Debata Lívia vs. antifašista

Pred pár dňami prebehla už dlhšie očakávaná debata medzi známou tvárou Kulturblogu a politickou aktivistkou Liviou Garčalovou a jej pomyselným ideologickým náprotivkom liberálom Marekom Machom z projektu Mladí proti fašizmu.

Na úvod by som rád ocenil oboch diskutérov i moderátora za to, že vôbec takáto diskusia mohla prebehnúť. Na Slovensku by takéto face to face diskusie na tzv. veľké témy medzi ideologickými oponentmi mali byť častejšie. Je správne takéto debaty uskutočňovať, ak už pre nič iné, tak čisto pre férovosť prístupu, kedy sa dá priestor rôznym stranám a ideologickým náhľadom. A potom nech si teda ľudia či spoločnosť sami vyberú.

Na druhej strane, nie som si istý koľko ľudí takéto debaty presvedčia, koľkí zmenia na vec názor (niektorí nerozhodnutí sa možno nakoniec k niečomu priklonia). Vo všeobecnosti platí, že ľudia sa nakoniec pridajú na stranu toho, kto prezentuje taký postoj, v ktorý už dávno veria. A ak už, častokrát zavážia skôr faktory ako výzor, dikcia, celkové nasadenie než konkrétne argumenty.

Debata trvala viac ako 2 hodiny a priznám sa, že som ju zatiaľ úplne celú nepozeral, len cca. prvú hodinu a zvyšok už len zrýchlene, na preskačku – takže niečo mi zaiste ušlo. Nechcem k tomu písať nejakú dlhočižnú analýzu, takže zatiaľ mi to aj takto stačí. Marek a Livia preberali dnes už dosť ošúchané témy ako potraty, LGBTI, feminizmus, v 2. polovici sa dotkli aj problematiky multikulturalizmu a islamského terorizmu. Tak len stručne k tomu, čo som zachytil:

1.Potraty

K téme som sa vyjadril už viackrát: je to jeden z najlepších príkladov tzv. zástupných tém. Popravde, antifašista Marek tu prezentoval racionálnejší prístup než Livia. Vskutku, s výnimkou niektorých zvrátených feministiek, nikto normálny potrat predsa neoslavuje a je za to, aby ich bolo čo možno najmenej. Predovšetkým, Liviin pro-life pohľad, pri ktorom sa odvoláva na osvietenský koncept ľudských práv, ani nemožno považovať za niečo radikálne (v zmysle radikálne politicky nekorektné).

Tu len zopakujem moje stanovisko, že vyriešenie spoločenskej otázky potratov je z môjho pohľadu jednoduchšie než sa zdá, t.j. záleží:
1. kto ten potrat podstupuje (či je to príslušníčka môjho národa/rasy alebo cudzinka. Či je to produktívna a/alebo inteligentná žena alebo nejaký spoločenský odpad). Napr. taká Brigitte Bardot absolvovala 2 potraty, lebo nechcela byť matkou – a áno, v takomto prípade, kedy potrat absolvuje takáto pekná a zdravá žena ide o spoločenskú škodu. Ale čo prípad nejakej pologramotnej osadníčky, ktorá má so svojim bratrancom už 8 cigánčat, ktorej polovica skončila v detskom domove, lebo ich nedokáže uživiť? Myslím, že mnohí tomuto rozumejú, ale je silne politicky nekorektné to takto otvorene napísať. 🙂
2. z akého dôvodu (potraty z dôvodu znásilnenia a genetického poškodenia plodu by mali byť povolené). Predstavte si, že náhle vypukne vojna. A čo nepriateľské armády zvykli a zvyknú robiť? Masívne znásilňovanie žien na dobytom území. Žena by mala mať za takejto situácie možnosť pristúpiť k čo možno najbezpečnejšiemu zákroku.

Môj základný problém s pro-life hnutím je teda ten, že chce ignorovať tieto dva faktory a presadzuje radikálny egalitarizmus pod heslom “každý život treba chrániť bez rozdielu a za každú cenu”. Proliferi motivovaní náboženstvom sú za absolútny zákaz potratov – to si treba vyjasniť.

2. LGBTI

Pomerne výrazná časť rozhovoru sa točila práve okolo tejto témy, pričom sa zabŕdalo aj do oblastí klinickej psychológie, kde niekto ako ja, kto má predsa niečo už načítané, mohol dobre vidieť, že obaja diskutéri nie vždy vedia o čom hovoria, resp. niektoré informácie im chýbajú. Tu by som ešte raz ocenil Liviu, ktorá správne oddeľuje ideológiu od jednotlivcov. Bezpečnejší, ale aj predsvedčivejší a “ľudskejší” (verejnosťou lepšie vnímaný) a v podstate naozaj aj korektnejší prístup v diskurze je neútočiť na konkrétne menšiny, ale na ideológie, ktoré dané menšiny ovládajú, resp. zneužívajú. Livia sa po celý čas tohto držala a ukázala tým dobrý príklad. (Ako príklad by som mohol uviesť aj tento môj text).

