Muž, ktorý chcel byť kráľovnou, 1.časť

LGBTQQIP2SAA – takto by v súčasnosti mal vyzerať konečný zoznam. A možno niekto ešte príde s ďalšími písmenkami alebo číslami. Celá abeceda totiž nebola ani zďaleka využitá a hovorí sa, že fantázii sa medze nekladú. 🙂

Predpokladám, že väčšina z vás zachytila kontroverziu okolo Gender Swap Day – plánovej študentskej akcie gymnázia Juraja Hronca v Bratislava. Akcia mala spočívať v tom, že sa študenti priamo v škole prezlečú za opačné pohlavie – vraj ako vyjadrenie podpory voči LGBT komunite. No, dosť zvláštne vyjadrenie podpory, pretože vo všeobecnosti platí, že ak sa normálny heterosexuál hrá na homosexuála alebo transsexuála, má to parodizujúci, zosmiešňujúci obsah. A nakoniec práve z tohto dôvodu škola túto nepremyslenú akciu i zrušila.

Plánovaná “džendžer” estráda pochopiteľne vyvolala vlnu rozhorčenia v konzervatívnej alternatíve a následne aj spätnú reakciu tzv. liberálov, ktorým asi nedošlo to čo vedeniu školy, t.j. že akcia môže v skutočnosti LGBT komunitu dehonestovať. Každopádne, keď už sme pri tej dehonestácii, tak z reakcií našich “slniečok” bola najpozoruhodnejšia jednoznačne tá od Ondreja Dostála. Toto bude pamätné. 🙂

Toto sa pánovi poslancovi veľmi nepodarilo.
Keď už tak veľmi chcel podporiť “džendžer”, tak sa mohol aspoň nahodiť ako regulérny cross-dresser/tranvestit. Tak to skôr vyzerá, že sa len hrá na “strašiaka do maku”, nie transgendera. Tak či onak, budí to dojem psychiatrického pacienta. Nabudúce odporúčam ešte zavolať do partie aj Lorenza s Kalmusom, nech je to teda kompletné. 🙂

V nasledujúcom texte sa však nechcem až tak venovať politike radikálne ľavice, tomu, prečo venuje toľko času propagácii sexuálnych abnormalít či kultúrnemu boju medzi liberálmi a konzervatívcami. Napokon kultúrny marxizmus je komplexná záležitosť na viac článkov. Tentoraz sa budeme venovať predovšetkým vede, jej konkrétnym zisteniam a trochu aj histórii. Pokúsim sa približne načrtnúť ako to s tými LGBT vlastne je.

Na celej problematike LGBTI ma zaujalo, že napriek sústavnému mediálnemu bombardovaniu, ľudia o tomto fenoméne, pokiaľ ide o vedeckú stránku veci, zase až tak veľa nevedia. Aj tí, ktorí sa často vyjadrujú k danej problematike sa o vedu príliš zaujímať nebudú, budú riešiť skôr politiku. Márne by ste tiež hľadali nejaký solídnejší text o homosexualite či transsexualite aj v slovenskom alternatívnom priestore. Ak sa aj niečo nájde, tak väčšinou ide o prebraté texty v štýle amerických “biblických” webov typu Conservapedia (kde sa napr. popiera evolučná teória alebo sa tvrdí, že nacisti boli vlastne niečo ako homosexuálne hnutie či obdobné “chuťovky”) – jednoducho to niekedy až príliš zaváňa okatým biasom a pseudovedou.

A pritom samotná téma je zaujímavá a nie je na škodu sa v nej aspoň trochu vyznať. Podobne ako v prípade otázky dedičnosti inteligencie a jej rozdielnej distribúcii naprieč rasami disponujeme dnes i množstvom solídnej vedy ohľadne homosexuality a genderovej dysfórie. Samozrejme nevieme všetko na isto (to platí predovšetkým pre príčiny týchto javov, hoci veda je už celkom blízko k ich zisteniu), ale istý jasnejší obraz o tom, ako to asi bude, človek získa.

