Zamyslenie sa nad pojmom tradičná rodina a zopár problematizujúcich faktov

Dnes sa veľa hovorí o tradičnej rodine a o jej ochrane pred predovšetkým tým, čo sa označuje ako “dúhová” agenda. Avšak konzervatívci sa pri tomto boji často zapletú do spleti argumentácie, ktorá pôsobí nepresvedčivo vzhľadom na to, čo sa vie o vývoji rodiny a jej formách.

Predovšetkým, tradičná rodina nie je najlepší výraz. To čo majú ľudia dnes na mysli je presnejšie nukleárna rodina západného typu – a tá je naozaj istý novotvar. Tisícročia totiž fungovala polygénna patrilokálna a matrilokálna rodina. Táto forma rodiny je dokonca opísaná aj v Tóre i v Novom zákone. Toto bola “tradičná” rodina po väčšinu ľudských dejín. Vlastne aj je – keďže podla štatistickej zbierky údajov o takmer 200 rôznych ľudských kultúrach z roku 1969 sa monogamná rodina v nejakom tom katolíckom chápaní vyskytuje v menej než 20% manželstiev celosvetovo. Zvyšok tvoria polygamné a v zanedbateľnej miere polyandrické vzťahy. A i z tých “tradičných” monogamných je menej než polovica sexuálne monogamná.

Kým v starovekých civilizáciách v biblických časoch bola normou polygénna rodina s nástupom kresťanstva sa najskôr zaviedla sociálna monogamia, a tým sa prerušili klanové usporiadania rodín (tie stále pretrvávajú napr. v moslimskom svete, v Afrike a v iných oblastiach tzv. tretieho sveta).

Do stredoveku bola tradičná rodina trojgeneračná a výchova prebiehala výhradne po ženskej línii – ženy vychovávali aj chlapcov aj dievčatá s pomocou starých mám a iných žien (hovorí sa tu o tzv. grandmother efekte a fungovaní žien aj po ukončení ich fertility). Nuž, o žiadne ženské a mužské vzory pre dieťa sa nikto nestaral: v stredoveku fungovala napr. aj taká oblácia, t.j. adopcia malých detí mníchmi do pohlavne segregovanej spoločnosti. Nevesty mávali 12-16 rokov (dnes by sme hovorili o pedofílii či hebefílii – asi preto niektorí tak radi píšu, že Kotleba sa chce vrátiť do stredoveku :-)), ženích mohol mať aj 30+. Neskôr cirkev zaviedla zákaz konsangvinných manželstiev (t.j. medzi príbuznými) a tak sa pretrhali majetkové zväzky medzi rodinami, čím postupne došlo aj k úpadku feudalizmu (treba však uviesť, že tento zákaz mal pozitívne eugenické účinky na európske populácie).

Veľký zlom neskôr predstavovali industriálna revolúcia a prechod ku kapitalizmu – tie totiž zobrali ženám domácu prácu a museli začať pracovať mimo domu (a teda aj mimo detí).

A ako presne fungovalo manželstvo a rodina na Západe v takom 19.storočí až do nejakého toho začiatku 20.storočia, teda tá v povedomí klasická tradičná romantická predstava kresťanskej či tradičnej rodiny? Nuž, manželské zväzky bývali väčšinou zaranžované rodičmi (ešte aj mne moja babka hovorila, že moji praprarodičia mali takto zaranžované manželstvo, nikto sa ich na nič nepýtal, rozhodla rodina). Išlo tu teda často čisto o ekonomický kalkul (u chudobných často len o snahu, aby bolo nejaké potomstvo a aby neostali na ocot, ako sa hovorí) a nejaká láska išla pochopiteľne bokom.

Taktiež deti boli dávané na kojenie a rýchlo do škôlok napriek tomu, že detská mortalita bola aj 50%, pretože matka musela v rozvíjajúcom sa kapitalizme už makať mimo domov a detí bolo jednoducho veľa, decká často museli už tak skoro ako od veku 10 rokov ísť z domu do práce – aj citové vzťahy medzi rodičmi a deťmi často absentovali, nehovoriac o tom, že obrovské množstvo detí vyrastalo v prepchatých ústavoch (veď aj Olivera Twista sme čítali viacerí). Zvyčajne viacero rodín obývalo jednu izbu a všetky aktivity (vrátane sexu) sa diali pred očami detí a cudzích ľudí (keďže niekedy aj posteľ bola len jedna). Domáce násilie a zneužívanie samozrejme existovali aj vtedy a dosť možno vo väčšej miere – keďže sa mohli ďaleko ľahšie ututlať a verejnosť nebola tak citlivá. Dnes sa na práva detí, ich ochranu pred týraním a zneužitím kladie ďaleko väčšia pozornosť. [1]