Za prvé, aký je teda rozdiel medzi pohlavím a rodom (po anglicky gender)? Áno, Marek správne povedal, že pohlavia sú len dve – muž a žena (intersex podmienky sú raritné a i pri nich platí, že niečo bude prevažovať). Treba si uvedomiť, že pohlavie je jednoducho inak povedané reprodukčný systém. Je to systém, kde jeden jednotlivec bude produkovať veľa malých a pohyblivých gamét, a druhý len veľké, v menšom počte a nepohyblivé. Je to teda čisto fyzická, materiálna záležitosť.

Áno, v tom čo nastáva u ľudí zmätok je práve ten tzv. gender (rod), čiže inak povedané maskulinita a femininita, ich expresia či spôsob, akým jedinec sprostredkováva svoju sexualitu iným. A gender, na rozdiel od feministických teórií, tiež nie je “sociálny konštrukt”, ale biologický. Podrobnejšie som o tom písal napr. tu. Významné rozdiely (aj psychologické) medzi pohlaviami sú vo veľkej miere biologické.

Čo však niektorí niekedy nechápu je, že gender nemusí byť celkom v súlade s pohlavím – a preto existuje pohlavná dysfória (ktorá môže mať rôzne stupne a rôzne prejavy). Niektoré mierne prejavy pohlavnej dysfórie opadnú aj samé alebo stačí na ich útlm nejaká terapia. Tie najsilnejšie formy však doslova zabíjajú – čo bol prípad aj v debate spomínanej/ného Barborky/Gabriela, ktorý/á sa narodil ako sexuálny invert najsilnejšieho stupňa (t.j. homosexuálny FtM transsexuál) a v dôsledku tohto nesúladu medzi pohlavím a rodom sa u neho rozvinula silná pohlavná dysfória. A súčasné vedecké poznatky ukazujú, že takýto nesúlad má tiež biologický koreň (množstvo dobrých odkazov na solídne, per-rewieved štúdie, preukazujúce to, o čom píšem, nájdete napr. na tejto stránke). Problematiku transsexuality nám však výrazne komplikujú také javy ako autogynefília a pohlavná dysfória rýchleho onsetu.

Autogynefília je zjednodušene forma tranvestitného fetišizmu, ktorá môže, ale nemusí, aktivovať pohlavnú dysfóriu neskorého onsetu. Autogynefilná transsexualita sa vyskytuje výlučne u heterosexuálnych mužov. Ide o veľmi komplikovaný fenomén, pri ktorom sa rozlišuje až 5 odlišných subtypov a 3 sexuálne módy. Skutočnosť, ktorá nebude pre naše “slniečka” zrovna príjemná je to, že vyše 75% transsexuálov na Západe spadá práve pod autogynefilnú formu, nie homosexuálnu, ktorá je menej problematická (homosexuálni transsexuáli sú tí, o ktorých Livia hovorila ako o tých, ktorí sú nerozlíšiteľní od iných žien a často robia modeling a pod. Tranzícia je pre nich relatívne ľahká, lebo oni už pred tranzíciou vyzerajú a správajú sa ako ženy. Naopak, autogynefili pripomínajú dosť nepodarenú travesty show – a áno, to aj po tranzícii).

Pohlavná dysfória rýchleho onsetu sa zase objavuje väčšinou u adolescentných dievčat. Tento typ dysfórie je viac asociovaný vekom a rýchlosťou onsetu skôr než so sexuálnou orientáciou. Napriek tomu, že postihuje prevažne dievčatá, nedá sa limitovať len na jedno pohlavie, ako je tomu v prípade autogynefilnej dysfórie. Tento typ dysfórie postihuje najmä dcéry rodičov, ktorí čítajú 4thWaveNow alebo prispievajú na gendercriticalresources.com. Prípady rapídnej dysfórie boli ešte v 80-tych rokoch raritné, ale nadobudli až epidemický rozmer v posledných rokoch.

Marek argumentoval, že homosexuáli páchajú v porovnaní s transsexuálmi menej samovrážd a sú psychicky na tom o niečo lepšie, pretože spoločnosť sa k nim stavia menej negatívne ako k transsexuálom. A v tom Marek prestrelil. Homosexuáli páchajú menej samovrážd nie preto, že spoločnosť sa stavia k nim inak, ale preto, že rozdiel medzi nimi a transsexuálmi je práve v tom, že netrpia pohlavnou dysfóriou, t.j. aj keď môžu byť “posunutejší” vo svojej femininite alebo maskulinite, majú stále súlad medzi pohlavým a genderom. Depresie a samovraždy vyvoláva práve tento nesúlad (t.j. duševná porucha – a definícia duševnej poruchy je jednoduchá: psychický stav, ktorý spôsobuje jedincovi vnútorné utrpenie a bráni mu normálne fungovať v spoločnosti), pokiaľ je príliš silný, pričom prípad Barborky/Gabriela dobre ukazuje, že i v prípade, ak je rodina a okolie chápavé a podporné, tento silný pocit disharmónie vedúci až k samovražde, pretrváva.

