Východná vs. západná Európa: Hajnalova línia nemôže vysvetliť rozdiel.

Jedným zo zaujímavých vysvetlení výraznejších rozdielov medzi západnou a východnou Európou býva tzv. teória Hajnalovej línie. Táto teória má o.i. vysvetľovať napr. rozdiely v životnej úrovni, korupcii či v úrovni spoločenského liberalizmu medzi jednotlivými regiónmi Európy. Sám som túto teóriu spomínal v tomto texte, ktorý vám odporúčam si prečítať. Ale môžeme túto teóriu brať nejako silne deterministicky? Naozaj dostatočne vysvetľuje dané rozdiely? Anatolin Karlin prichádza s dobrým spochybnením a poukazuje na skutočnosť, že ďaleko viac môže za dnešné rozdiely medzi Východom a Západom komunizmus a jeho “mraziaci” efekt.

Pokračovať v čítaní článku “Východná vs. západná Európa: Hajnalova línia nemôže vysvetliť rozdiel.”

Nepodarená obrana Ruska

Rusko má svoje klady i zápory, ako každá krajina a je fajn ich poznať do hĺbky. Áno, súhlasím s tým, že Západ má svoje mýty o Rusku, ktoré treba vyvracať. Ja sám som na tomto blogu niekoľko takýchto mýtov vyvrátil a v budúcnosti ešte chcem pokračovať v ich búraní. Západ a Rusko potrebujú pracovať na vylepšení svojich vzťahov. My všetci potrebujeme na tom pracovať.

To však nič nemení na fakte, že Blaha čoraz viac pôsobí, že sa už načisto pomiatol a stratil zmysel pre adekvátnu mieru. Je to škoda, že svoj talent začal mrhať na napodobňovanie agresívneho štýlu typu primitívne Zomri. Samozrejme, porovnávať Blahu a Zomri by voči Blahovi bolo dosť nefér. Ja píšem teraz o tom, čo povedal sám Blaha: že jeho zmena prejavu z ľavicového intelektuála, ktorý sa snažil argumentovať, na “ľudového buriča” más na Facebooku bola podmienená o.i. aj touto stránkou. Blaha mohol z toho spraviť celkom ok video, ale to by musel chápať, že menej je niekedy viac.

Škodlivá realita za dnešnou trans ideológiou

Pre tých, ktorí sa zaujímajú o danú problematiku a zároveň ovládajú “english” by som odporučil nasledujúce video doktora Orena Amitaya, klinického psychológa špecializujúceho sa na pohlavnú dysfóriu. Na svojom youtube kanáli má hneď niekoľko dobrých videí a rozhovorov aj s inými odborníkmi (napr. klinický psychológ Michael Bailley, ktorý je jeden z najlepších odborníkov na mužskú homosexualitu), ktoré aj mne pomohli lepšie porozumieť tomuto fascinujúcemu, a dnes čoraz viac viditeľnejšiemu, javu. Ľudí ako je Dr. Amitay alebo Michael Bailley ťažko obviníte z toho, že sú to nejakí náboženskí bigoti alebo “alt righteri” (v zmysle, že by ich takáto konzervatívna ideológia ovplyvňovala pri ich výskume) a zdá sa mi, že sa snažia o čo možno najviac objektívny a výhradne vedecký prístup k veci.

Základná informácia, ktorá širšej verejnosti uniká je to, že neexistuje len jedna príčina alebo jeden typ pohlavnej dysfórie. A z toho tiež vyplýva, že existujú aj rôzne typy transgenderov.

V skutočnosti by také niečo malo byť jasné každému – ale pod vplyvom dnešnej trans ideológie nie je. Napríklad taký Bruce Jenner je už od pohľadu veľmi maskulínny muž, svalnatý a vysoký atlét, ktorý sa oženil s tromi ženami, vystriedal viacero mileniek a splodil a vychoval 6 detí. A napriek tomu na staré kolená skončil ako Caitlyn Jenner.

