Prečo Zomri tak veľmi ponižuje Studenkovú?

Najnovší výplodok od Zomri o Studenkovej.

Neoliberálny kanál pod názvom Zomri netreba bližšie predstavovať. Rovnako ako ani jednu z našich najznámejších a najkrajších herečiek Zdenu Studenkovú. Nedávno u mňa padla trochu reč práve o Zdene a o tom, prečo ju ľudia okolo Zomri tak často ponižujú (zvyčajne ide o vtipy ohľadne jej veku – hoci 90% žien by dalo neviem čo za to, aby v jej veku vyzerali takto). Nuž, nemyslím si, že to je len otázka nejakého klišé o ” večne mladej hérečke”. Tu máte zopár Studenkovej deklarovaných starších postojov:

Nevidím žiadny dôvod, prečo by som mala brať na takýchto ľudí ohľady,“ vyjadrila sa na adresu rómskej komunity Studenková. „Ktokoľvek dnes hovorí o Rómoch, ktorí sú z 90 % spoločenským odpadom, tvári sa ako strašný humanista. Každý z nás by sa mal predsa snažiť o to, aby sa vyrovnal alebo aspoň priblížil tým múdrejším, pracovitejším a lepším,“ na plné ústa prehovorila herečka a zašla ešte ďalej: „Nie, aby tí schopnejší klesali na úroveň ľudí, ktorí sa v podstate odmietajú vzdelávať a pracovať, ktorí ignorujú základné hygienické návyky,“ priamo zaútočila herečka. (Zdroj)

Musela som sedávať v poslednej lavici vedľa Cigánky, ktorá mala vši. Nedávno mi vyčítali, že sa tak hnusne vyjadrujem o Rómoch, že by som ich meno nemala brať len tak do úst. A prečo nie?  (Zdroj)

Ja si za tým stojím. Dennodenne neriešime v správach nič iné, len rómsku otázku, a budeme ju takto riešiť donekonečna. Jeden veľmi dobrý právnik povedal: Všetko by sa vyriešilo, keby na Rómov platili rovnaké zákony ako na bielych – Neplatíš? Odpojím ťa! Neplatíš? Neješ! Neplatíš? Nevozíš sa! Hotovo, nič iné. Ako to, že vypália Krásnu Hôrku a od nich tam nevidíš ani nohu? Prečo tam nie je nastúpená celá dedina tých, čo nemajú čo robiť a že nerobotujú osem hodín denne, a potom: Chceš príspevok v hmotnej núdzi? Odpracoval si si? Nech sa ti páči! Veď podpálili kultúrnu pamiatku nevyčísliteľnej hodnoty, spratkovia! Zasrani nám ničia majetok, ako to, že sú nepostihnuteľní? A rodiča nenájdeš. KDH sa tu stále oháňa právom na život. Prečo nemá každý z ich strany adoptovaných po desať cigánskych detí?” (Zdroj)

Nedávno sa obula do tureckej telenovely Tisíc a jedna noc, ktorú vysiela televízia Markíza v hlavnom vysielacom čase niekoľkokrát do týždňa. Neslýchaný úspech telenovely dokonca odstavil ťažiskové projekty Markízy. Medzi nimi je aj seriál Ordinácia v ružovej záhrade, v ktorom Zdena hrá. A práve to ju zrejme dohnalo k takýmto výrokom. „Neviem, či si niekto uvedomuje, že aj takto si púšťame moslimský svet do svojich domácností. V arabských štátoch by našu telenovelu nikdy neodvysielali,“ vyjadrila sa herečka, ktorá si zrejme neuvedomila, že jej výrok nemá ďaleko od rasizmu. „Povedala som, čo som povedala. Ja sa už nebudem k ničomu vyjadrovať, pretože z toho vznikla taká kauza, že až. Spýtajte sa niekoho iného,“ odpovedala Novému Času herečka na otázku, prečo takto otvorene nesúhlasí s vysielaním telenovely.(Zdroj)