S tým ako sa zvyšovala zamestnanosť žien dochádza aj k väčším tlakom na plat a majetok, a tým aj na majetkové práva žien (dedenie). Postupne sa formuje sociálny štát a dochádza k presunu výchovy z domu do verejných, spočiatku pohlavne segregovaných, škôl. S tzv. ženskou emancipáciou prišli aj volebné právo, civilný sobáš a civilný rozvod (na rozvedených ľudí spočiatku padali hromy blesky, ich ťažký hriech, v podobe druhého manželstva po rozvode, ich mal zanechať umučených v pekle. Dnes už by si nikto, vrátane cirkvi, nedovolil o rozvedených takto vyjadrovať).

Konzervatívci v tých časoch boli samozrejme proti týmto novotám: žena mala byť doma, poslúchať manžela a vychovávať deti (späť v čase konzervatívci nemali žiadnu mantru o mužskom a ženskom vzore, naopak výchova dieťaťa mala byť výlučne na žene, ktorá mala ostať v domácnosti). O neplodných pároch konzervatívci hovorili ako o “vyschnutých konároch” obdarovaných utrpením, ktoré mali niesť svoj údel a nerozmýšľať nad rozvodom. S príchodom IVF a tzv. detí zo skúmaviek sú dnes takéto páry, ak tieto metódy použijú, podľa cirkvi hriešne a proti prírode a proti božím zákonom (čo tam potom, že fertilita v Európe je sakramentsky nízka a aj kvôli imigrácii inorasových etník potrebujú Európania zvyšovať fertilitu – a vzhľadom na upadajúcu plodnosť a neskorší vek vstupu do manželstva budú čoraz častejšie a potrebnejšie práve i metódy ivf).

A takto ten kolobeh funguje neustále. Vždy sa proti nejakej novote postaví argument zachovania toho, čo sa v danom čase vníma ako “tradícia” alebo “tradičná” rodina, hoci veci nie sú statické, ale sa neustále vyvíjajú, pričom aj rodina a jej chápanie podlieha tomuto vývoju a tlakom prostredia. A tak výsledkom je, že dnešné novodobé konzervy sú v porovnaní so svojimi prapraprapredkami vlastne ultra – liberálni ničitelia rodín… 🙂

Záver

Na druhej strane treba poznamenať, že nukleárna rodina západného typu sa javí v mnohom ako očividný prínos, výhodou, ktorá minimalizuje plytvanie zdrojmi na nejaké čisto márne (napr. hedonistické) ciele. Nukleárna rodina zavedená na Západe, kde sa otec a matky delia o staroslivosť o deti, pôsobí ako najlepší prostriedok efektívnej reprodukcie a výchovy detí, kedy jej sila nie je oslabená zbytočnými polyamortnými vzťahmi. Hoci uznávam, že z hľadiska propagandy je pojem tradičná rodina pre konzervatívcov skôr efektívnejší, tak pri niektorých hĺbkových debatách, obzvlášť s oponentmi, bude pre konzervatívcov pri argumentácii voči homomanželstvám možno lepšie používať výraz heteronormativita – pretože to je o čo v reáli bojujú. Vyhnú sa tak niektorým vyššie spomenutým proti-argumentom. A heteronormativitu je predsa len ľahšie obhájiť – keďže tá nie je zakotvená v spoločenských konvenciách (ako si aj konzervatívci často mylne myslia), ale v samotnej prírode.

Poznámky:

[1] Mýtom je i naivná predstava, že sexuálne zneužívanie detí kňazmi sa rozbehlo až po nejakej sexuálnej revolúcii v 60-tych rokoch (v skutočnosti drvivá väčšina týchto prípadov, o ktorých sa dnes hovorí, pochádza zo 60-tych a 70-tych rokov. Posledných 25 -30 rokov je sexuálne zneužívanie v cirkvi raritnejšie. Tento pokles však nezapadá veľmi do konzervatívneho naratívu o po-konciliárnej “liberálnej” cirkvi, v ktorej je viac zlých homosexuálov, a preto sa situácia zhoršuje – opak je pravdou ). Mimochodom, úchylných kňazov hromadne riešilo už NS Nemecko. Ba čo viac, taký Sv. Peter Damiani sa už pred tisíc rokmi sťažoval na obrovskú sexuálnu zdegenerovanosť kňazov. Pred-reformačná cirkev bola všeobecne známa pre svoju sexuálnu nemorálnosť, nedodržiavanie celibátu a pod. Spomenúť možno aj veľký pedofilný škandál piaristického rádu v 17.storočí. V skutočnosti je to dnes viac o tom, že cirkev už nemá také páky na utajovanie týchto záležitostí, je kritizovateľná a pod väčším dohľadom. Kňaz už nie je poloboh a obete sa už neboja “otvoriť ústa”. (Link) Pohľad a prístup verejnosti k obetiam sexuálneho zneužívania bol výrazne ovplyvnený i nedávno napr. v súvislosti so šokujúcim dokumentom o Michaelovi Jacksonovi.

