Pred niekoľkými rokmi som sa naučil uvažovať viac v kontexte toho čo je prospešné, než čo je dobré alebo zlé. O dobre a zle môžeme argumentovať celý deň, ale určiť čo je prospešné je celkom jednoduché a je ťažké proti tomu argumentovať.
Verím, že zmena paradigmy je dokonale zosúladená s reciprocitou, keďže reciprocita (podľa môjho chápania) je nájdenie najviac užitočného kompromisu medzi dvomi alebo viacerými stranami.
Čo ľudia považujú za “morálne” je vždy subjektívne, pretože sa to líši z kultúry do kultúry a ide o niečo, čo bolo a je predmetom zmeny v priebehu času. Nevidel som žiaden dôkaz, ktorý by podporoval myšlienku, že existuje taká vec ako objektívna alebo absolútna morálka, pretože tá je predmetom zmeny.
Možno i predstava definície morálky alebo jej určenie, či je morálna alebo amorálna by mala byť považovaná za vec minulosti a mala by byť aktualizovaná tak, aby v sebe zahŕňala najviac výhodné postupy pre všetky zainteresované strany.
Jednostranné uvažovanie v extrémoch viedlo k väčšine, ak nie ku všetkým, spoločenským problémom, ktoré postihujú ľudstvo – hoci nepochybujem, že by sa našli mnohí, ktorí by s týmto nesúhlasili (vzhľadom na ich štádium jednostranného myslenia). 🙂
A ešte jeden bonusový názor z diskusie: Morálka je nástroj pre riešenie sporov v rámci skupiny. Čím viac sa budú skupinové hodnoty líšiť, tým bude morálka menej a menej užitočným nástrojom.
„Denne sa objavujú nové prípady sexuálneho zneužívania detí veľkým počtom členov katolíckeho kléru. Bohužiaľ nedá sa hovoriť o jednotlivých prípadoch, ale o kolektívnej morálnej kríze, ktorú kultúrna história ľudstva nikdy predtým nepoznala v takej desivej a znepokojujúcej dimenzii. Mnohí kňazi a rehoľníci sa priznali. Niet pochýb o tom, že tisíce prípadov, ktoré boli oznámené spravodlivosti, predstavujú len malý zlomok skutočnosti, pretože mnohí páchatelia boli chránení a ich prípady ututlané hierarchou.“
Judeo-kresťanský web Postoj nedávno prišiel s celkom úsmevným článkom pod názvom Proti Židom na západe dnes stoja najmä moslimovia a ľavica, v ktorom autor textu, istý Lukáš Kekelák, popisuje nárast anti-semitizmu v západnej Európe. Takže tentoraz výnimočne vinníkmi nie sú tzv. pravicoví extrémisti či fašisti, ale skupiny spomenuté v nadpise – moslimovia a ľavičiari.
Tento text je vyslovene klasickou ukážkou povrchného prístupu neokonov či sionistov (v prípade autorov z webu Postoj ide o sionistických kresťanov) v prípade problematiky tzv. antisemitizmu, pri ktorom sa síce povie isté A, ale zamlčí sa veľmi podstatné B.
A tým B sú dve podstatné skutočnosti:
Výrazné zapojenie židovskej elity do podpory migrácie, vrátane migrácie moslimov, do Európy.
Disproporčne väčšie zastúpenie Židov v ľavicových stranách a v ľavicových politikách (vrátanie ich vlastného chválenia sa v propagácii a v presadení homomanželstiev, napríklad. Toto by snáď tých kresťanov z Postoja, posadnutých homosexuálmi, mohlo zaujímať, no nie?).
V oboch prípadoch o tomto disproporčnom zapojení píšu samotní Židia. Treba tiež napísať, že niektorí i kriticky.
Človeka priam láka položiť nepríjemnú otázku, či tí Židia a ich, v dnešnom globalizovanom svete postupne umierajúca, kolektívna identita vlastne ten antisemitizmus nepotrebujú? Taký režisér dokumentu Defamation, Yoav Shamir, by súhlasil.
