Moji čitatelia možno budú poznať japonského vedca Satoshiho Kanazawu, ktorého som prvýkrát predstavil na Prope v článku “Pôvod ideológií a ich nositelia”.
Rád by som upozornil na niekoľko jeho starších textov, ktoré vyšli v rokoch 2009 a 2010 na webe Psychologytoday. Ide o texty, v ktorých sa zaoberá vzťahom medzi fyzickou atraktivitou a inteligenciou.
Kanazawa tiež v ďalších svojich textoch vysvetľuje, že krásu nemožno vnímať ako subjektívnu, ale ako objektívnu a merateľnú hodnotu. V uvedených článkoch nás Kanazawa oboznamuje so štúdiami, ktoré zistili silnú koreláciu medzi fyzickou krásou a inteligenciou či vzdelaním.
Po oboznámení sa s pojmom, cieľmi, históriou a predpokladmi eugeniky sa bližšie pozrieme na jej jednotlivé metódy či programy. Pri nich je dôležité vyjasniť si, či chceme presadzovať eugeniku na báze dobrovoľnosti alebo povinnosti. Vzhľadom na súčasný liberálny systém a jeho legislatívu by bolo presadenie povinných eugenických opatrení pomerne komplikované, hoci nie úplne vylúčené (prípad povinnej sterilizácie u osoby, ktorá nemá spôsobilosť na právne úkony). Na druhej strane väčšina eugenických praktík si žiadne povinné direktívne postupy nevyžaduje a stojí a padá na dobrovoľnosti, finančnej a inej podpore či motivácii a vzdelávacích programoch. Eugenický program nie je teda v žiadnom rozpore s princípmi liberálnej demokracie. Naopak, je možné argumentovať, že upieranie niektorých eugenických metód jednotlivcom je v rozpore s ľudskými právami.
Eugenika – slovo, ktoré okamžite vzbudí u mnohých kontroverzie, predovšetkým skrz svoju nešťastnú asociáciu s nacistickým Nemeckom. Ide o smer či vedný obor často opradený natoľko negatívnym významom, že tvorí doslova akýsi mystický príbeh – príbeh o tom ako sa údajne pseudovedecké hnutie maskované altruistickým cieľom pomôcť ľudským masám zmenilo na barbarskú genocídu miliónov ľudí.
Pozeral som video z r. 1958, kde sa egyptský prezident Džamál Abd an-Násir, svojho času považovaný za jedného z najcharizmatickejších a najpopulárnejších arabských lídrov, vysmieva z návrhu jedného popredného člena Moslimského bratstva, aby egyptské ženy nosili povinne hidžáb.
Toto zaujímavé video nám môže poslúžiť ako ilustrácia istej pozoruhodnej skutočnosti: k prekvapujúcemu oživeniu islamského fundamentalizmu v oblastiach Blízkeho východu a Afriky, teda niečoho, čo sa v istom časovom bode zdalo byť predurčeným k tomu, aby ostalo len reliktom z minulosti, na ktorom sa budú ľudia z týchto oblastí zabávať podobne ako Násir a jeho politickí priaznivci.
O nízkej pôrodnosti v Európe som písal už niekoľkokrát. Čítal som rozhovor s terajšou ministerkou školstva Lubyovou a rezolútna odpoveď na poslednú otázku ma najprv trochu zaskočila. Lenže naozaj sa pani ministerka mýli?
Väčšina pokusov o výraznejšie zvýšenie pôrodnosti na Západe behom posledných desaťročí viac či menej zlyhala. Mnohých však prekvapí, že tieto pokusy zlyhali dokonca v NS Nemecku napriek výrazne pro-rodinnej politike tejto ideológie a nedostatku feminizmu. Pozrite sa na graf vo fóre.
Vyberám z fóra:
Napriek všetkému tlaku verejnosti, pôrodnosť v Tretej Ríši sa nikdy nedostala na úroveň posledného obdobia “dekadentných” 20- tich rokov (Weimarská republika). Napriek tomu, že príjemcovia manželských pôžičiek mali medzi rokmi 1933 až 1939 360 000 detí, nie je jasné, či tieto pôrody boli priamo výsledkom vládnych odmien. Behom 30-tych rokov sa neustálo zvyšovalo percento potratov. Išlo o trend, ktorý autori vládnej správy považovali za “ohromujúci”! vzhľadom na nacistickú pro-rodinnú legislatívu a propagandu. Zhodnotenie štatistík plodnosti v krátkom čase nevyhnutne predstavuje problém.
