Ako sa najlepšie vyrovnať so smrťou

Nepatrím k tým, ktorí by mali problém uvažovať o smrti a robím to pomerne často. Dodnes si živo spomínam na to, ako ma zasiahla smrť môjho starého otca v čase, keď som bol ešte žiakom základnej školy. Išlo o môj prvý pokus vyrovnať sa s týmto fenoménom, a preto to bolo vtedy najťažšie. Ďalšie prípady úmrtí veľmi blízkych ľudí ma tiež na istý čas uvrhli do vnútornej krízy – ale tá už nikdy netrvala tak dlho a intenzívne ako v prvom prípade.

Ľudia sa vyrovnávajú so smrťou v zásade podľa toho k akej ideológii sa hlásia. Zjednodušene možno načrtnúť 3 populárne hľadiská:

1. Väčšina ateistov a židov verí, že po smrti už nič nebude. Ste jednoducho mŕtvy. Bodka. Vaša osobnosť je po smrti jednoducho neexistentná. Takýto pohľad často vedie k hedonizmu a základnému utilitarizmu.

2. Väčšina moslimov a väčšina konzervatívnych kresťanov verí, že väčšina ľudí bude po smrti brutálne mučená vo večnom pekle a iba zopár jedincov unikne tomuto osudu vďaka tomu, že sú súčasťou toho správneho náboženského presvedčenia. Konečným dôsledkom takejto viery boli a sú zbytočné náboženské vojny o to, kto pôjde a kto nepôjde do pekla.

3. Mnoho polyteistov, budhistov a pomerne i veľa kresťanov verí, že duša je nesmrteľná a zároveň po smrti nebude žiadne večné mučenie. Môže dôjsť k nejakému potrestaniu po smrti, ale to bude nasledované príjemnejšou večnosťou alebo v prípade určitých náboženstiev reinkarnáciou do zlého alebo nižšieho života, ak človek spáchal morálne omyly, hoci myšlienka večného mučenia a zatratenia je týmto náboženstvám cudzia. Konečný výsledok tu bude závisieť od IQ toho ktorého národa, ktorý má takéto presvedčenia. Taká India je napríklad chudobnejšia ako Japonsko, ale obe krajiny majú náboženstvá (hinduizmus, budhizmus), ktoré učia o nejakej forme reinkarnácie.

Nechcem tu teraz veľmi uraziť akýkoľvek náboženský názor, ale ak chcem byť úprimný, tak mi neostáva konštatovať nič iné než, že body 1. a 2. sú v zásade dosť pesimistické. Obzvlášť bod 2 je extrémne pesimistický, ak je ešte skombinovaný s myšlienkami o totálnom morálnom úpadku – čiže viere, ktorú pomerne často nájdeme medzi ultra-konzervatívnymi kresťanmi, t.j. že povaha človeka nie je len skorumpovateľná alebo náchylná k hriechu, ale vyslovene “zlá”.

Možnosť č. 3 je jediná, ktorú môžeme označiť za buď neutrálnu, alebo optimistickú.

Väčšina ľudí bude vystrašená možnosťami 1. a 2. Myšlienka, že len zomrieme a potom nič nebude (bod 1) znamená, že ak ste žili neúplný, chudobný život, potom už nikdy nebudete mať šancu zažiť plnohodnotný život a nikdy sa už nestretnete s tými, ktorých ste milovali a ktorí zahynuli.

V prípade, že je bod. 2 pravdivý a ktokoľvek, kto nebol súčasťou správneho náboženstva je spaľovaný na večnosť pekelnými plameňmi, tak to znamená, že potrebujete čo možno najskôr zistiť, ktoré náboženstvo je to správne a stať sa jeho horlivým príslušníkom, lebo inak sa k nim pridáte vo večných mukách. Ale tak snáď systém nie je až tak zvrátený a takto to nefunguje.

Ako empirista pochopiteľne považujem bod. 1 za jednoznačne pravdepodobnejší ako bod. 2 (Je mi ľúto, ale kdejaké čudné videá z Youtube o ľuďoch, ktorí tvrdia, že boli v pekle sa nepočítajú ako veda).

Mojou najúprimnejšou nádejou je teda možnosť č. 3, hoci je to niečo ako hádka o tom ako harmonizovať môj postoj k posmrtnému životu s mojim nietzscheánstvom. Aby došlo k zosúladeniu, tak koncept posmrtného života nás nemôže učiť, že si treba odopierať v prospech budúceho života. Skôr by mal človek predpokladať, že akýkoľvek život, ktorý bude nasledovať po súčasnom, bude ako život, ktorý teraz žijeme (reinkarnácia, možno večné opakovanie) alebo že odmena posmrtného života závisí od účasti na spôsoboch života, ktoré potvrdzujú život ako taký a akceptujú pozemskú realitu. Jednou z takýchto verzií spomínaného prístupu je napr. vikingská Vallhalla – odmena za udatný boj vo vojne.

Reinkarnáciu každopádne môžeme považovať za prístup, ktorý potvrdzuje samotný život a podporuje človeka k budovaniu a udržiavaniu pozemskej civilizácie, ktorá môže už v prítomnom živote zbierať plody tohto úsilia a zároveň sa vrátiť opätovne do reality svojho budúceho života. Myšlienkou tu teda nie je únik, ale akceptácia pozemského sveta a života. Preto je mi tento postoj najsympatickejší.

