Deň: 2. apríla 2019

Faktor etnickej menšiny – podstatná sila vo voľbách

V súvislosti s (nielen) poslednými voľbami mi nedá neupozorniť na jeden silný faktor, ktorý tiež ovplyvnil ich výsledok. Zuzana Čaputová rozhodne dobre vie, prečo sa po svojom víťazstve poďakovala voličom aj v jazyku menšín – po maďarsky, po rusínsky i po rómsky.

Obzvlášť v prípade našej (stále) najpočetnejšej menšiny, t.j. maďarskej, pekne vidieť istý vzorec volebného správania známy aj u iných väčších menšín z cudziny.

Slovenskí Maďari už dlhodobo zvyknú hromadnejšie podporiť liberálneho, resp. progresivistického kandidáta (aj keď u nás na Slovensku tomu často hovoríme aj “pravica”, ale to už je iná téma) než pro-národného, inak povedané, takéto kandidáta, ktorý bude viac zdôrazňovať multietnicitu Slovenska, silne podporovať práva menšín a vyhraňovať sa voči nacionalizmu. Vieme, že slovenskí Maďari v minulosti výrazne podporovali v prezidentských voľbách i Ivetu Radičovú, o ktorej “slniečkovosti” nie sú žiadne pochybnosti. V prezidentských voľbách v r. 2014 zase podporili Kisku. Veď napokon i samotný Bugárov Híd je hodnotovo skôr liberálna strana, pričom sám Bugár sa niekoľkokrát vyhranil i voči samotnému Orbánovi.

Udivuje to predovšetkým v kontexte toho, akú politiku podporujú Maďari vo svojej domovskej krajine. Netreba ani písať, že je to dnes práve maďarský národ, ktorý má reputáciu toho najviac hrdého a proti-systémového v rámci V4, ak nie aj v celej EU. Práve Maďari sú dnes povestným vzorom hodným nasledovania.

Okrem toho, pokiaľ je mi známe, tak aj naši Maďari predsa sledujú vo veľkom maďarské médiá a čo to sa už popísalo aj o Orbánovej snahe ovplyvňovať i Maďarov žijúcich v zahraničí. Ak mám hovoriť podľa svojej skúsenosti, väčšina našich Maďarov Orbánovi fandí. Tak potom, prečo tento dvojtvárny prístup: sympatie či podpora patriota Orbána, ak ide o Maďarsko na jednej strane a na druhej zase voľba “slniečkových” kandidátov alebo strán u seba doma?

Tu treba napísať, že takéto správanie nie je charakteristické len pre Maďarov. Napríklad v USA volia hispánci demokratov, čiže dalo by sa povedať liberálov či ľavicu, napriek tomu, že ide prevažne o katolíkov s konzervatívnejšími hodnotami. Rovnako i Turci v Nemecku volia zväčša sociálnych demokratov, t.j. ľavicové strany podporujúce také záležitosti ako feminizmus či Harabinov “džendžer”, ale i migráciu, napriek faktu, že v prípade Turecka ide o silných podporovateľov pro- moslimského diktátora Erdogana (ktorého volila väčšina nemeckých Turkov s dvojitým občianstvom).

A napokon dobrým príkladom je i židovská diaspóra. Jej značná časť silne podporuje Izrael a jeho šovinistickú politiku voči Palestíncom, zatiaľ čo volá po väčšej multi-kultúre v hostiteľských krajinách. (Viac o psychológii, ktorá stojí za výraznou podporou migrácie, vrátane moslimskej, zo strany nielen liberálnych, ale aj neokonzervatívnych Židov sa dočítate v tom texte od tradicionalistického autora židovského pôvodu L. Austera). 

Toto pokrytectvo etnických menšín sa teda zdá byť celkom univerzálnym javom. Je za ním skrytá solidarita s “kmeňom” v ich národnom štáte a zároveň čo možno najväčšie zabezpečenie ochrany, či priam privilégií, v krajine “hostiteľa”.

Pro-národní kandidáti možno budú musieť do budúcna viac premýšľať aj o tejto dynamike a o tom, ako by dokázali túto dvojtvárnosť zvrátiť, keďže hlasy menšín, a to v prvom rade Maďarov, naozaj nie sú zanedbateľné a zdá sa, že i dnes tieto hlasy zohrali úlohu povestnej piatej kolóny.

Zdôrazňujem, že v nijakom prípade nechcem, aby tento text vyznel nejako proti-maďarsky. Ja do istej miery rozumiem, prečo etnické, ale aj iné, menšiny preferujú “slniečkárske” politiky. Lenže faktom je, že dokonca i pre ne samotné to z dlhodobého hľadiska nebude dobré (viď napr. príchod parazitických skupín z tretieho sveta, ktoré budú musieť živiť zo svojich daní alebo ktoré budú útočiť aj na nich).

Tu bude dôležité, aby im pro-národní kandidáti či pro-národné strany vedeli dobre ozrejmiť povrchnosť ich voľby a možné negatívne konzekvencie i pre nich samotných. Tieto volebné paterny Maďarov (a iných menšín) sú už príliš dlho takto fixné – a je to dosť škoda vzhľadom na celkový maďarský potenciál.

Výskum inteligencie bol potláčaný nacistami i komunistami

Nemecký psychológ a špecialista na vzdelávanie Heiner Rindermann vo svojej najnovšej knihe “Kognitívny kapitalizmus” (2018) prináša zaujímavé informácie o postoji národných socialistov k inteligencii a jej výskumu. V knihe uvádza nasledovné:

V rozpore s bežným presvedčením, národní socialisti v skutočnosti oponovali výskumu inteligencie (Becker, 1938, Jaenscg, 1938).