V prípade Nemecka v 30-tych rokoch môžeme predbežne konštatovať, že snaha dramaticky zvýšiť plodnosť, tak ako si to predstavovali sociálni plánovači, zlyhala, hoci treba dodať, že nemecká plodnosť zostala relatívne vysoká v porovnaní s ostatnými západoeurópskymi národmi.
Ani ten najlepšie premyslený pro-natalistický program akéhokoľvek industrializovaného štátu signifikantne neovlyvnil túžbu rodičov po deťoch. Rodičia brali do úvahy vyšší štandard života, atmosféru NS Nemecka, náklady na výchovu detí a nedostatok bytov, a preto limitovali počet svojich detí. Trend smerom k malým rodinám sa ukázal byť neriešiteľným.
Dokonca ani striktné presadzovanie anti-potratového zákona nemalo žiaden väčší vplyv. Funkcionár v SS odhaduje, že v r. 1936 bolo uskutočnených 500 000 potratov.
“Skutočnosť, že mnohé z týchto potratov je spáchaných v rasovo najcennejších kruhoch, ako uviedol, vzdorovalo spoločenským plánovačom. Ak by sa týmto potratom mohlo zabrániť, za 20 rokov by sme mali o 200 plukov naviac”. Veľmi málo sa zmenilo aj koncom 30-tych rokov, kedy štatistici odhadovali, že potraty sa pohybovali od 500 000 do 1 milióna každý rok. Dokonca i nižšia hodnota by naznačovala, že potraty prevýšili počet detí narodených v manželstvách podporených pôžičkami…”
Claudia Koontz, Mothers in the Fatherland, pp. 186-7
Vidíme, že ani systém tak pro-rodinne orientovaný ako bolo NS Nemecko nedokázal zvýšiť pôrodnosť, tak ako bolo plánované. Samozrejme, že celková pôrodnosť bola stále lepšia než je tomu dnes, ale ide skôr o to poukázať na isté limity a trendy modernej, industriálnej či post-industriálnej spoločnosti, ktoré ani silná iniciatíva štátu neprekoná.
Ako chceme teda docieliť zvýšenie pôrodnosti dnes, t.j. v časoch, keď máme vynález hormonálnej antikoncepcie, feminizmus dosiahol svoj vrchol, religiozita konštantne upadá (dokonca napriek o niečo vyššej pôrodnosti silne veriacich ľudí), mladí muži sú zahltení na webe pornografiou a predovšetkým bytová a celkovo finančná situácia reálne neumožňuje časti mladej populácie založenie rodiny?
Problematika nízkej pôrodnosti je teda multifaktoriálna a bude si vyžadovať komplexné opatrenia. My sme sa mohli stretnúť s nejakými pokusmi zvýšiť pôrodnosť aj v dnešnom liberálnom Nemecku, kde vláda utratila miliardy eur, aby odvrátila demografickú časovú bombu: od zvýšenie vládnych príspevkov rodinám s deťmi cez rôzne benefity pre rodičov, ktorí zostanú doma s novorodencom, náhrady za pracovné voľno pre nových otcov a rozšírenie služieb dennej starostlivosti o dieťa. Napriek všetkému tomuto úsiliu sa nepodarilo zvýšiť nemeckú pôrodnosť, ktorá sa už cca 40 rokov pohybuje na nízkej úrovni okolo 1.4 dieťaťa na ženu.
Na záver len dodám, že pokles pôrodnosti bol v mnohom pozitívnym trendom predovšetkým pokiaľ ide o udržateľnosť zdrojov, obmedzenie záťaže pre prírodu či lepšiu starostlivosť o samotné deti. Problémom sa stal predovšetkým z dôvodu, že sa nám týmto trendom zatiaľ nepodarilo adekvátne prispôsobiť ekonomiku a sociálny systém a je tu možnosť istého kolabsu v budúcnosti.
Negatívom je tiež skutočnosť, že napriek tomu, že pokles pôrodnosti je globálny fenomén, tak medzi jednotlivými krajinami, kontinentami či civilizačnými oblasťami sú príliš veľké rozdiely. Tretí svet zaznamenal prudký populačný rast a aj terajšia migračná kríza je jedným z jej dôsledkov.
Prioritou č. 1 by teda malo byť zníženie populačného rastu v krajinách tretieho sveta (o tom však inokedy). Rovnako platí, že zachovná hodnota populácie by nemala byť jediným kritériom. Rozhodujúca by mala byť kvalita populácie, nie kvantita, preto skutočne racionálna pro-natalistická politika by sa mala orientovať len na niektoré, t.j. stredné a vyššie vrstvy spoločnosti, nie na tú najnižšiu a najviac patologickú.