Viem, že toho bolo ešte viac, ale všetko to hľadať nemienim a nie všetko je už na webe. Píšem o tom aj preto, že v zásade platí, že ľudia z umeleckej sféry sú piata kolóna pre “dobrosráčov” a často tí najvokálnejší pretláčatelia politicky korektného klišé. A ak sa nájde nejaká čierna ovca, ako Zdena, čaká ju nielen takéto surové verejné zosmiešňovanie, ale i možná strata kariéry, zamestnania. Veď poznáme niekoľko takých prípadov aj z Hollywoodu. Nečudo, že potom vidíme medzi hercami a inými umelcami samých “slniečkárov”. Nuž, tí ostatní totiž musia mlčať. Zdena je však príliš silná a jej “i don’t give a shit” prístup si jednoducho zaslúži obdiv. Taká by totiž mala byť pravá diva. A ja som jej rád venoval aspoň zopár takýchto riadkov, lebo obzvlášť u takýchto známych osobností je potrebné ukázať, že budú mať silnú podporu od obyčajných ľudí – aby v budúcnosti tých odvážnych bolo medzi nimi viac.

Hnedoid v Nemecku opäť vraždil

Na snímke polícia na mieste tragédie

Dnes výborný komentár z Nadhľadu od Emy k najnovším udalostiam v Nemecku:

Dnes dopoludnia na hlavnej stanici vo Frankfurte na nástupišti číslo 7 sotil Merkelovej čierny hosť z Eritrei 40-ročnú Nemku a jej 8-ročného syna pod prichádzajúci vlak. Rušňovodič nemal šancu reagovať. Chlapec je mŕtvy. Matka sa po páde zošmykla koľajníc tak, že ju vlak iba zranil. Neger z Erytrei sa pokúsil sotiť na koľajište ešte jedného Nemca čakajúceho na nástupišti a potom začal utekať. Podarilo a ho zadržať skôr, ako zmizol zo stanice.

Na nástupišti číslo 7 bolo dosť ľudí, aj detí. Časť dospelých sa pri pohľade na zabité dieťa pod kolesami vlaku zosypala, deti ten zážitok ani neboli schopné spracovať.Zločin presne kopíroval nedávnu vraždu Nemky, ktorú sotil pod vlak kosovaroArab. A predsa je niečo iné. Médiá sa už nepokúšali urobiť z vraždy dieťaťa za bieleho dňa asociálnym privandrovalým Afričanom “lokálnu záležitosť” a zatajovať identitu “muža”. Zlosť v Nemecku vyletela do takej výšky, že sa z dovolenky dopratalo prasa Seehofer a sľubuje, že sa ide stretnúť s predstaviteľmi bezpečnostných orgánov. Dá sa predpokladať, že s nimi ide riešiť pacifikovanie čoraz nasratejších bioNemcov, ktorí sa zo dňa na deň – aj pod vplyvom neznesiteľných horúčav – zbavujú strachu z perverzného systému a hodlajú si chrániť pred ilegálnou čiernou špinou holé životy.

Ako by odkázal Seehoferovi klasik – NESKORO. 

Kým vo Frankfurte skončilo chlapča rukou negra pod vlakom, v Düsseldorfe zasadalá krízový štát. Dôcod? Mladíci”, čiže Merkelovej hostia, robia na kúpalisku opakovane taký kravál, že sa to už nedá prehliadať, akože zanedbateľné kultúrne odlišnosti.Krízový štáb pre kúpalisko, neuveriteľné. To bolo u politikov rečí, že “nedáme si zobrať náš spôsob života”. 

Za pozornosť stojí, ako o šokujúcom zločine – vražde malého chlapca informoval slovenský korporátny mediálny hnoj.