Podľa ich názoru skúmanie inteligencie reprezentuje “nadradenosť buržoázneho ducha” (Jaensch, 1938, s.2). Inteligenčné meranie by bolo nástrojom židovstva na “posilnenie jeho hegemónie” (s.3) a výber na školy na základe inteligencie by znamenal “systém skúšky židovského pôvodu” (s.4) a presadenie konceptu inteligencie ako “jednorozmernej dimenzie” (s. 3) a “jedného ústredného faktoru” (Becker, 1938, s. 24).

Pretože ľudia sa medzi sebou líšia, a preto sa odlišujú i v inteligencii (s.4), národní socialisti volali po “meraní inteligencie podľa národného a typologického uhľa pohľadu” (s.15). Pre Nemcov žiadali meranie “realizmu”, “svedomitosti” a “aktuálneho charakteru hodnotovej inteligencie”. Oponovali meraniam založeným čisto na skúmaní “teoretickej inteligencie” a “intelektualizmu” (Becker, 1938, s. 22), namiesto toho favorizovali “praktickú inteligenciu” (s.18), ktorá mala byť nejakým spôsobom meraná. Nacistickí vedci a výskumníci oponovali metódam korelácie a faktorovej analýzy (s.23f). Podľa nich všeobecná inteligencia (faktor g) neexistovala. Tvrdili, že “v skutočnosti tu nie je všeobecný, kvantitatívne porovnateľný a nezávislý typ inteligencie.” (Jaensch, 1938, s.4)

Ak by bol termín “židovský” zmenený na “dominantnú triedu”, potom by sme mali presne tú istú kritiku, akú spomenul francúzsky ľavicový sociológ Bourdieu, iba o 40 rokov neskôr. Dnešná kritika ľavičiarov proti porovnávaniu medzikultúrnej inteligencie, biasu, faktoru g, atď. atp. je v podstate totožná s kritikou národných socialistov.

Pochopiteľne, že toto všetko je vedecky irelevantné, pretože výroky nemôžu byť vyvrátené tým, že poukážeme na niekoho, kto povedal to a to pred niekym iným alebo neskôr. Počíta sa iba logika, empirické dáta a argumenty založené na obsahu. Ak Židia alebo gójovia, alebo “vládnuca trieda” (alebo “utláčaná trieda”), kapitalisti (alebo robotníci). bieli, Európania (alebo Afričania) či ktokoľvek iný získava benefity z inteligencie alebo z výskumu inteligencie, stále to neznamená, že nejaký výrok o inteligencii je kvôli tomu viac alebo menej chybný alebo správny.

Je pravdou, že v modernite a aspoň čiastočne v meritokratických spoločnostiach bude mať “vyššia trieda” v priemere i vyššiu inteligenciu (inteligencia totiž pomáha vyšplhať sa vyššie po spoločenskom rebríku, Deary et.al., 2005, Saunders, 1997). Belosi, Európania a Židia, majú vyššiu priemernú inteligenciu, pričom práve Židia sú nadmerne zastúpení aj vo výskume inteligencie. Ale mení sa tým veridikalita výrokov? Pokiaľ je niečo také ako koncept inteligencie odmietnutý kvôli etnickému alebo sociálnemu kontextu, potom s rovnakou argumentáciou môžeme odmietnuť aj peniaze, knihy, psychológiu alebo samotnú vedu. Vedecké (epistemické) výroky musia byť hodnotené na základe ich priblíženia sa k pravde a k zisteniu novej pravdy. Politické, ideologické alebo etické kritéria nemôžu nahrádzať kritérium pravdy.

Podobne ako v národnom socializme, i v komunizme bol výskum inteligencie odsudzovaný. Alexander Luria nebol schopný publikovať svoju priekopnícku medzikultúrnu štúdiu o kognitívnych schopnostiach pred rokom 1974, štúdiu, ktorú vykonal štyri desaťročia predtým, v tridsiatych rokoch v Uzbekistane.

Dánsky vedec Emil Kirkegaard k tomu ďalej dodáva, že informovaný čitateľ si môže všimnúť paralelu medzi prístupom komunistov a nacistov a uvažovaním o inteligencii zo strany takých ľudí ako je židovský psychológ Robert Sternberg , t.j. popieranie faktoru g/jednej dimenzie a dôraz na dôležitosť praktickej inteligencie namiesto teoretickej (akademickej) inteligencie.

Tu sú 2 nemecké zdroje, z ktorých Rindermann vo svojej knihe čerpal:

1. Jaensch, E. R. (1938). Grundsätze fur Auslese, Intelligenzprüfung und ihre praktische Verwirklichung. [Principles for selection, intelligence measurement and its application.] Zeitschrift für angewandte Psychologie und Charakterkunde, 55, 1–14.

2. Becker, F. (1938). Die Intelligenzprüfung unter völkischem und typologischem Gesichtspunkt. [Intelligence measurement from a national and typological point of view.] Zeitschrift für angewandte Psychologie und Charakterkunde, 55, 15–111.

Viac o Rudolfovi Jaenschovi tu: nemecká Wiki: https://de.wikipedia.org/wiki/Erich_Rudolf_Jaensch

Celý zdroj pre článok tu: http://emilkirkegaard.dk/en/?p=7472