Škodlivá realita za dnešnou trans ideológiou

Pre tých, ktorí sa zaujímajú o danú problematiku a zároveň ovládajú “english” by som odporučil nasledujúce video doktora Orena Amitaya, klinického psychológa špecializujúceho sa na pohlavnú dysfóriu. Na svojom youtube kanáli má hneď niekoľko dobrých videí a rozhovorov aj s inými odborníkmi (napr. klinický psychológ Michael Bailley, ktorý je jeden z najlepších odborníkov na mužskú homosexualitu), ktoré aj mne pomohli lepšie porozumieť tomuto fascinujúcemu, a dnes čoraz viac viditeľnejšiemu, javu. Ľudí ako je Dr. Amitay alebo Michael Bailley ťažko obviníte z toho, že sú to nejakí náboženskí bigoti alebo “alt righteri” (v zmysle, že by ich takáto konzervatívna ideológia ovplyvňovala pri ich výskume) a zdá sa mi, že sa snažia o čo možno najviac objektívny a výhradne vedecký prístup k veci.

Základná informácia, ktorá širšej verejnosti uniká je to, že neexistuje len jedna príčina alebo jeden typ pohlavnej dysfórie. A z toho tiež vyplýva, že existujú aj rôzne typy transgenderov.

V skutočnosti by také niečo malo byť jasné každému – ale pod vplyvom dnešnej trans ideológie nie je. Napríklad taký Bruce Jenner je už od pohľadu veľmi maskulínny muž, svalnatý a vysoký atlét, ktorý sa oženil s tromi ženami, vystriedal viacero mileniek a splodil a vychoval 6 detí. A napriek tomu na staré kolená skončil ako Caitlyn Jenner.

A teraz si Jennera porovnajte s Jazz Jennings – natálnym mužom/chlapcom, ktorý však bol natoľko femínny, že mu/jej už vo veku 4 rokoch diagnostikovali poruchu genderovej identity. Jennings je sexuálne priťahovaný/á k mužom, zatiaľ čo Jenner výlučne k ženám. Jennings a Jenner majú natoľko odlišnú históriu a prezentáciu, že je až prekvapujúce, ako by si niekto mohol myslieť, že majú rovnakú podmienku/poruchu.

Jenner a Jennings sú dva dobré príklady veľmi odlišnej genderovej dysfórie. Oba tieto typy pohlavnej dysfórie boli dlhodobo vedecky skúmané a charakterizujú ich fundamentálne odlišné motivácie, klinická prezentácia i príčiny.

3 typy pohlavnej dysfórie

  1. pohlavná dysfória, ktorá má detský onset: Objavuje sa u biologických mužov i žien. Má veľmi vysokú koreláciu s homosexualitou, t.j. sexuálnou preferenciou pre vlastné pohlavie, a to obzvlášť u natálnych mužov (avšak sexuálna orientácia nebýva očividná až dokým jedinec nedosiahne pubertu alebo až dospelosť). Ide o typ pohlavnej dysfórie, ktorú mala Jennings predtým než podstúpila tranzíciu. Treba však napísať, že 90% detí, ktorých genderová dysfória začala pred pubertou sa nakoniec stotožnili so svojim biologickým pohlavím a nepodstúpili žiadnu tranzíciu (väčšinou však skončia s homosexuálnou orientáciou). Toto sa však môže zmeniť vzhľadom na čoraz silnejšie snahy podporovať pohlavnú tranzíciu už v takomto veku.
  2. autogynefilná pohlavná dysfória: Objavuje sa len u mužov. Je asociovaná s tendenciou sexuálneho vzrušenia myšlienkou alebo obrazom seba samého ako ženy. Tento druh pohlavnej dysfórie štartuje až v adolescencii a niekedy až v dospelosti. Onset je tu graduálny (avšak pre členov rodiny a známych sa niekedy môže javiť ako náhly). Veľmi dobrým príkladom autogynefila na Slovensku je DJ Matúš Lenický, v súčasnosti požadujúci od spoločnosti oslovenie Matia.
  3. pohlavná dysfória rýchleho onsetu: objavuje sa väčšinou u adolescentných dievčat. Tento typ dysfórie je viac asociovaný vekom a rýchlosťou onsetu skôr než so sexuálnou orientáciou. Napriek tomu, že postihuje prevažne dievčatá, nedá sa limitovať len na jedno pohlavie, ako je tomu v prípade autogynefilnej dysfórie. Tento typ dysfórie postihuje najmä dcéry rodičov, ktorí čítajú 4thWaveNow alebo prispievajú na gendercriticalresources.com. Prípady rapídnej dysfórie boli ešte v 80-tych rokoch raritné, ale nadobudli až epidemický rozmer v posledných rokoch.