Rasa ako sociálny konštrukt

Keď ľudia počujú, že rasa nie je biologický koncept, ale skôr sociálny, predpokladajú, že kategórie, ktoré sú platné a používané v biológii nie sú sociálnymi konštruktami. Inak povedané, ľudia predpokladajú, že platná biologická kategória a sociálny konštrukt sa vzájomne vylučujú. Lenže to nie je pravda.

Ak budeme kategorizovať objekty, potom to znamená, že sme sa rozhodli zoskupiť isté veci a odlíšiť ich od ostatných. V tomto zmysle sú teda všetky kategórie aj sociálnymi konštruktmi. Ak by sme chceli mohli by sme sa napr. zbaviť kategórie “stôl” a na namiesto nej vytvoriť dve nové kategórie: jednu pre všetky “stoly”, ktoré sú hnedej farby a ďalšie pre “stoly”, ktoré nie sú hnedé. Samozrejme, že v tomto prípade je užitočnejšie mať len jednu jedinú kategóriu, ktorá označuje všetky stoly. Pointa je však v tom, že sme sa už rozhodli používať jednu kategóriu namiesto inej alebo viacerých. Vidíme teda, že pri všetkých kategóriách máme prítomný i “umelý” alebo “sociálny” aspekt.

Sociálny konštruktivizmus sa teda netýka len rasy. Všetky kategórie, vrátane vedeckých, sú nástrojmi a ich platnosť musí byť určená podľa toho či sú alebo nie sú takéto kategórie užitočné. Jednoduché konštatovanie, že nejaká kategória je vytvorená človekom nám nepovie nič o tom, či vedcom môže pomôcť pri predpovedaní alebo vysvetľovaní prírodného sveta. To, že je rasa spoločensky konštruovaná je irelevantné, pokiaľ ide o jej platnosť.

Je dôležité si uvedomiť, že takéto “sociálne konštruované” kategórie sú tiež aj “biologicky reálne” v tom zmysle, že ide o spoločensky konštruované spôsoby, ako organizovať prirodzenú biologickú variáciu. Áno, mohli by sme si vybrať aj iné spôsoby zoskupovania. V skutočnosti existuje nespočet spôsobov, ako by ste mohli zoskupiť ľudí na základe ich biológie či biologickej variácie.

V reálnom živote si aj často vyberáme rôzne spôsoby. Napríklad, keď hovoríme o cukrovke, kategorizujeme “diabetikov” a “ne-diabetikov”. Aj v tomto prípade kategorizujeme ľudí, ktorých sme vynašli, na základe biologických odlišností medzi nim. Znamená to snáď, že “diabetici” nemajú miesto v lekárskej vede? Samozrejme, že nie.

Skutočnosť, že rasová kategorizácia je vytvorená ľuďmi skôr než prírodou, bola rozpoznaná už pred stovkami rokov. Napríklad, keď berieme do úvahy povahu odrody, hlavnej poddruhovej kategórie ranej biológie a taxanomickú úroveň, do ktorej Carl Linné zaradil rasy. Tento zakladateľ modernej biologickej taxanómie napísal, že “druhy a rody sa považujú vždy za diela prírody, ale odrody sa zvyčajne odvodzujú od kultúry”. (Link).

Erynst Mayr , pravdepodobne najdôležitejší taxonomista 20. storočia a objaviteľ najpopulárnejšieho moderného kritéria poddruhu, nazýval poddruhy “výlučne subjektívnou” kategóriou. Ďalej uviedol, že “poddruh je len striktne utilitárny klasifikačný nástroj na zachytávanie populačných vzoriek” (Keita 1993).

Keď biológ J. Tilden reagoval v 60-tych rokoch na sťažnosť ohľadne subjektivity taxanómie poddruhov napísal: “Cítim, že by sme mali mať mentálnu výhradu, že naše systémy existujú viac v našej mysli než v prírode. Náš systém môže byť užitočný ako nástroj, nemôžeme však predpokladať, že by nemohol byť navrhnutý aj iný systém, ktorý by vyjadroval rovnaké koncepty alebo dokonca lepšie. Z tohto hľadiska by tak koncept poddruhov nemal byť viac pod paľbou, než akákoľvek ďalšia úroveň klasifikácie, pretože všetky sú rovnako produktom ľudskej vynaliezavosti.” (Tilden 1961).

