Mýty o stredoveku

Mýtus č. 1: Počas stredoveku v Európe došlo k minimálnemu vedeckému pokroku a veda bola aktívne potláčaná cirkvou.

Mýtus, že cirkev v stredoveku potláčala vedu a upaľovala a utláčala vedcov je ústrednou súčasťou naratívu, ktorý dnešní historici vedy označujú ako konfliktná téza. Táto myšlienka má svoj pôvod v anti-katolíckych predsudkoch protestantskej tradície, ktorá vnímala stredovek čisto ako obdobie cirkevného útlaku a v osvietenstve, kde bola propagovaná mysliteľmi ako Voltaire, Gibbon alebo Condorcet, ktorí mali vo svojej dobe konflikty s kresťanstvom a cirkvou a tento konflikt premietli vo svojich anti-klerikálnych dielach i do minulosti.

Výsledok bol taký, že už v 19.storočí bola i v širšej verejnosti myšlienka, že cirkev potláčala vedu, zafixovaná ako „nespochybniteľný fakt“ napriek tomu, že táto teória nebola v tom čase jasne a objektívne preskúmaná. Jedným z prvých historikov vedy, ktorý začal debunkovať tento populárny naratív bol francúzsky fyzik, matematik, filozof a historik Pierre Duhem. Počas jeho výskumu histórie statiky a klasickej mechaniky vo fyzike, zistil, že v dielach mnohých prominentných vedcov ako boli Newton, Bernoulli a Galileo sú referencie na mnohých skorších učencov, ktorí pôsobili práve v stredoveku.

Duhem dôkladne preštudoval práce stredovekých fyzikov ako boli Roger Bacon (1214-1294), Jean Buridan (c. 1300- c. 1358) a Nicholas Oresme (c. 1320-1382) a bol ohromený ich sofistikovanosťou. To ho podnietilo k systematickému štúdiu dobovými historikmi dovtedy ignorovanej éry stredovekého vedeckého rozkvetu, ku ktorému došlo medzi 12. a 15.storočím.To čo Duhem a moderní historici vedy 20.storočia zistili bolo, že osvietenský mýtus o stredoveku ako „dobe temna pre vedu“ je totálny nezmysel. Grantova kniha „Základy modernej vedy v stredoveku“ detailne dokumentuje, že k vedeckej revolúcii 17.storočia by nedošlo, pokiaľ by učenosť západnej Európy zostala na rovnakej úrovni ako v neskorom 3.storočí.

Rané kresťanstvo v neskoršom období rímskej éry malo isté výhrady voči tomu, čo niektorí duchovní považovali za „pohanskú znalosť“, t.j. vedecké práce Grékov a na nich nadväzujúcich rímskych intelektuálov. Mnohí si zaiste spomenú na známu sarkastickú otázku Tertuliána, jedného z najvýznamnejších cirkevných otcov ranej éry kresťanstva, v ktorej sa pýta „Načo sú Jeruzalemu Atény?“

Tento spôsob uvažovania však bol pomerne rýchlo odmietnutý väčšinou prominentných cirkevných predstaviteľov, počnúc Klementom Alexandrijským, ktorý argumentoval, že podobne ako Izraeliti odniesli zlato Egypťanov a využili ho pre vlastný prospech, mali by i kresťania využiť múdrosť pohanských Grékov ako dar od Boha. Klementov postoj našiel neskôr podporu i u vplyvného Augustína z Hippa a neskorší kresťanskí myslitelia začali stavať práve na tejto myšlienke tvrdiac, že ak bol vesmír naozaj produktom racionálneho Boha, potom by mohol byť a aj by mal byť plne racionálne pochopený.

Prírodná filozofia, založená z väčšej časti na prácach gréckych a rímskych mysliteľov ako Aristoteles, Galén, Ptolemaios, Archimedes a mnohí iní, sa z tohto dôvodu stala hlavnou súčasťou učebných osnov stredovekých univerzít. Mnohé diela antických učencov, ktoré sa po kolabse Západrímskej ríše na Západe stratili, boli zachované v moslimskom svete.

