Problematika ľudských práv

O medzinárodných ľudských právach počujeme neustále. Mnohí možno túto oblasť i študovali na vysokej škole alebo v nej pracovali bez toho, aby o nej nejako hlbšie premýšľali (čo bol prípad i mojej maličkosti). Mám za to, že moje súčasné námietky voči tomuto konceptu sa vykryštalizovali postupne s tým, ako som sa oboznamoval s rozmanitými alternatívnymi autormi a ich názormi, ktoré dnes považujem za inšpiratívne alebo sa s nimi viac či menej stotožňujem.

Koncept ľudských práv, tak ako sa dnes často prezentuje, považujem, natvrdo povedané, v podstate za podvod. Pokúsim sa čo možno najjednoduchšie vysvetliť, prečo tomu tak je.

Predovšetkým, medzinárodné ľudské práva neodkazujú na nič, čo by malo reálny charakter. Ide len o postulát, morálny a etický predpoklad, nie niečo, čo by sme mohli niekde reálne nájsť a pracovať s tým. Vieme, že je tomu tak, pretože ak sa pozrieme na našu planétu, tak uvidíme množstvo odlišných kultúr a civilizácií s odlišnými morálnymi a etickými pravidlami či postojmi.

Táto ohromná diverzita ľudskej skúsenosti existovala od samotného počiatku a jednotlivé ľudské skupiny nikdy nesúhlasili vo všetkom na 100%. Vo väčšine prípadov spôsob, ktorým ľudia (národy, civilizácie, atď.) zmenia svoju kultúru, morálku, obyčaje, normy spočíva v dominancii odlišnej skupiny ľudí. Pochopiteľne, niekedy sa ľudia zmenia sami od seba, napr. na základe nejakej skúsenosti. Niekedy sa inšpirujú cudzou kultúrou alebo sa nechajú do nej vtiahnuť úplne dobrovoľne. Ale vo všeobecnosti bude platiť, že zmena kultúry daného spoločenstva bude dosiahnutá skrz násilie, dominanciu či supremáciu. Takže tvrdiť, že existuje nejaký medzinárodný systém ľudských práv je istým spôsobom podobné ako tvrdiť, že existuje nejaká medzinárodná kultúra a medzinárodná ľudská skúsenosť. Ale to nikdy nebola pravda.

Pokiaľ niečo nie je reálne, neodkazuje na niečo reálne a/alebo praktické, čo to potom znamená pre celú mašinériu ľudskoprávnych organizácií a iniciatív? Znamená to, že ľudskoprávna agenda je istý nástroj. Nástroj ľudí, ktorí majú internacionalistickú, zjednocujúcu a univerzalistickú orientáciu a agendu. Inak povedané, ide o nástroj globalizmu a internacionálnych elít, často i nástroj bankérov a elitných politických tried, ktoré zvyknú mať duálne občianstvo.

História ideológie ľudských práv by nás doviedla niekam k Francúzskej revolúcii, ale zároveň si treba byť vedomý, že táto ideológia pravdepodobne odráža niečo, čo je typické pre charakter Európanov ako takých. Často sa spomína výraz patologický altruizmus a naozaj sa zdá, že Európania sú jediní, ktorí majú s týmto väčšiu skúsenosť. Európske spoločnosti v porovnaní s ostatnými spoločnosťami či kultúrami boli viac altruistické a viac rovnostárske. A to je úplne ok – ale len za predpokladu, že si do svojho teritória nepozvete ľudí a kultúry s celkom odlišnými prístupmi.

Tieto tendencie u Európanov nevyhnutne viedli k viac univerzalistickému spôsobu uvažovania. Ak veríte, že všetky ľudské bytosti sú v zásade rovnaké a majú rovnakú hodnotu, potom môžete na všetky z nich aplikovať totožný súbor pravidiel. Samozrejme, že nie všetci veria niečomu takému, ale verí, resp. veril tomu dostatočný počet Európanov na to, aby sa takéto predpoklady stali silným trendom v európskom myslení – minimálne od osvietenského 18.storočia až dodnes, hoci korene sa určite budú dať vystopovať do hlbšej minulosti. Nepochybujem, že niekto si dal tú námahu a podrobne preskúmal históriu egalitarizmu a jeho pôvod. Ale tomu sa teraz dopodrobna venovať nebudem.

Dobre vieme, že OSN a iné internacionálne/ globalistické zoskupenia sú doslova zbláznené do ľudských práv. Milujú ich, pretože im poskytujú mandát k tomu, aby ťažili od vás peniaze skrz daňový systém alebo donácie, a potom mohli prostredníctvom tohto nástroja a získaných zdrojov presadzovať svoju vôľu vo svete. Tendencia, ktorú si všimnete u viacerých ľudskoprávnych chárt či deklarácií, rovnako v rámci jednotlivých štátov ako i u rozmanitých medzinárodných organizáciách, je, že ľudské práva sa behom času viac a viac rozrastajú, sú stále viac detailnejšie a obsiahlejšie. Zďaleka nejde len už o nejaký základ typu právo na život, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a pod., s ktorými by sme nemali problém súhlasiť. Zoznam toho, čo sa považuje za ľudské práva sa nám teda neustále rozširuje, nejde o nič fixné a jeho rozsah závisí od času.