A teraz si Jennera porovnajte s Jazz Jennings – natálnym mužom/chlapcom, ktorý však bol natoľko femínny, že mu/jej už vo veku 4 rokoch diagnostikovali poruchu genderovej identity. Jennings je sexuálne priťahovaný/á k mužom, zatiaľ čo Jenner výlučne k ženám. Jennings a Jenner majú natoľko odlišnú históriu a prezentáciu, že je až prekvapujúce, ako by si niekto mohol myslieť, že majú rovnakú podmienku/poruchu.

Jenner a Jennings sú dva dobré príklady veľmi odlišnej genderovej dysfórie. Oba tieto typy pohlavnej dysfórie boli dlhodobo vedecky skúmané a charakterizujú ich fundamentálne odlišné motivácie, klinická prezentácia i príčiny.

3 typy pohlavnej dysfórie

  1. pohlavná dysfória, ktorá má detský onset: Objavuje sa u biologických mužov i žien. Má veľmi vysokú koreláciu s homosexualitou, t.j. sexuálnou preferenciou pre vlastné pohlavie, a to obzvlášť u natálnych mužov (avšak sexuálna orientácia nebýva očividná až dokým jedinec nedosiahne pubertu alebo až dospelosť). Ide o typ pohlavnej dysfórie, ktorú mala Jennings predtým než podstúpila tranzíciu. Treba však napísať, že 90% detí, ktorých genderová dysfória začala pred pubertou sa nakoniec stotožnili so svojim biologickým pohlavím a nepodstúpili žiadnu tranzíciu (väčšinou však skončia s homosexuálnou orientáciou). Toto sa však môže zmeniť vzhľadom na čoraz silnejšie snahy podporovať pohlavnú tranzíciu už v takomto veku.
  2. autogynefilná pohlavná dysfória: Objavuje sa len u mužov. Je asociovaná s tendenciou sexuálneho vzrušenia myšlienkou alebo obrazom seba samého ako ženy. Tento druh pohlavnej dysfórie štartuje až v adolescencii a niekedy až v dospelosti. Onset je tu graduálny (avšak pre členov rodiny a známych sa niekedy môže javiť ako náhly). Veľmi dobrým príkladom autogynefila na Slovensku je DJ Matúš Lenický, v súčasnosti požadujúci od spoločnosti oslovenie Matia.
  3. pohlavná dysfória rýchleho onsetu: objavuje sa väčšinou u adolescentných dievčat. Tento typ dysfórie je viac asociovaný vekom a rýchlosťou onsetu skôr než so sexuálnou orientáciou. Napriek tomu, že postihuje prevažne dievčatá, nedá sa limitovať len na jedno pohlavie, ako je tomu v prípade autogynefilnej dysfórie. Tento typ dysfórie postihuje najmä dcéry rodičov, ktorí čítajú 4thWaveNow alebo prispievajú na gendercriticalresources.com. Prípady rapídnej dysfórie boli ešte v 80-tych rokoch raritné, ale nadobudli až epidemický rozmer v posledných rokoch.

Zdroj: Gender dysphoria is not one thing.

Prečo dnešní mladí nemajú radi nahotu?

Niektorí autori poukazujú na zaujímavú skutočnosť, že mileniáli sú dnes o dosť plachejší, pokiaľ ide o nahotu ako ich rodičia a starí rodičia. Pozoruhodnou skutočnosťou je i to, že dnešní tínedžeri sú v priemere menej sexuálne skúsení než boli tínedžeri z 80-tych či 70-tych rokov.

Je tu množstvo kultúrnych vysvetlení, prečo tomu tak je: od menšieho vystavenia životu v armáde, priestrannejších ubytovacích zariadení, celkovej mileniálnej precitlivelosti až po niektoré menej politicky korektné vysvetlenia (rastúci počet moslimov v Európe).

