Deň: 28. júla 2019

Typická kritika etnocentrizmu…a v čom je jej nedostatok

Poznáme to dobre všetci: výsmech ľuďom, ktorí prezentujú hrdosť na vlastný národ. Argument tých, ktorí sa vysmievajú znie, že takáto hrdosť, t.j. pozitívna kmeňová, resp. národná identita je len psychologickou kompenzáciou pre individuálny nedostatok úspechu.

Možno u niektorých to tak je. Ale problém je v tom, že platí aj presný opak. Pozitívna identifikácia s vlastným národom (kmeňom, rasou…) podporuje jednotlivca v tom, aby udržiaval jeho česť a dobré meno aj skrz individuálnu snahu, resp. individuálny úspech či dobrú prezentáciu. Na to nezabúdajme.

Sexuálna orientácia vs. parafília

S Pavlikom Morozovom sme tu nedávno rozoberali problematiku depatologizácie homosexuality. Nie je to veru jednoduchá téma, ale pokúsim sa načrtnúť súčasné uchopenie danej problematiky modernou sexuologickou vedou.

Homosexualita je dnes považovaná za normálnu variáciu ľudského sexuálneho správania, resp. jedna z troch variánt sexuálnej orientácie (hetero, homo, bi), ktoré sa rozlišujú od tzv. parafílií.

Prelom tu bol r. 1973 kedy došlo k vyškrtnutiu homosexuality z DSM (diagnostický manuál pre duševné poruchy) – čím sa odrazu 3 až 4% populácie “vyliečilo”. Bol to dôsledok kombinácie gay aktivizmu aj niektorých recenzovaných výskumov, z ktorých najznámejší je ten od Evelyn Hooker (tá použila Roscharov test, ktorý už dnes nie je medzi psychológmi tak uznávaný, ale aj Tematicko-apercepčný test a test spočívajúci v usporiadaní obrázkov) [1] Hooker zistila, že psychológovia nevedeli rozlíšiť odpovede homosexuálov a heterosexuálov. Test bol neskoršie aplikovaný aj na väčšiu vzorku gejov a potom aj na lesby s podobným výsledkom (čiže žiaden rozdiel medzi homo a hetero). 

Gay aktivisti nakoniec dostali priestor na konferencii APA, kde prezentovali tézu o stigme. Tú nakoniec prijala hlava APA Robert Spinzer, t.j. záver bol taký, že subjektívnu úzkosť a iné problémy – na rozdiel od iných, jasných duševných chorôb typu bipolárna porucha a pod. – nespôsobuje u homosexuálov homosexualita per se, ale spoločenská stigma. Konzervatívci (a medzi nimi najmä psychoanalytici, ktorí sa pokúšali o zmenu hsx na hetero a slušne na tomto i zarábali) však tento záver neprijali, a preto si vynútili hlasovanie (to je tá sranda, že dnes konzervy píšu, že o chorobách sa nehlasuje, pritom to boli oni, kto inicioval hlasovanie :-)). Ale pri hlasovaní majorita hlasov bola za Spinzerov prístup. [2]

Toľko stručne k histórii.

Základ však dnes spočíva v sexuologickom rozlišovaní medzi parafíliami (sexuálnymi deviáciami) a sexuálnou orientáciou. V čom presne má spočívať rozdiel a prečo nie je homosexualita tiež radená k parafíliám? Veď napokon aj v prípade homosexuality ide o očividné odchýlenie od normy (majority).

Nuž, samotnú sexuálnu orientáciu poníma sexuologická veda definične ako orientáciu na (ľudské) pohlavie, kde je prítomný (logicky) konsenzus (napr. pedofília nie je orientáciou na pohlavie, ale na absenciu sekundárnych pohlavných znakov). Základným rozlíšením je teda absencia konsenzu – dieťa, zviera, mŕtvola alebo vec nemôžu dať konsenzus, to netreba ani vysvetľovať. S parafíliou však má sexuálna orientácia spoločné len dve charakteristiky – skorý onset a celoživotnú trvácnosť.

Je však absencia konsenzu jediný rozdiel? Nie je to primálo? V čom sa ešte sexuálna orientácia odlišuje od parafílie? Jednak je to neuroanatómia a neurobiológia a i genetika (birth order effect, feromóny, mz/dz pri sex.orientácii), ďalej sex ratio (parafílie sú takmer výlučne mužské) a kognitívny profil (homosexuáli majú rovnaké IQ ako heterosexuáli, niektoré výskumy dokonca ukázali, že o niečo vyššie. Naopak, u parafilikov boli pozorované častejšie retardácie).

Dobrým textom na túto tému je analýza od sexuológa Jamesa Cantora Is Homosexuality a Paraphilia? The Evidence For and Against (Je homosexualita parafília? Dôkazy pre a proti).

