Je len jeden spôsob, ako sa vyhnúť kritike: nič nerobte, nič nehovorte, nikým nebudte – Aristoteles
Čítam, že kotlebovci to stále chcú skúšať cez potraty. Najnovšie sa k ním pridala profesionálna kresťanská aktivistka (akoby už tých “aktivistických” kráv v politike nebolo dosť – že áno), istá p. Žužová. Lepší obrázok o tejto bývalej exekútorke, ktorá čelila viacerým žalobám zo zneužitia svojej právomoci, snáď spraví tento rozhovor.
Pokračovať v čítaní článku “Pro-life: dopredu prehratý boj”
Autor: David McCarthy
Pred niekoľkými rokmi som sa naučil uvažovať viac v kontexte toho čo je prospešné, než čo je dobré alebo zlé. O dobre a zle môžeme argumentovať celý deň, ale určiť čo je prospešné je celkom jednoduché a je ťažké proti tomu argumentovať.
Verím, že zmena paradigmy je dokonale zosúladená s reciprocitou, keďže reciprocita (podľa môjho chápania) je nájdenie najviac užitočného kompromisu medzi dvomi alebo viacerými stranami.
Čo ľudia považujú za “morálne” je vždy subjektívne, pretože sa to líši z kultúry do kultúry a ide o niečo, čo bolo a je predmetom zmeny v priebehu času. Nevidel som žiaden dôkaz, ktorý by podporoval myšlienku, že existuje taká vec ako objektívna alebo absolútna morálka, pretože tá je predmetom zmeny.
Možno i predstava definície morálky alebo jej určenie, či je morálna alebo amorálna by mala byť považovaná za vec minulosti a mala by byť aktualizovaná tak, aby v sebe zahŕňala najviac výhodné postupy pre všetky zainteresované strany.
Jednostranné uvažovanie v extrémoch viedlo k väčšine, ak nie ku všetkým, spoločenským problémom, ktoré postihujú ľudstvo – hoci nepochybujem, že by sa našli mnohí, ktorí by s týmto nesúhlasili (vzhľadom na ich štádium jednostranného myslenia). 🙂
A ešte jeden bonusový názor z diskusie: Morálka je nástroj pre riešenie sporov v rámci skupiny. Čím viac sa budú skupinové hodnoty líšiť, tým bude morálka menej a menej užitočným nástrojom.
Počúval som túto zaujímavú diskusiu o filozofii morálky a z diskutujúcich musím dať za pravdu vedcovi JF. Súhlasím s ním, že morálny nihilizmus je fakticky pravdivá pozícia, ktorú môžete zastávať. Ale zároveň si myslím, že pre ľudský život a jeho potreby je nevyhnuté ponechať si aj subjektívne zhodnotenie.
Z čisto pragmatického hľadiska spoločnosti nemôžu dobre existovať v takom poriadku alebo štádiu, v ktorom sú subjektívne hodnoty populácie príliš odlišné a narážajú do seba. Z tohto dôvodu tvrdenie, že existuje akási objektívna axiológia dobra a zla, môže udržať poriadok v spoločnosti a u jednotlivca, hoci takáto predstava je fakticky nesprávnym tvrdením.
Problém s argumentmi ľudí ako Stefan Molyneux, podľa ktorých existuje objektívna hodnota dobra a zla, je podobný ako na konsenze založenom argumente „tradicionalistov“, t.j. naivná predstava, že všetky ľudské bytosti a všetky ľudské skupiny majú rovnakú „morálnu“ intuíciu. Nie, nemajú – nič také reálne neexistuje. A táto skutočnosť sa nám pomerne často ukazuje podstatným spôsobom: morálne intuície sa totiž odlišujú na základe biologických parametrov ako inteligencia, osobnosť či evolučná stratégia. A práve toto je dôvod prečo nie je normatívne vhodné vynucovať interpersonálnu asociáciu. 🙂
Hoci ak budeme brať do úvahy pohľady propertarianizmu, teda konkrétne pána Curta Doolittla, tak sa zdá, že obhajcom morálneho nihilizmu predsa len niečo chýba: a to uchopenie morálky, ktorá je operatívne definovaná nie ako ocenenie “dobra a zla”, ale jednoducho ako skutočnosť ne-parazitizmu prítomného v niektorom našom správaní. Ak je správny práve tento pohľad (morálka ako forma neparazitizmu), potom niektoré správanie môže byť objektívne popísané ako morálne a ďalšie ako nemorálne, avšak rozhodnutie o tom, či to ktoré správanie označíme za dobré alebo zlé je už preferenčným hodnotovým úsudkom.
Každopádne, v tomto som osobne na strane propertariána Doolitllea, ktorý si vo svojom koncepte morálneho objektivizmu dokáže udržať aj zákon môjho obľúbeného “rasistu” Davida Humea . Každopádne diskusia s morálnymi nihilistami ako JF alebo famóznym Ryanom Faulkom by bola veľmi vítaná.
Nakoniec už len chcem poznamenať, že pojem objektívneho dobra a zla, rovnako ako Aristotelove porozumenie pojmu telos (cieľ, účel), ktoré nám inherentne implikuje, že to čo má byť (čo je žiaduce) nie je prísne oddelené od toho, čo je (teda od skutočného bytia človeka), zmiešava normatívne a pozitívne, t.j. porušuje Humov zákon.
Realista 