Keď ľudia počujú, že rasa nie je biologický koncept, ale skôr sociálny, predpokladajú, že kategórie, ktoré sú platné a používané v biológii nie sú sociálnymi konštruktami. Inak povedané, ľudia predpokladajú, že platná biologická kategória a sociálny konštrukt sa vzájomne vylučujú. Lenže to nie je pravda.

Ak budeme kategorizovať objekty, potom to znamená, že sme sa rozhodli zoskupiť isté veci a odlíšiť ich od ostatných. V tomto zmysle sú teda všetky kategórie aj sociálnymi konštruktmi. Ak by sme chceli mohli by sme sa napr. zbaviť kategórie “stôl” a na namiesto nej vytvoriť dve nové kategórie: jednu pre všetky “stoly”, ktoré sú hnedej farby a ďalšie pre “stoly”, ktoré nie sú hnedé. Samozrejme, že v tomto prípade je užitočnejšie mať len jednu jedinú kategóriu, ktorá označuje všetky stoly. Pointa je však v tom, že sme sa už rozhodli používať jednu kategóriu namiesto inej alebo viacerých. Vidíme teda, že pri všetkých kategóriách máme prítomný i “umelý” alebo “sociálny” aspekt.

Sociálny konštruktivizmus sa teda netýka len rasy. Všetky kategórie, vrátane vedeckých, sú nástrojmi a ich platnosť musí byť určená podľa toho či sú alebo nie sú takéto kategórie užitočné. Jednoduché konštatovanie, že nejaká kategória je vytvorená človekom nám nepovie nič o tom, či vedcom môže pomôcť pri predpovedaní alebo vysvetľovaní prírodného sveta. To, že je rasa spoločensky konštruovaná je irelevantné, pokiaľ ide o jej platnosť.

Je dôležité si uvedomiť, že takéto “sociálne konštruované” kategórie sú tiež aj “biologicky reálne” v tom zmysle, že ide o spoločensky konštruované spôsoby, ako organizovať prirodzenú biologickú variáciu. Áno, mohli by sme si vybrať aj iné spôsoby zoskupovania. V skutočnosti existuje nespočet spôsobov, ako by ste mohli zoskupiť ľudí na základe ich biológie či biologickej variácie.

V reálnom živote si aj často vyberáme rôzne spôsoby. Napríklad, keď hovoríme o cukrovke, kategorizujeme “diabetikov” a “ne-diabetikov”. Aj v tomto prípade kategorizujeme ľudí, ktorých sme vynašli, na základe biologických odlišností medzi nim. Znamená to snáď, že “diabetici” nemajú miesto v lekárskej vede? Samozrejme, že nie.

Skutočnosť, že rasová kategorizácia je vytvorená ľuďmi skôr než prírodou, bola rozpoznaná už pred stovkami rokov. Napríklad, keď berieme do úvahy povahu odrody, hlavnej poddruhovej kategórie ranej biológie a taxanomickú úroveň, do ktorej Carl Linné zaradil rasy. Tento zakladateľ modernej biologickej taxanómie napísal, že “druhy a rody sa považujú vždy za diela prírody, ale odrody sa zvyčajne odvodzujú od kultúry”. (Link).

Erynst Mayr , pravdepodobne najdôležitejší taxonomista 20. storočia a objaviteľ najpopulárnejšieho moderného kritéria poddruhu, nazýval poddruhy “výlučne subjektívnou” kategóriou. Ďalej uviedol, že “poddruh je len striktne utilitárny klasifikačný nástroj na zachytávanie populačných vzoriek” (Keita 1993).

Keď biológ J. Tilden reagoval v 60-tych rokoch na sťažnosť ohľadne subjektivity taxanómie poddruhov napísal: “Cítim, že by sme mali mať mentálnu výhradu, že naše systémy existujú viac v našej mysli než v prírode. Náš systém môže byť užitočný ako nástroj, nemôžeme však predpokladať, že by nemohol byť navrhnutý aj iný systém, ktorý by vyjadroval rovnaké koncepty alebo dokonca lepšie. Z tohto hľadiska by tak koncept poddruhov nemal byť viac pod paľbou, než akákoľvek ďalšia úroveň klasifikácie, pretože všetky sú rovnako produktom ľudskej vynaliezavosti.” (Tilden 1961).