Poznámka: ide o starší text z augusta minulého roku, v ktorom som sa hlbšie zamyslel nad tým, či by po budúcich parlamentných voľbách v r. 2020 mohla vzniknúť koalícia Smeru a K-LSNS. Dnes sa čoraz viac javí, že takéto spojenie dáva zmysel, ale bude to asi viac závisieť od Kotlebu než Fica. Prekoná nakoniec LSNS svoj nepragmatický prístup? Nechajme sa prekvapiť.
Vo svojom stručnom autorskom profile predstavujem bio-realizmus ako jednu z oblastí, ktorej sa mienim vo svojich textoch venovať. Pôjde predovšetkým o problematiku ľudskej biodiverzity medzi etnickými skupinami, ale aj rozdiely medzi jednotlivcami (najmä z hľadiska kognitívnych schopností – IQ).
Pohlavnému realizmu som v minulosti venoval omnoho menšiu pozornosť a rád by som to trochu napravil. Pravda je taká, že pohlavný realizmus stále nie je natoľko kontroverzný ako napr. rasový realizmus. Napriek tomu situácia na Západe dnes dospela aj k popieraniu pohlavia a jeho prezentácie ako sociálneho konštruktu zo strany niektorých radikálnejších skupín (pôjde najmä o radikálny feminizmus či trans-aktivistov). Myslím, že mojim čitateľom je jasné o čom píšem. Súčasná situácia si teda čoraz častejšie vyžaduje aj štúdium a prezentáciu pohlavného realizmu. Je fajn mať aspoň nejaké základy z tejto oblasti.
Zvyknem občas chodievať na „Rationalwiki“ najmä z dôvodu lepšieho poznania argumentov názorových oponentov (hoci naozaj nie všetko je tam zlé). Rationalwiki bola vytvorená ako protipól kresťanskej Conservapedie (miestami tiež dosť bláznivý web) a predstavuje koglomerát liberálno-sekulárnych a “skeptických” postojov (viac o “skeptikoch” v tomto mojom texte na Infovojne). Bohužiaľ, web sa v niektorých oblastiach až príliš naladil „slniečkárskym“ smerom, skôr než skutočne racionálnym či objektívnym. Popri vyvracaní kresťanských fundamentalistov a konšpiračných teórií tu nájdeme aj “krížové výpravy” voči eugenike, bio-realizmu, genetickému determinizmu alebo i nacionalizmu obecne.
Napriek tomu ma prekvapilo, že Rationalwiki má skôr neutrálny až pozitívny náhľad na Nietzscheho napriek tomu, že je pomerne dosť infikovaná averziou voči prirodzenej túžbe Európanov žiť medzi svojimi a sformovať si suverénne národné štáty.
V súvislosti s témou textu sa ku mne dostal jeden text, v ktorom sa vysvetľuje idea nadčloveka. Nietzsche vyjadruje o prirodzených popudoch istú múdrosť, ktorá vlastne nie je ničím novým. Jeho pointa spočíva v tom, že človek by mal najskôr akceptovať a zdokonaliť “nižšie”, viac “iracionálne”, hmotné popudy seba samého (skôr ako ich ignorovať alebo potláčať), aby mohol neskôr zvládnuť svoje “vyššie” sily akými sú napr. intelekt a duchovné vedomie/spiritualitu.
Na druhej strane netreba zabúdať, že Európa či Západ má pomerne silnú tradíciu v myšlienke, podľa ktorej sú prirodzené túžby niečo zlé alebo musia byť potlačené. Táto idea má svoj pôvod vo viacerých asketických či anti-naturalistických tézach a prístupoch k životu.
Možno je i zbytočné spomínať, že k masívnemu vzostupu asketizmu došlo v Európe v súvislosti vzostupom kresťanstva. Áno, zdá sa, že anti-naturalistické uvažovanie má svoje korene v náboženstvách, ktoré sú skôr odtrhnuté od sveta a hmotného života (jednou z najextrémnejších foriem tu bol gnosticizmus).
Nietzsche sa snažil tieto anti-naturalistické tendencie poraziť a argumentoval, že nadčlovek je niekto, kto je schopný akceptovať svoje prirodzené túžby a emócie a využiť ich na konštruktívne ciele.