Je zrejmé, že tým, ktorí vidia rasu ako biologicky reálnu bolo dávno známe, že je i sociálne konštruovaná. Navyše v nespolitizovanom kontexte by sotva niečo také bolo považované za kontroverzné alebo irelevantné. Skutočnosť, že daná kategória je vytvorená človekom neznamená, že nám nemôže pomôcť predvídať a vysvetliť prírodu. Preto ani nemá veľký význam to, či má alebo nemá takáto kategória svoje miesto vo vede.

Zdroj: Race is a social construct, Alternative Hypothesis, krátené

Evolúcia a ľudská rodina

Na obrázku vyššie vidíme klasický ideál – tzv. nukleárnu rodinu, väčšinou nazývanú aj ako “tradičná” rodina – čiže matka, otec, deti a ich vlastný rodinný dom niekde v sanitanizovanom predmestí. V Amerike 50-tych rokov bol tento obraz neustále propagovaný, napr. aj v tom čase veľmi populárnym sitcomom Leave It to Beaver.

Lenže v 60-tych a 70-tych rokoch sa niečo zmenilo. Množstvo mladých ľudí, ktorí vyrástli presne v takýchto rodinách z 50-tych rokoch, začalo proti tomuto “tradičnému” lifestylu rebelovať. Takýto životný štýl považovali za umelý, obmedzujúci a príliš konzervatívny.

Ale čo ak tento typ rodiny nebol vôbec konzervatívny? Aj vďaka knihám ako “Manželstvo, História: Ako láska porazila manželstvo” sa môžeme stretnúť s istým revizionistickým pochopením nukleárnej rodiny. Základným porozumením je fakt, že nukleárna rodina je v skutočnosti nedávnou kultúrnou inováciou 19.storočia – a to platí i pre Západ.

Dvaja jednotlivci, zosobášení a vychovávajúci rodinu oddelene od zvyšku príbuzenstva. Ich voľné večere sú “rodinným časom”, ktorý trávia napríklad s priateľmi alebo občianskymi spoločnosťami. Toto je nóvum, pri ktorom zvyšok sveta akoby zmizol, kedy sa rodina stala singulárnou a “insulárnou”.

Medzitým si antropológovia študujúci nezápadné spoločnosti všimli, že “tradičná” nukleárna rodina vo väčšine kultúr nie je vôbec bežná. Napr. v južnej Ázii “spoločná rodina” rozširuje nukleárnu rodinu naprieč generáciami. V mnohých kmeňových spoločnostiach na Blízkom východe dominujú patrilineárne spoločenské vzťahy. Iné kultúry zase idealizujú rozmanité druhy polygamných manželstiev.

Kľúčovou otázkou, ktorú si mnohí behaviorálni evolucionisti všimli je, že nukleárna rodina je výnimočná v tom ako znižuje význam alloparentálnej starostlivosti.

Nukleárna rodina, tak ako bola koncipovaná na Západe v posledných dvoch storočiach, zredukovala starostlivosť o deti len na jednotlivcov, ktorí sú ich rodičmi. Väčšina zodpovednosti sa kladie na matku. Blízky vzťah medzi matkou a dieťaťom je vo väčšine spoločností zosilnený počas obdobia dojčenia. Ale po odstavení sa dohľad nad starostlivosťou v týchto kultúrach stáva viac distribuovaným, pretože starší súrodenci, tety a strýkovia sa tiež zapájajú do rozsiahlej starostlivosti o malé deti.

Toto však neplatí pre svet sitcomov z 50-tych rokov ako “Leave it To Beaver”. Nukleárna rodina bola situovaná do sveta oddelenosti, jasného a chladne racionálneho rozdelenia medzi domovom, rodinou a spoločenským svetom.

V 20. storočí antropológovia a evoluční teoretici medzi sebou argumentovali o povahe ľudských vzťahov v kontexte nukleárnej rodiny. Sú ľudia monogamní? Alebo sú polygamní? Sú rozšírené rodiny prirodzenejšie?