Je zrejmé, že tým, ktorí vidia rasu ako biologicky reálnu bolo dávno známe, že je i sociálne konštruovaná. Navyše v nespolitizovanom kontexte by sotva niečo také bolo považované za kontroverzné alebo irelevantné. Skutočnosť, že daná kategória je vytvorená človekom neznamená, že nám nemôže pomôcť predvídať a vysvetliť prírodu. Preto ani nemá veľký význam to, či má alebo nemá takáto kategória svoje miesto vo vede.

Zdroj: Race is a social construct, Alternative Hypothesis, krátené

Na obrázku vyššie vidíme klasický ideál – tzv. nukleárnu rodinu, väčšinou nazývanú aj ako “tradičná” rodina – čiže matka, otec, deti a ich vlastný rodinný dom niekde v sanitanizovanom predmestí. V Amerike 50-tych rokov bol tento obraz neustále propagovaný, napr. aj v tom čase veľmi populárnym sitcomom Leave It to Beaver.

Lenže v 60-tych a 70-tych rokoch sa niečo zmenilo. Množstvo mladých ľudí, ktorí vyrástli presne v takýchto rodinách z 50-tych rokoch, začalo proti tomuto “tradičnému” lifestylu rebelovať. Takýto životný štýl považovali za umelý, obmedzujúci a príliš konzervatívny.

Ale čo ak tento typ rodiny nebol vôbec konzervatívny? Aj vďaka knihám ako “Manželstvo, História: Ako láska porazila manželstvo” sa môžeme stretnúť s istým revizionistickým pochopením nukleárnej rodiny. Základným porozumením je fakt, že nukleárna rodina je v skutočnosti nedávnou kultúrnou inováciou 19.storočia – a to platí i pre Západ.

Dvaja jednotlivci, zosobášení a vychovávajúci rodinu oddelene od zvyšku príbuzenstva. Ich voľné večere sú “rodinným časom”, ktorý trávia napríklad s priateľmi alebo občianskymi spoločnosťami. Toto je nóvum, pri ktorom zvyšok sveta akoby zmizol, kedy sa rodina stala singulárnou a “insulárnou”.

Medzitým si antropológovia študujúci nezápadné spoločnosti všimli, že “tradičná” nukleárna rodina vo väčšine kultúr nie je vôbec bežná. Napr. v južnej Ázii “spoločná rodina” rozširuje nukleárnu rodinu naprieč generáciami. V mnohých kmeňových spoločnostiach na Blízkom východe dominujú patrilineárne spoločenské vzťahy. Iné kultúry zase idealizujú rozmanité druhy polygamných manželstiev.

Kľúčovou otázkou, ktorú si mnohí behaviorálni evolucionisti všimli je, že nukleárna rodina je výnimočná v tom ako znižuje význam alloparentálnej starostlivosti.

Nukleárna rodina, tak ako bola koncipovaná na Západe v posledných dvoch storočiach, zredukovala starostlivosť o deti len na jednotlivcov, ktorí sú ich rodičmi. Väčšina zodpovednosti sa kladie na matku. Blízky vzťah medzi matkou a dieťaťom je vo väčšine spoločností zosilnený počas obdobia dojčenia. Ale po odstavení sa dohľad nad starostlivosťou v týchto kultúrach stáva viac distribuovaným, pretože starší súrodenci, tety a strýkovia sa tiež zapájajú do rozsiahlej starostlivosti o malé deti.

Toto však neplatí pre svet sitcomov z 50-tych rokov ako “Leave it To Beaver”. Nukleárna rodina bola situovaná do sveta oddelenosti, jasného a chladne racionálneho rozdelenia medzi domovom, rodinou a spoločenským svetom.

V 20. storočí antropológovia a evoluční teoretici medzi sebou argumentovali o povahe ľudských vzťahov v kontexte nukleárnej rodiny. Sú ľudia monogamní? Alebo sú polygamní? Sú rozšírené rodiny prirodzenejšie?

To čo nám flexibilita a variabilita v rodinnom usporiadaní, hoci aj v prípade niektorých základných spoločných čŕt (napr. alloparentívna starostlivosť) hovoria je, že pýtať sa na pôvodný rodový typ rodiny možno nie je správna otázka. Ľudia sú predovšetkým kultúrne flexibilní a sociálne vzdelávanie je kritické pre našu adaptáciu k miestnym podmienkam. Za druhé, obzvlášť nukleárna rodina, videná dnešnými Západniarmi ako rodina pre rodinu, môže byť v mnohých smeroch aberáciou, predovšetkým pre jej atomizovaný a spoločensky rozložený charakter.