Bloger Anatoly Karlin však ponúka ešte jedno pozoruhodné vysvetlenie. Predovšetkým, platí, že:

  1. religiozita je dedičná.
  2. viac ako jedno storočie platí, že nábožní ľudia majú viac prežívajúcich detí.
  3. religiozita tiež koreluje so skromnosťou a odporom k nahote.

Treba sa pozrieť na mapu svetových nudistických rezortov – dva základné faktory, ktoré tu zohrávajú svoju rolu sú ateizmus a germánsky pôvod.

Liga sexuálnej slobody protestujúca v r. 1965 v Berkeley. Dlhodobejšia relevancia – aká bola úroveň ich fertility? Berkeley má jednu z najnižších plodností zo všetkých častí Kalifornie – nižšiu ako preplnené a super-drahé San Francisco.

V kultúrnych vojnách posledných desaťročí bolo prinesených mnoho dobrých – alebo aj nepresvedčivých – argumentov na podporu LGBT práv, osobnej sexuálnej autonómie či ateizmu. Tieto argumenty objektívne fungovali, minimálne v tom zmysle, že dané pozície získali množstvo konvertitov.

Na druhej strane, nestretli sme sa so žiadnymi obzvlášť inteligentnými a vplyvnými hlasmi, ktoré by argumentovali v prospech sociálnej spravodlivosti nahoty. Bez protichodnému kultúrneho nátlaku sa prístupy k nahote dostávajú tam, kde by i logicky mali byť – aj vzhľadom na to, že podiel germánskeho pôvodu v USA klesá a tí ľudia, ktorí zostávajú sú viac religiózni (treba si uvedomiť, že len genotypovo, pretože ľudia ako Dawkins alebo Hitchens a ich kultúra potlačili ich expresiu) s každou nasledujúcou generáciou.

Dobrý príklad typu, ktorý v Amerike vymiera môže byť taký Robert A. Heinlein. Autor vedeckej fantastiky bol zároveň jeden z najväčších promotérov nudizmu. Bol to príklad spoločensky liberálneho starého dobrého Američana s germánskym priezviskom, ktorý mal rád nahotu. A nemal žiadne deti.

A nejde tu len o Američanov. Francúzky bývali svojho času známe pre svoje promenády po pláži “hore bez”. Ale takéto prejavy sú čoraz raritnejšie.

Božská Brigitte Bardot a uvoľnené 60-te roky na pláži. Brigitte mala len 1 dieťa. Francúzsky priemer sú 2 deti.

Všeobecnej povedané, jedným z častých pozorovaní je, že ľudia, ktorí sú dnes v popredí spoločenského progresivizmu, t.j. slniečkári, sú v skutočnosti puritáni (ba dokonca i taká záležitosť ako je ich pretláčanie gay manželstva môže byť paradoxne prejavom tejto ich stránky. V skutočnosti boli homoaktivisti v 70-tych rokoch omnoho radikálnejší a odmietali akýkoľvek prienik “buržoáznych” inštitúcií do gay subkultúry. Dnes však chcú homosexuáli vymieňať plienky a piecť koláče :-)). V úplnom kontraste s dnešnými slniečkármi, hipisáci zo 60-tych rokov boli libertínmi. Je možné, že sa náboženské gény nakoniec prejavili, hoci vzhľadom na kultúru, v takejto skreslenej forme? Toť zaujímavá otázka.

Evolúcia a ľudská rodina

Na obrázku vyššie vidíme klasický ideál – tzv. nukleárnu rodinu, väčšinou nazývanú aj ako “tradičná” rodina – čiže matka, otec, deti a ich vlastný rodinný dom niekde v sanitanizovanom predmestí. V Amerike 50-tych rokov bol tento obraz neustále propagovaný, napr. aj v tom čase veľmi populárnym sitcomom Leave It to Beaver.