To čo nám flexibilita a variabilita v rodinnom usporiadaní, hoci aj v prípade niektorých základných spoločných čŕt (napr. alloparentívna starostlivosť) hovoria je, že pýtať sa na pôvodný rodový typ rodiny možno nie je správna otázka. Ľudia sú predovšetkým kultúrne flexibilní a sociálne vzdelávanie je kritické pre našu adaptáciu k miestnym podmienkam. Za druhé, obzvlášť nukleárna rodina, videná dnešnými Západniarmi ako rodina pre rodinu, môže byť v mnohých smeroch aberáciou, predovšetkým pre jej atomizovaný a spoločensky rozložený charakter.

Zdroj: Evolution and human family

Cárske Rusko – príliš dobré na svoj vlastný úkor

Aké bolo Rusko cára Mikuláša II., t.j. predtým než ho ovládli boľševici?

Všeobecná predstava by sa dala zhrnúť do týchto 2 pohľadov:

  1. Cárske Rusko bola poverčivá krajina pravoslávnych ikon a hliadkujúcich kozákov s nagajkami v ruke – a bola to úplne strašná krajina! – liberáli, marxisti.
  2. Cárske Rusko bola poverčivá krajina pravoslávnych ikon a hliadkujúcich kozákov s nagajkami v ruke – a bola to úžasná krajina! – neoreakcionári.

A teraz (pre mnohých prekvapivá) realita: Cárske Rusko bolo v mnohých ohľadoch spoločensky liberálnou krajinou dokonca aj v porovnaní so štandardmi západnej Európy.

Poďme sa na to bližšie pozrieť.

Pokračovať v čítaní článku “Cárske Rusko – príliš dobré na svoj vlastný úkor”

Ďalší “slušný” v akcii

Panebože, a títo chcú obviňovať ĽSNS z netolerancie či autoritatívnosti. A tu nejde len o jednu hudobnú skupinu, ale všetkých ľudí, ktorí volili HZDS alebo Smer-SD.

Ako som už písal aj inde: jednoducho odpad, spodina, hnoj, chamraď, svoloč, hovná, podľudia – to sú oni, to je Pohoda. Veď moje obľúbené popisy už dobre poznáte.:-) A nie, ja nie som fanúšik vulgarity a fanatického “čierno-bieleho” videnia sveta. Lenže, niekedy sa inak nedá a musíte fungovať aj v štýle “aký požičať, taký vráť”.

Arabi strácajú religiozitu

Spravodajstvo BBC News nedávno zverejnilo zatiaľ najväčší a najpodrobnejší prieskum religiozity na Blízkom východe a v severnej Afrike.

Prieskum zahŕňal viac ako 25000 ľudí z 10 krajín medzi rokmi 2018 a 2019.

Od r. 2013 vzrástol počet ľudí v arabsko-moslimskom regióne, ktorí sa identifikujú ako “nenáboženskí”: a to z 8% na 13%. Najväčší nárast je medzi tými, ktorí majú pod 30 rokov. U nich sa až 18% označuje za “nereligióznych”. Jediná krajina, kde vývoj ide opačným smerom (t.j. k väčšej religiozite) je Jemen (čo možno potvrdzuje teóriu, že v ťažších chvíľach, pod stresom, sa ľudia zvyknú viac primknúť k náboženstvu – vieme, že v Jemene zúri vojna).

Ďalšie nedávne demografické zistenia z arrabbarometra sú také, že Arabi:

  • sa menej zaujímajú o politiku
  • sú za väčšiu podporu žien, pokiaľ ide o pracovný trh a vzdelávanie
  • nemenia však svoje pohľady, pokiaľ ide o participáciu žien v politike (Zdroj)

Čo môžeme z týchto výsledkov vyvodiť? Zmení sa raz islamský svet na oblasť, ktorej obyvateľstvo bude viac pripomínať ležérnych Grékov či južných Talianov, ako to raz predpovedal Martin Konvička? A nie je príčinou odklonu náhodou i radikálny islamizmus, ktorého zverstvá ľudí možno prebudili? Alebo je to predovšetkým o tom, že aj v tomto regióne sa zvyšuje prístup k internetu? – no a bezbožný Youtube má dnes väčšiu silu než miestni mulláhovia.

Maskot Progresívneho Slovenska

Počas kampane pred eurovoľbami ste mohli zachytiť aj volebný spot Progresívneho Slovenska na podporu profesionálneho luterána (uf, Martin Luther sa musí inak obracať v tom hrobe pri pohľade na to, čo všetko sa vyvinulo z jeho reformácie :-)) Prostredníka, v ktorom na jeho voľbu vyzýval asi najznámejší slovenský transgender DJ Matúš Lenický alias B-Complex, v súčasnosti samozrejme požadujúci od spoločnosti oslovenie Matia.

Pokračovať v čítaní článku “Maskot Progresívneho Slovenska”