Autor má samozrejme pravdu, že s prílevom moslimov prichádza do Európy i viac antisemitizmu (radšej by som používal výraz judeofóbia, obzvlášť v tomto prípade, keďže mi príde dosť zvláštne obviňovať skupinu zloženú prevažne zo semitov z antisemitizmu) a s ním spojených fyzických útokov na Židov (a nielen ich). Kekelák v článku spomína isté štatistiky ohľadne útokov na Židov v Británii, ako aj postoje miestnych Židov, ktorí sa v Británii dnes viac boja moslimov než tzv. pravicových extrémistov.
Ok, mnohí obyčajní Židia to asi takto pociťujú, ale čo ich elity? Tam vidíme skôr iný konsenzus. t.j. že Židia by sa mali spájať s inými, údajne utláčanými, menšinami proti európskej majorite.
Tu je jeden príklad: The Jewish Chronicle patria k najčítanejším a najvplyvnejším židovským novinám v Británii. V r. 2018 noviny prišli s príbehom pod názvom “Židovské a moslimské ženy sľubujú, že budú spolupracovať, aby porazili nenávisť”. Čitatelia sa tiež dozvedeli, že článok bol o “najväčšom zhromaždení Židov a moslimov v Európe, v ktorom sa ženy z oboch táborov zaviazali, že budú spolupracovať v boji proti nenávisti”. Čo sa myslí tou “nenávisťou”? Prečo ma ako prvé napadlo, že sa myslí nenávisť bielej a prevažne kresťanskej majority? Hmm?
A takýchto zhromaždení, spájaní či proklamácií medzi Židmi a moslimami by sme našli nespočet. Jednoducho židovsko – moslimské vzťahy sú komplexnejšie, než sa nám snažia často podsúvať neokonzervatívne weby ako je Postoj.
Najhoršie je, ako sa článok opäť pokúša trápne zmiešať kritiku politiky Izraela s antisemitizmom. Jeremy Corbyn a jemu podobní nie sú žiadni anti-semiti. Ich solidarita s utláčanými Palestíncami je čisto otázkou aspoň základného humanizmu a etiky, princípu zlatého pravidla, ktorým sa riadi naša civilizácia, hoci v ich poňatí to často býva aj o “anti-rasizme” a vymedzení sa voči etnoštátu, ktorý Izrael reprezentuje. Čo tak si radšej prečítať, ako to ponímajú samotní ľavičiari?
Dobre, dnes teda k tejto problematike len takto stručne. Skôr mi išlo o to upozorniť na web Postoj ako na falošnú “alternatívu” voči systému, keďže som to doposiaľ takto verejne (formou článku) nespravil.
Ľudia za týmto webom Slovensku nič pozitívne neponúkajú, akurát len viac podpory pre Izrael, viac boja proti “fašizmu” a “komunizmu” (rozumej sociálnej solidarite) a samozrejme dysgeniku (keďže chcú zakázať aspoň eugenické minimum v podobe napr. terapeutických potratov, výberu embryií, umelého oplodnenia, boja proti dedičným ochoreniam, atď., atp., ktoré Západ, pod rúškom liberalizmu, resp. slobody voľby, praktikuje). Treba to napísať priamo: ak sa má kresťanstvo niekedy v budúcnosti pozitívne reformovať a stať sa opäť hybnou silou európskej spoločnosti, tak sa musí v prvom rade očistiť od presne takejto dogmatickej hniloby, akú reprezentujú filosemiti z Postoja. Viac k tomu nie je čo dodať.
Kanadský sociológ histórie a univerzitný profesor Ricardo Duchesne nám ponúkol pozoruhodný text, ktorý sa venuje špecifickému psychogenetickému poznávaniu u Európanov. Ide o náročnú a nie úplne jasnú tému, ktorá si istotne vyžaduje hlbší výskum. Text treba vnímať ako istý úvod do problematiky operacionálnej teórie intelektu a genetickej psychológie Európanov. Spracoval som len jeho prvú časť formou voľného a skráteného prekladu, ale pre lepšie pochopenie odporúčam prečítať si obe časti, ktoré vyšli na webe Council of European Canadians.