Zdroj: Evolution and human family

Panebože, a títo chcú obviňovať ĽSNS z netolerancie či autoritatívnosti. A tu nejde len o jednu hudobnú skupinu, ale všetkých ľudí, ktorí volili HZDS alebo Smer-SD.

Ako som už písal aj inde: jednoducho odpad, spodina, hnoj, chamraď, svoloč, hovná, podľudia – to sú oni, to je Pohoda. Veď moje obľúbené popisy už dobre poznáte.:-) A nie, ja nie som fanúšik vulgarity a fanatického “čierno-bieleho” videnia sveta. Lenže, niekedy sa inak nedá a musíte fungovať aj v štýle “aký požičať, taký vráť”.

Spravodajstvo BBC News nedávno zverejnilo zatiaľ najväčší a najpodrobnejší prieskum religiozity na Blízkom východe a v severnej Afrike.

Prieskum zahŕňal viac ako 25000 ľudí z 10 krajín medzi rokmi 2018 a 2019.

Od r. 2013 vzrástol počet ľudí v arabsko-moslimskom regióne, ktorí sa identifikujú ako “nenáboženskí”: a to z 8% na 13%. Najväčší nárast je medzi tými, ktorí majú pod 30 rokov. U nich sa až 18% označuje za “nereligióznych”. Jediná krajina, kde vývoj ide opačným smerom (t.j. k väčšej religiozite) je Jemen (čo možno potvrdzuje teóriu, že v ťažších chvíľach, pod stresom, sa ľudia zvyknú viac primknúť k náboženstvu – vieme, že v Jemene zúri vojna).

Ďalšie nedávne demografické zistenia z arrabbarometra sú také, že Arabi:

• sa menej zaujímajú o politiku
• sú za väčšiu podporu žien, pokiaľ ide o pracovný trh a vzdelávanie
• nemenia však svoje pohľady, pokiaľ ide o participáciu žien v politike (Zdroj)

Čo môžeme z týchto výsledkov vyvodiť? Zmení sa raz islamský svet na oblasť, ktorej obyvateľstvo bude viac pripomínať ležérnych Grékov či južných Talianov, ako to raz predpovedal Martin Konvička? A nie je príčinou odklonu náhodou i radikálny islamizmus, ktorého zverstvá ľudí možno prebudili? Alebo je to predovšetkým o tom, že aj v tomto regióne sa zvyšuje prístup k internetu? – no a bezbožný Youtube má dnes väčšiu silu než miestni mulláhovia.

Hodím sem kratšiu reportáž zo slovenských obcí, kde majorita volila LSNS a predtým SMER (ten prvý starší pán boduje :-)). Tie otázky typu “prečo volíš LSNS, keď v obci nemáš Rómov a nie si na tom až tak zle z finančného hľadiska” nám pekne ukazujú mentálne zakrpatenie novinárkych hyen. LSNS dnes v najsilnejšej podobe ponúka naratív národnej slobody a sebaurčenia, ako aj naratív pevnej ruky, ktorá vyrieši všeobecné problémy Slovenska (a človek chce, aby boli tie problémy vyriešené, aj keď sa ho osobne netýkajú. Ja osobne som napr. nemal nejakú extra negatívnu skúsenosť s cigánom, maximálne možno len smrad vo vlaku a žobranie/obťažovanie, ale to neznamená, že nebudem preto rozumieť tomu aký vážny je tzv. rómsky problém a ako ho treba urýchlene riešiť). Samozrejme to či je LSNS schopná aj niečo reálne presadiť je iná otázka (vzhľadom na ich koaličný potenciál či ne-potenciál, ale aj celkovú kognitívnu či technokratickú úroveň tejto strany).

Určite ste už zachytili predbežné výsledky eurovolieb. Vyhrali pomerne výrazne progresívci (20,1%), Smer (15,7%) prišiel o svoje dlhodobé prvenstvo (tam bude teraz veľmi zaujímavé sledovať, čo sa bude diať. Beňová sa už pustila do Blahu a v podstate naznačila, že aj on je príčinou tohto poklesu) a kotlebovci (12,10%) majú slušné tretie miesto – ale aj u nich som očakával o čosi lepší výsledok.

Predovšetkým sú tieto voľby debaklom pre dve pro-národné strany: SNS a Salviniho spojencov Sme rodina. Obzvlášť pri Sme rodina je to poriadne fiasko vzhľadom na celý ten humbuk okolo ich pozvania Marine Le Pen do Bratislavy. Evidentne to ich voličov nemobilizovalo (alebo uprednostnili nakoniec LSNS?).