Text nám poskytuje zatiaľ dostačujúci počet odlišností na to, aby sme mohli homosexuálnu orientáciu odlišovať od parafílií. Na druhej strane i sexuologická veda si je stále vedomá, že o parafíliách veľa nevie a chápe, že ich stanovovanie je jednoducho arbitrárne – napríklad akceptovaná kultúra homosexuálnej transsexuality v Polynézii, ktorú tvoria tzv. faafafini má ako normu pohlavné zneužívanie detí (a takých ľudských kultúr veru je), ktoré by u nás spadalo pod trestný čin a pokrylo by hneď niekoľko deviantných kategorií.

Každopádne tie vedecké poznatky, ktoré zatiaľ máme za použitia tých kritérií na ktorých panuje dnes odborný konsenzus vidia súbor dát o sexuálnej orientácii a parafíliach ako dve ortogonálne množiny, takže “symptómy” a “klinický obraz” sú oproti nim len fenomenologické kategórie.

Samozrejme daný prístup sa môže v budúcnosti aj zmeniť. Takáto zmena by však musela mať za následok aj predefinovanie sexuálnej orientácie a konceptuálne iný prístup k ontogenéze ľudskej sexuality než aký máme dnes. A takúto radikálnu zmenu môže principiálne vyprovokovať len mechanistické, molekulárne pochopenie vzniku sexuálnych preferencií – či už tých, ktoré spadajú do kategórie sex. orientácií alebo tých parafilických.

Ťažko povedať aký prístup by sa nakoniec zvolil. Ale predpokladám, že by sa odborníci priklonili k postulátu Michaela Baileyho, jedného z popredných odborníkov na homosexualitu a transsexualitu: “hodnota vlastnosti by mala byť posudzovaná jej dôsledkami skôr než príčinami” (J.M. Bailey: Sexual Orientation: Genetics, Encyclopeadia of Life Sciences, 2005).

Poznámky:

[1] Problém bol v tom, že takmer všetky práce pred Hookerovou boli bez výnimiek postavené na pacientoch z psychiatrických liečební, väzňoch, kriminálnikoch či prostitútoch. Ľavou zadnou tak mohli byť takéto práce generalizované ako dôkaz patológie homosexuality. Hookerovej prelom bol práve v tom, že ukázala na nepacientoch to, čo žiaden vtedajší odborník (vrátane jedného, ktorý sám navrhol niektoré z testov na odlíšenie hetero a homo) nebol schopný urobiť lepšie ako náhodne. A nie sú ani dnes. V tom bola sila a dopad jej práce. Dnes jej niektorí vyčítajú selektívnosť, lenže Hooker neurobila nič iné, než to čo generácie psychiatrov a psychológov pred ňou.

[2] Okrem homosexuality bola vyradená ako psychická porucha i neurasténia. Zaujímavé, ešte som nevidel nikoho, kto by potreboval toto vyradenie tak strašne rozoberať a doslova by kvôli nemu strácal sny. Nebude to náhodou tým, že o nej sa zabudli pejoratívne vyjadriť v Biblii? Alebo že by to bolo viac o tom, že ľudia s neurasténiou neorganizujú hlučné prajdy na neurasténiu? Myslím, že odpovede sú jasné.

Islamoboľševizmus (alebo o spolupráci európskej ľavice a islamu)

V mojom kratšom článku o islamskom totalitarizme som odmietol často používaný výraz “islamofašizmus”, pretože mám za to, že ide o nesúdorodé spojenie. Ponúkol som návrh, či by nebolo správnejšie skôr písať o “islamoboľševizme” (keď už sa používa bežne výraz židoboľševizmus, prečo nie aj toto?). Vidím totiž viac podobnosti medzi islamom a marxizmom než s fašizmom.

Schválne, skúsme to takto:

  1. Moslimovia – Proletariát
  2. Kafír – nepriateľ proletariátu
  3. Kalifát – diktatúra proletariátu
  4. Korán – Kapitál

Dialektika je tu naozaj prekvapivo podobná. Ale islam bol predsa len úspešnejší ako komunizmus z jedného veľmi podstatného dôvodu: sľubuje totiž svojim stúpencom večný raj po smrti, čiže niečo, čo sa nedá dokázať. Na druhej strane Marx sľúbil ľuďom raj už tu na zemi. A vieme ako tento raj vyzeral a dopadol: vyše 100 miliónov mŕtvych (okrem iného).

O niečom možno vypovedá aj apologetika či afinita k islamu zo strany mnohých európskych ľavičiarov či ľavicových strán (u nás našťastie politická ľavica reprezentovaná Smerom týmto netrpí – naopak, všetkým je dobre známy Ficov výrok o moslimských komunitách a tvrdom monitorovaní moslimov).