V súvislosti s (nielen) poslednými voľbami mi nedá neupozorniť na jeden silný faktor, ktorý tiež ovplyvnil ich výsledok. Zuzana Čaputová rozhodne dobre vie, prečo sa po svojom víťazstve poďakovala voličom aj v jazyku menšín – po maďarsky, po rusínsky i po rómsky.
Obzvlášť v prípade našej (stále) najpočetnejšej menšiny, t.j. maďarskej, pekne vidieť istý vzorec volebného správania známy aj u iných väčších menšín z cudziny.
Slovenskí Maďari už dlhodobo zvyknú hromadnejšie podporiť liberálneho, resp. progresivistického kandidáta (aj keď u nás na Slovensku tomu často hovoríme aj “pravica”, ale to už je iná téma) než pro-národného, inak povedané, takéto kandidáta, ktorý bude viac zdôrazňovať multietnicitu Slovenska, silne podporovať práva menšín a vyhraňovať sa voči nacionalizmu. Vieme, že slovenskí Maďari v minulosti výrazne podporovali v prezidentských voľbách i Ivetu Radičovú, o ktorej “slniečkovosti” nie sú žiadne pochybnosti. V prezidentských voľbách v r. 2014 zase podporili Kisku. Veď napokon i samotný Bugárov Híd je hodnotovo skôr liberálna strana, pričom sám Bugár sa niekoľkokrát vyhranil i voči samotnému Orbánovi.
Udivuje to predovšetkým v kontexte toho, akú politiku podporujú Maďari vo svojej domovskej krajine. Netreba ani písať, že je to dnes práve maďarský národ, ktorý má reputáciu toho najviac hrdého a proti-systémového v rámci V4, ak nie aj v celej EU. Práve Maďari sú dnes povestným vzorom hodným nasledovania.
Okrem toho, pokiaľ je mi známe, tak aj naši Maďari predsa sledujú vo veľkom maďarské médiá a čo to sa už popísalo aj o Orbánovej snahe ovplyvňovať i Maďarov žijúcich v zahraničí. Ak mám hovoriť podľa svojej skúsenosti, väčšina našich Maďarov Orbánovi fandí. Tak potom, prečo tento dvojtvárny prístup: sympatie či podpora patriota Orbána, ak ide o Maďarsko na jednej strane a na druhej zase voľba “slniečkových” kandidátov alebo strán u seba doma?
Tu treba napísať, že takéto správanie nie je charakteristické len pre Maďarov. Napríklad v USA volia hispánci demokratov, čiže dalo by sa povedať liberálov či ľavicu, napriek tomu, že ide prevažne o katolíkov s konzervatívnejšími hodnotami. Rovnako i Turci v Nemecku volia zväčša sociálnych demokratov, t.j. ľavicové strany podporujúce také záležitosti ako feminizmus či Harabinov “džendžer”, ale i migráciu, napriek faktu, že v prípade Turecka ide o silných podporovateľov pro- moslimského diktátora Erdogana (ktorého volila väčšina nemeckých Turkov s dvojitým občianstvom).
A napokon dobrým príkladom je i židovská diaspóra. Jej značná časť silne podporuje Izrael a jeho šovinistickú politiku voči Palestíncom, zatiaľ čo volá po väčšej multi-kultúre v hostiteľských krajinách. (Viac o psychológii, ktorá stojí za výraznou podporou migrácie, vrátane moslimskej, zo strany nielen liberálnych, ale aj neokonzervatívnych Židov sa dočítate v tom texte od tradicionalistického autora židovského pôvodu L. Austera).