Európski učenci preto podnikali výpravy do moslimských oblastí, aby sa k týmto prácam dostali, pričom tieto diela nielenže študovali, ale dokázali ich ďalej rozviť a zužitkovať pre vlastné objavy. Stredovekí učenci boli obzvlášť fascinovaní optikou a vynález okuliarov bol z veľkej časti výsledkom ich štúdií využívajúcich šošovky na určenie povahy svetla a fyziky zraku.

Vedec zo 14.storočia Thomas Bradwardine a skupina ďalších oxfordských učencov prezývaných “kalkulačky z Mertonu” (alebo i “oxfordské kalkulačky”) boli nielen prvými mysliteľmi, ktorí sformulovali pohybový zákon, ale patrili k prvým, ktorí použili matematiku ako jazyk na popísanie fyziky, čím položili základy všetkého s čím fyzikálna veda odvtedy prišla. Ďaleko od nejakého prenasledovania, všetci stredovekí vedci boli zároveň duchovnými. Jean Buridan de Bethune, Nicole Oresme, Albertus Magnus, Robert Grosseteste, Thomas Bradwardine, Theodor z Fribourgu, Roger Bacon, Thierry zo Chartres, Gerbert z Aurillacu, William z Conches,Ján Filoponos, John Peckham, Duns Scotus, Walter Burley, William Heytesbury, Richard Swineshead, John Dumbleton a Mikuláš Kuzánsky nielenže neboli perzekuovaní,, utláčaní alebo upálení na hranici, ale naopak, boli oceňovaní za svoju učenosť a výsledky na poli vedy.

V skutočnosti neexistuje žiaden príklad vedca, ktorý by bol upálený za čokoľvek, čo by nejako súviselo s vedou v období stredoveku a nemáme ani žiaden príklad vedy, ktorá by bola aktívne potláčaná v tomto období. Príbeh Galilea prišiel o čosi neskôr, v období novoveku, a mal oveľa viac spoločného s politikou protireformácie a osobnými konfliktami, než s nejakým prístupom cirkvi k vede.

Mýtus č. 2: Úroveň technológií a technologického pokroku a inovácií bola nízka.

V skutočnosti bol stredovek obdobím, ktoré zažilo viacero pokrokov v oblasti technológie, z ktorých niektoré patria medzi najvýznamnejšie v ľudskej histórii. Keď sa Západorímska ríša v 5.storočí zrútila dopad jej pádu na hmotnú kultúru a technológie v Európe bol zničujúci. Pád obrovskej ríše, ktorá mohla financovať veľké inžinierske projekty a budovať rozsiahlu infraštruktúru, zapríčinil, že mnohé zručnosti a techniky spojené s monumentálnymi stavbami a komplexnými technológiami boli zabudnuté alebo stratené.

Prepad obchodu so vzdialenejšími časťami sveta znamenal, že ľudia boli donútení stať sa viac sebestačnými a produkovať všetko potrebné na lokálnej úrovni. A práve to malo stimulujúci efekt na vývoj a prijatie nových technológií. Prepad obchodu so vzdialenejšími časťami sveta znamenal, že ľudia boli donútení stať sa viac sebestačnými a produkovať všetko potrebné na lokálnej úrovni. A práve to malo stimulujúci efekt na vývoj a prijatie nových technológií. Technické výhody, ktoré umožnili sebestačným poľnohospodárskym komunitám stať sa produktívnejšími sa začali šíriť po celej Európe, čo viedlo k rozvoju konského chomúta, ktorý umožnil efektívnejšiu dopravu a orbu, podkovy, pluhu umožňujúcim kultiváciu ťažšej severoeurópskej pôdy a rozsiahle využitie vodnej energie vo forme vodných a prílivových mlynov.