Lenže v 60-tych a 70-tych rokoch sa niečo zmenilo. Množstvo mladých ľudí, ktorí vyrástli presne v takýchto rodinách z 50-tych rokoch, začalo proti tomuto “tradičnému” lifestylu rebelovať. Takýto životný štýl považovali za umelý, obmedzujúci a príliš konzervatívny.

Ale čo ak tento typ rodiny nebol vôbec konzervatívny? Aj vďaka knihám ako “Manželstvo, História: Ako láska porazila manželstvo” sa môžeme stretnúť s istým revizionistickým pochopením nukleárnej rodiny. Základným porozumením je fakt, že nukleárna rodina je v skutočnosti nedávnou kultúrnou inováciou 19.storočia – a to platí i pre Západ.

Dvaja jednotlivci, zosobášení a vychovávajúci rodinu oddelene od zvyšku príbuzenstva. Ich voľné večere sú “rodinným časom”, ktorý trávia napríklad s priateľmi alebo občianskymi spoločnosťami. Toto je nóvum, pri ktorom zvyšok sveta akoby zmizol, kedy sa rodina stala singulárnou a “insulárnou”.

Medzitým si antropológovia študujúci nezápadné spoločnosti všimli, že “tradičná” nukleárna rodina vo väčšine kultúr nie je vôbec bežná. Napr. v južnej Ázii “spoločná rodina” rozširuje nukleárnu rodinu naprieč generáciami. V mnohých kmeňových spoločnostiach na Blízkom východe dominujú patrilineárne spoločenské vzťahy. Iné kultúry zase idealizujú rozmanité druhy polygamných manželstiev.

Kľúčovou otázkou, ktorú si mnohí behaviorálni evolucionisti všimli je, že nukleárna rodina je výnimočná v tom ako znižuje význam alloparentálnej starostlivosti.

Nukleárna rodina, tak ako bola koncipovaná na Západe v posledných dvoch storočiach, zredukovala starostlivosť o deti len na jednotlivcov, ktorí sú ich rodičmi. Väčšina zodpovednosti sa kladie na matku. Blízky vzťah medzi matkou a dieťaťom je vo väčšine spoločností zosilnený počas obdobia dojčenia. Ale po odstavení sa dohľad nad starostlivosťou v týchto kultúrach stáva viac distribuovaným, pretože starší súrodenci, tety a strýkovia sa tiež zapájajú do rozsiahlej starostlivosti o malé deti.

Toto však neplatí pre svet sitcomov z 50-tych rokov ako “Leave it To Beaver”. Nukleárna rodina bola situovaná do sveta oddelenosti, jasného a chladne racionálneho rozdelenia medzi domovom, rodinou a spoločenským svetom.

V 20. storočí antropológovia a evoluční teoretici medzi sebou argumentovali o povahe ľudských vzťahov v kontexte nukleárnej rodiny. Sú ľudia monogamní? Alebo sú polygamní? Sú rozšírené rodiny prirodzenejšie?

To čo nám flexibilita a variabilita v rodinnom usporiadaní, hoci aj v prípade niektorých základných spoločných čŕt (napr. alloparentívna starostlivosť) hovoria je, že pýtať sa na pôvodný rodový typ rodiny možno nie je správna otázka. Ľudia sú predovšetkým kultúrne flexibilní a sociálne vzdelávanie je kritické pre našu adaptáciu k miestnym podmienkam. Za druhé, obzvlášť nukleárna rodina, videná dnešnými Západniarmi ako rodina pre rodinu, môže byť v mnohých smeroch aberáciou, predovšetkým pre jej atomizovaný a spoločensky rozložený charakter.