Zdroj: Gender dysphoria is not one thing.

Prečo dnešní mladí nemajú radi nahotu?

Niektorí autori poukazujú na zaujímavú skutočnosť, že mileniáli sú dnes o dosť plachejší, pokiaľ ide o nahotu ako ich rodičia a starí rodičia. Pozoruhodnou skutočnosťou je i to, že dnešní tínedžeri sú v priemere menej sexuálne skúsení než boli tínedžeri z 80-tych či 70-tych rokov.

Je tu množstvo kultúrnych vysvetlení, prečo tomu tak je: od menšieho vystavenia životu v armáde, priestrannejších ubytovacích zariadení, celkovej mileniálnej precitlivelosti až po niektoré menej politicky korektné vysvetlenia (rastúci počet moslimov v Európe).

Bloger Anatoly Karlin však ponúka ešte jedno pozoruhodné vysvetlenie. Predovšetkým, platí, že:

  1. religiozita je dedičná.
  2. viac ako jedno storočie platí, že nábožní ľudia majú viac prežívajúcich detí.
  3. religiozita tiež koreluje so skromnosťou a odporom k nahote.

Treba sa pozrieť na mapu svetových nudistických rezortov – dva základné faktory, ktoré tu zohrávajú svoju rolu sú ateizmus a germánsky pôvod.

Liga sexuálnej slobody protestujúca v r. 1965 v Berkeley. Dlhodobejšia relevancia – aká bola úroveň ich fertility? Berkeley má jednu z najnižších plodností zo všetkých častí Kalifornie – nižšiu ako preplnené a super-drahé San Francisco.

V kultúrnych vojnách posledných desaťročí bolo prinesených mnoho dobrých – alebo aj nepresvedčivých – argumentov na podporu LGBT práv, osobnej sexuálnej autonómie či ateizmu. Tieto argumenty objektívne fungovali, minimálne v tom zmysle, že dané pozície získali množstvo konvertitov.

Na druhej strane, nestretli sme sa so žiadnymi obzvlášť inteligentnými a vplyvnými hlasmi, ktoré by argumentovali v prospech sociálnej spravodlivosti nahoty. Bez protichodnému kultúrneho nátlaku sa prístupy k nahote dostávajú tam, kde by i logicky mali byť – aj vzhľadom na to, že podiel germánskeho pôvodu v USA klesá a tí ľudia, ktorí zostávajú sú viac religiózni (treba si uvedomiť, že len genotypovo, pretože ľudia ako Dawkins alebo Hitchens a ich kultúra potlačili ich expresiu) s každou nasledujúcou generáciou.

Dobrý príklad typu, ktorý v Amerike vymiera môže byť taký Robert A. Heinlein. Autor vedeckej fantastiky bol zároveň jeden z najväčších promotérov nudizmu. Bol to príklad spoločensky liberálneho starého dobrého Američana s germánskym priezviskom, ktorý mal rád nahotu. A nemal žiadne deti.

A nejde tu len o Američanov. Francúzky bývali svojho času známe pre svoje promenády po pláži “hore bez”. Ale takéto prejavy sú čoraz raritnejšie.

Božská Brigitte Bardot a uvoľnené 60-te roky na pláži. Brigitte mala len 1 dieťa. Francúzsky priemer sú 2 deti.

Všeobecnej povedané, jedným z častých pozorovaní je, že ľudia, ktorí sú dnes v popredí spoločenského progresivizmu, t.j. slniečkári, sú v skutočnosti puritáni (ba dokonca i taká záležitosť ako je ich pretláčanie gay manželstva môže byť paradoxne prejavom tejto ich stránky. V skutočnosti boli homoaktivisti v 70-tych rokoch omnoho radikálnejší a odmietali akýkoľvek prienik “buržoáznych” inštitúcií do gay subkultúry. Dnes však chcú homosexuáli vymieňať plienky a piecť koláče :-)). V úplnom kontraste s dnešnými slniečkármi, hipisáci zo 60-tych rokov boli libertínmi. Je možné, že sa náboženské gény nakoniec prejavili, hoci vzhľadom na kultúru, v takejto skreslenej forme? Toť zaujímavá otázka.