Výsledkom tohto vývoja bolo, že rozsiahle oblasti v Európe, ktoré neboli v časoch Rímskej ríše nijako poľnohospodársky kultivované sa prvýkrát stali zdrojom produkcie, čo viedlo k tomu, že i Európa ako celok sa stala oveľa produktívnejšou, a v konečnom dôsledku, bohatšou, než kedykoľvek predtým. Rozsiahle osvojenie vodných mlynov na stupnici, ktorá nebola videná v rímskych časoch, viedla k nielen širšiemu využitiu vodnej energie, ale i k nárastu iných foriem mechanizácie. Veterný mlyn bol európska stredoveká inovácia a podobne ako vodné mlyny, neslúžil len na tvorbu múky, ale tiež fúkanie tkanín, výrobu koží, vlnovcov a výhybiek.

Posledné dve inovácie viedli k produkcii železa na semi-priemyselnej škále a spoločne so stredovekým vynálezom vysokej pece a vývoja liatiny, posunuli stredovekú technológiu spracovania kovov ďaleko za hranicu toho, čo dokázali Rimania.

Mýtus č.3: počas stredoveku boli milióny žien upálených inkvizíciou ako čarodejnice a hony na čarodejnice boli každodennou stredovekou realitou.

Tzv. „hon na čarodejnice“ v skutočnosti nebol vôbec stredovekým fenoménom. K jeho rozkvetu došlo v 16. a 17.storočí a môžeme povedať, že bol takmer exkluzívne prejavom modernity. Počas väčšiny stredoveku (t.j. od 5 do 15.storočia) cirkev nielenže nepretláčala prenasledovanie čarodejníc, ale jej oficiálnym učením bolo, že čarodejnice neexistujú.

Až do 14.storočia cirkev odmietala tvrdenia ľudí, ktorí verili na čarodejnice ako „hlúpe sedliacke povery“. Viaceré stredoveké kódexy, rovnako cirkevného ako i svetského práva, nielenže nepovažovali bosoráctvo za trestné, ale skôr deklarovali, že viera v existenciu čarodejníc je prekonaná, iracionálna a hriešna.

Uvažovanie o čarodejniciach sa začalo meniť niekedy v 14.storočí, obzvlášť v súvislosti s čiernou smrťou, ktorá v tom čase zachvátila Európu, po ktorej sa Európania stali náchylnejšími k viere v sprisahania rôznych zlomyseľných, imaginárnych, síl. Myšlienka sabatov čarodejníc začala byť braná vážnejšie i v cirkevných kruhoch. Radikálna zmena postoja nastala v r. 1484, kedy pápež Innocent VIII publikoval bulu Summis desiderantes, ktorá de facto naštartovala lov na čarodejnice, ktorý zachvátil Európu počas nasledujúcich 200 rokov.Čarodejnícka mánia zasiahla katolícke i protestantské krajiny. Čo je však najzaujímavejšie je, že hony na bosorky sledovali smer reformácie.

Tie katolícke krajiny, v ktorých hrozba protestantizmu bola minimálna, ako Taliansko alebo Španielsko, zažili len veľmi málo honov, zatiaľ čo tie, ktoré stáli v poprednej línii náboženských bojov, ako napr. Nemecko alebo Francúzsko, ich zažili najviac. To zároveň ukazuje, že 2 krajiny, kde inkvizícia bola najsilnejšia (Španielsko, Taliansko) boli zároveň miestami, kde hystéria okolo čarodejníc bola najmenšia. Na rozdiel od rozšírenej predstavy, inkvizíciu viac zaujímali heretici a židovskí konvertiti než “čarodejnice”.

V protestantských krajinách zase pohony na čarodejnice vzplanuli vtedy, keď bolo dobové status quo pod hrozbou (ako napr. v Saleme) alebo v čase búrlivých spoločenských a náboženských nepokojov (ako napr. v jakobínskom Anglicku alebo počas puritánskeho režimu Cromwella).