Pochopiteľne, skoro každý má svoju obľúbenú teóriu o sexuálnej príťažlivosti či transsexualite, či už pôjde o predstavu, že ide o niečo z podstaty flexibilné a ovplyvniteľné psychologickými vplyvmi a výchovou, alebo naopak ide o niečo nemenné s čím sa jedinec rodí. Vedec Gregory Cochran to pekne zhrnul na jednom diskusnom fóre:

„Jedna z najzaujímavejších vecí, s ktorou som sa pri svojej práci stretol je uvedomenie si, že ľudia si myslia, že majú právo na názory, názory, ktoré majú byť dôveryhodné na témy, o ktorých v skutočnosti nič nevedia. Ale nejde o prípad každej témy: nikdy som nestretol ľudí s vášnivými, neinformovanými názormi o relatívnych výhodách Rayleighovho rozptylu majákov a sodíkových majákov v adaptačnej optike alebo o modrých či červených gigantoch ako cieľoch pre hviezdny senzor Trident II. Ale len čo ide o evolučnú biológiu, každý je odrazu kráľom.“

Samozrejme, autor tohto textu je tiež len náruživý čitateľ skutočných kráľov a nie študovaný akademik. Ale predsa len, ak by som mohol odporučiť laikom aspoň jednu jedinú knihu zaoberajúcu sa otázkou sexuálnej orientácie a transsexuality bola by to kniha od klinického psychológa Michaela BaileyhoMuž, ktorý chcel byť kráľovnou“. Kniha bola napísaná už v r. 2003, ale stále predstavuje jeden z najlepších sumárov o danej problematike. Je napísaná inteligentne, miestami i vtipne a s nadhľadom, v dobrom slova zmysle popkultúrne. Kniha sa vyhýba akémukoľvek moralizovaniu či odsudzovaniu, zatiaľ čo je stále relatívne dosť politicky nekorektná (Bailey bol kvôli nej dokonca fyzicky napadnutý trans-aktivistami). Už samotný názov knihy nám ukazuje, že Bailey má celkom dobrý zmysel pre humor (názov odkazuje na známy film so Seanom Connerym).

Kniha obdržala pozitívny feedback od renomovaného sexuológa, odborníka na parafílie, Jamesa Cantora, neurovedca Simona LeVeya, ktorý skúmal mozgy homosexuálnych mužov alebo evolučného psychológa Stevena Pinkera, podľa ktorého sa táto kniha “nebude páčiť strážcom politickej korektnosti, či už z ľavicového alebo pravicového spektra, ale bude prijatá intelektuálne zvedavými ľuďmi všetkých rodových identít a sexuálnych orientácií.” Kniha tiež obdržala pozitívne recenzie zo strany niektorých konzervatívnych či “alt right” autorov, ako je napr. rasový realista Steven Sailor, ktorý s Baileym spravil rozhovor.

Bailey strávil desaťročia návštevami gay klubov a drag queen predstavení, rozhovormi s transsexuálmi, sledovaním života detí s genderovou non-konformitou či reportom tých najbizarnejších parafílií, aké si len viete predstaviť. Má za sebou viacero peer reviewed výskumov. Prečo sa vlastne tento heterosexuál, ženatý otec dvoch detí, stal nakoniec špičkovým odborníkom na oblasť homosexuality a transsexuality? Podľa vlastných slov nikdy nezamýšľal postaviť svoju kariéru práve na tomto. Pôvodne nevedel o čom by mal písať vo svojej dizertačnej práci, až ho jedného dňa jednoducho osvietilo – toto bude téma, ktorá zaujme verejnosť. A aj zaujala.

Kniha má dve časti. Prvá časť sa venuje gejom, ich špecifickému vývoju už od narodenia, ich femininite, maskulinite, tomu v čom sú identickí s heterosexuálnymi mužmi a v čom sa zase zvyknú (v priemere) odlišovať, predsudkom, ktoré sú o nich pravdivé a ktoré naopak nie a množstvu iných zaujímavostí. Bailey tiež ponúka zhodnotenie dnes už solídnej evidencie, že mužská homosexualita je kongenitálna (čiže je pravdepodobne výsledkom genetických faktorov a prenatálneho vývoja, resp. prostredia). Druhá časť sa zase venuje transsexuálom (konkrétne mužom, ktorí chcú byť ženami, resp. podstúpia tranzíciu na ženu).

Bailey sa však vôbec nevenuje lesbám (tie si podľa neho zaslúžia samostatnú knihu). Je to dané aj tým, že o lesbách sa všeobecne vie menej, väčšina vedeckých štúdií ohľadne homosexuality sa týka mužov. Príčinou podľa Baileyho je to, že lesieb je v populácii o niečo menej ako gayov (lesieb je relatívne málo, ale za to veľa žien spadá do bisexuálneho spektra, ak nie i väčšina) a vo všeobecnosti nie sú pre ľudí až také zaujímavé a kontroverzné. je tu istý dvojitý štandard v prístupe, ktorého príčiny stoja za samostatný rozbor. Poďme sa teda bližšie pozrieť na niektoré poznatky, ktoré Bailey počas svojho dlhodobého štúdia a pozorovania nazhromaždil.

