Čo prinesie horiaci Notre Dame?

Píšu o tom teraz všetci, takže z mojej strany len stručne. Najlepší komentár, ktorý sa zatiaľ ku mne dostal je ten od českého sociológa Petra Hampla.

Autor si správne kladie otázku, že čo možno očakávať od národa, ktorý už pred tým akceptoval také záležitosti ako masaker v Charlie Hebdo, teroristický útok v koncertnej hale Bataclan a mnohé iné? Francúzov (a to bude asi platiť u väčšiny národov) na nohy neposadia masakre ani spálené kostoly, ale skôr to, keď začnú mať poriadne hlboko do vrecka, ako to v súčasnosti vidíme pri hnutí Žlté vesty.

Veľmi úsmevné sú opäť mainstreamové správy o “alt right konšpiráciách” o moslimoch (ktoré nezabudnú niekedy spomenúť i Sorosa. A možno niektoré i jašteričky). Je to naozaj už trápne. Kostoly vo Francúzsku boli predmetom vandalizácie a podpaľačstva už dlhšiu dobu a nedovolená pochybnosť o týchto činoch okamžite nálepkovaná ako “rasistická” konšpiračná teória. Keď však náhodou zhorí mešita, synagóga alebo černošský kostol, tak vinník je pre mainstream jasný.

Samozrejme, nevieme stále na isto, čo presne sa mohlo stať. Ale vyprosím si, aby korpo-splašky, ktoré okamžite favorizovali teóriu o”nehode”, opäť robili z ľudí volov.
To, že niekoho okamžite napadli moslimovia je úplne pochopiteľné, je to absolútne korektná otázka či predstava (pri páde WTC vás čo napadlo ako prvé?)

Treba si však uvedomiť podstatu. Dokonca i v prípade, že by išlo len o nehodu, o nedbanlivosť niektorých robotníkov, tak symbolika Notre Dame ako mementa pre úpadok Západu stále platí.

Čo si budeme nahovárať, pri rôznych takýchto manuálnych prácach dnes na Západe najímajú nebielych. Pracovníci v Notre Dame boli zaiste do značnej miery tvorení Alžírčanmi, Maročanmi, Tunisami, pravdepodobne aj nejakými černochmi a obdobnými “alienmi”. Pre takýchto cudzincov, ktorí tam pracovali, bola táto katedrála bezvýznamná. Oni nebudú k nej pociťovať tú istú spätosť ako Francúz, alebo akýkoľvek iný Európan.

A takéto nehody sú tiež odrazom postupne upadajúceho g na Západe, o čom som na tomto blogu už viackrát písal (a aj budem písať). Ak si sem naveziete takéto slabé g (moslimovia), očakávajte slabý výsledok a nedbanlivosť aj s takýmito strašnými následkami.

Tak či onak, Francúzsko je v podstate dnes už v občianskej vojne a to so 4 hráčmi:
1. Žlté vesty (pracujúca biela trieda), ktoré majú už po krk globalistického vykorisťovania a násilnej invázie moslimov.
2. moslimovia, ktorí po pálení a ničení áut a metských centier začali svoju novú kampaň vandalizáciou a podpaľovaním kostolov.
3. (((investori))) , ktorí budú manipulovať s napätím a určite financovať rôzne skupiny, aby profitovali z chaosu.
4. francúzska vláda, ktorej primárny cieľ bude udržať status quo – tu bude zaujímavé vidieť kam až bude ochotná kvôli tomu zájsť.

Francúzsko sa ukazuje byť opäť zásadným pre celú Európu. Francúzi sa dnes jasne ocitajú v revolučnej nálade, kde platí, že čím viac radikalizmu, tým lepšie. Len, aby sa nedali “učičíkať” planými sľubmi, ako veľakrát predtým. Chcem im držať palce, ale kto môže mať po toľkých zlyhaniach ešte vieru v tento národ? Rád sa však nechám prekvapiť. 🙂

Petr Bakalář: Lze ještě odvrátit islamizaci Evropy?

Výborná esej od českého psychológa Petra Bakalářa. Tento autor ma výrazne ovplyvnil počas môjho stredoškolského štúdia a práve jeho práce patrili k prvým, ktoré ma podnietili bližšie sa zaoberať rasovým realizmom a eugenikou. Politická alternatíva zaiste potrebuje viac ľudí ako on.

Pokračovať v čítaní článku “Petr Bakalář: Lze ještě odvrátit islamizaci Evropy?”

Postoj o antisemitizme moslimov a ľavičiarov

Judeo-kresťanský web Postoj nedávno prišiel s celkom úsmevným článkom pod názvom Proti Židom na západe dnes stoja najmä moslimovia a ľavica, v ktorom autor textu, istý Lukáš Kekelák, popisuje nárast anti-semitizmu v západnej Európe. Takže tentoraz výnimočne vinníkmi nie sú tzv. pravicoví extrémisti či fašisti, ale skupiny spomenuté v nadpise – moslimovia a ľavičiari.