Západní ľavičiari svojho času nemali problém obhajovať i stalinizmus. Dnes sa zase z nich stali v podstate ochrancovia moslimov a presadzovatelia moslimskej imigrácie a tvorby moslimských separátnych spoločenstiev (getá).

Prečo? Je možné, že tu zohráva svoju rolu i predstava, že s moslimami zdieľajú napríklad odpor voči trhu, voči bohatým a mocným (u moslimov to však často znamená odpor voči židom, kresťanom či všeobecne bielym/Západniarom), ďalej i odpor voči establishmentu a túžbu po beztriednej spoločnosti založenej na sociálnej spravodlivosti – a to je pre moslimov kalifát (v ňom sú všetci predsa moslimovia, t.j. nábožensky beztriedni). Aj platenie zakátu bohatšími tým chudobnejším je pre ľavičiarov možno niečo ako milionárska daň.

Jednoducho takýchto styčných bodov medzi ľavicou a islamistami by sa dalo nájsť celkom dosť a zdá sa, že sa to odrazilo či odráža i politicky – napr. priamou podporou moslimského terorizmu: sýrskych “rebelov”, palestínkych teroristov či rôznych “umiernených” arabských “jarných snežienok”, samozrejme aj pri “refugees welcome”, t.j. prachprostým vítaním moslimských imigrantov či zvolením takej krajiny ako je Saudská Arábia do rady pre ľudské práva, čo je teda naozaj totálny výsmech ľudským právam.

Táto islamofília ľavičiarov sa odráža aj v ich kritickejšom postoji k štátu Izrael. Ľavičiari síce nemajú taký problém kritizovať Izrael za niektoré akcie ako je napr. bombardovanie Gazy, sú však úplne ticho, keď im ich palestínski bubuši masakrujú napr. gejov a lesby v Ramalláhu, surovo popravujú politických odporcov alebo vymývajú mozgy malým deckám, ktoré sa potom odpaľujú v autobusoch.

Veru, vtedy ani nepípnu. V očiach západných ľavičiarov sú to totiž takmer vždy len slušnučkí, okupovaní chudáčikovia a to, že sa chovajú ako najhoršie zvieratá musí byť dané len frustráciou z okupácie. Určite tam nezohráva svoju rolu arabská kultúra, islamský dogmatizmus či feudálne klanové usporiadanie podporujúce inbríding, v ktorom ťavy majú viac práv ako ženy a náboženské menšiny dokopy a kde vládne krvná pomsta a neúcta k akýmkoľvek občianskym právam.

Zasnení ľavičiari si teda dnes islam romantizujú rovnako ako si v minulosti romantizovali ZSSR. Nikto z týchto naivných komančov totiž nestrávil poriadny čas v daných krajinách. Západ vo svojom orientalistickom romantizme, v ktorom zlí belosi kolonizovali hrdé púštne národy totiž akosi nepostrehol, že arabskí moslimovia nie sú synmi, ale otcami púšte.

Po islame zostáva len piesok a zničené starobylé pamiatky. Beduínske kozy postupne spásli všetku zeleň daných oblastí a v takom Egypte si zase moslimovia vykurovali múmiami stany a ničili pyramídy. A neskutočne skorumpované moslimské spoločnosti si svojimi sektárskymi vojnami nakoniec zničili aj to, čo im Francúzi a iní Európania pracne vybudovali – od Alžíru až po Bejrút. Je to stále dookola ten istý asociálny príbeh. A dnes vďaka bláznivej podpore zo strany nielen ľavičiarov (viď aj Merkelbaba a jej CDU) si moslimovia prinášajú svoje sektárske vojny aj do Európy.

Ale pointa ku ktorej sa chcem dopracovať je pochopenie, že ľudia sú si neni rovní vo svojej intelektuálnej kapacite. Nemôžu fungovať v rovnakých rámcoch v rámci ktorých posudzujú svoje konanie. Náboženstvá (najmä tie abrahamické) sú ideálne pre ľudí s IQ pod 95. Naopak, racionalizmus začne dobre fungovať u ľudí s IQ nad 105. Jednoduché štruktúry dobre pracujú pre jednoduchých ľudí. A islam je veľmi jednoduchý na pochopenie, veľmi simplistický rámec. No a moslimovia sú očividne veľmi jednoduchí ľudia (IQ 83). Preto to celé tak dobre funguje – a preto sa títo ľudia stále tak pridŕžajú islamu napriek informačnému veku.

Islam podobne ako marxizmus je teda štruktúra určená predovšetkým “roľníkom”: ľuďom permanentne ignorantským a chudobným. A radikálny islam je už vyslovene marxizmus pre najhlúpejších.