Osobne som skeptický pokiaľ ide o Nemcov vzhľadom na intenzitu vymývania mozgov v tejto krajine – dokonca i v prípade takýchto brutalít. Nemci potom čo si v 60-tych rokoch dočasne pozvali pár tisíc gastarbeiterov z Turecka nakoniec skončili s viac ako 3 miliónmi hnedoidov spolu s mešitami, minaretmi a tzv. kultúrnym obohatením v podobe takýchto surových zločinov. Čo k tomu ešte dodať? Snáď len to, že treba si spomenúť ako sa v čase vrcholiacej migračnej krízy v r. 2015 Balogová zo Sme išla doslova vykvapkať z toho ako úbohí migranti utekajú a zomierajú za slobodu. Dnes už by si Smetiareň takéto okato trápne vyplakávačky dovoliť nemohla. Tak už im ostáva len povrchné informovanie s nezaujímavým nadpisom – aby náhodou ľudia na to príliš neklikali. Úbožiaci.

Náboženstvo postmodernizmu ako reformácia kresťanstva

autor: Curt Doolittle

Účelom náboženstva je koncentrovať politickú moc. Buď ako odpor, alebo ako vojenská sila. Toto je účel náboženstva. Čiže ešte raz: buď prevziať moc, alebo sa brániť moci/sile. Náboženstvá koncentrujú v sebe ľudské úsilie.

A postmodernizmus je reformáciou kresťanstva.

Postmodernizmus je len najnovším náboženstvom v dlhej histórii náboženstiev.

7) Postmodernizmus je reformáciou protestantizmu – ide o odolávanie kapitalizmu ako reakcie na zlyhanie socializmu rovnako v teórii ako i v praxi (1960).

6) Socializmus je reformáciou katolicizmu – francúzskym, nemeckým a celosvetovým odporom voči anglo-priemyselnému kapitalizmu. (1850 n.l.).

5) Protestantizmus je reformáciou katolicizmu – rozhodnutie germánskych (nordických) krajín zbaviť sa mediteránneho zdanenia a okupácie. (1520 n.l.)

4) Islam je reformáciou judaizmu a kresťanstva – umožnenie arabského dobytia Byzantíncov a Sasánovcov (perzská dynastia), ktorí boli vyčerpaní vzájomnými vojnami. (600 n.l.).

3) Kresťanstvo (katolicizmus) je reformáciou judaizmu – adaptáciou na rímske dobytie (80 n.l.) a prípadným úspechom v mobilizácii spodiny a žien. Jeho úspech bol možný vďaka vyčerpaniu námorného Ríma dobytím kontinentálnej Európy.

2) Judaizmus je reformáciou zoroastrizmu – opustenie či vymanenie sa spod perzského dobytia i vďaka prostriedku, ktorým sa zjednotili rozmanité kmene (650 pred. n.l.).

1) Zoroastrizmus bol vytvorený Zarathustrom (Zoroaster) (1500 – 1000 pred. n.l.). Išlo o opustenie kamennej doby a adaptáciu na agrárnu revolúciu, aby sa tak sústredila politická a vojenská moc a pravdepodobne, aby sa separovali západné kmene od východných.

Náboženstvo je prostriedkom vďaka ktorému ľudia veria nepravdivým veciam, aby tak mohli navzájom spolupracovať podľa vopred určenej schémy.

Typická kritika etnocentrizmu…a v čom je jej nedostatok

Poznáme to dobre všetci: výsmech ľuďom, ktorí prezentujú hrdosť na vlastný národ. Argument tých, ktorí sa vysmievajú znie, že takáto hrdosť, t.j. pozitívna kmeňová, resp. národná identita je len psychologickou kompenzáciou pre individuálny nedostatok úspechu.

Možno u niektorých to tak je. Ale problém je v tom, že platí aj presný opak. Pozitívna identifikácia s vlastným národom (kmeňom, rasou…) podporuje jednotlivca v tom, aby udržiaval jeho česť a dobré meno aj skrz individuálnu snahu, resp. individuálny úspech či dobrú prezentáciu. Na to nezabúdajme.

Sexuálna orientácia vs. parafília

S Pavlikom Morozovom sme tu nedávno rozoberali problematiku depatologizácie homosexuality. Nie je to veru jednoduchá téma, ale pokúsim sa načrtnúť súčasné uchopenie danej problematiky modernou sexuologickou vedou.