Tento text je vyslovene klasickou ukážkou povrchného prístupu neokonov či sionistov (v prípade autorov z webu Postoj ide o sionistických kresťanov) v prípade problematiky tzv. antisemitizmu, pri ktorom sa síce povie isté A, ale zamlčí sa veľmi podstatné B.

A tým B sú dve podstatné skutočnosti:

  1. Výrazné zapojenie židovskej elity do podpory migrácie, vrátane migrácie moslimov, do Európy.
  2. Disproporčne väčšie zastúpenie Židov v ľavicových stranách a v ľavicových politikách (vrátanie ich vlastného chválenia sa v propagácii a v presadení homomanželstiev, napríklad. Toto by snáď tých kresťanov z Postoja, posadnutých homosexuálmi, mohlo zaujímať, no nie?).

V oboch prípadoch o tomto disproporčnom zapojení píšu samotní Židia. Treba tiež napísať, že niektorí i kriticky.

Človeka priam láka položiť nepríjemnú otázku, či tí Židia a ich, v dnešnom globalizovanom svete postupne umierajúca, kolektívna identita vlastne ten antisemitizmus nepotrebujú? Taký režisér dokumentu Defamation, Yoav Shamir, by súhlasil.

Autor má samozrejme pravdu, že s prílevom moslimov prichádza do Európy i viac antisemitizmu (radšej by som používal výraz judeofóbia, obzvlášť v tomto prípade, keďže mi príde dosť zvláštne obviňovať skupinu zloženú prevažne zo semitov z antisemitizmu) a s ním spojených fyzických útokov na Židov (a nielen ich). Kekelák v článku spomína isté štatistiky ohľadne útokov na Židov v Británii, ako aj postoje miestnych Židov, ktorí sa v Británii dnes viac boja moslimov než tzv. pravicových extrémistov.

Ok, mnohí obyčajní Židia to asi takto pociťujú, ale čo ich elity? Tam vidíme skôr iný konsenzus. t.j. že Židia by sa mali spájať s inými, údajne utláčanými, menšinami proti európskej majorite.

Tu je jeden príklad: The Jewish Chronicle patria k najčítanejším a najvplyvnejším židovským novinám v Británii. V r. 2018 noviny prišli s príbehom pod názvom “Židovské a moslimské ženy sľubujú, že budú spolupracovať, aby porazili nenávisť”. Čitatelia sa tiež dozvedeli, že článok bol o “najväčšom zhromaždení Židov a moslimov v Európe, v ktorom sa ženy z oboch táborov zaviazali, že budú spolupracovať v boji proti nenávisti”. Čo sa myslí tou “nenávisťou”? Prečo ma ako prvé napadlo, že sa myslí nenávisť bielej a prevažne kresťanskej majority? Hmm?

A takýchto zhromaždení, spájaní či proklamácií medzi Židmi a moslimami by sme našli nespočet. Jednoducho židovsko – moslimské vzťahy sú komplexnejšie, než sa nám snažia často podsúvať neokonzervatívne weby ako je Postoj.

Najhoršie je, ako sa článok opäť pokúša trápne zmiešať kritiku politiky Izraela s antisemitizmom. Jeremy Corbyn a jemu podobní nie sú žiadni anti-semiti. Ich solidarita s utláčanými Palestíncami je čisto otázkou aspoň základného humanizmu a etiky, princípu zlatého pravidla, ktorým sa riadi naša civilizácia, hoci v ich poňatí to často býva aj o “anti-rasizme” a vymedzení sa voči etnoštátu, ktorý Izrael reprezentuje. Čo tak si radšej prečítať, ako to ponímajú samotní ľavičiari?

Dobre, dnes teda k tejto problematike len takto stručne. Skôr mi išlo o to upozorniť na web Postoj ako na falošnú “alternatívu” voči systému, keďže som to doposiaľ takto verejne (formou článku) nespravil.

Ľudia za týmto webom Slovensku nič pozitívne neponúkajú, akurát len viac podpory pre Izrael, viac boja proti “fašizmu” a “komunizmu” (rozumej sociálnej solidarite) a samozrejme dysgeniku (keďže chcú zakázať aspoň eugenické minimum v podobe napr. terapeutických potratov, výberu embryií, umelého oplodnenia, boja proti dedičným ochoreniam, atď., atp., ktoré Západ, pod rúškom liberalizmu, resp. slobody voľby, praktikuje). Treba to napísať priamo: ak sa má kresťanstvo niekedy v budúcnosti pozitívne reformovať a stať sa opäť hybnou silou európskej spoločnosti, tak sa musí v prvom rade očistiť od presne takejto dogmatickej hniloby, akú reprezentujú filosemiti z Postoja. Viac k tomu nie je čo dodať.