Evolúcia a ľudská rodina

Na obrázku vyššie vidíme klasický ideál – tzv. nukleárnu rodinu, väčšinou nazývanú aj ako “tradičná” rodina – čiže matka, otec, deti a ich vlastný rodinný dom niekde v sanitanizovanom predmestí. V Amerike 50-tych rokov bol tento obraz neustále propagovaný, napr. aj v tom čase veľmi populárnym sitcomom Leave It to Beaver.

Lenže v 60-tych a 70-tych rokoch sa niečo zmenilo. Množstvo mladých ľudí, ktorí vyrástli presne v takýchto rodinách z 50-tych rokoch, začalo proti tomuto “tradičnému” lifestylu rebelovať. Takýto životný štýl považovali za umelý, obmedzujúci a príliš konzervatívny.

Ale čo ak tento typ rodiny nebol vôbec konzervatívny? Aj vďaka knihám ako “Manželstvo, História: Ako láska porazila manželstvo” sa môžeme stretnúť s istým revizionistickým pochopením nukleárnej rodiny. Základným porozumením je fakt, že nukleárna rodina je v skutočnosti nedávnou kultúrnou inováciou 19.storočia – a to platí i pre Západ.

Dvaja jednotlivci, zosobášení a vychovávajúci rodinu oddelene od zvyšku príbuzenstva. Ich voľné večere sú “rodinným časom”, ktorý trávia napríklad s priateľmi alebo občianskymi spoločnosťami. Toto je nóvum, pri ktorom zvyšok sveta akoby zmizol, kedy sa rodina stala singulárnou a “insulárnou”.

Medzitým si antropológovia študujúci nezápadné spoločnosti všimli, že “tradičná” nukleárna rodina vo väčšine kultúr nie je vôbec bežná. Napr. v južnej Ázii “spoločná rodina” rozširuje nukleárnu rodinu naprieč generáciami. V mnohých kmeňových spoločnostiach na Blízkom východe dominujú patrilineárne spoločenské vzťahy. Iné kultúry zase idealizujú rozmanité druhy polygamných manželstiev.

Kľúčovou otázkou, ktorú si mnohí behaviorálni evolucionisti všimli je, že nukleárna rodina je výnimočná v tom ako znižuje význam alloparentálnej starostlivosti.

Nukleárna rodina, tak ako bola koncipovaná na Západe v posledných dvoch storočiach, zredukovala starostlivosť o deti len na jednotlivcov, ktorí sú ich rodičmi. Väčšina zodpovednosti sa kladie na matku. Blízky vzťah medzi matkou a dieťaťom je vo väčšine spoločností zosilnený počas obdobia dojčenia. Ale po odstavení sa dohľad nad starostlivosťou v týchto kultúrach stáva viac distribuovaným, pretože starší súrodenci, tety a strýkovia sa tiež zapájajú do rozsiahlej starostlivosti o malé deti.

Toto však neplatí pre svet sitcomov z 50-tych rokov ako “Leave it To Beaver”. Nukleárna rodina bola situovaná do sveta oddelenosti, jasného a chladne racionálneho rozdelenia medzi domovom, rodinou a spoločenským svetom.

V 20. storočí antropológovia a evoluční teoretici medzi sebou argumentovali o povahe ľudských vzťahov v kontexte nukleárnej rodiny. Sú ľudia monogamní? Alebo sú polygamní? Sú rozšírené rodiny prirodzenejšie?

To čo nám flexibilita a variabilita v rodinnom usporiadaní, hoci aj v prípade niektorých základných spoločných čŕt (napr. alloparentívna starostlivosť) hovoria je, že pýtať sa na pôvodný rodový typ rodiny možno nie je správna otázka. Ľudia sú predovšetkým kultúrne flexibilní a sociálne vzdelávanie je kritické pre našu adaptáciu k miestnym podmienkam. Za druhé, obzvlášť nukleárna rodina, videná dnešnými Západniarmi ako rodina pre rodinu, môže byť v mnohých smeroch aberáciou, predovšetkým pre jej atomizovaný a spoločensky rozložený charakter.

Zdroj: Evolution and human family