Homosexualita je dnes považovaná za normálnu variáciu ľudského sexuálneho správania, resp. jedna z troch variánt sexuálnej orientácie (hetero, homo, bi), ktoré sa rozlišujú od tzv. parafílií.

Prelom tu bol r. 1973 kedy došlo k vyškrtnutiu homosexuality z DSM (diagnostický manuál pre duševné poruchy) – čím sa odrazu 3 až 4% populácie “vyliečilo”. Bol to dôsledok kombinácie gay aktivizmu aj niektorých recenzovaných výskumov, z ktorých najznámejší je ten od Evelyn Hooker (tá použila Roscharov test, ktorý už dnes nie je medzi psychológmi tak uznávaný, ale aj Tematicko-apercepčný test a test spočívajúci v usporiadaní obrázkov) [1] Hooker zistila, že psychológovia nevedeli rozlíšiť odpovede homosexuálov a heterosexuálov. Test bol neskoršie aplikovaný aj na väčšiu vzorku gejov a potom aj na lesby s podobným výsledkom (čiže žiaden rozdiel medzi homo a hetero). 

Gay aktivisti nakoniec dostali priestor na konferencii APA, kde prezentovali tézu o stigme. Tú nakoniec prijala hlava APA Robert Spinzer, t.j. záver bol taký, že subjektívnu úzkosť a iné problémy – na rozdiel od iných, jasných duševných chorôb typu bipolárna porucha a pod. – nespôsobuje u homosexuálov homosexualita per se, ale spoločenská stigma. Konzervatívci (a medzi nimi najmä psychoanalytici, ktorí sa pokúšali o zmenu hsx na hetero a slušne na tomto i zarábali) však tento záver neprijali, a preto si vynútili hlasovanie (to je tá sranda, že dnes konzervy píšu, že o chorobách sa nehlasuje, pritom to boli oni, kto inicioval hlasovanie :-)). Ale pri hlasovaní majorita hlasov bola za Spinzerov prístup. [2]

Toľko stručne k histórii.

Základ však dnes spočíva v sexuologickom rozlišovaní medzi parafíliami (sexuálnymi deviáciami) a sexuálnou orientáciou. V čom presne má spočívať rozdiel a prečo nie je homosexualita tiež radená k parafíliám? Veď napokon aj v prípade homosexuality ide o očividné odchýlenie od normy (majority).

Nuž, samotnú sexuálnu orientáciu poníma sexuologická veda definične ako orientáciu na (ľudské) pohlavie, kde je prítomný (logicky) konsenzus (napr. pedofília nie je orientáciou na pohlavie, ale na absenciu sekundárnych pohlavných znakov). Základným rozlíšením je teda absencia konsenzu – dieťa, zviera, mŕtvola alebo vec nemôžu dať konsenzus, to netreba ani vysvetľovať. S parafíliou však má sexuálna orientácia spoločné len dve charakteristiky – skorý onset a celoživotnú trvácnosť.

Je však absencia konsenzu jediný rozdiel? Nie je to primálo? V čom sa ešte sexuálna orientácia odlišuje od parafílie? Jednak je to neuroanatómia a neurobiológia a i genetika (birth order effect, feromóny, mz/dz pri sex.orientácii), ďalej sex ratio (parafílie sú takmer výlučne mužské) a kognitívny profil (homosexuáli majú rovnaké IQ ako heterosexuáli, niektoré výskumy dokonca ukázali, že o niečo vyššie. Naopak, u parafilikov boli pozorované častejšie retardácie).

Dobrým textom na túto tému je analýza od sexuológa Jamesa Cantora Is Homosexuality a Paraphilia? The Evidence For and Against (Je homosexualita parafília? Dôkazy pre a proti).