1. Detská fáza: Chlapec, ktorý chcel byť princeznou

Bailey vo svojej knihe uvádza, že síce nie všetci, ale väčšina homosexuálnych mužov prechádza vo svojom ranom detstve fázou ľahšej genderovej dysfórie. Klasickými prejavmi detskej genderovej nevyhranenosti u chlapca sú napr. hranie sa s bábikami namiesto autíčok, preferovanie spoločnosti dievčat pred chlapcami, vyhýbanie sa drsnejším kolektívnym hrám či športom s chlapcami, fascinácia dievčenskými postavami v rozprávkach, kreslenie dievčenských postáv, princezien či príležitostný cross-dressing. Takéto prejavy nastupujú už veľmi skoro (Bailey vo svojej knihe mapuje osud malého Dannyho, ktorý začal prejavovať genderovú nevyhranenosť už od 1.roku života). (Bailey, 2003, s. 3)

Táto ranná etapa genderovej nevyhranenosti sa postupne stratí (zrejme aj vzhľadom na okolie a jeho vplyv), väčšinou už pred pubertou či nástupom do základnej školy – chlapec sa dobre stotožní so svojim pohlavím, avšak s nástupom puberty a prebudeného sexuálneho pudu postupne zisťuje, že sa mu nepáčia ženy, ale muži. Link medzi genderovou non-konformitou v rannom detstve a homosexualitou v dospelosti patrí k dobre zavedeným a je dobre známy nielen vedcom, ale i mnohým rodičom a učiteľkám v materskej škole. Ide o predzvesť budúcej homosexuality. Bailey uvádza napr. štúdiu z r. 1985 od sexuológa a psychiatra Richarda Greena, ktorá mapovala 66 femínnych a 56 maskulínnych chlapcov od ich ranného detstva až po vek 19. rokov. Až 75% zo skupiny feminních skončilo v dospelosti ako homosexuáli, zatiaľ čo u “maskulínov” takto dopadol len jeden chlapec. Podľa Baileyho však zvyšných 25% z femínnej skupiny svoju skutočnú orientáciu pravdepodobne tajilo alebo ju ešte vnútorne neprijali a tápali. (Bailey, 2003, s. 17-18).

Bailey ďalej spomína i prístupy rôznych psychológov k takýmto chlapcom. Konkrétne ide o Dr. George Rekersa, predstaviteľa náboženských konzervatívcov, ktorý odporúčal metódu odmeny a trestu (vrátanie bitia takýchto chlapcov) a Kena Zuckera, kritika rovnako “pravicového” , ako aj “ľavicového” prístupu (podľa ľavičiarov by takýto chlapci mali byť vo femínom správaní podporovaní). Zucker vyvinul viac sofistikované psychologické metódy oproti náboženským konzervatívcom (rozdiel oproti nim je v tom, že Zucker nepovažuje homosexualitu za problém – ale genderovú dysfóriu áno. Podľa Zuckera takýto chlapci trpia, aj v dôsledku reakcie okolia, najmä ostatných detí, a preto čím skôr sa začnú správať viac ako chlapci, tým lepšie pre nich).

Dôležitá pointa, ktorú Bailey uvádza však je, že bez ohľadu na to, či skúmaní chlapci absolvovali terapiu na odstránenie genderovej non -konformity alebo nie, tak v dospelosti skončili ako homosexuáli. Terapia môže odstrániť či zmierniť pohlavnú non-konformitu raného detstva, ale nemá vplyv na sexuálnu orientáciu v dospelosti. Neurovedec Simon LeVay k tomu dodáva, že Zuckerova terapia je aj tak zbytočnosť odsávajúca peniaze rodičom, pretože genderová non-konformita sa u väčšiny takýchto chlapcov, ako už bolo spomenuté, postupne stratí i sama. (Bailey, 2003, s. 32)

2. Chlapec, ktorý nechcel byť dievčaťom: Prečo femininita a maskulinita nie sú sociálne konštrukty

Myslíte, že by sa vášmu synovi začali páčiť muži, ak by ste mu po narodení urezali penis a odmalička ho vychovávali ako dievča? Hrôzostrašná predstava. A predstavte si, že v realite sa takéto experimenty naozaj uskutočnili. Bailey v knihe mapuje osudy chlapcov, ktorí sa narodili s kloakálnou extrofiou. Takýto chlapci majú nezvratne poškodené pohlavné orgány. Poškodený penis sa musí následne odstrániť. Lekári v týchto starších časoch, bohužiaľ, verili prekonaným teóriám o sociálnej konštruktivite genderu, a preto rodičom odporúčali, aby nechali takýmto chlapcom dorobiť vagínu a odmalička ich vychovávali ako dievčatá. Takýto chlapci tiež brali ženské hormóny a nikdy im nebolo povedané, že sa narodili ako genetickí muži. Hádajte ako to dopadlo?