Rýchlosť kultúrnej zmeny

Pozeral som video z r. 1958, kde sa egyptský prezident Džamál Abd an-Násir, svojho času považovaný za jedného z najcharizmatickejších a najpopulárnejších arabských lídrov, vysmieva z návrhu jedného popredného člena Moslimského bratstva, aby egyptské ženy nosili povinne hidžáb.

Toto zaujímavé video nám môže poslúžiť ako ilustrácia istej pozoruhodnej skutočnosti: k prekvapujúcemu oživeniu islamského fundamentalizmu v oblastiach Blízkeho východu a Afriky, teda niečoho, čo sa v istom časovom bode zdalo byť predurčeným k tomu, aby ostalo len reliktom z minulosti, na ktorom sa budú ľudia z týchto oblastí zabávať podobne ako Násir a jeho politickí priaznivci.

Pokračovať v čítaní článku “Rýchlosť kultúrnej zmeny”

Islamský totalitarizmus

Na úvod chcem povedať, že som dlho zvažoval aký výraz použiť. Pôvodne som prišiel s pomerne často používaným výrazom “islamofašizmus”, ale ten som sa rozhodol nakoniec odmietnuť. Považujem za intelektuálne nepoctivé a v konečnom dôsledku i kontraproduktívne používať pojem fašizmus vo vzťahu k ideológiám, s ktorými historicky nemá nič spoločné. Navyše keď sa nad tým lepšie zamyslím možno by výraz “islamoboľševizmus” bol omnoho trefnejší ako spájanie islamu (čiže univerzalistickej a rovnostárskej abrahámovskej viery, ktorá historicky skôr potierala národné identity) s radikálne nacionalistickou ideológiou.

Čo presne je teda islamský totalitarizmus alebo ak chcete “islamoboľševizmus”? V krátkosti, ide o stratégiu národov Blízkeho východu a severnej Afriky, ktorých priemerné IQ sa pohybuje niekde okolo 80 bodov, zameranú na udržanie ich tradičných identít v modernej dobe.

Táto stratégia zvyčajne zahŕňa prenasledovanie náboženských menšín, polygamiu, manželstvá so ženami, ktorých vek by väčšina Európanov považovala za príliš nízky, t.j. pedofíliu, popravy, event. väznenie homosexuálov a tiež všeobecnú túžbu násilne dobiť nové teritórium z dôvodu obyčajnej poverčivosti (a následne popraviť, alebo ťažko zdaniť tých ľudí, ktorí odmietnu konvertovať na túto iracionálnu poveru).

Takáto forma vlády by na Západe mohla byť podporovaná len tými najmenej inteligentnými príslušníkmi radikálnej pravice alebo radikálnej ľavice, ktorí často odporúčajú genocídu židov, belochov, kresťanov, masové vyvraždenie homosexuálov, atď. Ide o formu vlády, ktorú by žiadna skutočne inteligentná osoba žijúca v súčasnosti nemohla brať vážne – koniec koncov je jasné, prečo niečo také môže existovať v dnešných dňoch (t.j. v informačnom veku) len u národov, ktorých priemerné IQ je pod 90.

Rozhodne nie je dôvod niečo také napodobňovať. Ide v podstate o fundamentálne nezápadnú politickú formu, ktorá z dlhodobého hľadiska dobre nefunguje (stačí sa pozrieť na životnú úroveň, slobody, mieru korupcie, atď. v moslimských krajinách).

So znepokojením však sledujem prejavy sympatií k tejto nechutnej ideológii zo strany niektorých ľudí, ktorí sa označujú za „pravičiarov“, “nacionalistov” či dokonca „národných socialistov“. Títo ľudia očividne nikdy nečítali Lothorda Stoddarda alebo Alfreda Rosenberga, ktorí varovali pred tendenciou Arabov k náboženskému fanatizmu. O kritickom postoji Savitri Devi, ktorá označovala islam spoločne s kresťanstvom a boľševizmom za pre ňu nenávidené „náboženstvo rovnosti“ škoda hovoriť.

Je jasné, že práve nárast, resp. posilnenie moslimského extrémizmu bude generovať ešte viac utečencov. Veď práve ISIS, čo je odnož islamu vo svojej najčistejšej, abrahámovsko-semitskej, podobe je dnes hlavným generátorom prílivov utečencov do Európy. A ak by ISIS vyhral, potom bude metastázovať i do Libanonu, Turecka, Jordánska, atď. a generovať ešte viac migrantov a fanatikov. Každý rozumný Európan preto dnes pevne stojí na strane sekularistu Asada.

Pre Európu by bolo najlepšie, ak by sa na Blízkom východe presadilo niečo ako bahaistický sekulárny republikanizmus, ideálne rozšírený i do miest ako Saudská Arábia, Kuvajt a gulfské štáty, ktorých králi, emiri, atď., si právom zaslúžia osud posledného irackého kráľa Fajsala II.