Je tiež dôležité poznamenať, že napriek široko prehnaným tvrdeniam o “miliónoch” ženách popravených za bosoráctvo, moderní akademici odhadujú, že reálny počet obetí sa pohybuje niekde okolo čísla 60 – 100 000 ľudí behom niekoľkých storočí, pričom cca 20% obetí boli muži. Hollywood či celkovo dobová kultúra však dodnes zachováva mýtus “o stredovekom hone na čarodejnice” napriek skutočnosti, že k týmto udalostiam došlo z väčšej časti v post-stredovekej spoločnosti a počas väčšiny stredoveku bola viera v čarodejnice považovaná za poverčivý nezmysel.

Mýtus č.4: Inkvizícia bola akýmsi „stredovekým Gestapom“, ktoré každého, kto sa nepáčil cirkvi, uvrhla do žalára, následne brutálne mučila, aby priznal domnelé „hriechy“ a „herézie“, a potom nevyhnutne popravila.

Pravdepodobne nenájdeme žiadnu inú stredovekú inštitúciu, ktorá by bola ohovorená väčšmi než inkvizácia. Dokonca i u väčšiny súčasných katolíkov slovo inkvizícia vyvoláva podobné pocity ako sprofanované slovo fašizmus – je automaticky spájaná s útlakom, šikanou a prenasledovaním nepohodlných. Protestanti, osvietenskí liberáli a Židia v tomto smere naozaj odviedli kus poriadnej práce.

Na začiatok treba uviesť, že neexistovala len „jedna“ inkvizícia – išlo o vyšetrovací proces, ktorý mohol iniciovať miestny biskup, aby prešetril tvrdenia o heréze v danej oblasti, aby bol následne odvolaný, ak sa tento proces skončil. Neskôr tu boli miesta, resp. krajiny, v ktorých fungovala permanentná alebo semi – permanentná inkvizícia – konkrétne sa odkazuje na Rímsku inkvizíciu a (notoricky) známu Španielsku Inkvizíciu. Inkvizičný proces vznikol ako reakcia na vzostup toho, čo dnes nazývame “Veľké herézy” na konci 12.storočia.

Išlo buď o odlišné vetvy kresťanstva, ako boli napr. valdénci, amalrikáni či Bratia slobodného ducha, alebo o alternatívne náboženstvá príbuzné kresťanstvu, ktoré však mali radikálne odlišné doktríny, ako napr. katari, tiež známi ako albigenskí, ktorí predstavovali druh radikálneho gnosticizmu.

Katolícke kresťanstvo bolo po istú dobu na Západe súdržné, takže vzostup takýchto alternatív vnímalo ako veľkú hrozbu, obzvlášť v prípade katarov, ktorí sa stali mimoriadne populárnymi najmä v južnom Francúzsku.

Počiatočné reakcie na prítomnosť takýchto siekt a prúdov mali graduálny charakter a uskutočňovali sa prevažne na úrovni miestnej komunity, skôr než ako centralizovaná odpoveď cirkvi či štátu. Treba mať neustále na pamäti, že sa bavíme o období, kedy viera nebola záležitosťou osobného a súkromného svedomia (a to ani v pred-kresťanských časoch), ale záležitosť verejná a komunálna. “Heretici” boli preto vnímaní ako narušitelia súdržnosti komunity a reakcie voči nim zo strany majority mali často násilný charakter.

Rozkvet kacírstva v 12.storočí v nemeckom Porýnií sa často stretol s lynčom a pogromom voči skupinám, o ktorých sa predpokladalo (či už oprávnene alebo nie), že sú heretické. Napr. jeden nemecký biskup začal terorizovať miestne komunity, o ktorých si myslel, že sú heretické a organizovať násilné gangy voči civilnému obyvateľstvu až kým neprekročil hranicu a neobvinil niektorých miestnych feudálov z herézie.