Text nám poskytuje zatiaľ dostačujúci počet odlišností na to, aby sme mohli homosexuálnu orientáciu odlišovať od parafílií. Na druhej strane i sexuologická veda si je stále vedomá, že o parafíliách veľa nevie a chápe, že ich stanovovanie je jednoducho arbitrárne – napríklad akceptovaná kultúra homosexuálnej transsexuality v Polynézii, ktorú tvoria tzv. faafafini má ako normu pohlavné zneužívanie detí (a takých ľudských kultúr veru je), ktoré by u nás spadalo pod trestný čin a pokrylo by hneď niekoľko deviantných kategorií.

Každopádne tie vedecké poznatky, ktoré zatiaľ máme za použitia tých kritérií na ktorých panuje dnes odborný konsenzus vidia súbor dát o sexuálnej orientácii a parafíliach ako dve ortogonálne množiny, takže “symptómy” a “klinický obraz” sú oproti nim len fenomenologické kategórie.

Samozrejme daný prístup sa môže v budúcnosti aj zmeniť. Takáto zmena by však musela mať za následok aj predefinovanie sexuálnej orientácie a konceptuálne iný prístup k ontogenéze ľudskej sexuality než aký máme dnes. A takúto radikálnu zmenu môže principiálne vyprovokovať len mechanistické, molekulárne pochopenie vzniku sexuálnych preferencií – či už tých, ktoré spadajú do kategórie sex. orientácií alebo tých parafilických.

Ťažko povedať aký prístup by sa nakoniec zvolil. Ale predpokladám, že by sa odborníci priklonili k postulátu Michaela Baileyho, jedného z popredných odborníkov na homosexualitu a transsexualitu: “hodnota vlastnosti by mala byť posudzovaná jej dôsledkami skôr než príčinami” (J.M. Bailey: Sexual Orientation: Genetics, Encyclopeadia of Life Sciences, 2005).

Poznámky:

[1] Problém bol v tom, že takmer všetky práce pred Hookerovou boli bez výnimiek postavené na pacientoch z psychiatrických liečební, väzňoch, kriminálnikoch či prostitútoch. Ľavou zadnou tak mohli byť takéto práce generalizované ako dôkaz patológie homosexuality. Hookerovej prelom bol práve v tom, že ukázala na nepacientoch to, čo žiaden vtedajší odborník (vrátane jedného, ktorý sám navrhol niektoré z testov na odlíšenie hetero a homo) nebol schopný urobiť lepšie ako náhodne. A nie sú ani dnes. V tom bola sila a dopad jej práce. Dnes jej niektorí vyčítajú selektívnosť, lenže Hooker neurobila nič iné, než to čo generácie psychiatrov a psychológov pred ňou.

[2] Okrem homosexuality bola vyradená ako psychická porucha i neurasténia. Zaujímavé, ešte som nevidel nikoho, kto by potreboval toto vyradenie tak strašne rozoberať a doslova by kvôli nemu strácal sny. Nebude to náhodou tým, že o nej sa zabudli pejoratívne vyjadriť v Biblii? Alebo že by to bolo viac o tom, že ľudia s neurasténiou neorganizujú hlučné prajdy na neurasténiu? Myslím, že odpovede sú jasné.

Islamoboľševizmus (alebo o spolupráci európskej ľavice a islamu)

V mojom kratšom článku o islamskom totalitarizme som odmietol často používaný výraz “islamofašizmus”, pretože mám za to, že ide o nesúdorodé spojenie. Ponúkol som návrh, či by nebolo správnejšie skôr písať o “islamoboľševizme” (keď už sa používa bežne výraz židoboľševizmus, prečo nie aj toto?). Vidím totiž viac podobnosti medzi islamom a marxizmom než s fašizmom.

Schválne, skúsme to takto:

  1. Moslimovia – Proletariát
  2. Kafír – nepriateľ proletariátu
  3. Kalifát – diktatúra proletariátu
  4. Korán – Kapitál

Dialektika je tu naozaj prekvapivo podobná. Ale islam bol predsa len úspešnejší ako komunizmus z jedného veľmi podstatného dôvodu: sľubuje totiž svojim stúpencom večný raj po smrti, čiže niečo, čo sa nedá dokázať. Na druhej strane Marx sľúbil ľuďom raj už tu na zemi. A vieme ako tento raj vyzeral a dopadol: vyše 100 miliónov mŕtvych (okrem iného).