Bez ohľadu na tieto skutočnosti, týmto preoperovaným chlapcom sa páčili dievčatá, mali chlapčenské záujmy a v neskoršom veku sa viacerí identifikovali ako chlapci, niektorí z nich podstúpili spätnú úpravu na muža. Niektorí z nich, ktorým sa to nepodarilo, skončili v depresiách a následne aj samovraždou. Istá časť sa nakoniec rozhodla identifikovať ako ženy, ale ako lesbické ženy – mužatky. (Bailey, 2003, s. 39-54)

Tento brutálny experiment však opäť dal za pravdu biologickým realistom, a výrazne spochybnil sociálnych konštruktivistov. Vďaka nemu psychológovia a iní experti museli prehodnotiť svoje doterajšie teórie, podľa ktorých rozdiely medzi chlapcami a dievčatami, mužmi a ženami, sú výhradne výsledkom nejakej socializácie, ktorá začína doma. Zároveň to umožnilo lepšie pochopiť fenomény ako homosexualita alebo genderová dysfória. Dovtedy totiž prevládal u mnohých psychológov postoj, že ak chlapec dopadol ako homosexuál, chyba musela byť jednoducho v rodičoch a ich zlej výchove. Samotní rodičia sa potom často trápili a dávali si za vinu niečo, čo aj tak nemohli ovplyvniť.

3. Gay femininita

Bailey tvrdí, že homosexuálni muži v priemere inklinujú k tomu byť v niektorých oblastiach (ale nie vo všetkých, ako si neskôr vysvetlíme) viac femínni. Ide o stereotyp, ktorý je pravdivý. Bailey otvorene píše, že základným poznaním sociálnych vied, ktoré sa však nerado priznáva, je, že väčšina stereotypov je pravdivých (v zmysle, že sú pravdivé z hľadiska priemeru). Gay femininita sa najvýraznejšie prejavuje u profesií a rekreačných aktivít, ktoré gayovia preferujú.

Medzi profesie, v ktorých majú homosexuálni muži disproporčne väčšie zastúpenie patria: kvetinár, čašník, kaderník, masér, herec, hudobník/hudobný skladateľ, psychológ, psychiater, módny návrhár, dizajnér nábytku, inštruktor jógy alebo aerobiku, opatrovateľ/zdravotný asistent, knihovník, web dizajnér (ale nie softvérový alebo hardwérový dizajnér) a katolícky kňaz. Na 1. mieste z povolaní, v ktorých majú gayovia výrazné zastúpenie, je však tanečník/inštruktor tanca. (Bailey, 2003, s. 66)

Čo majú tieto povolania spoločné? To, že ide o profesie, o ktoré prejavujú zvýšený, resp. vyšší než priemerný záujem, ženy (pochopiteľne s výnimkou rímskokatolíckeho kňažstva, kde majú ženy zakázaný vstup). Ďalším spoločným znakom je, že ide o profesie, ktoré si vyžadujú zvýšenú interakciu v sociálnom kontexte. Základná diferenciácia medzi povolaniami je rozdiel medzi tými, ktoré si vyžadujú interakciu s ľuďmi či sústredenie sa na ľudí a tými, ktoré sú zamerané na neživé objekty ako napr. stroje. Prvé menované preferujú ženy a homosexuáli, druhé zase heterosexuálni muži. (Bailey, 2003, s. 66)

Bailey neskôr analyzuje ďalšie femínne znaky gejov, ako je ich typicky “teplošská” chôdza, mimika tváre či hlas (analýze hlasu venuje najväčšiu pozornosť. Podľa Baileyho je sporné, či ide o femínny hlas, resp. feminnínu charakteristiku. Gejovia nemajú ženský hlas a ani sa nesnažia napodobňovať hlas žien, ako to účelovo robia tranvestiti či “drag queens”. Ide o niečo iné a ťažšie klasifikovateľné. Je to o.i. i dôsledok ich precíznejšej artikulácie a dôrazu). Zaujímavosťou je, že uvedené charakteristiky sa väčšinou nezvyknú vyskytovať u geja naraz. To znamená, že môže mať napr. “teplý” hlas, ale potom zvyčajne nemá “teplú” chôdzu či mimiku, alebo naopak.