Toto pokrytectvo etnických menšín sa teda zdá byť celkom univerzálnym javom. Je za ním skrytá solidarita s “kmeňom” v ich národnom štáte a zároveň čo možno najväčšie zabezpečenie ochrany, či priam privilégií, v krajine “hostiteľa”.
Pro-národní kandidáti možno budú musieť do budúcna viac premýšľať aj o tejto dynamike a o tom, ako by dokázali túto dvojtvárnosť zvrátiť, keďže hlasy menšín, a to v prvom rade Maďarov, naozaj nie sú zanedbateľné a zdá sa, že i dnes tieto hlasy zohrali úlohu povestnej piatej kolóny.
Zdôrazňujem, že v nijakom prípade nechcem, aby tento text vyznel nejako proti-maďarsky. Ja do istej miery rozumiem, prečo etnické, ale aj iné, menšiny preferujú “slniečkárske” politiky. Lenže faktom je, že dokonca i pre ne samotné to z dlhodobého hľadiska nebude dobré (viď napr. príchod parazitických skupín z tretieho sveta, ktoré budú musieť živiť zo svojich daní alebo ktoré budú útočiť aj na nich).
Tu bude dôležité, aby im pro-národní kandidáti či pro-národné strany vedeli dobre ozrejmiť povrchnosť ich voľby a možné negatívne konzekvencie i pre nich samotných. Tieto volebné paterny Maďarov (a iných menšín) sú už príliš dlho takto fixné – a je to dosť škoda vzhľadom na celkový maďarský potenciál.
Nemecký psychológ a špecialista na vzdelávanie Heiner Rindermann vo svojej najnovšej knihe “Kognitívny kapitalizmus” (2018) prináša zaujímavé informácie o postoji národných socialistov k inteligencii a jej výskumu. V knihe uvádza nasledovné:
V rozpore s bežným presvedčením, národní socialisti v skutočnosti oponovali výskumu inteligencie (Becker, 1938, Jaenscg, 1938).
Podľa ich názoru skúmanie inteligencie reprezentuje “nadradenosť buržoázneho ducha” (Jaensch, 1938, s.2). Inteligenčné meranie by bolo nástrojom židovstva na “posilnenie jeho hegemónie” (s.3) a výber na školy na základe inteligencie by znamenal “systém skúšky židovského pôvodu” (s.4) a presadenie konceptu inteligencie ako “jednorozmernej dimenzie” (s. 3) a “jedného ústredného faktoru” (Becker, 1938, s. 24).
Pretože ľudia sa medzi sebou líšia, a preto sa odlišujú i v inteligencii (s.4), národní socialisti volali po “meraní inteligencie podľa národného a typologického uhľa pohľadu” (s.15). Pre Nemcov žiadali meranie “realizmu”, “svedomitosti” a “aktuálneho charakteru hodnotovej inteligencie”. Oponovali meraniam založeným čisto na skúmaní “teoretickej inteligencie” a “intelektualizmu” (Becker, 1938, s. 22), namiesto toho favorizovali “praktickú inteligenciu” (s.18), ktorá mala byť nejakým spôsobom meraná. Nacistickí vedci a výskumníci oponovali metódam korelácie a faktorovej analýzy (s.23f). Podľa nich všeobecná inteligencia (faktor g) neexistovala. Tvrdili, že “v skutočnosti tu nie je všeobecný, kvantitatívne porovnateľný a nezávislý typ inteligencie.” (Jaensch, 1938, s.4)
Ak by bol termín “židovský” zmenený na “dominantnú triedu”, potom by sme mali presne tú istú kritiku, akú spomenul francúzsky ľavicový sociológ Bourdieu, iba o 40 rokov neskôr. Dnešná kritika ľavičiarov proti porovnávaniu medzikultúrnej inteligencie, biasu, faktoru g, atď. atp. je v podstate totožná s kritikou národných socialistov.