4 thoughts on “Ako sa najlepšie vyrovnať so smrťou

  1. Spresním niekoľko faktov.

    1. Judaizmus učí o „svete, ktorý príde“ (olam ha-ba). Čo sa deje v období medzi smrťou tu na zemi a týmto svetom, o tom Tóra nič nepíše, aj Talmud sa zaoberá skôr pravidlami pre život na zemi. Kabala učí že po smrti sa rozpadne fyzické telo a pretrváva Rešimot (informačné dáta, záznamy).
    2. Kresťanské názory, najmä protestantov čo vyprodukovali „teológov“ model Havran, to je jeden guláš o ktorom sa nemá zmysel rozpisovať.
    3. Budhizmus vo svojej väčšej časti upadol do modlárstva, kapitolou samou o sebe je lamaizmus – „Tibetská kniha mŕtvych“ fakticky poskytuje návod na prechod cez lamaistický očistec.

    Osobne som poznal 3 veľmi serióznych ľudí, ktorí prežili lekársky overenú smrť na ARO. V jednom prípade bol tento zážitok spojený so strašnou a neočakávanou predpoveďou, ktorá sa splnila. Definovanie okamžiku smrti tela je z lekárskeho hľadiska veľmi problematické ale moje osobné skúsenosti sa skôr prikláňajú k názoru kabaly.

    Ohľadom môjho názoru na „život po živote“ som viedol dlhú diskusiu s jedným umierajúcim geniálnym lekárom a nezhodli sme sa. On položil otázku tak, že viera na posmrtný život je skôr problémom zbabelosti, ja som oponoval že je to fakticky naopak, že človek čo napáchal veľa zla sa bojí následkov „na druhom svete“ a preto zbabelo popiera jeho existenciu.

    Like

    1. Ten pohľad kabaly je jeden z najzaujímavejších, súhlas.
      Ja som ako tínedžer celkom hltal Moodyho bestseller Život po živote, ale dnes som k nemu kritickejší. Ľudia zaiste môžu mať rôzne dôvody pre popieranie alebo uznávanie života po smrti.

      Like

  2. Každá líška svoj chvost chváli. Zvlášť keď sa v dôsledku nedostatku, či neochoty oboznámiť sa s problematikou prijímajú tie “pesimistické” názory. Je načim teda ešte pripomenúť rohatých s vidlami ako podkurujú mŕtvym ktorí sa smažia v kotloch so smolou a sírou, štiepaným bukovým drevom, či teraz modernejšie uhlím, či Rusským plynom riadeným elektronicky. Stav pekla, je stavom duše, ktorá sama dobrovolne zriekla Boha ako nekonečnej lásky. Stav raja je stav duše, ktorá Boha prijala a vôlu byť dieťaťom Božím. Práve čo sa rozprávame o zosnulých, videl som mnohých čo stratili najbližších. Obzvlášť zdrvujúce to bolo pri pohrebe mojej spolužiačky ešte na základnej škole. Ak už pri strate najbližších milovaných zažívame také muky, čo potom vo vzťahu k Bohu, ktorého Biblia popisuje ako nekonečnú lásku. Čo pri tajejto strate a tá neni obmedzená na jedno konkrétne miesto. Tak ako tí nešťastní rodičia smútili všade, tak ani peklo neni niekde v podzemí a nebo na obláčiku, ale sú všade, lebo je to duševný stav. A tak sa aj píše: ak vám ukážu že nebo je v mori, hore v oblakoch, neverte mu a nechoďte tam, lebo vás tam už dávno predbehli ryby a vtáky. Na ateistov mal rez jeden zaújmavú otázku: Čo uctievate pri hroboch zosnulých? To zhnité mäso prelezené červami? Určite že nie. Čo sa týka Budhistov ďalších v súčasnosti vyzdvihovaných učení, tak ako píše Pavlik Morozov, spravili z toho najpravdepodobnejšie tiež ako tu všetci aj naši náboženskí učenci z tých svojích náboženstiev kowboyku. Fakt je a zostáva ten, že duch sa rodí z ducha a telo z tela, takže žiaden Tarzan sa sám odseba nevyučí na gentlemana. Deti preberajú od rodičov ich zvyky názory, donca som si všimol aj intonáciu reči a spôsoby vyjadrovania. V tom tuším tú reinkarnáciu a nie že budú behať cez polku sveta a hladať vhodné dieťa mužského pohlavia narodené v správnom zverokruhu. Má to však jednu výhodu: keď sa dalajláma nedožije “oslobodenia Tibetu” v tejto reinkarnácii, nemusí zúfať, dožije sa ho v následujúcej.

    Like

    1. O tých zážitkov z klinickej smrti som čítal tiež dosť. Takmer všetky sa sa takmer zhodovali. Až na jeden článok v jednom dnes už nejestvujúcom časopise Hrom. Škoda ho. Tam sa písalo a zdôrazňovala aj tá skutočnosť, že väčšina opisovaných zážitkov je takmer zhodná, až na jeden, ktorú opisoval jeden pán, na Americkej nemocnici(vela podrobností som z toho pozabúdal). Opisoval, ako začal sa prepadávať do priepasti, zrazu sa naňho zo všetkých strán vrhlo množstvo čiernych, škaredých, ohyzdných idivíduí a začali ho štípať, škriabať, hrýzť, kopať, biť a mlátiť… Keď sa konečne prebral k životu, bol nesmierne rád že to má všetko už za sebou.

      Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s