O niečom možno vypovedá aj apologetika či afinita k islamu zo strany mnohých európskych ľavičiarov či ľavicových strán (u nás našťastie politická ľavica reprezentovaná Smerom týmto netrpí – naopak, všetkým je dobre známy Ficov výrok o moslimských komunitách a tvrdom monitorovaní moslimov).

Západní ľavičiari svojho času nemali problém obhajovať i stalinizmus. Dnes sa zase z nich stali v podstate ochrancovia moslimov a presadzovatelia moslimskej imigrácie a tvorby moslimských separátnych spoločenstiev (getá).

Prečo? Je možné, že tu zohráva svoju rolu i predstava, že s moslimami zdieľajú napríklad odpor voči trhu, voči bohatým a mocným (u moslimov to však často znamená odpor voči židom, kresťanom či všeobecne bielym/Západniarom), ďalej i odpor voči establishmentu a túžbu po beztriednej spoločnosti založenej na sociálnej spravodlivosti – a to je pre moslimov kalifát (v ňom sú všetci predsa moslimovia, t.j. nábožensky beztriedni). Aj platenie zakátu bohatšími tým chudobnejším je pre ľavičiarov možno niečo ako milionárska daň.

Jednoducho takýchto styčných bodov medzi ľavicou a islamistami by sa dalo nájsť celkom dosť a zdá sa, že sa to odrazilo či odráža i politicky – napr. priamou podporou moslimského terorizmu: sýrskych “rebelov”, palestínkych teroristov či rôznych “umiernených” arabských “jarných snežienok”, samozrejme aj pri “refugees welcome”, t.j. prachprostým vítaním moslimských imigrantov či zvolením takej krajiny ako je Saudská Arábia do rady pre ľudské práva, čo je teda naozaj totálny výsmech ľudským právam.

Táto islamofília ľavičiarov sa odráža aj v ich kritickejšom postoji k štátu Izrael. Ľavičiari síce nemajú taký problém kritizovať Izrael za niektoré akcie ako je napr. bombardovanie Gazy, sú však úplne ticho, keď im ich palestínski bubuši masakrujú napr. gejov a lesby v Ramalláhu, surovo popravujú politických odporcov alebo vymývajú mozgy malým deckám, ktoré sa potom odpaľujú v autobusoch.

Veru, vtedy ani nepípnu. V očiach západných ľavičiarov sú to totiž takmer vždy len slušnučkí, okupovaní chudáčikovia a to, že sa chovajú ako najhoršie zvieratá musí byť dané len frustráciou z okupácie. Určite tam nezohráva svoju rolu arabská kultúra, islamský dogmatizmus či feudálne klanové usporiadanie podporujúce inbríding, v ktorom ťavy majú viac práv ako ženy a náboženské menšiny dokopy a kde vládne krvná pomsta a neúcta k akýmkoľvek občianskym právam.

Zasnení ľavičiari si teda dnes islam romantizujú rovnako ako si v minulosti romantizovali ZSSR. Nikto z týchto naivných komančov totiž nestrávil poriadny čas v daných krajinách. Západ vo svojom orientalistickom romantizme, v ktorom zlí belosi kolonizovali hrdé púštne národy totiž akosi nepostrehol, že arabskí moslimovia nie sú synmi, ale otcami púšte.

Po islame zostáva len piesok a zničené starobylé pamiatky. Beduínske kozy postupne spásli všetku zeleň daných oblastí a v takom Egypte si zase moslimovia vykurovali múmiami stany a ničili pyramídy. A neskutočne skorumpované moslimské spoločnosti si svojimi sektárskymi vojnami nakoniec zničili aj to, čo im Francúzi a iní Európania pracne vybudovali – od Alžíru až po Bejrút. Je to stále dookola ten istý asociálny príbeh. A dnes vďaka bláznivej podpore zo strany nielen ľavičiarov (viď aj Merkelbaba a jej CDU) si moslimovia prinášajú svoje sektárske vojny aj do Európy.