Pochopiteľne, že toto všetko je vedecky irelevantné, pretože výroky nemôžu byť vyvrátené tým, že poukážeme na niekoho, kto povedal to a to pred niekym iným alebo neskôr. Počíta sa iba logika, empirické dáta a argumenty založené na obsahu. Ak Židia alebo gójovia, alebo “vládnuca trieda” (alebo “utláčaná trieda”), kapitalisti (alebo robotníci). bieli, Európania (alebo Afričania) či ktokoľvek iný získava benefity z inteligencie alebo z výskumu inteligencie, stále to neznamená, že nejaký výrok o inteligencii je kvôli tomu viac alebo menej chybný alebo správny.
Je pravdou, že v modernite a aspoň čiastočne v meritokratických spoločnostiach bude mať “vyššia trieda” v priemere i vyššiu inteligenciu (inteligencia totiž pomáha vyšplhať sa vyššie po spoločenskom rebríku, Deary et.al., 2005, Saunders, 1997). Belosi, Európania a Židia, majú vyššiu priemernú inteligenciu, pričom práve Židia sú nadmerne zastúpení aj vo výskume inteligencie. Ale mení sa tým veridikalita výrokov? Pokiaľ je niečo také ako koncept inteligencie odmietnutý kvôli etnickému alebo sociálnemu kontextu, potom s rovnakou argumentáciou môžeme odmietnuť aj peniaze, knihy, psychológiu alebo samotnú vedu. Vedecké (epistemické) výroky musia byť hodnotené na základe ich priblíženia sa k pravde a k zisteniu novej pravdy. Politické, ideologické alebo etické kritéria nemôžu nahrádzať kritérium pravdy.
Podobne ako v národnom socializme, i v komunizme bol výskum inteligencie odsudzovaný. Alexander Luria nebol schopný publikovať svoju priekopnícku medzikultúrnu štúdiu o kognitívnych schopnostiach pred rokom 1974, štúdiu, ktorú vykonal štyri desaťročia predtým, v tridsiatych rokoch v Uzbekistane.
Dánsky vedec Emil Kirkegaard k tomu ďalej dodáva, že informovaný čitateľ si môže všimnúť paralelu medzi prístupom komunistov a nacistov a uvažovaním o inteligencii zo strany takých ľudí ako je židovský psychológ Robert Sternberg , t.j. popieranie faktoru g/jednej dimenzie a dôraz na dôležitosť praktickej inteligencie namiesto teoretickej (akademickej) inteligencie.
Tu sú 2 nemecké zdroje, z ktorých Rindermann vo svojej knihe čerpal:
1. Jaensch, E. R. (1938). Grundsätze fur Auslese, Intelligenzprüfung und ihre praktische Verwirklichung. [Principles for selection, intelligence measurement and its application.] Zeitschrift für angewandte Psychologie und Charakterkunde, 55, 1–14.
2. Becker, F. (1938). Die Intelligenzprüfung unter völkischem und typologischem Gesichtspunkt. [Intelligence measurement from a national and typological point of view.] Zeitschrift für angewandte Psychologie und Charakterkunde, 55, 15–111.
Poznámka: Ide opäť o starší text (zo septembra minulého roka), ktorý vyšiel len na FB. Ale samotná téma je veľmi všeobecná a aj v budúcnosti možno očakávať, že bude opäť pretriasaná.
Pred viac ako týždňom (tento text pochádza z januára) som uverejnil na svojom FB profile článok pod názvom “O jednej americkej sekte”. Daný text sa venoval náboženskému spoločenstvu pod názvom Kresťanská Identita. Text nemal za cieľ poskytnúť nejakú hlbšiu analýzu tohto náboženstva. Išlo skôr o môj pokus dištancovať sa od tohto smeru vzhľadom na moje hodnotové presvedčenie a celkový prístup.