Na začiatku 13.storočia bolo už všetkým jasné, že obyčajný ľud nie je kvalifikovaný určovať, kto je a nie je heretikom a nemôže svojvoľne “brať spravodlivosť do vlastných rúk”. Vznikla myšlienka vytvoriť organizáciu teologických expertov, ktorí boli schopní navštíviť danú oblasť, kde mali pôsobiť údajné heretické skupiny, vykonať vyšetrovanie, vypočuť svedkov a obvinených a jasne určiť, kto bol heretik, kto bol nevinný a kto bol “iba zmätený”. A práve tento druh špecializovaného vyšetrovania nazývame Inkvizíciou.

Na rozdiel od rozšíreného mýtu bola inkvizícia veľmi dôkladná, premýšľavá a skôr férová. Postupne vyvinula detailný proces, v ktorom odborníci dokázali rozlíšiť prípady, kedy sa iba závistlivý sused pokúsil nespravodlivo obviniť svojich súputníkov a rozlíšiť klebety a hystériu od reality (a zároveň inkvizičné spisy bohaté na detaily typu “kto všetko spával s mladou manželkou bohatého mešťana, kto komu ukradol kravu alebo sliepku alebo čo si jednoduchý roľník myslel o svojom permanentne opitom miestnom kňazovi”, ponúkajú moderným historikom fascinujúce čítanie o dobových pomeroch a maľujú nám živý obraz).

Pokiaľ ide o mučenie, opäť na rozdiel od rozšíreného mýtu, bolo oveľa zriedkavejšie ako u väčšiny iných kriminálnych prípadov danej doby. Inak povedané, bola väčšia pravdepodobnosť, že vás pri výsluchu budú mučiť, ak ste ukradli susedovi sliepku než v prípade, že ste boli obvinený ako Katar.V rozpore s mýtom, prevažná väčšina ľudí, ktorí boli obvinení a/alebo vyšetrovaní pre herézu bola oslobodená a iba veľmi malá časť z nich uznaná za vinných a popravená. Poprava bola vo všeobecnosti vyhradená pre “hereziárov” (vysokopostavených lídrov a ideológov organizovanejších heretických skupín, ako boli napr. perfekti katarov) alebo pre “recidivujúcich” heretikov, ktorí už učinili pokánie, avšak neskôr sa opäť vrátili do sekty.

Jeden z najaktívnejších inkvizítorov raného 14.storočia, Bernard Gui, vyšetril tisíce ľudí v južnom Francúzsku a severnom Taliansku behom svojej 15-ročnej kariéry. Z týchto tisícok ľudí bolo 900 z nich uznaných za vinných a z toho 42 popravených. Väčšina odsúdených dostala pokutu, nariadený pôst alebo bola uväznená.

Tieto rozšírené mýty o inkvizícií vznikli počas reformácie a propagačných vojen medzi katolíckymi a protestantskými krajinami ako doplnok reálnych vojen, ktoré ničili vtedajšiu Európu. Zatiaľ čo katolícki propagandisti vykresľovali protestantské krajiny ako fanatické diery ovládané radikálnymi reformátormi, ktorí mučili a popravovali katolíkov, protestantskí propagandisti robili presne to isté o katolíckych krajinách, s tým rozdielom, že v nich bola zase hlavným zloduchom inkvizícia.

Španielska inkvizícia sa v tomto štádiu stala efektívnym nástrojom Španielskeho štátu, a preto i ľahkým terčom pre anti-španielsku hystériu v Anglicku, politickom rivalovi Španielska, v ktorom sa publikovali pamflety o brutálnom mučení a popravách iniciovaných inkvizíciou. Ignoroval sa fakt, že hlavným terčom Španielskej inkvizície boli konvertovaní moslimovia a židia podozriví z tajného návratu k ich pôvodnému náboženstvu než protestanti, ako i skutočnosť, že v rovnakom čase anglickí králi varili katolíckych “zradcov” v oleji a upaľovali ich na námestiach. Moderná analýza záznamov Španielskej inkvizície však nepodporuje “čierne legendy” protestantských propagandistov – medzi rokmi 1540 a 1700 Španielska inkvizícia vyšetrila vyše 49 000 prípadov a popravených bolo okolo 700 (!!!) ľudí.