Môj záver: osobne by som všetkým tým „racionalistom“, „skeptikom, „nithusovcom“ odporučil prečítať si Nietzscheho. Treba im pripomínať, že je to práve vykorenený strom, ktorý spadne. Prirodzené, t.j. „iracionálne“, túžby a emócie nie sú inherentne zlé a rovnako ani tradicionalizmus a romantizmus, ktoré sú na nich založené. Naopak, práve oni nás udržujú zakorenenými a poskytujú solídny základ, oporu, pre viac nestále a komplikované aspekty našej existencie.
Washington Examiner prišiel s pozoruhodným textom o tom, prečo sa dnešná politika v USA a v Európe odkláňa od centrizmu a ľudia sa stávajú viac a viac bigotnými vo svojich politických postojoch.
Autor článku Dan Hannah píše o tom, že dôvodom môže byť hlúpnutie populácie. Práve to spôsobuje rastúcu politickú polarizáciu – či už ide o volebný elektorát, alebo samotných legislatívcov. Ľudia tiež častejšie odmietajú priateľstvo s niekým, kto má opačný politický pohľad a nie sú ochotní nájsť kompromis.
Hannah uvádza:„Vo svojej novej knihe, Prius or Pickup, Marc Hetherington a Jonathan Weiler ukazujú, že v 80-tych rokoch okolo 15% demokratov a republikánov priznalo, že “nenávidia” svojich rivalov. Na konci storočiasa toto číslo zvýšilo na 20% a odvtedy prudko rástlo. V r. 2016 48% demokratov a 50% republikánov priznalo, že nenávidia opačnú stranu.“
Rôzni autori prichádzajú pre tento posun s rozmanitými vysvetleniami. Ben Sasse napr. vo svojej najnovšej knihe Them: Why We Hate Each Other – and How to Heal tvrdí, že sociálne štruktúry sú dnes viac fragmentované. Podľa neho Rotary kluby a menšie ligy postupne miznú a na ich miesto nastupuje politický tribalizmus. Iní autori zase tvrdia, že je to dané rozmachom sociálnych sietí, ktoré posunuli ľudí do uzavretých politických online komunít, v ktorých je umožnené obkľúčiť sa len ľuďmi, ktorí zdieľajú podobné názory.
Dan Hannah tomuto pohľadu kontruje. Podľa neho je tu vďaka sociálnym sieťam v skutočnosti väčší pluralizmus než pred 20 a viac rokmi, keď bol človek odkázaný čítať len obyčajné noviny a sledovať televíziu, v ktorej sa propagovala len jedna ideológia.
Podľa neho ale sociálne médiá prispeli k väčšej fragmentácii a nenávisti medzi stranami odlišným spôsobom. Obrazová závislosť totiž skracuje našu pozornosť a znižuje našu kognitívnu schopnosť, čím sme menej schopní uznať, že ľudia, ktorí sa nám nepáčia môžu napriek tomu povedať niečo správne. Hannah otvorene píše o tom, že pokles IQ na Západe je jedným z najpodceňovanejších fenoménov. Novinári i politici o tomto odmietajú hovoriť.
V texte sa následne spomínajú rôzne vysvetlenia prečo je tomu tak – od skutočnosti, že hlúpejší ľudia inklinujú k tomu mať viac detí, až po faktor imigrácie z krajín, v ktorých ľudia dosahujú nižšie priemerné skóre.
Obzvlášť znepokojujúce je poukázanie na istú štúdiu z Nórska, ktorá skúmala výšku IQ u 730 000 mužov (štandardizované IQ sú totiž v Nórsku súčasťou vojenskej služby). Táto štúdia ukázala, že IQ upadá dokonca v rámci tých istých rodín. Muži narodení v r. 1991 dosahujú, v priemere, nižšie skóre, ako muži narodení v r. 1975. Podľa Hannaha tu musí tu byť nejaké environmentálne vysvetlenie pre tento fenomén. A tým je podľa neho nárast obrazovky.
Deti vychované Facebookom a Instagramom sú viac politicky bigotné, nie preto, že by neprichádzali do kontaktu s alternatívnymi názormi, ale z dôvodu, že majú problém s koncentráciou, ktorá je nevyhnutná na vypočutie si oponenta – ide o náročnú a neprirodzenú zručnosť.
Autor článku svoj text zakončuje upozornením, že dnešné voľby a politická súťaž sú v porovnaní s takým 19. storočím stále ešte umiernené. 20. storočie bolo obdobím zvyšujúcej sa vzdelanosti a inteligencie na Západe, ktoré viedli k väčšej tolerancii a empatii voči oponentom. Od istej doby však dochádza k reverznému trendu a ľudia sa vracajú viac k tribalistickému prístupu.
Realista 