Prečo je epigenetika takmer celkom pseudovedecká

V prvom rade si treba uvedomiť, že k tomu, aby sme vysvetlili čokoľvek v rámci evolúcie, vývoja alebo správania nie je potrebná epigenetika. To čo má veda v súčasnosti na mysli pod pojmom epigenetika sa vzťahuje k 3 fenoménom:

  1. k individuálnej genetickej EXPRESII jedinca v rámci jeho tela.
  2. k prechodu individuálnej pasáže spermiou alebo vajíčkom, účinkom takejto genetickej expresie na spermii alebo vaječných bunkách.
  3. matkina in utero podmienka počas jej krehkých štádií raného vývoja plodu. Pokiaľ nie je inak známe, tak nie je tu žiadna iná genetická modifikácia mimo selekcie, variácie zo selekcie (permutácia) a mutácie (chyba).

Epigenetická dedičnosť bola preukázaná pri rastlinách a červoch. Lenže treba si uvedomiť, že cicavce sú odlišný druh. Cicavce si prechádzajú dvomi kolami epigenetického “preprogramovania” – raz po oplodnení a potom opäť počas tvorby gamét (pohlavných buniek) – u ktorých je väčšina chemických značiek vyčistená.

Výsledok epigenetického dedičstva je vlastne spôsobený niečím iným. Odborníci uvádzajú štyri možnosti:

  1. nezistené mutácie v sekvenciách DNA.
  2. behaviorálne zmeny (ktoré sami môžu spustiť epigenetické značky)
  3. zmeny v mikrobióme.
  4. alebo prenos metabolitov z jednej generácie na druhú. Autori však tvrdia, že väčšina epigenetického výskumu, najmä ak ide o ľudské zdravie, tieto možnosti nedokáže odstrániť.

Je pravdou, že environmentálne faktory môžu ovplyvňovať epigenetické značky u detí a ovplyvniť vyvíjajúce sa plody in utero. Čo je ďaleko menej jasné je to, či takéto modifikácie sú následne prenesené na budúce generácie. Dokonca ak aj predpokladáme, že epigenetické značky môžu byť prenesené na deti a dokonca ďalej na vnúčatá, tak je veľmi nepravdepodobné, že by mohli byť odovzdané ešte ďalej – na pravnúčatá a nasledujúce generácie.

Epigenetické “preprogramovacie” mechanizmy cicavcov sú jednoducho príliš robustné. Mali by sme byť preto skeptickí k štúdiám, ktoré tvrdia, že detekovali účinky na zdravie kvôli epigenetickej dedičnosti. Takýto humbuk sa snáď čoskoro stratí a koncept Lamarckovej evolúcie sa môže vrátiť tam kam patrí – do hrobu.

Autor: Curt Doolittle (zdroj: Facebook)