Aby však nedošlo k akémukoľvek nedorozumeniu, samotná myšlienka vyšetrovacieho orgánu, ktorý by skúmal kto čomu verí a následne trestal ľudí za to, že odmietajú zmeniť svoj názor (alebo minimálne tak predstierať) je opovrhnutiahodná a veľmi cudzia mysleniu moderného človeka. Od tých čias sa veľa zmenilo v tom ako je náboženstvo v Európe praktikované a ako o ňom uvažujeme. Dnes ide o záležitosť osobného svedomia a výberu, do ktorého nikoho nič nie je, zatiaľ čo v stredoveku išlo o verejný, komunitný a zdieľaný ideál, ktorý zjednocoval spoločenstvo v dôležitých otázkách v čase, kedy interpersonálne vzťahy s vašimi susedmi, s vašou komunitou, boli kľúčovými pre prežitie. Koncept inkvizície je nám teda cudzí, avšak posudzovať minulosť na základe hodnôt a štandardov prítomnosti je základná historiografická falácia. Odsudzovať stredovekých ľudí za to, že sa nesprávali podľa noriem 21.storočia je podobné ako posmievať sa im za to, že nemali vodičský preukaz a nepoužívali Word a Excel. Minulosť nemôžeme súdiť našimi štandardami, môžeme ju len objektívne analyzovať a pokúsiť sa jej porozumieť.

Pre viac informácií o inkvizícií možno odporučiť web medievalistu James Hannama, ktorý ponúka dobrý sumár faktov a mýtov o inkvizičných tribunáloch. Taktiež článok na Rationalwiki je ( prekvapivo vzhľadom na ideologické zameranie tejto wikiny) dosť férový a ponúka tiež celkom objektívnu analýzu.

Mýtus č. 5: Stredovek bol obdobím špiny a biednej hygieny, kedy sa ľudia odmietali umývať, strašne páchli a mali pokazené zuby.

Stredovekí ľudia zo všetkých spoločenských levelov sa v skutočnosti umývali pravidelne, radi navštevovali kúpele a oceňovali čistotu a hygienu. Pochopiteľne, ako v každom období pred vynálezom moderného vodovu, ktorý umožnil ľahkú dostupnosť teplej vody pre každého, boli i ľudia v stredoveku o niečo menej čistí než sme my dnes. Avšak rovnako ako naši prastarí rodičia alebo praprastarí rodičia, i oni boli schopní umývať sa každý deň, zostať čistými a stránili sa ľudí, ktorí boli špinaví a nepríjemne páchli.

Väčšina ľudí v tomto období si udržiavala čistotu denním umývaním sa pomocou veľkej misy plnej horúcej vody. Mydlo sa začalo vo veľkej miere používať práve v stredoveku (Rimania a Gréci nepoužívali mydlá) a výrobcovia mydiel mali svoje cechy vo väčšine stredovekých dedín a miest. Ohrievanie vody za účelom veľkého kúpeľu bol časovo náročnejší proces, takže kúpele doma boli o niečo zriedkavejšie, avšak i nižšie vrstvy spoločnosti mali možnosť absolvovať kúpeľ vo vani kedykoľvek chceli.

Aristokracia si samozrejme pozdvihla kúpele na vysokú úroveň luxusu, s jej kúpaním sa vo veľkých drevenných vaniach naplnených voňavou vodou so sedadlami potiahnutými hodvábom, kde nešlo len o záležitosť hygieny či nejakého solitárneho potešenia, ale i aktivitu často zdieľanú so sexuálnym partnerom alebo dokonca skupinou priateľov – a to s vínom a/alebo jedlom v ruke, podobne ako pri dnešnej modernej vírivke alebo jacuzzi.