3. Islam

Od 2. polovice došlo aj na tému multikulturalizmus a moslimovia v Európe. Z toho čo som mal možnosť vidieť som postrehol ako si antifašista Marek pomáha klasikou “nemožno hádzať všetkých do jedného vreca” či “väčšina moslimov predsa nie je”. Áno, samozrejme, že väčšina moslimov nevraždí, neznásilňuje a nepácha teroristické útoky – to si všetci dobre uvedomujeme, ale pointa je v tom, že:

Za prvé, uvedené negatíva sa u nich v súčasnosti vyskytujú častejšie než u príslušníkov iných náboženských skupín. Ja som ešte nepočul o budhistoch, hinduistoch či sikhoch, ktorí by sa na Západe odpaľovali, narážali kamiónmi do davu ľudí alebo formovali znásilňovacie gangy. Vy áno?

Za druhé, nejde len o to, koľko z moslimov vraždí, znásilňuje, odpaľuje sa, zvrháva neislamské vlády a pod., ale konkrétne aj o to, či im to prikazuje ich náboženstvo, resp. o to koľko z nich sympatizuje s radikálmi, resp. zastáva extrémistické postoje. No a štatistiky ohľadne postojov moslimov bývajú pomerne často znepokojivé.  A nemusíme hneď zachádzať len do najväčších extrémov ako je napr. podpora ISIS-u, bombových útokov, trestu smrti za odpadlíctvo a pod. I tzv. umiernení moslimovia, ktorí napr. odsudzujú bombové útoky a pod, väčšinou zastávajú v istých oblastiach také ultrakonzervatívne či primitívne postoje, že oproti nim vyznejú aj tie najkonzervatívnejšie kresťanské skupiny na Západe ako umiernení baránkovia. V tomto smere Livia dobre poukázala na dvojitý štandard či pokrytectvo niektorých liberálov schopných obhajovať islam i feminizmus zároveň.

Záver

Určite by sa dalo rozobrať do podrobna ešte mnohé, nájsť argumentačné fauly na oboch stranách a vysvetliť v čom sa kto mýli a čo malo odznieť. Myslím, že Livia je inteligentné a vnímavé dievča a jej náhľad môže byť v mnohom pravdivejší ako jej oponentov, ale z toho čo som mal možnosť vidieť si dovolím napísať, že ten mladý liberál mal v tejto konkrétnej debate predsa len navrch, bolo vidno, že je “nadupanejší”, hlavne dokázal prebrať opraty v diskusii grilovaním Livie otázkami ako na výsluchu.

Na druhej strane, ani Marek sa nevyhol argumentačným faulom, najmä rôznym “slamenným panákom”. Taktiež mu treba vytknúť, že naozaj bagatelizuje a ignoruje niektoré dobre pozorovateľné negatíva na Západe, napr. v prípade moderných feministiek – áno, Livia má pravdu, že 3. vlna feminizmu je už niekde inde ako tá prvá či druhá. Celkovo je problém týchto debát v tom, že nevyhrá častokrát ten, kto môže mať realistickejší náhľad na vec, ale ten, kto je jednoducho pripravenejší, ovláda lepšie argumentačné triky a v rýchlosti mu to viac páli – a to bol tentokrát skôr antifašista Marek. Napriek tomu si myslím, že Livia, aj vzhľadom na svoj vek, to obstála skôr dôstojne. Tie debaty sú naozaj náročná vec. Sám som nejaké také zažil, mám predstavu aké to je. A tiež som si myslel, že som bol dobre pripravený, ale nakoniec po debate som si uvedomil, že som argumentoval zle a mohol vyznieť zle, že ma v danej chvíli nenapadli lepšie odpovede. Ono spätne, kedy máme čas si premyslieť odpovede, sa nám ľahko hovorí, kto mal čo povedať, že áno. Ale v tej rýchlosti nájsť tie správne slová…to je práve to umenie. 🙂

One thought on “Debata Lívia vs. antifašista

  1. Zdravim Roland, bola by som velmi rada,keby si pokracoval vo svojom Realistovi.
    Na HS totiz nikdy nebude ono komorne prostredie,ake je prave na takychto “malych” blogoch. Hlavne to tu neskonci. Zatial .))

    Páči sa mi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s