je poloboh a obete sa už neboja “otvoriť ústa”. (Link) Pohľad a prístup verejnosti k obetiam sexuálneho zneužívania bol výrazne ovplyvnený i nedávno napr. v súvislosti so šokujúcim dokumentom o Michaelovi Jacksonovi.

Prečo dnešní mladí nemajú radi nahotu?

Niektorí autori poukazujú na zaujímavú skutočnosť, že mileniáli sú dnes o dosť plachejší, pokiaľ ide o nahotu ako ich rodičia a starí rodičia. Pozoruhodnou skutočnosťou je i to, že dnešní tínedžeri sú v priemere menej sexuálne skúsení než boli tínedžeri z 80-tych či 70-tych rokov.

Je tu množstvo kultúrnych vysvetlení, prečo tomu tak je: od menšieho vystavenia životu v armáde, priestrannejších ubytovacích zariadení, celkovej mileniálnej precitlivelosti až po niektoré menej politicky korektné vysvetlenia (rastúci počet moslimov v Európe).

Bloger Anatoly Karlin však ponúka ešte jedno pozoruhodné vysvetlenie. Predovšetkým, platí, že:

  1. religiozita je dedičná.
  2. viac ako jedno storočie platí, že nábožní ľudia majú viac prežívajúcich detí.
  3. religiozita tiež koreluje so skromnosťou a odporom k nahote.

Treba sa pozrieť na mapu svetových nudistických rezortov – dva základné faktory, ktoré tu zohrávajú svoju rolu sú ateizmus a germánsky pôvod.

Liga sexuálnej slobody protestujúca v r. 1965 v Berkeley. Dlhodobejšia relevancia – aká bola úroveň ich fertility? Berkeley má jednu z najnižších plodností zo všetkých častí Kalifornie – nižšiu ako preplnené a super-drahé San Francisco.

V kultúrnych vojnách posledných desaťročí bolo prinesených mnoho dobrých – alebo aj nepresvedčivých – argumentov na podporu LGBT práv, osobnej sexuálnej autonómie či ateizmu. Tieto argumenty objektívne fungovali, minimálne v tom zmysle, že dané pozície získali množstvo konvertitov.

Na druhej strane, nestretli sme sa so žiadnymi obzvlášť inteligentnými a vplyvnými hlasmi, ktoré by argumentovali v prospech sociálnej spravodlivosti nahoty. Bez protichodnému kultúrneho nátlaku sa prístupy k nahote dostávajú tam, kde by i logicky mali byť – aj vzhľadom na to, že podiel germánskeho pôvodu v USA klesá a tí ľudia, ktorí zostávajú sú viac religiózni (treba si uvedomiť, že len genotypovo, pretože ľudia ako Dawkins alebo Hitchens a ich kultúra potlačili ich expresiu) s každou nasledujúcou generáciou.

Dobrý príklad typu, ktorý v Amerike vymiera môže byť taký Robert A. Heinlein. Autor vedeckej fantastiky bol zároveň jeden z najväčších promotérov nudizmu. Bol to príklad spoločensky liberálneho starého dobrého Američana s germánskym priezviskom, ktorý mal rád nahotu. A nemal žiadne deti.

A nejde tu len o Američanov. Francúzky bývali svojho času známe pre svoje promenády po pláži “hore bez”. Ale takéto prejavy sú čoraz raritnejšie.

Božská Brigitte Bardot a uvoľnené 60-te roky na pláži. Brigitte mala len 1 dieťa. Francúzsky priemer sú 2 deti.

Všeobecnej povedané, jedným z častých pozorovaní je, že ľudia, ktorí sú dnes v popredí spoločenského progresivizmu, t.j. slniečkári, sú v skutočnosti puritáni (ba dokonca i taká záležitosť ako je ich pretláčanie gay manželstva môže byť paradoxne prejavom tejto ich stránky. V skutočnosti boli homoaktivisti v 70-tych rokoch omnoho radikálnejší a odmietali akýkoľvek prienik “buržoáznych” inštitúcií do gay subkultúry. Dnes však chcú homosexuáli vymieňať plienky a piecť koláče :-)). V úplnom kontraste s dnešnými slniečkármi, hipisáci zo 60-tych rokov boli libertínmi. Je možné, že sa náboženské gény nakoniec prejavili, hoci vzhľadom na kultúru, v takejto skreslenej forme? Toť zaujímavá otázka.