Samotná myšlienka, že ľudia sa v stredoveku nekúpali má svoj pôvod v hneď niekoľkých nedorozumeniach.

Za prvé, práve 16.storočie, a potom 18.storočie boli obdobiami, kedy doktori začali tvrdiť, že kúpanie bolo škodlivé a ľudia by sa mali vyhýbať príliš častému umývaniu. Ľudia, pre ktorých “stredovek” očividne znamená “akékoľvek obdobie pred 19.storočím” potom predpokladali, že takéto myšlienky museli byť prítomné i skoršie.

Za druhé, mnohí kresťanskí moralisti a duchovní v stredoveku naozaj varovali pred prehnaným umývaním. Avšak treba si uvedomiť, že cirkevní intelektuáli v tej dobe varovali pred prílišným preháňaním vo všetkom – v jedení, pití, sexe, love, tancovaní, ba dokonca i pred preháňaním v pokánii a zbožnosti. Záver, že takéto varovania znamenali, že sa ľudia nekúpali, je preto úplným nezmyslom.

Ďalej je potrebné si uvedomiť, že verejné kúpele boli v týchto časoch často asociované s prostitúciou. Mnohé prostitútky praktikovali svoje “remeslo” práve vo verejných kúpeľoch, pričom tie sa častokrát nachádzali práve v blízkosti dištriktov plných bordelov a kuriev.Verejné kúpele existovali vo väčšine mestách, pričom vo väčších mestách ste ich mohli nájsť i stovky. Na južnom brehu Temže bolo miesto stoviek tzv. “gulášov”, v ktorých stredovekí Londýnčania mohli mohli absolvovať nielen kúpeľ v horúcej vode, ale tiež i nezáväzne podebatovať, zahrať si šach, vypiť si a užiť si s prostitútkou. V Paríži bolo dokonca ešte viac takýchto typov kúpeľov a v Taliansku boli kúpele tak početné, že niektoré z nich boli vyhradené výlučne pre ženy alebo mužov alebo len pre aristokraciu (aby bohatí aristokratickí snobi nemuseli zdieľať svoju vaničku s obyčajným remeselníkom alebo roľníkom).

Kresťanskí moralisti brojili proti verejným kúpeľom ako “záchytmi neresti”, a nie kvôli nejakej hygiene. Urobiť z toho záver, že ľudia sa v stredoveku nekúpali, je asi rovnako hlúpe ako tvrdiť, že ľudia v tomto období vôbec nenavštevovali priľahlé bordely. 🙂


Mýtus č. 6: Stredoveká spoločnosť bola teokratická a cirkev mala neobmedzenú moc a kontrolu nad obyvateľstvom.

Tradičná predstava teokratického charakteru stredovekej spoločnosti predpokladá viaceré mylné predstavy o vtedajšej kultúre a vzťahu cirkvi a štátu. Pod teokraciou rozumieme vládu náboženskej triedy (čiže v striktnom zmysle ani Saudská Arábia nie je teokracia), avšak v stredovekej spoločnosti bola cirkev len jednou z mnohých súťažiacich síl a autorít a len výnimočne dominantnou. Ak totiž seriózne analyzujeme stredoveké obdobie zistíme, že cirkev počas neho strávila väčšinu času pokusmi oslobodiť sa spod rôznych foriem podriadenosti alebo závislosti na sekulárnych silách. A dokonca i v obdobiach a v miestach, kde sa jej podarilo získať vysoký stupeň autonómie, nikdy plne nedominovala kultúre, ktorej bola súčasťou.