Každopádne tieto voľby opäť nedopadli dobre pre sily označujúce sa ako pro-národné. Slovensko mi dnes príde veľmi rozdelené a naozaj mi to tak vychádza, že národno-konzervatívne a liberálne sa tu delí pol na pol – ale s tým, že liberálni voliči sú očividne viac mobilizovaní.

Navyše mám obavu, že spôsob propagandy, naratívy či celkový štýl slovenských konzervatívno-národných síl začína skôr napomáhať rastu liberálnych priaznivcov a ich mobilizácii (trochu som sa tohto javu dotkol v tomto článku). Tieto sily potrebujú sebareflexiu a lepšie si premyslieť svoju stratégiu i témy.

Predovšetkým, EU sa podľa mňa tak skoro nerozpadne a po fiasku s Brexitom viac menej nikto odtiaľ odísť nechce (dnes ani kotlebovci. A aj kritika LSNS dnes už vyznie skôr len ako tliachanie do vetra. Nemyslia to vážne). Nie je k tomu dnes jednoducho poriadna vôľa. Sám Šimečka s kľudom spomína istého chalana, čitateľa HS, ktorý sa vyhrážal jemu a Čaputovej basou, avšak napriek tomu chce ostať v EU (lebo ekonomické výhody). Tí dvaja kotlebovci v EP toho veľa nenamelú – budú len bučať, nadávať a robiť propagandu, ako aj doteraz, a popri tom poberať absurdne kráľovský plat – a celá karavána nejako pôjde ďalej. Tak to by bolo zatiaľ k tejto fraške všetko.

autor: Curt Doolittle

To čo robí z kresťanstva židovskú vieru je jeho metóda prezentácie (fiktívna história), adaptácia skôr než homerické opakovanie (ospravedlnenie), ďalej jeho metóda argumentu: pilpul (sofizmus), požiadavka exkluzivity (monoteizmus), požiadavka pre podvolenie sa (otrocká morálka), požiadavka pre poslušnosť (zákon vs. múdrosť) skôr než rešpekt a tolerancia, požiadavka pre expanziu (dominancia), rozdeľovanie a démonizácia ostatných (polyetika – hoci v kresťanstve je menej prítomná ako v judaizme a islame), primát kňazov a konformita skôr než zákon a riešenie konfliktu, maladaptivita (devolúcia) skôr než adaptivita (trhy), genetika (dysgenika skôr než eugenika) a šírenie “zdrojov nevedomosti” skôr než znalosť a inovácia. Skutočnosť, že bolo nazývané ópiátom más je jednoducho medicínsky truizmus, pretože presne tým aj je (doslova).

Skutočnosť, že ľudia hovorili a písali po grécky v krajinách dobytých Grékmi z nich ešte Grékov nerobí. To čo ich robí členom skupinovej evolučnej stratégie je ich metóda spolupráce ku konkrétnemu cieľu. V prípade rozporu západné vs. semitské ide o rozpor pravdy, súladu, heroizmu, aktivity, inovácie a vlády empirického zákona voči klamaniu, nesúladu, otroctvu, absencii aktivity, stagnácie a vláde fiktívneho zákona.

Historický problém, ktorému čelí aristokracia a mužný západný človek pri liečbe jeho podľudí a zženštilej infekcie abrahámovského sofizmu je skutočnosť, že empirický zákon, obchod a veda sú jednoducho praktikované, zatiaľ čo o literatúre sa diskutuje. Len čo človek tomu porozumie, potom paralela medzi judaizmom a marxizmom a kresťanstvom a postmodernizmom bude očividná. Uvidíme židovskú pseudovedu a židovský zákon, ktoré sú nesúladné a kresťanskú literatúru a racionalizmus, ktorý je alegorický a nesúladný. Všetky tieto ideológie sa pokúšajú preťažiť rozum rámcovým obskurantizmom a sugesciou, apelom na intuíciu interpersonálnej skúsenosti, skôr než informovaním nás o limitoch osobného vnímania a skúsenosti a využitím fyzických a logických prostriedkov pre ich rozšírenie.

Abrahámizmus je sofizmus prostredníctvom analógie, nie prostriedkami deskripcie. Západný človek skúma empiricky, aby porozumel realite a ovládol ju. Semitský človek namiesto toho vytvára fikcie, aby ignoroval a obchádzal realitu.

Abrahámovský fikcionalizmus je výrazným opakom západnej deskripcie. Oni nám rozprávajú fikciu. My oznamujeme udalosti.