Dnes je pre niektoré ľudskoprávne organizácie ľudským právom napr. i právo na sexuálne uspokojenie alebo vlastníctvo mobilného telefónu či obdobné, relatívne triviálne, záležitosti (triviálne pochopiteľne v porovnaní s tým, čo sa pôvodne považovalo za základné ľudské práva). Pochybujem, že ktokoľvek v histórii ľudskej civilizácie, mimo 20. a 21.storočie, kto mal jasnú myseľ, by považoval luxusné tovary (ako napr. mobil) za právo, či dokonca ľudské právo, t.j. právo pre každého. A ak ide o sex, nuž myslím, že každému kto ho chce, stačí premyslieť si, ako ho dostať bez toho, aby ublížil sebe a druhému človeku (alebo minimálne neporušil násilím jeho fyzickú integritu).

Problém je v tom, že globalisti tu s ľudskými právami pracujú tak, že sa pozrú na veci, ktoré ľudia (na Západe) vo všeobecnosti chcú, ktoré ich robia šťastnými (luxusné tovary, sexuálne potešenie,…) a následne o ne rozšíria už beztak dlhý zoznam ľudských práv a povedia, že teraz musíme pracovať na ich svetovom dosiahnutí ako ľudský kolektív.

Tento prístup je problematický. Skúste si predstaviť troch ľudí – chudobného (myslím na veľmi chudobného a asociálneho – niečo ako„white trash“ alebo „opálený“ osadník), bohatého a jedného, ktorý patrí do tzv. strednej triedy. Každý z nich bude mať odlišný lifestyle, ktorý môžeme asociovať s každou z týchto 3 ekonomických tried. Univerzalista a rovnostár sa však pozrie na týchto 3 ľudí a povie, že ich stav nie je férový, a preto potrebujeme transfer peňazí od bohatého smerom k chudobnému, tak aby sme ho priniesli aspoň do strednej triedy. Až potom to podľa týchto ľudí bude spravodlivé, pretože len samotná skutočnosť, že sa niekto narodil do dobrej rodiny alebo s väčšou schopnosťou či zručnosťou zarobiť peniaze alebo má vyššie IQ či sociálne privilégium mu ešte nezakladá právo na peniaze.

Na jednej strane rozumiem tomuto postoju, ale myslím, že ho problematizuje skutočnosť, že ľudia sa rodia nielen s odlišným potenciálom ale i s veľmi odlišnými túžbami po odlišných životných štýloch. Ja i moji známi poznáme ľudí, ktorí žijú napr. ako squatteri, pričom majú dostatočnú schopnosť žiť aj inak, mimo squat, ale odmietajú tak urobiť, pretože práve tento spôsob života im plne vyhovuje. Títo ľudia chcú žiť v špine a v „anarchii“, toto je ich ideál napriek tomu, že by dokázali zvýšiť svoj príjem a zabezpečiť si omnoho dôstojnejší spôsob života. A práve táto rozmanitosť ľudskej skúsenosti a ľudských túžob je protikladná k univerzálnemu jednotlivcovi a jeho konceptu ľudských práv – osobe, ktorá si myslí, že jeho etika, jeho morálka, jeho životný štandard by mali byť niečím, čo bude kopírovať celý svet.

Môj záver je teda nasledovný: koncept alebo ideológia ľudských práv sa v súčasnosti vzťahuje najmä k propagácii internacionálneho alebo globalistickému systému, pričom medzinárodné organizácie typu OSN ho zneužívajú i na propagáciu obchodu, industrializácie a obdobných záležitostí. Schválne, položte si jednoduchú otázku, či všetci ľudia v Afrike skutočne potrebujú mobilný telefón. Vážne? Kto bude mať z toho najväčší úžitok? Potrebujú skôr mobil alebo ľudské uspokojenie zo stabilnej, prosperujúcej, šťastnej rodiny namiesto šialeného preľudnenia, ktoré ťažko ničí africký kontinent. Nepochybujem, že sa dnes na Západe nájde množstvo obchodníkov, korporácií i politických entít, ktoré by najradšej všetkým z nich predali mobily bez toho, aby sa čo i len trochu starali o ich skutočné šťastie a uspokojivý život.

Medzinárodné ľudské práva, tak ako sú v súčasnosti prezentované, považujem teda za istú druh podvodu, produkt zhubných impulzov, ktoré vykorisťujú prirodzené impulzy druhej strany, ako aj za nutkavú túžbu niektorých ľudí pracovať na univerzalizácii ich štandardu života a ich morálky vo vzťahu k zvyšku sveta. Netvrdím, že tento koncept treba úplne zavrhnúť a že nemá žiadne opodstatnenie či úžitok, absolútne nie, ale spôsob akým sa s ním dnes narába je veľakrát pochybný. Potrebujeme si teda dobre premyslieť ako ho vhodne doplníme, vylepšíme, event. čím by sa dal nahradiť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s