Išlo o kultúru, ktorá sa mohla chváliť množstvom vplyvov a bohatým dedičstvom zdedeným z klasického antického sveta i nekresťanských tradícií “barbarských” národov. Napr. taká stredoveká literatúra bola výrazne ovplyvnená perzskou poéziou, čo následne viedlo k rozvoju tradície “rytierskej lásky, na ktorú cirkev nemala prakticky žiaden vplyv, a kde boli i postavy zo Starého zákona prezentované ako stredovekí rytieri a králi. Stredoveká kultúra tiež často odkazovala na vzdialenejšie spomienky raných storočí a prerozprávala ich napr. v artušovských cykloch alebo germánskych eposoch, v ktorých boli germánski hrdinovia ako Theodoric a Attila pozmenení na rytierov.

V súvislosti s povinnosťou praktikovať vieru je zaujímavý 4. Lateránsky koncil z r. 1215, ktorý vo svojom 21.kánone nariaďuje, že všetci by mali aspoň raz za rok prísť na spoveď a mali by sa aspoň 1x do roka zúčastniť omše (konkrétne počas Veľkej noci). Skutočnosť, že cirkev musela vôbec niečo také stanoviť znamená, že množstvo ľudí v tomto období nenavštevovalo omše. Pokiaľ ľudia mali povinnosť ísť na omšu len raz za rok znamená to, že veľa ľudí chodila do kostola len počas Veľkej noci, a nie každú nedeľu.Koniec koncov, stredoveké kázne, ktoré sa nám zachovali sú plné preklínania ľudí, ktorí strávili nedeľu popíjaním, tancovaním, lovením, gamblingom či hraním hier namiesto toho, aby išli do kostola. Iné kázne zase lamentujú, že ľudia z dediny chodia do kostola iba klebetiť, tancovať a hrať sa na priľahlom cintoríne a len niektorých z nich úprimne zaujíma omša a to čo káže pán farár.

A aby to nestačilo, tak i samotná cirkev počas niektorých období, samozrejme cielene a rafinovane, podporovala “subverziu” pohanskými zvykmi. Preto napr. počas veľkonočných sviatkov dochádzalo k “neviazanosti” priamo v kostoloch, počas pašiových hier sa poriadali pochody bláznov, šašov, „netvorov“ (spomente si na Quasimoda), maškarády a prevracala sa hierarchia. Veď ešte Ján Hus píše o tom, ako sa v časoch jeho “mládí” “terorizovalo” v kostoloch v maskách. A stačí si prečítať dobové pašiové hry a človek sa musí naozaj diviť tomu aká miera herézie bola tolerovaná, napr. záhradník Kristus vyhrážajúci sa Márii Magdaléne, že ju trafí rýľom po gebuli, ak mu bude šliapať po cibuli, či majster Severín parodujúci oživenie Lazara polievaním židovskej prdele smradľavou masťou . Práve ľudová kultúra stredoveku, v mnohom dokazuje, že doba temna je skôr dogmatický výplod osvietenstva a neskorších dôb: stačí sa trochu pozrieť pod povrch a celé sa to stáva ďaleko komplexnejším.

Je jasné, že mnoho ľudí navštevovalo kostoly len príležitostne a že takýto ľudia neboli považovaní za “heretikov”, ale len za lenivých. Idea stredoveku ako typu železnej teokracie, v ktorej mala cirkev totalitnú moc nad životom jednotlivca je preto nezmyslom. Mnoho stredovekých ľudí, a to obzvlášť z nižších vrstiev, napriek tomu, že sa kultúrne identifikovali ako kresťania, sotva praktikovali nejaké náboženstvo a vystačili si iba s jednoduchou domácou modlitbičkou. S typom ponurej teokracie, kde každý bol donútený aktívne praktikovať vieru, sa stretávame až neskôr, a to predovšetkým u puritánskych protestantských sektách.

Zdroje:

  1. Tim O’Neill, Quora
  2. http://historyforatheists.com/
  3. https://rationalwiki.org/wiki/Main_Page
  4. https://sk.wikipedia.org/wiki/Hlavn%C3%A1_str%C3%A1nka

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s