4. Gay maskulinita

Homosexuáli však nie sú úplne femínni, ale vykazujú i štandardné maskulínne charakteristiky, ktoré sa u žien nevyskytujú (opäť, po celý čas sa píše o priemere). Bailey uvádza 4 základné znaky, ktoré majú spoločné s heterosexuálnymi mužmi:

  1. Sexuálny drive/libido: ten stojí za ich vyššou promiskuitou. Homosexuálni aj heterosexuálni muži majú rovnaké libido a rovnakú túžbu po príležitostnom sexe s čo možno najväčším počtom partnerov/partneriek. Avšak heterosexuálni muži sú výrazne brzdení opatrným ženským výberom. Mužský sexuálny drive sa stáva divokým a nebezpečným, pokiaľ nie je obmedzený ženskou vyberavosťou. Výsledkom je potom zvýšené riziko kontrakcie HIV či rôznych zákerných STD’s.
  2. Zameranie na fyzický vzhľad partnera: humoristka Cynthia Hemel raz napísala, že najdôležitejším mužským sexuálnym orgánom sú oči. Platí, že rovnako homosexuálni, ako i heterosexuálni muži sú výrazné zameraní na fyzický vzhľad svojej polovičky a radi sa pozerajú na nahých ľudí (ich preferovaného pohlavia), a to viac ako ženy. Vizuálna erotika (striptíz, pornografia) je primárne zameraná na mužov. Homosexuálni muži reagujú na pornografiu úplne rovnako ako heterosexuálni, a zároveň odlišne ako ženy. Zároveň to spôsobuje, že homosexuáli sa viac starajú o svoj vzhľad než heterosexuáli (u gayov je napr. menej častá obezita), aby pritiahli potencionálneho partnera. Naopak, pre ženy fyzický vzhľad muža nie je až tak podstatný, a preto nie sú heterosexuálni muži až natoľko motivovaní vyzerať dobre ako gayovia. Ženy sú, oproti gayom a hetero mužom, viac zamerané na peniaze, status a kariéru partnera, ktoré robia mužov v ich očiach atraktívnejšími.
  3. Nezáujem o deti a ich výchovu: Rovnako homosexuáli ako i heterosexuáli nedosahujú ženskú úroveň záujmu o deti a ich starostlivosť. Muži sú v priemere menej poháňaní túžbou mať deti a založiť rodinu ako ženy. Pokiaľ ide o problematiku výchovy detí homosexuálnymi pármi, tak vo väčšine prípadov sa jedná o lesby. Homomanželstvá a homoadopcie sú viac agendou lesieb než gayov.
  4. Preferencia mladšieho partnera: Evolučný psychológ Doug Kenrick argumentuje, že gayovia sú v tomto identickí s hetero mužmi. Obe skupiny preferujú vek okolo dvadsiatky. Naopak, ženy preferujú (mierne) staršieho partnera (hoci, v rozpore so všeobecným stereotypom, gayovia sú menej posadnutí mladosťou partnera ako heterosexuálni muži).

Bailey ďalej uvádza, že stereotyp o homosexuáloch, ktorý nie je pravdivý, je klasická predstava z filmov ako Vtáčia klietka, t.j. že jeden z partnerov je vo vzťahu mužom a druhý “imituje ženu”. Ale takto to u nich väčšinou nefunguje. Gejovia takmer vždy chcú maskulínneho partnera. Je to základný paradox mužskej homosexuality, t.j. že gayovia sú v priemere feminnínejší, ale zároveň nemajú radi femininitu. Ak chcú pritiahnuť partnera musia sa naučiť vyzerať a prezentovať viac maskulínne. Najčastejšia požiadavka pri online gay zoznamkách je tzv. “no femmes” (t.j. odmietanie príliš zženštilého partnera).

5. Homosexualita a duševné poruchy

Homosexualita bola v r. 1973 vyradená z DSM (diagnostický manuál pre duševné poruchy) – čím sa odrazu 2 až 4% americkej populácie vyliečilo. 🙂
Dôvodmi pre vyradenie boli:

  1. Zmena spoločenského prístupu k homosexualite v západnej spoločnosti (napr. v minulosti, kvôli vplyvu kresťanstva, bola za psychopatológiu považovaná i masturbácia. Homoaktivisti v 70-tych rokoch tiež poukazovali na tzv. drapetomániu).
  2. Zmena prístupu v psychoterapii z korektívneho na afirmatívny (mnohí psychiatri a sexuológia, ktorí sa dovtedy snažili zmeniť sexuálnu orientáciu svojich pacientov zistili, že to nie je možné. Pomohla k tomu aj nová technológia – falometria. Nové zistenia napr. aj československých sexuológov v 50-tych rokov viedli k ich úspešnej agitácii za dekriminalizáciu homosexuality v Československu. Áno, komunistické Československo 50-tych rokov bolo v niektorých svojich prístupoch výrazne progresivistické, i oproti Západu).
  3. Niektoré výskumy publikované vo vedeckých časopisoch, ktoré boli zamerané na homosexuálov, ktorí boli dobre integrovaní v spoločnosti, nie psychiatrických pacientov, ako tomu bolo predtým. Z nich najvýznamnejšia bola publikácia z r. 1957 od Evelyn Hooker, ktorá porovnávala reakcie homosexuálnych a heterosexuálnych mužov na Rorschachov test. Hooker zistila, že psychológovia nevedeli rozlíšiť odpovede homosexuálov a heterosexuálov. Test bol neskoršie aplikovaný aj na väčšiu vzorku gejov a potom aj na lesbičky s podobným výsledkom (čiže žiaden rozdiel medzi homo a hetero). V tých časoch väčšina psychológov považovala Rorschachov test za jeden z najlepších testov mentálneho zdravia. Dnes už je postoj väčšiny odborníkov triezvejší a niektorí psychológovia sa dokonca k nemu posmešne vyjadrujú v zmysle, že dedukovať niečo z tohto testu nemá väčší význam než čítať z čajových listov. Ide teda dnes už o prekonanú záležitosť.

Od tohto obdobia sa však zozbieralo dostatok dát a mnoho štúdií, ktoré jasne preukazujú, že homosexuáli inklinujú k tomu mať častejšie isté psychologické problémy než heterosexuáli. Ide predovšetkým o depresiu a úzkosť. S tým súvisia i častejšie myšlienky na samovraždu. Homosexuálni muži tiež častejšia trpia problémami s jedením (bulímia, anorexia a s tým prepojená posadnutosť cvičením a dokonalým vzhľadom) než heterosexuáli.

Štandardným vysvetlením v mainstreamovom diskurze býva, že ich nešťastie a duševné problémy sú dôsledkom spoločenskej stigmatizácie. Na prvý pohľad to dáva zmysel a spoločenská stigmatizácia určite nejakú rolu zohráva. Homosexuáli sú napr. v detstve častejšie terčom šikany zo strany spolužiakov alebo musia zápasiť s odmietnutím a výčitkami v rodine. Proces dospievania a seba-akceptácie je pre nich vo všeobecnosti náročnejší. To môže viesť k depresii, úzkosti a stresu.

Bailey však poukazuje aj na štúdiu z Holandska, ktorá preukázala podobné výsledky, pokiaľ ide o mentálne zdravie, ako štúdie z USA. Holandsko je však jedna z najtolerantnejších krajín vo vzťahu k homosexualite vôbec. Len 7% holandskej populácie je “homonegatívna” (predpokladám, že významnú časť z tejto skupiny tvoria moslimovia. Tých je dnes v Holandsku podľa oficiálnych štatistík okolo 5%). Postoj Holanďanov je diametrálne odlišný od postojov ľudí vo východnej Európe alebo v Rusku, nehovoriac o neeurópskych oblastiach.

Bailey nám ponúka iné vysvetlenie. Silnejšia tendencia k určitým (ale nie ku všetkým) duševným poruchám u homosexuálov predstavuje reflexiu ich zvýšenej priemernej femininity. Psychologické problémy, ktorými gejovia trpia – depresia, úzkosť, problémy s jedením – sú presne tie isté problémy, ktorými častejšie trpia i ženy. U žien sa 2x viac vyskytuje depresia ako u mužov. Taktiež niektoré duševné poruchy, ako napr. hraničná porucha osobnosti, postihujú v drtivej väčšine ženy. U žien je o 40% väčšia pravdepodobnosť, že sa u nich vyvinie duševná porucha.

Jedno z vysvetlení pre pohlavné odlišnosti v depresii a iných poruchách zahŕňa odlišnosť v ich psychologických vlastnostiach. Jednou zo psychologických vlastností, ktorá je najlepším prediktorom depresie (a aj iných porúch) je neurotizmus. Neurotickí ľudia zvyknú byť viac emocionálne nestabilní a horšie reagujú na stres. Ženy sú v priemere viac neurotické ako muži. A homosexuálni muži sú tiež viac neurotickí ako heterosexuálni muži (ale o niečo menej ako ženy).