Ale pointa ku ktorej sa chcem dopracovať je pochopenie, že ľudia sú si neni rovní vo svojej intelektuálnej kapacite. Nemôžu fungovať v rovnakých rámcoch v rámci ktorých posudzujú svoje konanie. Náboženstvá (najmä tie abrahamické) sú ideálne pre ľudí s IQ pod 95. Naopak, racionalizmus začne dobre fungovať u ľudí s IQ nad 105. Jednoduché štruktúry dobre pracujú pre jednoduchých ľudí. A islam je veľmi jednoduchý na pochopenie, veľmi simplistický rámec. No a moslimovia sú očividne veľmi jednoduchí ľudia (IQ 83). Preto to celé tak dobre funguje – a preto sa títo ľudia stále tak pridŕžajú islamu napriek informačnému veku.

Islam podobne ako marxizmus je teda štruktúra určená predovšetkým “roľníkom”: ľuďom permanentne ignorantským a chudobným. A radikálny islam je už vyslovene marxizmus pre najhlúpejších.

Zmení sa Smer na typickú katolícku stranu?

Ak ste si to nevšimli, tak žijete asi v inej krajine. Na Slovensku už dlhšie prebieha celkom tuhý boj o kresťanského voliča. A zdá sa, že to bude tentoraz strana Smer, ktorá vytiahne eso z rukáva.

Dvaja známi katolícki konzervatívci zo Smeru – Juraj Blanár a Ján Podmanický (Podmanický bol v minulosti kritizovaný za pozitívny postoj k 1.SR a taktiež ho Smer využíva ako svoju spojku s kotlebovcami) – momentálne pracujú na návrhu na obmedzenie interrupcií, ktorého konečnú podobu chcú oznámiť v auguste. 

Ján Podmanický pôvodne študoval za katolíckeho kňaza.

Strana Smer je naozaj aberácia medzi socialistickými stranami, keďže historicky a i všeobecne platilo, že ľavicové či socialistické strany presadzovali reprodukčné práva žien (boli tu však nejaké výnimky ako Ceausescovo Rumunsko. A vlastne aj Stalin zakázal potraty, ale zákaz až tak dlho po jeho smrti netrval).

Treba napísať, že v tomto prípade Smer nechce zakázať interrupcie, ale len skrátiť lehotu pre legálny potrat z dvanásť na približne osem či šesť týždňov, keďže práve v tomto období začína biť srdce plodu.

Juraj Blanár sa počas prezidentských volieb ostro obul do Čaputovej za jej postoj k adopciám detí pármi rovnakého pohlavia.

Ja som sa k potratom vyjadroval už viackrát. Je to typická pseudo-téma či pseudo-problém, aj vzhľadom na skutočnosť, že Slovensko má jednu z najnižších potratovostí v Európe a počet vykonaných zákrokov každým rokom klesá.

Jedna dôležitá poznámka: konzervatívci nemajú pravdu v tom, že by vysoká potratovosť znižovala fertilitu národa, resp. nie je tu žiaden poriadny dôkaz pre túto spojitosť (ZSSR malo vyššiu potratovosť a zároveň i vyššiu fertilitu ako dnešné Rusko, napríklad). Také Poľsko má napríklad najprísnejšiu potratovú legislatívu v EU a zároveň jednu z najnižších pôrodností v Európe. Každopádne nízka potratovosť je v zásade dobrý znak aj pre všeobecné zdravotné dôvody a celkom i pre etické. Avšak má málo čo robiť s demografickým zdravím per se.

No, volebná kampaň bude určite horúca a očakávam veľké predbiehačky medzi stranami Smer, LSNS, Sme rodina a SNS, pokiaľ ide o rôzne konzervatívne alebo nacionálno-populistické návrhy.