Tak už máme konečne po tom a to s výsledkom, o ktorom teraz koluje jeden nekorektný vtip v zmysle ktorého je dnes Slovensko najprogresívnejšou krajinou Európy (vzhľadom na troch najvyšších ústavných činiteľov – máme ženu prezidentku, homosexuála za premiéra a za predsedu parlamentu zase mentálne postihnutého :-))
K výsledku ťažko napísať niečo s čím už neprišli iní. Hlavne netreba pateticky nariekať, neukazovať slabosť, prosím. Ak sme zvládli “kisku”, mali by sme zvládnuť i “princezničku”. Tým samozrejme nechcem povedať, že tieto voľby neboli dôležité – boli. Prezident má totiž väčší význam a väčší vplyv než si mnohí vo všeobecnosti myslia. Ale rozhodujúci boj budú jednoznačne parlamentné voľby – ešte počkajme.
Každopádne, Čaputová to bude mať dnes ťažšie ako Kiska na začiatku. Nikto jej nič nedaruje. Bude proti nej stáť mobilizovaných 25% anti-systémových konzervatívcov i rozzúrený Fico, ktorý bude hnaný túžbou po pomste (dúfajme). Až sa mi žiada napísať, že mi jej musí byť ľúto (ale nie je :-)). A ak táto “panenka” zlyhá a nenaplní očakávania (obdobne ako labilná komediantka Radičová), verte tomu, že ju jej amerikánsko-liberalistická skvadra veľmi rýchlo opustí (ako opustili i Radičovú za jej nerozhodnosť a spomalenosť – viď prípady ako Euroval a iné).
Ďalej, najväčšie sklamanie, ktoré voľby ukázali ani nebolo to marketingové oblbnutie más (hoci aj to dosť znechutilo), ale bezpochyby roztrieštenosť tzv. pro-národnej scény a s tým spojené veľké zlyhanie oboch hlavných pro-národných kandidátov (Harabin a Kotleba).
Harabinova kampaň mala svoje slabiny (či už išlo o témy jeho kampane až po skutočnosti, že nemal ani žiadne bilboardy, ani žiadne videospoty a jeho priestor bol v drvivej väčšine obmedzený na alternatívu). Nápad s “harabiňákom” síce nebol zlý, ale chcelo to ešte niečo viac. Najhoršie však bolo jeho odporúčanie nikoho v 2. kole nevoliť, lebo vraj “Čaputová a Šefčovič sú to isté” (a to jednoducho nie je pravda).
A Kotleba? Ten nám pekne ukázal, že stále nedorástol a zdá sa, že sa chce hrať len na vlastnom pieskovisku. A pritom posledné udalosti (dôchodkový strop, Istanbul) nám ukazujú, že Smer by sa aj vedel dohodnúť.
Apropó Smer, ten sa bude musieť zmeniť, ak chce mať ďalej budúcnosť. Odmietnutie Istanbulu a avizovaný ústavný zákaz adopcií homosexuálnymi pármi opäť potvrdili istý trend v Smere, t.j. silnejší príklon ku konzervativizmu. A tento príklon sa každým ďalším atakom atlanticistov na Smer bude len zosilňovať. Čaputová svojim “slniečkárstvom” bude nepochybne tiež prilievať olej do ohňa. Ktovie, možno tu naozaj bude platiť Leninovo okrídlené “čím horšie, tým lepšie”. 🙂 Uvidíme…
Mali by sme rozlišovať svet náboženstva od iniciácie. Nie je tu však možné zabrániť istému schématizmu. V zásade existujú náboženstvá, v ktorých je prítomná iniciácia a z tohto pohľadu dejín náboženstva sa v skutočnosti niektoré náboženstvá vyvinuli z oblasti, ktorá mala pôvodne iniciačný charakter. Došlo k tomu tak prostredníctvom procesu popularizácie, sploštenia a externalizácie pôvodných učení a praktík. Obzvlášť je to charakteristické pre budhizmus: existuje tu skutočná priepasť medzi tým, čo môže byť nazvané čistou “doktrínou prebudenia” a súvisiacimi praktikami pôvodného budhizmu a náboženstvom, ktoré sa následne šírilo.
Realista 