Nevieme presne odkiaľ sa odlišnosti v neurotizme medzi mužmi a ženami alebo homosexuálmi a heterosexuálmi berú. Ale štúdie s dvojičkami ukazujú, že i neurotizmus je minimálne z časti vrodený.

Napriek uvedeným skutočnostiam Bailey nesúhlasí s názorom, že by sa homosexualita mala opäť vrátiť do DSM a byť považovaná za duševnú poruchu. Homosexualita nie je to isté čo schizofrénia, ide tu o koreláciu nie kauzalitu a sama o sebe nespĺňa kritéria súčasnej definície duševnej choroby, ktorá sa postupne ustálila.

Mnohé vlastnosti sú spojené so zvýšením rizikom určitých problémov. Muži sú násilnejší a páchajú viac kriminality ako ženy, ženy trpia častejšie depresiou ako muži. Adolescenti sú viac delikventní, zatiaľ čo starých ľudí častejšie postihuje demencia. Odlišnosti sú aj medzi etnikami. Aškenázski Židia sú tiež viac náchylní k duševným poruchám (kvôli ich zvýšenému neurotizmu) oproti napr. Európanom. Samojčania a Indiáni zase výrazne častejšie páchajú samovraždy ako Američania (v dôsledku toho, že sa nevedia dobre vyrovnať s modernitou). Napriek tomu nikto nevyvodzuje z týchto faktov to, že byť ženou, mužom, Židom, Samojčanom, mladým či starým je duševná porucha. Skôr hovoríme, že problémom je byť depresívnym, násilným, neurotickým, suicidálnym, delikventným či dementným.

Homosexualita môže byť považovaná za istú formu biologického defektu či suboptimálnej podmienky (podobne ako ľavorukosť), pri ktorej sa stretávame s vyššou pravdepodobnosťou duševnej poruchy, ale nie je duševnou poruchou per se.

6. Biológia homosexuálov

Ako sme si povedali už v úvode, homosexuálni muži sú vďačnou vzorkou rôznych výskumov. Niekoľko štúdií zistilo zaujímavé korelácie medzi fyziológiou týchto mužov a ich sexuálnou orientáciou. Homosexuálni muži majú v priemere napr. väčší hypotalamus ako hetero muži, je u nich častejšia ľavorukosť, majú mať nižšie ako 2D:4D ratio, čiže prsteník výraznejšie dlhší ako ukazovák (toto však bolo spochybnené) a väčší penis .

Najzaujímavejšie sú však štúdie týkajúce sa mozgu. Jednou z najznámejších je štúdia už spomínaného neurovedca Simona LeVaya z r. 1991. Ten zistil odlišnú veľkosť niektorých sexuálne dimorfných štruktúr hypotalamu, pričom sa hovorí najmä o treťom intersticiálnom jadre predného hypotalamu (skratka INAH3), ktoré je u heterosexuálnych mužov väčšie ako u heterosexuálnych žien, ale u homosexuálnych mužov je viac ako dvojnásobne menšie v porovnaní s heterosexuálnymi.

Za zmienku stojí aj výskum odlišností v rysoch tváre (Wang and Kosinksi, 2017), ktoré sú determinované vývojom muskoloskeletálneho systému a taktiež štruktúrou mozgu (Savic and Lindström, 2008).

Takýchto výskum sa tu dá spomenúť nespočet. Najdôležitejšia otázka zo všetkých je však samozrejme tá, na ktorú dodnes nemáme úplne jasnú odpoveď. Čo presne je príčinou homosexuality? Bohužiaľ, veda dodnes nedokázala na isto identifikovať príčinu tohto fascinujúceho javu. Existuje množstvo hypotéz, z ktorých, vzhľadom na obmedzený rozsah článku, spomeniem len zopár.

Za najproblematickejšie môžeme označiť rôzne psychosociálne teórie, ktoré sú zároveň najpopulárnejšie u niektorých konzervatívcov (ale aj tie musia počítať s genetickou predispozíciou, pretože takmer každá vlastnosť je nejako geneticky podmienená. Mužská homosexualita má slabšiu až strednú mieru dedičnosti, t.j. okolo 30-40%.Vieme to zistiť samozrejme na základe výskumu dvojičiek).

Bailey takéto teórie zaraďuje do škatuľky “a teraz sa poďme pozrieť na zábavné teórie.” Ide tu predovšetkým o klasický “freudovský” naratív o príliš dominantnej alebo starostlivej matke či chladnom otcovi. Tie boli už dávno debunkované, pretože homosexualita bola skúmaná u niektorých jedincov už od raného detstva (vrátane skúmania rodinných pomerov a rodinnej dynamiky). Ako sme si už vysvetlili, homosexualita sa v ranom detstve zvykne prejavovať ako genderová nonkonformita.