Zdroj: Evolution and human family

V4 odsunutá na okraj

Nemienim tu opakovať informácie, ktoré poskytli už iní, takže len veľmi stručne: opäť sa potvrdilo, že východnú Európu odmietajú “západniari” brať dostatočne vážne. Hovoriť o nejakom víťazstve v prípade, že V4 nepresadila žiadneho svojho krajana a na čelo Komisie EU je dosadená Nemka s pochybnou praxou i pochybným ideologickým nadstavením je veľmi smiešne. Ale hlavne, že má 7 detí, ako nám zdôrazňoval Orbán. To najpodstatnejšie o nej vám však povie Chmelár:

Nová predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová je označovaná za najslabšiu členku nemeckej vlády. Jej nominácia pripomína maniere komunistického politbyra, ktoré neschopných politikov vykoplo vždy smerom nahor. Angela Merkelová ju presadila napriek tomu, že ju doma nikto nechce: nielen koaličná SPD a bavorská CSU, ale ani opozičná Ľavica a Alternatíva pre Nemecko, ktorá vo svojom vyhlásení dokonca ironicky uviedla, že „všetky poradné firmy v Európe ronia slzy radosti“. Tým narážala na korupčnú aféru, keď vyšlo najavo, že kresťanskodemokratická ministerka obrany von der Leyenová platila externým poradcom nekresťanské odmeny – prípad, ktorým sa zaoberá vyšetrovací výbor nemeckého parlamentu.

Patrí medzi najradikálnejších podporovateľov zvyšovania zbrojenia a bola najaktívnejšia pri presadení bojovej skupiny NATO v Litve. A pri čom už úplne zastáva rozum – že práve Fico s Orbánom, Babišom a Kaczyńskim oslavujú nástup ženy, ktorá je vari najsilnejším zástancom federalizovaných Spojených štátov európskych v bruselskej nomenklatúre a napokon – aj ona kritizovala politiku Budapešti voči migrantom. (zdroj Facebook)

Vskutku “nádherný” profil. Nuž ani si nechcem predstaviť aký musel byť ten Holanďan Timmermans, ak mal byť ešte horší od tohto (Chmelár však píše o tom, že je v skutočnosti o niečo lepší, ale Orbánovi veľmi vadila jeho kritika korupcie vlády Fideszu). Samozrejme je ok, že sa V4 snaží držať pri sebe. Nie je to totiž žiadna samozrejmosť a Truban s Kiskom už avizovali, že v prípade ich víťazného ťaženia v parlamentných voľbách otočia aj kurz zahraničnej politiky Slovenska. Títo ľudia nebudú držať s našimi “bratrancami” z Poľska alebo Maďarska, to je jasné a dôjde k rozpadu V4 (čo je presne v záujme globalistov). “America first” bude ich heslo.

Je na čase naliať si čistého vína. Napriek tomu, že východná Európa sa rýchlo mení a jej ekonomika a životná úroveň idú hore, pričom politicky v nej populizmus naberá na sile, tak v porovnaní so západnými krajinami je tento región stále chudobnejší, ale aj vojensky slabý. Východná a južná Európa sa nemôžu porovnávať so severom – reálna sila a dominancia stále zostáva v severozápadnej Európe. A tu hrajú kľúčovú rolu 3 krajiny:

  1. Nemecko, ktoré je manufaktúrnym centrom celej Európy.
  2. Francúzsko, ktoré je najväčším poľnohospodárskym výrobcom a jadrovou mocnosťou.
  3. Holandsko, ktoré je logistickým a petrochemickým centrom Európy. Približne polovica petrochemických tovarov, ktoré prichádzajú do Európy alebo ju opúšťajú, prechádza cez Rotterdam.

Lenže Holandsko, Francúzsko a Nemecko majú v súčasnosti maximálnu mieru podpory národno-populistických hnutí okolo 20%. Tieto tri krajiny by potrebovali silnejšie čísla, muselo by tam dôjsť k masívnejšiemu obratu, aby miestni populisti získali reálnu moc – rovnako v daných krajinách, ako aj v rámci EU. Jediný spôsob, ako by sa sever mohol stať menej “slniečkovým” je, ak sa miestne liberálne, ľavicové a kresťanské strany, ktoré si tam dlhodobo udržujú dominanciu, obrátili viac k národno-populistickým sentimentom. Samozrejme nie je to nereálne, len zatiaľ v nedohľadne. Čas uteká a rozdiely či skôr rozpory medzi východom a západom Európy sa môžu ešte dramaticky prehĺbiť.