Birmovaný ateista a komunista Róbert Fico už dlhšiu dobu orientuje Smer konzervatívno – katolíckym smerom. Začalo to už niekedy v r. 2014, kedy Zalu nahradil ako ideológ strany Maďarič (áno, ten Maďarič, o ktorom sa dnes píše ako o zradcovskom liberálovi bol pôvodne poháňačom viac konzervatívnej orientácie Smeru).

A z tejto konzervatívnej orientácie sa nepoľavilo ani potom, čo Róbert Fico odstúpil z postu premiéra. Stačí si spomenúť na Šefčoviča a jeho vyznanie z katolicizmu, ktoré mu ešte išiel dosvedčiť aj starý Mikloško, porady s Kuffom, aby sa následne odmietol Istanbulský dohovor, Ficove hromženie nad zvrátenosťou homoadopcií či aktivita ministerky Laššákovej, ktorá zatrhla LGBTIQAPXYZ darmožráčom vyciciavať rozpočet. A aby som nezabudol, dnes už aj taký Blaha bráni kresťanstvo a konzervativizmus (aj keď je stále ateista), hoci v minulosti sa prezentoval výrazne odlišnými postojmi. Vyberám:

Za liberála v kultúrnom zmysle sa označuje aj na svojom blogu, kde ešte v decembri 2013 kritizuje pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska. Ten prirovnáva ku Kladivu na čarodejnice a dokonca kritizuje aj odpor katolíckej cirkvi k „gender ideológii“, ktorú označuje za nezmyselnú. Ďalej píše: „Vadí mi, že im chce niekto predpisovať len na základe toho, že sú ženy, čo smú a čo nie… A úplne najviac mi vadí, že ideológia, ktorá sa hlási k univerzálnej láske, a teda kresťanstvo, paradoxne odmieta podporovať rodovú rovnosť, ktorá by mohla ženy štrukturálne vyslobodiť zo submisívneho postavenia voči mužom.“  (Zdroj)

Blackmetalová kapela Ethereal Pandemonium, v ktorej Blaha písal proti-kresťanské a pro-pohanské (pro-slovanské) texty. Blaha je druhý zľava. Holt, je to jednoducho multi-talent. Muzika to veru nie je zlá. 🙂

Uvidíme ako sa ďalej situácia v Smere vyvinie. Korporátne splašky milujú písať o údajných napätých vzťahoch medzi Ficom a Pellegrinim. Ale Fico bude Pellegriniho v kampani potrebovať, takže ho pravdepodobne hodí na kandidátku ako lídra. Prečo? Lebo žiaden iný slovenský politik dnes nemá taký potenciál mobilizovať k voľbám nežnejšiu polovičku Slovenska. A zdá sa, že sa už v tomto smere rozbieha i kampaň – s ešte mužnejšou bradou a s krížikom na hrudi, lebo práve táto kombinácia má byť hlavný smerácky recept, ktorý má potenciál zabrať (popri sociálnych balíčkoch, of course).

Pellegriniho FB reklama vyslovene cieli na ženy, najmä ženy stredného a vyššieho veku (veľmi mladé ženy majú radi “gaunerov”, ale potom čo viac dospejú začnú preferovať presne také typy ako Pellegrini). Naopak, Blahova reklama sa orientuje na mladých mužov (Blaha má očividne záujem o voličov LSNS).

Nuž, budeme možno svedkami najzaujímavejšej volebnej kampane moderného Slovenska, pretože dnes je to viac a viac o kultúrnych témach. Bioetické témy ako potraty či LGBTI tak skoro nezmiznú a čoraz viac politikov bude musieť prezentovať v týchto otázkach jasný, vyhranený postoj.

Tak to by bolo k téme Smer a katolicizmus zatiaľ všetko. A ja si idem k tomu pustiť nejakú vhodnú muzičku :-):

Corpus Christi
She needs
Corpus Christi