Veľmi populárnou teóriou je aj tá o sexuálnom zneužití ako príčine homosexuality. Vieme, že bola pozorovaná korelácia medzi sexuálnym zneužitím v detstve a hlásením sa k homosexualite v dospelosti, obzvlášť u mužov (Friedman et al., 2011). Lenže korelácia nerovná sa kauzalita (väčšina homosexuálov nebola zneužitá) a zároveň sa zistilo, že existuje silná korelácia medzi sexuálnym zneužitím chlapca a genderovou nonkonformitou bez ohľadu na sexuálnu orientáciu (Xu and Zheng, 2015).

Taktiež je veľmi ťažké dokázať tvrdenie, že nejaká psychická trauma, akou je sexuálne zneužitie dieťaťa, môže viesť k trvalo odlišnej muskoloskeletálnej morfológii, ktorá je očividná v odlišných tvárových kontúrách homosexuálov a heterosexuálov (Wang and Kosinksi, 2017).

Takéto teórie jednoducho nedávajú žiaden zmysel a nazhromaždená evidencia v podobe množstva štúdií ide proti nim. Preto konzervatívcom neostáva nič iné len hľadať diery v rôznych štúdiách (čo je ľahšie ako spraviť poriadnu štúdiu) a útočiť a spochybňovať vedcov.

Každopádne, ak by malo záležať len na nejakej výchove či prístupe rodičov bol by tu omnoho väčší počet dysforických detí i homosexuálov a hlavne oveľa náhodnejšia distribúcia. Lenže demografia homosexuálnych a bisexuálnych mužov je v rozvinutom svete pomerne konzistentná a zvykne sa pohybovať v rozsahu od 2 do 5% (samozrejme tie čísla sú problematické v tom, že sú založené na self-reporte. Nie každý homosexuál sa identifikuje ako homosexuál alebo žije aktívnym homosexuálnym životom). Príčiny budú podľa všetkého mať zrejme genetický a/alebo epigenetický či hormonálny charakter.

Problém môže spočívať v tom, že ak by tomu tak bolo, potom by predsa prirodzená selekcia mala zabrániť (alebo drasticky zredukovať takmer na úroveň neexistencie) prítomnosť homosexuality po istej časovej perióde. Avšak k ničomu takému nedošlo:

1.Evolučný paradox homosexuality: http://www.adherents.com/misc/paradoxEvolution.html

2. Teória sexuálneho antagonizmu pre mužskú homosexualitu: http://journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371/journal.pone.0002282, https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/23227237

3. Zvýšená plodnosť ženských príbuzných v materskej línií bisexuálnych mužov: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/18637994

Mechanizmus pre dedičnosť môže teda byť genetický a/alebo epigenetický (link 1, link 2). Práve epigenetika sa zdá byť celkom pravdepodobným dôvodom pre odlišnosti v sexuálnej orientácii, ktoré sa objavujú u identických dvojčiat (link 3). Vzhľadom na vyššie uvedené dáta a skutočnosť, že homosexualita existovala v mnohých rozmanitých ľudských kultúrách od nepamäti a bola pozorovaná i u zvierat (link 1, link 2), existuje dôvod domnievať sa, že môže mať nejaký nepriamy benefit alebo “využitie” pre reprodukciu druhu alebo energiu pre to vynaloženú (viď teória “dobrého strýčka”). Ide však stále len o neoverené hypotézy.

Biologicky je človek samozrejme zviera. Ak si želáte vidieť ďalšie priateľské, inteligentné a kooperatívne zvieratá, pozorujte veľryby, slony, levov alebo šimpanzov bonobo (u nich je homosexuálne správanie pomerne časté).

Záver

Dúfam, že sa mi podarilo túto (pre mnohých zbytočnú alebo nepríjemnú či nechutnú) tému uchopiť aspoň trochu inak – originálnejšie a racionálnejšie – než tomu býva zvykom na kresťanských weboch na jednej strane a liberálno-ľavičiarskych na strane druhej, kde oba ideologicky vyhranené tábory často prichádzajú so svojimi vlastnými predsudkami, čím celú problematiku skôr zamlžujú. V 2. časti sa bližšie pozrieme na problematiku transsexuality, ktorá je o dosť kontroverznejšia a okolo ktorej panuje ešte väčší zmätok a neznalosť než pri homosexualite. Niektoré zistenia budú celkom šokujúce. 🙂

Primárny zdroj pre text: Muž, ktorý chcel byť kráľovnou, M. Bailey

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s