CNN novinár vs. pro-belošský advokát

Angličtinárom by som odporučil pozrieť si tento pozoruhodný rozhovor amerického novinára CNN indického pôvodu Fareeda Zakaria s Jaredom Taylorom, ktorý je editorom webu American Renaissance a sebadeklarovaným obhajcom záujmov belošskej (ešte stále) majority v USA. Rozhovory s Taylorom je vždy radosť pozerať, keďže sú to výborné ukážky argumentačnej zručnosti kombinovanej s veľkou trpezlivosťou. Zakaria sa naozaj veľmi snažil (obzvlášť veľmi využíval taktiku známu ako red herring), ale mal voči sebe príliš ťažký kaliber, ktorého argumenty sú zakorenené v realite i v histórii.

Prečo je epigenetika takmer celkom pseudovedecká

V prvom rade si treba uvedomiť, že k tomu, aby sme vysvetlili čokoľvek v rámci evolúcie, vývoja alebo správania nie je potrebná epigenetika. To čo má veda v súčasnosti na mysli pod pojmom epigenetika sa vzťahuje k 3 fenoménom:

  1. k individuálnej genetickej EXPRESII jedinca v rámci jeho tela.
  2. k prechodu individuálnej pasáže spermiou alebo vajíčkom, účinkom takejto genetickej expresie na spermii alebo vaječných bunkách.
  3. matkina in utero podmienka počas jej krehkých štádií raného vývoja plodu. Pokiaľ nie je inak známe, tak nie je tu žiadna iná genetická modifikácia mimo selekcie, variácie zo selekcie (permutácia) a mutácie (chyba).

Epigenetická dedičnosť bola preukázaná pri rastlinách a červoch. Lenže treba si uvedomiť, že cicavce sú odlišný druh. Cicavce si prechádzajú dvomi kolami epigenetického “preprogramovania” – raz po oplodnení a potom opäť počas tvorby gamét (pohlavných buniek) – u ktorých je väčšina chemických značiek vyčistená.

Výsledok epigenetického dedičstva je vlastne spôsobený niečím iným. Odborníci uvádzajú štyri možnosti:

  1. nezistené mutácie v sekvenciách DNA.
  2. behaviorálne zmeny (ktoré sami môžu spustiť epigenetické značky)
  3. zmeny v mikrobióme.
  4. alebo prenos metabolitov z jednej generácie na druhú. Autori však tvrdia, že väčšina epigenetického výskumu, najmä ak ide o ľudské zdravie, tieto možnosti nedokáže odstrániť.

Je pravdou, že environmentálne faktory môžu ovplyvňovať epigenetické značky u detí a ovplyvniť vyvíjajúce sa plody in utero. Čo je ďaleko menej jasné je to, či takéto modifikácie sú následne prenesené na budúce generácie. Dokonca ak aj predpokladáme, že epigenetické značky môžu byť prenesené na deti a dokonca ďalej na vnúčatá, tak je veľmi nepravdepodobné, že by mohli byť odovzdané ešte ďalej – na pravnúčatá a nasledujúce generácie.

Epigenetické “preprogramovacie” mechanizmy cicavcov sú jednoducho príliš robustné. Mali by sme byť preto skeptickí k štúdiám, ktoré tvrdia, že detekovali účinky na zdravie kvôli epigenetickej dedičnosti. Takýto humbuk sa snáď čoskoro stratí a koncept Lamarckovej evolúcie sa môže vrátiť tam kam patrí – do hrobu.

Autor: Curt Doolittle (zdroj: Facebook)